Vznik korunovej meny Františka Jozefa I.

Vznik korunovej meny Františka Jozefa I.

Korunová mena RU monarchie vznikla v roku 1892 prechodom zo strieborného štandardu ( konvenčná , spolková a rakúska mena ) na zlatý štandard , ktorá trvala do roku 1918 .
Menovou jednotkou bola 1 koruna a z 1 kg zlata bolo razených 3280 korún . 1 koruna = 100 halierov .
Razených bolo 10 nominálov :

• 1 , 2 , 10 , 20 halierov
• 1 , 2 , 5 koruna v striebre
• 10 , 20 , 100 koruna v zlate

Tieto mince boli ešte niekoľko rokov v obehu – platné aj po rozpade monarchie v novovzniknutých štátoch .

KORUNA – od vzniku po zánik

/trošku rozsiahlejší článok ale o to zaujímavejší/

Slovenská koruna sa stala minulosťou. Jej história sa začala písať už pred stosedemnástimi rokmi v niekdajšej rakúsko-uhorskej monarchii.
Miesto zlatiek: Ešte počas panovania cisára Františka Jozefa I. sa platilo na našom území striebornými zlatkami a medenými grajciarmi. No s klesajúcou cenou striebra rakúsko-uhorská mena koncom 19. storočia strácala čoraz viac na hodnote. Miesto striebra sa preto začalo uvažovať o jej zlatom krytí, o zlatom štandarde. A spolu s tým aj o novom názve peňazí. Nebolo to vôbec jednoduché, ako by sa mnohým mohlo zdať. Jednou z prekážok bol sám panovník. Starnúci cisár bol tradicionalista a len veľmi ťažko pripúšťal akékoľvek radikálne zmeny. Nevedel si predstaviť náhradu za zaužívané medené grajciare a strieborné zlatky so svojím portrétom. Ekonómovia ho však napokon prehovorili a prípravy menovej reformy sa mohli začať.

Zmena názvu:

Aby uspokojili vladára, dali tvorcovia novým platidlám do vienka historizujúci vzhľad. Mince svojou kompozíciou nápadne pripomínali tie z „tereziánskeho obdobia“ z polovice 18. storočia. Najväčšiu zmenu predstavoval názov novej meny. Od roku 1892 začali v monarchii platiť koruny a haliere.
Názov koruna bol odvodený od kráľovského symbolu – koruny. Dualistické zriadenie Rakúsko-Uhorska sa prejavilo aj v tomto smere. Symbolom korún razených pre rakúsku časť sa stala rudolfínska koruna, ktorou boli korunovaní českí králi a cisári Svätej ríše rímskej národa nemeckého v Prahe od roku 1600. Na mince, ktoré sa v kremnickej mincovni vyrábali pre Uhorsko, sa dostala svätoštefanská koruna, od roku 1000 symbol Arpádovcov a neskôr celej krajiny.
Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny. Z tých čias pochádza aj v Čechách a na Morave dodnes používaný názov „pětka“ pre desaťkorunovú mincu, ktorá mala hodnotu niekdajších päť zlatiek.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20 s označením heller pre Rakúsko a filler pre Uhorsko. Vyrábali ich z medi a niklu, no po vypuknutí prvej svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenskopriemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún a robotník asi šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov. Gramofón by ste kúpili za 50 korún, topánky za 13.

Franky či sokoly?:

Koniec prvej svetovej vojny znamenal aj koniec mnohonárodnostnej monarchie. Na troskách Rakúsko-Uhorska vznikli takzvané nástupnícke štáty. Jedným z nich bolo Československo. Aj ono muselo riešiť menovú otázku. Nový štát potreboval novú menu. Koruna, symbol monarchie, nielen na hlave panovníka, ale aj na peniazoch, sa stala nepohodlnou. Mnohým ľuďom pripomínala staré časy, kráľovstvo, útlak… Nečudo, že sa rozprúdila diskusia o potrebe nového názvu peňazí. Jedni chceli franky, iní doláre, ďalší sokoly… Alois Rašín, prvý československý minister financií, napokon presadil, že zostala koruna, ale už československá, so skratkou Kč. Z toho vznikol aj slangový názov kačka.
Menová reforma bola v marci 1919. Rakúsko-uhorské bankovky – v hodnote 1 000, 500, 200, 100, 50, 25, 20 a 10 korún boli okolkované známkou rovnajúcou sa jednému percentu ich nominálnej hodnoty, mince a najmenšie, jednokorunové bankovky ostali dočasne v platnosti vo výške ich nominálu. Počas kolkovania štát hermeticky uzavreli. Hranice boli nepriechodné, nefungovala pošta, do novej republiky ani naspäť nebolo možné nič preniesť. Dôvodom bola dočasná platnosť rakúsko-uhorských peňazí, ktoré mali v rôznych nástupníckych štátoch rôznu hodnotu, najvyššiu v Československu po ich okolkovaní. Pred samotným kolkovaním rapídne strácali na hodnote. Označenie im ju pridalo, aj keď nominálne išlo len o zlomok. Uzavretie štátu zabránilo tomu, aby si bývalé rakúsko-uhorské peniaze pred skončením okolkovali aj obyvatelia iných krajín a získalitak s predstihom českoslo-venskú hotovosť.
Nové peniaze začali platiť v Československu postupne od roku 1922. Halierové a korunové mince boli z medi, zo zinku, z mediniklu, ale aj zo striebra. Išlo o pekne výtvarne zvládnuté návrhy, ktoré boli výrazne poznačené secesným umeleckým prúdom. Autormi nových peňazí boli takí výtvarníci ako Alfons Mucha, Maximilián Švabinský či Otakar Španiel. Z tohto obdobia pochádzajú aj naše najvzácnejšie korunové mince a bankovky. Napríklad päťhaliernik z roku 1924 má medzi numizmatikmi hodnotu vyše 200 000 korún a za prvú päťtisíckorunáčku, vydanú krátko po reforme v roku 1919, by ste možno márne núkali majiteľovi na aukcii aj pol milióna… Na minciach a bankovkách tohto obdobia sa po prvýkrát stretávame so zobrazením lipového lístka či lipovej ratolesti. Práve tie sa stali symbolom korunovej meny v Československu na dlhé roky…

Počas vojny:

Udalosti z marca 1939, rozbitie Československa, znamenali opäť veľkú zmenu pre menu. Spolu so vznikom samostatnej Slovenskej republiky a zriadením Slovenskej národnej banky sa v apríli zrodila aj slovenská koruna. Vďaka národohospodárom ako F. Ďurčanský, I. Karvaš, G. Medrický, J. Briška a ďalší aj napriek nemeckému tlaku a peňažnému drancovaniu slovenský štát prosperoval. Odrážalo sa to aj na peniazoch, ktoré sú v každom ohľade výborným prameňom pre poznanie doby, v ktorej vznikli. Podľa zobrazených motívov môžeme poukazovať na ideologické pozadie existencie jeho vydavateľa – štátu, materiál a spôsob spracovania mincí vypovedajú o hospodárskej sile a technologickej úrovni a nápisy prezradia mnohé o štátnom zriadení, o významných reáliách a podobne. Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky platili Slováci peknými a dobre spracovanými platidlami. V obehu boli aj strieborné mince s národnými motívmi. Na oboch pamätných minciach, ktoré SR vydala počas druhej svetovej vojny, bol však zobrazený jediný motív – portrét prezidenta Jozefa Tisa.
Výraznou osobnosťou peňažníctva bol vtedy Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky s právomocami ministra. Vo funkcii vydržal aj napriek skôr ľavicovej orientácii a odporu k transportom židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Práve on bol iniciátorom zbierky na národný poklad, v rámci ktorej dostávali ľudia za svoj vklad ako darček oceľovú obrúčku s nápisom Slovenský štát ďakuje. Karvaš sa zaslúžil aj o záchranu mnohých ton slovenského striebra pred nemeckým zhabaním. Aj v čase, keď už SR nebola ekonomicky taká silná, nariadil razbu obehových 10 Ks a pamätných 50 Ks z 50-percentného a 70-percentného striebra. Radšej, ako vydať drahý kov Nemcom, nechal ho „rozptýliť medzi ľudí“. Neskôr dal na stredné Slovensko predisponovať aj veľké zásoby peňažnej hotovosti, aby ju mohli bez väčších problémov získať povstalci.

Koruny, ruble aj poukážky:

Druhá svetová vojna značne zasiahla aj do sféry peňažníctva. Od roku 1939 do roku 1945 neplatili na našom území iba koruny, ale aj meny iných štátov. Napríklad poľské zloté či maďarské pengő, ktoré platili na okupovaných severných a južných územiach. S prechodom sovietskych vojsk súvisí aj občasná platnosť ruských rubľov a ich násobkov – červoncov. No a na oslobodenom území sa postupne dostávali do obehu aj takzvané partizánske peniaze alebo československé poukážky, ktoré tlačili v Moskve a plnili úlohu dočasného, už československého platidla na budúcom znovuzjednotenom území.
Platnosť mnohých peňažných systémov u nás ukončila menová reforma v novembri 1945, keď splynula protektorátna a slovenská koruna do novej koruny československej (Kčs) v pomere 1 : 1. V tomto období boli v obehu aj ďalšie peniaze, ktoré sa však netlačili na našom území. Londýnska exilová vláda sa ešte v Anglicku postarala o to, aby v novovzniknutom Československu bolo menové provizórium prekonané čo najskôr. Už v rokoch 1943 a 1944 dali vytlačiť papierové peniaze pre budúce Československo. Zaujímavosťou je, že na nich nebol uvedený rok vzniku. Exilová vláda totiž tlačila peniaze pre štát, o ktorom nevedela, kedy vznikne.

Reforma či lúpež storočia?:

V júni 1953 ľudia zažili ďalšiu peňažnú reformu, ktorá vzhľadom na jej organizáciu spôsobila šok. Prišla úplne nečakane a bez ohlásenia. Čelní predstavitelia štátu ľudí dokonca ešte pár dní pred ňou ubezpečovali, že žiadna reforma sa nechystá, že je to len výmysel a propaganda imperialistov zo Západu, ktorí chcú sabotovať socialistické hospodárstvo. V sobotu 29. mája však večerné rozhlasové správy priniesli informáciu, ktorú si obyvatelia Československa mohli overiť v nasledujúci deň v nedeľnom vydaní Pravdy či Rudého práva. Od pondelka 1. júna do štvrtka 4. júna 1953 bude menová reforma! Pravidlá boli presne stanovené. Každý občan si mohol vo výmennom stredisku Štátnej banky Československej vymeniť len 300 starých korún za 60 nových, teda v pomere1 : 5. Zvyšné peniaze vymieňali v pomere 1 : 50. Ľudia prišli o svoje úspory. Tovar sa už síce dočasne predával v hojnom počte na voľnom trhu, ale ľudia nedisponovali dostatočnou hotovosťou. Ceny tovarov a služieb sa prepočítavali v pomere 1 : 5.
Ľudia sa v predvečer drastickej reformy, ktorú niektorí historici nazývajú aj „krádežou storočia“, pokúšali minúť čo najväčšie hotovosti. No v nedeľu boli otvorené len kiná, bary, tančiarne a podobné zariadenia. A od pondelka bola vo väčšine obchodov inventúra. Ľudia sypali státisíce bezcenných korún do riek, pálili ich alebo nimi v noci obkladali steny budov, v ktorých boli výmenné strediská.
Prvýkrát v dejinách koruny sa vtedy stalo, že mince neboli z kremnickej mincovne a bankovky nepochádzali z domácej tlačiarne. Aby ľudia nezistili, že sa chystá reforma, mince z lacného hliníka razili v Leningrade a papierové peniaze vytlačili v Moskve. Boli na nich robotnícke, priemyselné a ideologické námety.
Opäť slovenská: Posledná, pätnásťročná etapa existencie korunovej meny na našom území sa viaže k vzniku súčasnej Slovenskej republiky. Po rozdelení ČSFR v roku 1993 prišla na svet slovenská koruna – Sk. Ale najskôr sa opäť kolkovalo, aby sa z niekdajších federálnych platidiel na chvíľu urobili slovenské koruny. Potom vznikla posledná sústava korún a halierov, navrhnutá špičkovými výtvarníkmi a zobrazujúca najvýznamnej-šie slovenské osobnosti, miesta a ďalšie reálie.

Kto koľko zarábal a čo si za to kúpili.

Aké boli u nás mzdy v 19. storočí
Každé obdobie malo svoj poriadok, zákony, predpisy, nariadenia. Napríklad ceny potravín, najmä mäsa, chleba a pečiva určovali v stredoveku mestá. Ceny potravín boli napríklad na východnom Slovensku v 19. storočí oveľa pohyblivejšie ako mzdy. Vtedy fungovala aj verejná správa a plátky obecných funkcionárov určoval jej štatút. Niektoré funkcie boli volené doživotne a za vybavovanie úradných vecí dostávali predstavitelia obcí popri mzde aj diéty.

Ročný plat takého zapaľovača mestského osvetlenia bol 35 zlatých, pričom mesačné školné na levočskom gymnáziu predstavovalo osem zlatých. Koľko zarábali ročne ostatní nižšie postavení zamestnanci v roku 1864? Strážmajster hajdúchov 146, hajdúch a strážca na mestskej veži po 84 zlatých, nočný strážnik 36 a kominár 35 zlatých. Správca vežových hodín v Košiciach mal 50 zlatých. Boli mestá, ktoré pridávali k platu aj niekoľko siah dreva, ako napr. zapaľovačovi i nočným strážnikom. Murári a stavební robotníci dostávali dennú mzdu. V roku 1849 bola na Spiši takáto: murársky a tesársky majster, ak pracovali osobne 1 zlatku 30 grajciarov, palier 1 zlatku 6 grajciarov, murársky a tesársky tovariš 1 zlatku, k tomu raňajky aj olovrant. Miešač malty dostal 36 grajciarov a stravu, pomocný robotník na stavbe, muž 30 grajciarov, žena 24 grajciarov. V Krompašských železiarňach bola v roku 1867 denná mzda majstrov od 78 grajciarov po 1 zlatku, u nádenníkov sa pohybovala od 45 do 52 grajciarov. Baníci mali priemernú ročnú mzdu 150 zlatých. Mzdy boli viacmenej ustálené, v určitých rozpätiach na stavbách v lete nižšie, v zime vyššie.

Ceny potravín sa pohybovali podľa úrody, dopytu, konkurencie. Niektoré mestá ako Prešov, Levoča aj Košice sa často dostávali do sporu s mäsiarmi, ktorí sa limitovaním cien cítili byť ukrátení. Ceny potravín nestúpali iba v období po neúrode, ale aj pri iných mimoriadnych udalostiach a to niekoľkonásobne. V júli 1848, keď maďarské bankovky stratili platnosť, prudko stúpli ceny mäsa, lebo mäsiarom nik nechcel predať dobytok za peniaze. Vtedy stúpli aj ceny obilia, zdražel chlieb i pečivo. Biely pšeničný chlieb stál 12 grajciarov, takisto čierny, žemľa bola o polovicu lacnejšia. V tom istom roku predávali viedenský funt hovädziny po 17 grajciarov v Levoči, v Košiciach po 19, lebo mesto limitovalo cenu. Slanina stála 50 grajciarov a uhorská kolba bravčovej masti až 1 zlatku 30 grajciarov. O 40 rokov neskoršie stála masť 68 grajciarov, údená varená šunka 1 zlatku 20 grajciarov, pričom bola lacnejšia ako saláma, ktorá stála až 2 zlatky. Pred prvou svetovou vojnou pýtali za vykŕmenú kačku 1,80 koruny a za sliepku 1,60. Prasa stalo 2 – 5 korún, 1 liter mlieka 20 halierov. Dom na košickom námestí sa dal kúpiť za 4 – 4 500 zlatých.

Vo verejnej správe boli v Uhorsku určené platy podľa mestských a obecných štatútov, ktoré zaviedli do praxe po úprave organizácie verejnej správy a súdnictva po roku 1967. Vo veľkých obciach Zemplínske župy obecných a obvodných notárov volili doživotne s platom, aký určila župa, ale vyplácala ho obec príslušného obvodu. Obvodný notár mal ročne 350 a podnotár 223 zlatých, richtár 80 zlatých, podrichtár, ktorý bol súčasne aj pokladníkom 120 zlatých, obvodný lekár 180, pôrodná babica 40, nočný strážnik 35 a policajt 120 zlatých. V tom čase vznikli aj “diéty” za služobné cesty v inom chotári, napr. richtár a podrichtár dostali za takéto vybavovanie 1 zlatku.

Vojenské mužstvo dostávalo žold každých päť dní a to vo výške 30 grajciarov. Z tohto žoldu im boli odpočítané príspevky na tabak, mazivá, čistiace prostriedky a podobne, takže reálne vojak dostal žold vo výške 4 – 5 grajciarov. Pre ilustráciu kilogram chleba v roku 1870 stál 16 grajciarov. Reálny žold 4 – 5 grajciarov mohol vojakovi vystačiť, ak na jedno menej kvalitné pivo, keďže polliter kvalitného Plzenského piva stál v roku 1867 6 grajciarov. Každý vojak taktiež dostal jedno teple jedlo na deň, a tiež ešte nejaký potravinový prídel, ktorý mu bol stiahnutý zo žoldu.

Dôstojníci museli udržiavať určitý životný a spoločenský štandard. Príkladom môže byť zákaz stravovať sa v druhotriednych reštauráciách, či cestovať v dopravných prostriedkoch nižších tried. Dôstojníci mali povinnosť sa zúčastňovať balov a tanečných zabav, kam mali prístup iba stredné a vyššie vrstvy, a kde boli vítanou spoločnosťou. Okrem už spomenutých povinností museli dôstojníci dodržiavať aj iné nariadenia a právne podchytené regule, čo v konečnom dôsledku robilo ich život pomerne nákladným a viedlo najmä u mladších dôstojníkov k zadlžovaniu. Platové podmienky dôstojníkov vzhľadom na už spomenuté povinnosti a v porovnaní s platmi úradníkov verejnej správy v porovnateľných platových triedach, boli podstatne nižšie. Plat poručíka činil 600 zlatých, nadporučíka 720 zlatých ročne. Major poberal 1 200 zlatých ročne. Pre porovnanie v roku 1891 plat tzv. úradného lekára predstavoval čiastku 2 100 zlatých a plat učiteľa v Pešti 300 zlatých na rok a tiež príspevok na bývanie 50 zlatých a drevo na kúrenie zadarmo.

PS: trošku odvážny prepočet: zlatník = 2 koruny
PS2: zlatník, florin, zlatka, zlatý je to isté

Tom von Dreger, Kaiser Franz Joseph I., 1913, Öl auf Leinwand, 140 × 110 cm (© Belvedere, Wien)

Franz Xaver Winterhalter, Kaiserin Elisabeth, undatiert, Öl auf Leinwand, 236 × 164 cm (© Belvedere, Wien)