Zberateľské príbehy napísané životom

O sklamaní mladej mamičky, milom darčeku a aj trochu poučenia

Dnes som potreboval nájsť starší malý zošit s poznámkami ktorý sa zapatrošil, čo sa mi stáva tradične, najmä ak je malý. Tak som musel kutrať po všetkých šuflíkoch a podobných miestach. Natrafil som pri tom na milú malú vecičku, ktorú som svojho času dostal do daru. Neviem či je to cestovná cukornička, alebo skôr dózička na šňupací tabak, ale vtedy ma zaujal motív na vrchnáčiku dózičky, vcelku vydarený portrét Františka Jozefa. Vtedy som nestíhal, asi tiež tradične, zistiť o pôvode a okolnostiach viac. Tak som sa usiloval to dnes dohnať, pretože dózičku nemôžem predať, alebo darovať, lebo som ju dostal sám do daru.
Vzniklo to tak, že mi volala pred dlhším časom mladá dáma s malým dieťaťom z mestečka vzdialeného asi 30 km, či by som sa jej neprišiel pozrieť na zbierku mincí, ktoré podľa jej slov zbieral jej dedo celý život. No takému príbehu ťažko možno odolať. Nedarilo sa nám ale nijako zosúladiť termíny a tak sa návšteva podarila možno za mesiac. Jasné, že som mal pri predstave zbierky ktorú dával dokopy jej dedo celý život zvýšenú hladinu adrenalínu. Nedalo sa ubrániť myšlienkam, ako budem riešiť vzácne razby, bude lepšia aukcia, alebo inak…? Dotyčná mladá dáma bola skutočne milá, ešte milšia ako v telefóne, ale ja som sa nevedel dočkať, kedy absolvujeme “povinné” spoločenské pokecy a ona vytiahne z nejakej skrine dedov poklad. No stalo sa. O desať sekúnd bolo jasné, že dedo bol buď čistokrvný nadšený amatér, alebo barón Prášil, čo si možno legendou získaval náklonnosť vnučky. Klasická, ako vravím, cestovateľská zbierka. Teda zmeska prvorepublikových obehových mincí spolu s pár drobným R-U, medzi tým juhoslovanské dináre, východonemecké marky, zloté, nejaký orient a podobne. Všetko zosypané v rôznych igelitových a papierových sáčkoch a krabičkách od čaju. Žiadny 5 haliernik 1924, či 5 koruna 1937, alebo aspoň 10 koruna 1933, žiadny dukát, žiadna delikatesa. Klasika. Neviem, či bola viac smutná oná mladá dáma alebo ja, ale znášala to hrdinsky. Ja už asi menej, ale usiloval som sa tiež tváriť hrdinsky. Jej dedo to ale mohol vnímať inak a k “zbierke” mohol mať netušený emocionálny vzťah. No, mladej dáme to nezmenilo život a ja som prestal mať starosti, ktorú aukčnú spoločnosť oslovím. No medzi všetkými tými sáčkami a krabičkami sa usmievala dózička o ktorej toto celé vlastne je. Ako keby sa na mňa František Jozef usmieval a bol zvedavý ako to sklamanie unesiem. Po teda čo najcitlivejšom informovaní mladej dámy o hodnote “zbierky” som prejavil záujem o kúpu aspoň tejto dózičky s portrétom FJ. Milá mladá dáma, ktorej asi bolo tiež nie príjemné že ma mesiac ťahala na celkom zbytočnú obhliadku, mi vzápätí túto dózičku venovala, asi ako bolestné…
Tým že je to dar, bude ma dózička sprevádzať už asi zbytok života. Nie je cenná, možno ani nijako výnimočná, ale je spomienkou na milú mladú dámu ktorej som nezmenil život. A možno by si to bola zaslúžila. No a ja mám pocit, že už tiež mám k Františkovi Jozefovi na vrchnáčiku akýsi emocionálny vzťah
No a dnes som sa, s odstupom času, dostal k bližšej obhliadke a identifikácii. Z vnútornej strany okraja je nejaká značka a číslo, ktoré som zatiaľ nezaradil. Na spodku dózičky je vyrazený názov “Szandrik.” To som vedel, že bol predchodca neskoršieho Sandriku, ale to bolo asi všetko. Pomerne vyčerpávajúce info som našiel v jednom blogu na “Sběrateli” (link dole). Podstatná časť :

Továreň bola založená v roku 1895 s názvom SZANDRIK v Dolných Hámroch.
Zakladateľom továrne Sandrik bol rytier Róbert von Berks .
Po roku 1918 názov sa poslovenčil na SANDRIK.
1917–1921 koncern: Artur Krupp – Sandrik – Hermann – Bachmann.
Po 1921 Sandrik – továreň na strieborné a kovové výrobky.
V roku 1958 vznikol Sandrik n.p. Dolné Hámre.
V roku 1991 vzniká akciová spoločnosť Berndorf – Sandrik a. s. Hodruša – Hámre.
V roku 1994 sa stáva rakúska firma Berndorf 100% vlastníkom spoločnosti na výrobu príborov.
V roku 1998 vyhlásený konkurz a Sandrik Dolné Hámre po 109 rokoch zanikol.

Značky s nápisom SANDRIK používané po roku 1918 po celú dobu existencie firmy.

http://www.sberatel.com/…erialu-19771

Víkendová detektívka

Včera som sa, asi po mesiaci vzájomného naháňania s pánom, ktorý chodí z práce domov zväčša len spávať, dostal na obhliadku nejakého materiálu v malej dedinke na Záhorí. Vedel som, že ma tam čakajú najmä vyznamenania, kde ale ja žiadne väčšie svaly nerobím, ale pán mal nejaké referencie a chcel aby som prišiel i tak ja. Čakal ma tam dôkladne pripravený rôzny aj nezberateľský materiál, od gombíkov uniforiem, odznakov s Leninom, či Andrejom Hlinkom (foto), cez gardistickú čapicu s odznakom Hlinkovej gardy, bankovky Slovenského štátu v bohužiaľ posmrtnom stave, krížikov a iných drobných sakrálnych predmetov, ruských plechových vojenských odznakov ktoré som nevedel identifikovať, až po avizované vyznamenania a medaily z a za 1. sv. vojnu. Pri každej takejto obhliadke cítim určité napätie a zvedavosť, preto ten titulok, čo na mieste nájdem. Za každou kôpkou takéhoto materiálu je vždy dávny príbeh, ktorý sa už nikdy nedozvieme (ako píšem napríklad aj tu http://www.cs-mince.eu/…log/show/344#… ) a fascinuje ma ako sa tieto predmety ocitli na jednom mieste.
Ani tento krát som nenašiel nič výnimočné a vo finančnom zmysle slova hodnotné, nemohol som teda majiteľovi urobiť radosť akú by si asi každý v takejto situácii prial, ale pre mňa to bol znovu vzrušujúci zážitok. Nakoniec som od pána odkúpil vyznamenania a medaily na foto a nejaké ďaľšie drobnosti. Netuším a nevedel to ani majiteľ, či všetky tieto dekorácie dostal jeden človek, niektorý z jeho predkov čo žili v rovnakom dome, ale isté je, že mal bojového alebo aspoň dobrodružného ducha.
Vyznamenania a medaily sú, podľa mojej identifikácie, v tomto poradí :
Hneď dva R-U Železné záslužné kríže na vojenskej stuhe
Nemecký Čestný pamätný kríž na I. sv. vojnu
Karolov vojenský záslužný kríž pre frontových vojakov
Bulharská pamätná medaila na vojnu založená bulharským kráľom Borisom III. až v roku 1933
Maďarská pamätná medaila “Pro deo et patria”, teda Za boha a vlasť, pre frontových vojakov
Medaila Zemská a hasičská jednota na Slovensku – za 25 rokov služby
A rovno tri odznaky Hlinkovej strany s podobizňou Andreja Hlinku, ktoré vyrábala Mincovňa Kremnica

Dukát a dukát

Milí priatelia, neviem celkom iste či nasledujúci krátky príbeh, s dobrým koncom, sem patrí, ale ako malý názorný príklad pre heslo “Múdry sa učí na chybách druhých” a možno trochu veselosti do razantne nastupújucej numi uhorkovej sezóny snáď áno. Myslím že každý príklad zo života sa hodí. Mimochodom, ak sa budete usmievať, verte, aj som si bol tiež istý že mne sa niečo také jednoducho nemôže stať…
Včera som, s nie ľahkým srdcom, predal najvzácnejší dukát Františka Jozefa z razieb 1872 – 1914 plus chyborazba 1951, práve tú chyborazbu 1951. Mince si zakladám do papierových foldrov kde si na folder napíšem základnú identifikáciu mince. Tie potom zakladám do albumu. Je to praktické, prehľadné a ušetrí kopec miesta i času pri dohľadávaní. Do včera som si bol istý, že tieto činnosti robím naozaj dôkladne a ďalej sa orientujem už len podľa popisu na foldroch. Tak to bolo i včera. Z banky som s prehľadom vyzdvihol onú chyborazbu FJ 1951 a odovzdal kupujúcemu, chválabohu dlhoročnému kamarátovi. Prečo “chválabohu” hneď vysvetlím. Keďže deti sú choré, horúčkujú a kašlú, zo spania nič moc nie je a tak som registroval aj polnočnú sms od kupcu kamaráta, že minca je síce naozaj skvelá, ale vo foldri nie je chyborazba dukátu 1951, ale bežnejší (zatiaľ?) dukát 1914. No povestnej krvi by sa vo mne nedorezali a ak by som nemal spánok rozhodený chorými deťmi, spoľahlivo by to zariadila tá sms. Sú to roky čo som dukát kupoval, medzi tým sa rôzne pomenili, niektoré odišli, niektoré zas prišli. Zostávalo mi len dúfať, že kedysi som pravdepodobne kúpil dva či viac dukátov naraz aj s tou chyborazbou a problém vznikol tým, že som foldre síce popísal správne, ale nesprávne uložil mince. Nebol ani tak problém že by ma kamarát podozrieval s nejakých nekalých praktík (preto chválabohu), ale mohlo sa ľahko stať, že som chyborazbu dukátu predal v zle označenom foldri ako bežný ročník dukátu, alebo kopec iných kombinácií ktoré by som asi už nikdy nevyriešil. Najpravdepodob­nejšie vysvetlenie bolo, že som vo foldroch zamenil dukát 1914 za chyborazbu 1951. Ale nádej to bola pomerne malá…
Tak som s malou dušičkou napochodoval do banky a do sejfu. Hľadal som hneď dukát 1914. Nebudem to naťahovať, ale po nie najlepšom období posledných mesiacov mi osud nenaložil ešte ďaľšie martýrium. Chyborazba bola tam. Vo foldri popísanom ako bežný dukát FJ 1914. (foto 1)
Ale vnútri sa na mňa usmievala oná chyborazba. (foto 2)
Zo srdca mi spadol taký kameň, že sa skoro spustil bankový alarm. Lebo od tej neskorej správy v noci mi hlavou prešlo iks kombinácií čo sa mohlo stať. Mohol som chyborazbu predať ako bežný ročník dukátu a niekomu urobiť krásny víkend, ale tiež som mohol predať dukát 1914 ako chyborazbu cudziemu človeku, ktorému by som asi ťažko vysvetľoval že to bola naozaj len nešťastná náhoda.. A ja by som si zas možno pomyslel že čo to na mňa skúša…
Priatelia, aké ponaučenie teda z tejto malej ale napínavej drámy vyplýva? No pre mňa istotne také, že budem sám seba kontrolovať radšej dva krát pri popise a zakladaní materiálu do foldrov a kým nejaký pustím z ruky, opäť skontrolujem či popis na foldri súhlasí s jeho obsahom. Ešte teraz mi na chrbte stojí zopár chlpov, ale som vďačný osudu za ďaľšiu školu a najmä za dobrý koniec celého príbehu 

Re: Dukát a dukát
Odpoveď na príspevok č. 12278

Mne sa pred rokmi stalo toto: vracal som sa v decembri z oslavy narodenin mojho otca a v den oslav som predaval zlate 10 koruny FJI, medzi inymi aj rocniky 1913. Rano som sa zobudil dost neskoro, bolo uz asi 9 hodin a manzelka sa pozera cez okno a hovori mi, ze na kraji cesty lezi nieco hnede. Tak som sa siel na ulicu pozriet (hlavnu ulicu v nasej dedine, kde sa premelie dost chodcov, ale aj aut). Na moje pocudovanie na ceste lezala moja penazenka so zlatymi desat korunami, hotovostou, dokladmi od auta a kreditnou kartou. Do dnes neviem pochopit, ze ju nikto nevidel a nezobral. Snad ju strazil anjel strazny… 

Re: Re: Dukát a dukát
Odpoveď na príspevok č. 12285

KB1328 napsal:

Mne sa pred rokmi stalo toto: vracal som sa v decembri z oslavy narodenin mojho otca a v den oslav som predaval zlate 10 koruny FJI, medzi inymi aj rocniky 1913. Rano som sa zobudil dost neskoro, bolo uz asi 9 hodin a manzelka sa pozera cez okno a hovori mi, ze na kraji cesty lezi nieco hnede. Tak som sa siel na ulicu pozriet (hlavnu ulicu v nasej dedine, kde sa premelie dost chodcov, ale aj aut). Na moje pocudovanie na ceste lezala moja penazenka so zlatymi desat korunami, hotovostou, dokladmi od auta a kreditnou kartou. Do dnes neviem pochopit, ze ju nikto nevidel a nezobral. Snad ju strazil anjel strazny… 

Dúfam že si tými poslednými vetami nemyslel manželku.

Re: Re: Re: Dukát a dukát
Odpoveď na príspevok č. 12286

Ta strazila len pokial som vysiel na ulicu

Prvá v zbierke a pre mňa najvzácnejšia minca , je chorvátska 2 KUNA .
Presne v deň synových 2 narodenín sa syn hral v piesku na pláži v Chorvátsku , odrazu hovorí oco našiel som poklad a naozaj bola to 2 kuna.
Nájsť mincu je náhoda , v deň narodenín ešte väčšia a nájsť ešte aj rovnaký nominál tak to už nedokážem ani pochopiť ale je to tak .
Teraz má 12 zbiera mince , po návšteve múzea v Kremnici si sám odlial zo sádry formy a vyryl rovno v negatíve formu na medaily podľa svojej predstavivosti , dokonca si vypočítal taviacu teplotu podľa pomeru obsahu Sn a Pb a sám odlial medaily .

Včera poobede som bol s malými u dedka s babkou a v záhrade medzi paradajkami sme vypleli spolu s burinou toto numizmatická hodnota sa samozrejme nevyrovná tomu pocitu hľadača pokladu, keď s ďeťmi nájdete 168 ročnú mincu. Zvláštne je že kedysi tam stál dom, pri ktorého likvidácii sa našlo pár halierov a grajciarov, ale zaujalo ma, že ešte aj po toľkých rokoch sa občas objaví svedok čias minulých. Ktovie koľko podobných a určite aj neporovnateľne vzácnejších ešte čaká na svoje objavenie v záhradách a poliach našej peknej krajiny. Minca prešla drobným chemickým čistením, pri náleze bola sotva čitateľná .

Malý historický report s podtónom Michala Bosáka

Uvažoval som či tento malý cestovateľský príbeh stvoriť a kam ho umiestniť. Nakoniec som sa odhodlal a rozhodol som sa umiestniť ho do tohoto blogu, pretože poznávania vlastnej histórie a výnimočných Slovákov asi nikdy nie je dosť a toto je myslím miesto kde si článok mnohí aj s odstupom času nájdu.
Včera sme sa s mojim milým priateľom, minimálne pre mňa tiež výnimočným a schopným človekom, starostom obce Široké Stanislavom Bartošom vydali na dlhšie plánovaný poznávací výlet pamätných miest II. sv. vojny. Naša trasa viedla z obce Široké cez Prešov, Kapušany, Giraltovce do Svidníka a ďalej cez Údolie smrti až na Duklu, o čom neskôr.
Trasa viedla aj cez rodnú obec významného Slováka Michala Bosáka, obec Okrúhle. O Michalovi Bosákovi píšeme aj tu
https://www.cs-mince.eu/…read/show/82?…

Niečo z textu na stránkoach NBS tu
Bankár Michal Bosák patrí medzi významných slovenských bankárov v Amerike na začiatku 20. storočia. Jeho meno sa však väčšinou spája iba s jeho podpisom na amerických 5-, 10-
a 20-dolárových bankovkách z roku 1907 a jeho národnostné aktivity, či už v Amerike alebo na Slovensku, sa uvádzajú už v menšej miere. Málokedy sa uvádza, že ďalší významný podpis Michala Bosáka sa nachádza na Pittsburskej dohode z 30. mája 1918, ktorá bola základom vzniku Československa v októbri 1918.
http://www.nbs.sk/…_10Bosak.pdf

Vedel som že spomedzi mnohých dobročinných a charitatívnych aktivít Michala Bosáka patrilo aj to, že nezabudol na rodnú obec a na to ako musel ako chlapec dochádzať v lete v zime do školy v susednej obci Radoma a tak nechal v svojej rodnej obci vybudovať školu. Predpokladal som že v obci bude minimálne nejaká pamätná tabuľka, spomienka na slávneho rodáka, prípadne šípka k škole ktorú nechal vybudovať či k jeho rodnému domu (ak existuje). Bohužiaľ nič také sme nenašli. Aby sme vôbec našli aspoň školu ktorú nechal postaviť a venoval ju obyvateľom a deťom rodnej obce, museli sme navštíviť obecný úrad v Okrúhlom a tam sa informovať. Pravdupovediac, zaskočil ma následný kontrast medzi honosne vybudovaným obecným úradom a následne zanedbanou školou a pamiatkou na významného rodáka. Pôvodná škola, neskôr škôlka, kde ešte na záhrade zostali nejaké preliezky pre deti, je v žalostnom stave. Zjavne sa o objekt nikto zvlášť nestará a nenájdete žiadnu zmienku o jeho pôvode. Hneď v susedstve je vybudovaná nová, moderná škola a o to je kontrast zjavnejší. Je to tak trochu na nasratie. Ak by toto bolo v trochu iných zemepisných súradniciach, v budove by bola aspoň malá expozícia s upomienkou na slávneho rodáka, možno predaj suvenírov, či aspoň jednoduchá tabuľka s informáciami pre návštevníkov. Tu nič. Obec má cca 600 obyvateľov, zaiste by sa o dom niekto rád staral, pozdvihlo by to turistický ruch v obci, miestnu mikroekonomiku atď. Len by sa muselo chcieť. A, jasne, ak by potrebné prostriedky nemala obec, aký bagateľ by to bol pre napríklad Ministerstvo financií, NBS, alebo desať iných štátnych inštitúcií alebo organizácií? Možno čakajú všetci že sa v obci narodí niekto ešte významnejší… (foto 1 až
Tu by som ukončil neveselý report o rodnej obci Michala Bosáka a pre prehľadnosť budem pkračovať v ďaľšom príspevku.

Svidník, Údolie smrti, Hunkovce, Dukla...

Ako milovník histórie, čo predpokladám je väčšina z nás, som sa na poznávací výlet tešil. Nie som extra maniak na II. sv. vojnu, ale prináleží k našej histórii nepochybne veľmi významne, čo asi netreba rozpisovať. Moja generácia, nie len, ktorá patrí k pamätníkom roku 68 a nasledujúcim, má isteže k ruským (sovietskym) tankom zmiešané pocity. Ale tu nechcem, nejdem a nebudem polemizovať, nakoniec vojaci ktorí oslobodzovali našu vlasť a národ a padali po desaťtisícoch, predsa nemohli vedieť čo sa stane v štyridsiatomôsmom či šesťdesiatom ôsmom. Úctu a vďaku k nim, áno, do istej miery sprofanovala politická garnitúra po roku 1948 ktorá si tieto hrdinské udalosti privlastnila. Pritom na frontoch (všetkých) padali ľudia rôznych národov, národností, politického svetonázoru či presvedčenia. Ale nie o tom som chcel…
Nikdy pred tým som sa nedostal tak ďaleko na východ. Pomerne často som v Košiciach, ale tie sú od Širokého a Prešova skôr na juh. Prvé silné zážitky som mal vo Svidníku. Vďaka výkladu môjho “turistického sprievodcu” som sa dozvedel, že medzi Svidníkom a Stropkovom bola veľká rivalita. Samotné mesto Svidník vzniklo až v roku 1944 zlúčením obcí Nižný Svidník, ležiacej pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiacej na ľavom brehu Ondavy. Následne bolo ustanovené ako okresné mesto, čo nie dobre znášali obyvatelia predsa len historického mesta Stropkov (prvá písomná zmienka je z roku 1390). Nakoniec sa to rozmotalo šalamúnsky, okresnými mestami sa stal Svidník rovnako aj Stropkov a aby zas niekto nebol náhodou ukrivdený, tak sa okresným mestom stali myslím aj Medzilaborce.
No ale ku Svidníku, poviem úprimne, som čumel. V celom meste sú asi iba dve ako tak historické budovy. Ak nejaké boli, pri prechode frontu boli zničené. Mesto teda pôsobí funkcionalisticky. Na neočakávane veľkolepom námestí stojí vraj jediná socha, v rámci bývalého Československa, armádneho generála a neskoršieho prezidenta Ludvíka Svobodu (obr 1). Celé námestie skutočne nadštandartne upravené, trávniky pokosené, čisto. Pri soche Svobodu kopec vencov, vzorne naukladaných sviečok, zjavne si miestni svoju históriu spojenú s vojnovými a povojnovými udalosťami ctia. Mal som viac krát pocit cestovania v čase. Nemyslím to negatívne. Objav ulice “Pionierska” len umocňovala tento pocit. Skúsil som aj urobiť foto, ale musel som fotiť proti slnku a fotka nie je bohviečo, ale ako dokumentárny podklad snáď postačí (obr 2). Na miestom námestí, ktoré prelína pomerne veľkolepá pešia zóna, a kde sa nachádza aj jedna z mála historických budov, sme si dali v kaviarni naozaj slušnú kávu a značkovú minerálku. Obsluha vzorná, ku káve horúca voda v nerezovej nádobke, smotana v keramike, veľmi slušné. A cena 5,50. Naozaj trochu cestovanie v čase. Odtiaľ peši, aby sme nasali atmosféru mesta, k Vojenskému múzeu (obr 3, 4). Múzeum bolo zatvorené. Na priľahlej lúke bola ale ukážka vojenskej techniky. Čo bolo zas pre cezpoľného dosť ohromujúce, že na vystavených exponátoch sa intenzívne pracovalo. Obrusovali sa staré farby a nanášali nové. Podľa všetkého išlo o vojakov. Nad touto lúkou sa týči ohromojúci pamätník ktorý by tu asi málokto neinformovaný čakal. Povedal by som svidnícky Slavín. Pamätník sovietskej armády, ktorý odhalili v roku 1954. Je vysoký 37 m a hviezda na jeho vrchole meria 3,5 m. Na pravej strane pamätníka je reliéf Partizánska hliadka v SNP, na ľavej Útok Sovietskej armády. Pred pamätníkom stojí štvormetrová bronzová socha Sovietského seržanta, ktorý vzdáva hold nad mohylou padlých. Jej autormi sú J. Bartoš a J. Hana. (obr 6 až 9). Promenáda k pamätníku by síce vydržala trochu viac starostlivosti čo sa týka okolitej zelene, ale všade čisto a udržiavané. Prekvapujúce pre mňa tiež bolo, že i keď bol útorok, návštevníkov bolo nemálo. A mnoho Čechov. Dá sa to vysvetliť tým, že napríklad československý armádny zbor, ktorý sa zúčastnil karpatsko-duklianskej operácie, bol z väčšej časti tvorený českými vojakmi. A i keď ide o pamätník a pohrebisko vojakov sovietskej armády, mnohí neboli identifikovaní a sú pochovaní v spoločných hroboch. Aj tu sú okolo celého pamätníka tabuľky so zákazom vstupu na trávnaté plochy, pretože sa jedná o spoločné hroby vojakov. Tak prichádzajú k hrobom svojich predkov.
https://www.google.com/url?…

Nad mestom ešte dominuje kedysi pýcha mesta luxusný hotel Dukla ktorý pripomína zašlú slávu veľkolepých osláv rôznych výročí v minulosti. Zlá správa je, že hotel bol už v dezolátnom stave a pôsobil skôr depresívne, avšak dobrá správa je, že v čase našej návštevy bolo okolo celého hotela lešenie a na rekonštrukcii sa pracovalo. Tak držím palce. (obr 10)

https://www.google.com/url?…

Uložím zas túto časť reportáže a záverečnú, teda nemecký vojenský cintorín Wehrmachtu v Hunkovciach, Údolie smrti a Duklu si nechám na neskôr nech si oddýchnem a už nie je i tak miesto na foto.

Vojenský cintorín Wehrmachtu Hunkovce, Údolie smrti, Dukla

Ešte predsa by som sa najskôr vrátil k Svidníku. Zabudel som napísať prečo som ešte čumel. Všetky paneláky v centre mesta, ale aj všetky čo som videl z cesty, boli skutočne elegantne upravené, zateplené a graficky i farebne skvele urobené. Niečo čo nevidíte ani v omnoho bohatších regiónoch, napríklad taká Petržalka by bledla závisťou. Neviem ako to vedeli urobiť, ale je to tak.
No a ďaľšia zastávka bola v Údolí smrti. Miesto dlhého rozpisovania pre tých čo majú záujem, link na zaiste odbornejšie komentáre a foto
https://www.google.com/url?…
https://www.google.com/url?…

Poznávacia cesta pokračovala cez Hunkovce kde je vojenský cintorín Wehrmachtu. Tu bol problém zastaviť, cintorín je priamo pri veľmi frekventovanej ceste bez možnosti parkovania, tak opäť len koment a foto dokladám z internetu. Od svojho sprievodcu ale viem, že každoročne na tento cintorín chodia vojaci z Nemecka ho udržovať. Obdivuhodné.
https://www.google.com/url?…

Nasledujúca a posledná zastávka bol pamätník československého armádneho zboru na Dukle. Tu asi netreba dlho popisovať, ak by niekto chcel, ľahko si všetko nájde na internete. Pre mňa zaujímavé postrehy boli že pamätník v reále bol omnoho menší ako som si z tv predstavoval. Inou zaujímavosťou je, čo som nevedel, že dominantnú sochu z priečelia pamätníku viac krát menili. Opäť niečo od zasvätenejších

https://www.google.com/url?…

https://www.google.com/url?…

No a definitívne posledná výprava bola na rozhľadňu nad pamätníkom. V tom teple bolo treba prejsť kus cesty celkom strmým kopcom k rozhľadni. Ale povedal som si to už musím vidieť, možno sa sem už nikdy nevrátim. Ale jasne, pôvodná drevená vyhliadková veža pochádzala z roku 1959. Nová veža bola otvorená v roku 1974 pri príležitosti osláv 30. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Ale práve v čase našej návštevy museli robiť rekonštrukciu výťahu. Schodisko, ktoré tam rozhodne musí byť, rovnako nesprístupnili. A aby dali upozornenie dole že sa budete terigať hore zbytočne by bolo už asi logisticky náročné. Takže záver celej odysei bol tak rýdzo slovenský…
Ale neľutujem, odniesol som si skutočne silné zážitky, a ako hovorí jeden náš spoločný kamarát, zážitky ktoré ti nikto nezoberie. Teda kým nepríde Alzheimer.
Na záver, najmä v dnešných coronačasoch, môžem tento tip na minimálne celodenný výlet vrele odporučiť.

Pekné čítanie, aj dokumentácia, priznám sa, tento kút Slovenská som zatiaľ nenavštívil. Tak aspoň takto sprostredkovane .

Re: Vojenský cintorín Wehrmachtu Hunkovce, Údolie smrti, Dukla
Odpoveď na príspevok č. 13640

Korlen napsal:

Ešte predsa by som sa najskôr vrátil k Svidníku. Zabudel som napísať prečo som ešte čumel. Všetky paneláky v centre mesta, ale aj všetky čo som videl z cesty, boli skutočne elegantne upravené, zateplené a graficky i farebne skvele urobené. Niečo čo nevidíte ani v omnoho bohatších regiónoch, napríklad taká Petržalka by bledla závisťou. Neviem ako to vedeli urobiť, ale je to tak.
No a ďaľšia zastávka bola v Údolí smrti. Miesto dlhého rozpisovania pre tých čo majú záujem, link na zaiste odbornejšie komentáre a foto
https://www.google.com/url?…
https://www.google.com/url?…

Poznávacia cesta pokračovala cez Hunkovce kde je vojenský cintorín Wehrmachtu. Tu bol problém zastaviť, cintorín je priamo pri veľmi frekventovanej ceste bez možnosti parkovania, tak opäť len koment a foto dokladám z internetu. Od svojho sprievodcu ale viem, že každoročne na tento cintorín chodia vojaci z Nemecka ho udržovať. Obdivuhodné.
https://www.google.com/url?…

Nasledujúca a posledná zastávka bol pamätník československého armádneho zboru na Dukle. Tu asi netreba dlho popisovať, ak by niekto chcel, ľahko si všetko nájde na internete. Pre mňa zaujímavé postrehy boli že pamätník v reále bol omnoho menší ako som si z tv predstavoval. Inou zaujímavosťou je, čo som nevedel, že dominantnú sochu z priečelia pamätníku viac krát menili. Opäť niečo od zasvätenejších

https://www.google.com/url?…

https://www.google.com/url?…

No a definitívne posledná výprava bola na rozhľadňu nad pamätníkom. V tom teple bolo treba prejsť kus cesty celkom strmým kopcom k rozhľadni. Ale povedal som si to už musím vidieť, možno sa sem už nikdy nevrátim. Ale jasne, pôvodná drevená vyhliadková veža pochádzala z roku 1959. Nová veža bola otvorená v roku 1974 pri príležitosti osláv 30. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Ale práve v čase našej návštevy museli robiť rekonštrukciu výťahu. Schodisko, ktoré tam rozhodne musí byť, rovnako nesprístupnili. A aby dali upozornenie dole že sa budete terigať hore zbytočne by bolo už asi logisticky náročné. Takže záver celej odysei bol tak rýdzo slovenský…
Ale neľutujem, odniesol som si skutočne silné zážitky, a ako hovorí jeden náš spoločný kamarát, zážitky ktoré ti nikto nezoberie. Teda kým nepríde Alzheimer.
Na záver, najmä v dnešných coronačasoch, môžem tento tip na minimálne celodenný výlet vrele odporučiť.

Musím pochváliť , ešte keď budem mať čas doplním fotku dvoch “zakusnutých “ tankov na začiatku Death valey.
Všetky tieto miesta plus nemecký cintorín a pár drevených kostolíkov sme navštívili so sprievodcom ktorého korene siahajú do dedinky Šarbov – caesarom.
Ten názov Šarbov som sa učil pomocou mnemotechnickej pomôcky šerbel.

Tu sú

Super …som ťa vyprovokoval

Re: Vojenský cintorín Wehrmachtu Hunkovce, Údolie smrti, Dukla
Odpoveď na príspevok č. 13640

Krásne spracované, pekné to je…a smutné zároveň.

Michal Bosák bol na americkej desaťdolárovke, už je aj na eurobankovke - Korzár SME

Tento príspevok do tohoto blogu možno až tak nepatrí, ale v súvislosti z vyššie napísaným
https://www.cs-mince.eu/…log/show/344?…
sa myslím celkom hodí. Je milé a chvályhodné že si východniari takýmto spôsobom pripomenuli slávneho rodáka.
https://presov.korzar.sme.sk/…ankovke.html

Re: Michal Bosák bol na americkej desaťdolárovke, už je aj na eurobankovke - Korzár SME
Odpoveď na príspevok č. 13893

Korlen napsal:

Tento príspevok do tohoto blogu možno až tak nepatrí, ale v súvislosti z vyššie napísaným
https://www.cs-mince.eu/…log/show/344?…
sa myslím celkom hodí. Je milé a chvályhodné že si východniari takýmto spôsobom pripomenuli slávneho rodáka.
https://presov.korzar.sme.sk/…ankovke.html

Pán kolega z BA pobočky Suja by sa nepotešil označeniu bankovka… ale je fajn, že sa Michal Bosák ocitol na zberateľskom eurosuveníre…

Re: Re: Michal Bosák bol na americkej desaťdolárovke, už je aj na eurobankovke - Korzár SME
Odpoveď na príspevok č. 13894

Áno Michal, už sme to tu viacerí komentovali v príspevku nižšie a ďaľších
https://www.cs-mince.eu/…read/show/82?…
Je zrejmé že článok písal novinár, nie zberateľ a tak použil všeobecne zaužívaný výraz pre laickú verejnosť – bankovka.

Vidíš, už som aj zabudol… to bola tá prvá… Ale aj tak podľa mňa je hlavné to, že pritiahli kopu ľudí k zberateľstvu…V pod­state je jedno čoho.

Festival zabudnutých remesiel - Hrad Červený Kameň

Priatelia, tento v podstate prostý report som pôvodne začal písať do Kaviarne, ale potom som si uvedomil, že to asi bude trochu dlhší text a tak som sa rozhodol ho vložiť do tohoto blogu a tým ho tiež máličko oprášiť.
Dnes, po viac ako mesiaci apokalyptických prerábok na dome, čo by vydalo na samostatný hororový článok, kedy boli deti u starých rodičov na východe vo víre každodenných udalostí, som si opäť lámal hlavu aký im vymyslieť prázdninový program tak, aby neboli neriadené strely. Manželka navrhla návštevu hradu Červený Kameň, vraj nejaké staré, zabudnuté remeslá… V prvej chvíli sa mi ten nápad nepozdával, ale nakukol som na internet a pomyslel som si že lepšie toto ako ukočírovať malých nudiacich sa pirátov..
Mám to vlastne “cez kopec” a tak mi to uľahčilo rozhodnutie. Hrad Červený Kameň väčšina z vás pozná ako naozaj špecifické a noblesné miesto (v dobrom slova zmysle) konania búrz starožitností, samozrejme včetne numizmatického materiálu. Neočakával som nejaké vzrušujúcejšie zážitky, skôr klasickú našinskú všehochuť od pojazdného stánku s kávou, cínových vojačikov, prútené koše až po cukrovú vatu. A, aj v rámci dovolenkovej sezóny, slabú návštevu asi menej atraktívneho zamerania akcie. Podozrenie som nabral ale už v Pezinku keď som sa šinul v kolóne áut na nie veľmi významnej dovolenkovej trase. Podozrenie sa potvrdilo keď sa celá kolóna bez väčších zmien domotkala až do Častej a následne som videl rad blikajúcich smeroviek vľavo. Ďaľšie prekvapenie bolo pri príchode k hradu. Viete že pri hradbách je skutočne veľkorysé parkovisko. Toto bolo ale uzavreté a autá boli presmerované na rozľahlú lúku pod hradbami. Dali si záležať, tráva bola čerstvo pokosená nakrátko a tak vzniklo jedno zaiste z najväčších príležitostných parkovísk široko ďaleko. Ale, môžem povedať, že si dali vôbec záležeť. Nasledovali až na jednu výnimku samé pozitívne prekvapenia. Napríklad hneď pri vstupe cez hradnú bránu bol pristavený tzv Prešporáčik, teda autokar v tvare lokomotívy ktorý som mnoho krát videl v starom mesate ako rozváža turistov po zaujímavých miestach Bratislavy včetne pešej zóny. Nikdy mi nenapadlo že sa na ňom povozím a už vôbec nie na Červenom Kameni. Všetko za bránou by som hodnotil, na naše pomery, ako vskutku vydarené. Bol tam síce pojazdný stánok s kávou, cínových vojačikov, prútené koše a ani cukrovú vatu som však nevidel. Zato čo ma v prvom rade ohromilo a potešilo bolo množstvo ľudí vyobliekaných v dobových šatách. Bolo zrejmé že mnohí sú len nadšenci a sú tam pre vlastné potešenie i potešenie ostatných. Iste nespomeniem všetko a určite som ani všetko nevidel, ale len čo si spomeniem, boli tam ľudia venujúci sa historickému šermu, okrem už obligátnych “súbojov” urobili aj arénu pre deti, kde si mohli deti s nimi zašermovať neškodnými mečmi, mali k dispozícii aj štíty a podobne. Bol tam napríklad drevený kolotoč ktorý mal miesto sedátok ako ich poznáme, prútené koše vystlané pravou kožušinou a bola to samoobsluha. To znamená že rodičia umiestnili svoje ratolesti do košíčkov a vlastnoručne poháňali kolotoč. Treba povedať že bol vytvorený tak zručne, že táto činnosť nevyžadovala nejaké fyzické vypätie. Kúsok ďalej boli zas drevené vozíky ako ich poznáme už len zo starých filmov, rovnako vystlané kožušinkou a boli zdarma k použitiu. Teda zas vložiť dieťa, povoziť a patrilo sa vozík vrátiť na miesto. Povedali by ste aká blbosť, ale ja som videl rozžiarené detské oči ktoré zažívali niečo nevídané. Bolo tam niekoľko skupín dobovej hudby, folk a podobne, v tom sa extra nevyznám, ale bolo to vtipné a zapadalo to do atmosféry. Ďalej bábkové divadlo. V ďaľšom stánku si každý mohol vyraziť v striebre alebo medi stredovekú mincu. Kováči, drevorezbári, výrobcovia keramiky – hrnčiari, kde si kolo od voza ktoré slúžilo ako hrnčiarsky kruh poháňali ručne a iné remeslá ktoré dnes môžete vidieť naozaj len v starých filmoch. Zaujímavé a pre mňa povznášajúce bolo, že som nevidel a necítil gýč, teda nie postavičky oblečené v hadričkách z nejakého zrušeného provinčného divadla a tovar z veľkoskladov, ale skutoční remeselníci ktorí vyrábali svoje výrobky pred očami technikou ktorou by dnes už nikto nič asi nevyrábal. Vojaci, halapartníci, strelci z muškiet, zbrojnoši.. a každý jeden vyobliekaný individuálne, asi podľa vlastnej fantázie a možností, ale nenašli by ste dvoch oblečených rovnako. No a mnoho ďaľšieho na ktoré si teraz ani nespomeniem. A čo ma tiež veľmi potešilo, nebolo všade cítiť dravý biznis, nevyseli na všetkom cenovky a nikto neťahal ľudí za rukáv aby niečo kúpili. Skôr akoby živé múzeum, skanzen, pohľad do minulosti. Účinkujúci, remeselníci, devy, chlapci a chlapi v dobových odevoch (bolo ich tam naozaj neúrekom a nevedeli ste ktorý je odkiaľ, motali sa všade) usmievaví, zhovorčiví, ochotní, milí a vtipní…
Pozitívne ma prekvapilo tiež to, že som pomerne často započul cudzie jazyky, to by som ani v dovolenkovej sezóne na takejto akcii nečakal.
Jediné čo ma zamrzelo a narušilo môj, inak naozaj pozitívny pocit, bolo jedno asi prenajaté nádvorie kde predpokladám viac profíci ako nadšenci predvádzali dravé vtáky. Nemám nič proti dravým vtákom a oni tiež za nič nemôžu, ale hneď za bránou musíte zacvakať 6 eur za vstup. A to ani vôbec neviete za čo, čo uvidíte. V ČR sme raz boli na výstavke dravých vtákov, tiež to nebolo zadarmo, ale bola to hodinová šou s ukážkami lovu, prednáškou a podobne. A bol tam dopredu jasný program, letáčiky a celé to bolo aj vtipné. Tu neviem, možno by sme sa aj niečoho dočkali, ale to sa nikto neunúval nám povedať, podstatné bolo jeden a pol kroka od brány skasírovať tých 6 eur za hlavu. Škoda…
Inak naozaj vydarený deň. I keď by som to do neho na začiatku rozhodne nepovedal.
Prídávam zopár príležitostných a náhodných foto (niektoré som strihol z videí), lebo tento článoček (čo si naozaj nerobí žiadne ambície), vznikol na základe náhleho impulzu. Tak verím že som nikoho neotrávil a všetkým želám ešte krásne leto.

Re: Festival zabudnutých remesiel - Hrad Červený Kameň
Odpoveď na príspevok č. 14214

Ten jeden strieborný bol naozaj zo striebra? Ak áno, tak to je celkom rarita a nikde na podobných akciách som to nevidel.

Re: Re: Festival zabudnutých remesiel - Hrad Červený Kameň
Odpoveď na príspevok č. 14215

Áno myslím že bol. V minciarskom stánku na stole v drevených miskách boli pripravené medené aj strieborné platničky – žetónky na ručnú razbu. Neviem to ilustrovať, pretože mi syn počas môjho rozhovoru s mladým mužom zo stánku zdrhol, zbadal niečo pre neho atraktívnejšie a už som sa k stánku neskôr nevrátil.

Každopádne pekná akcia, treba si užiť leto kým nepríde delta. Ja sa chystám že by som v sobotu na burzu išiel pozrieť, uvidíme…