Zberateľské príbehy napísané životom

Kde nič, tu nič a zrazu Titanic

Priatelia, dovolil by som si teda uviesť nový blog skutočne nezvyčajnou príhodou, ktorá sa človeku veľa krát za život nestane. Usilujem sa dlhé obdobie u svojich známych, majiteľov antikvariátov a podobne získavať najmä numizmatickú literatúru ktorú dnes už nevidno, alebo sa veľmi ťažko zháňa. Často krát sa mi podarilo získať knihu či brožúru o ktorej existencii som ani nevedel a obnášala neskutočné množstvo zaujímavých informácií. Obvykle ale ani nemám čas si literatúru dôkladnejšie (často vôbec) preštudovať a vždy sa utešujem, že veď potom bude viac času. Aktuálne ale robíme u nás v obchode drobné prerábky a kopce mojich kníh, brožúr a katalógov zavadzali. Tak som sa rozhodol, že si ich postupne poprenášam domov a budem triediť na tie časy kedy teda bude toho času viac. No a sme pri tom. Ako si tak knihy a ostané triedim a ukladám do knižnice (bolo tam dosť kníh o ktorých som už ani netušil že ich mám), z jednej mi vypadlo niečo, z čoho zas mne skoro vypadli oči. Bol to “Boarding pass” na zaoceánsky parník Titanic! Palubný lístok na legendárnu nepotopiteľnú loď ktorej tragický príbeh pozná celý svet.
Ja ani netuším komu za tú knihu vďačím, od koho ju mám a on zas od koho… Takže Palubný lístok mám a mám aj nezvyčajne zježené chlpy na chrbáte, neviem koľko ľudí v našich končinách držalo vlastnoručne Palubný lístok na Titanic. Vymyslel by toto niekto?

Celkom zaujímavé len neviem či je to na 100% cestovný lístok…
http://www.aktuality.sk/…by-titanicu/

http://svet.sme.sk/…sic-eur.html

Majko, jasné, ja netuším či to je originál dobový palubný lístok ktorý sa nedočkal svojho pasažiera (i keď na mňa tak pôsobí, ale nie som žiadny odborník v tejto oblasti), alebo novodobejšia atrakcia pri nejakej spomienkovej udalosti, ale ten pocit stál tak či tak za to. Veď pred dvomi hodinami som ani netušil že nejaký palubný lístok na Titanic vlastním a tak s pokorou prijmem aj informáciu, že je to povedzme nejaká neskoršia kópia, len ten pocit už sám o sebe stál za to. Viem (teda vzápätí som sa dozvedel), že zhodou okolností práve v Prahe prebieha výstava o Titanicu, tak skúsim zaslať foto organizátorom výstavy mailom a ak budú ochotní komunikovať, dozviem sa, čo mi to vlastne z tej knihy vypadlo 

A ak by sa nakoniec ukázalo, že sa nejedná o pôvodný, originálny palubný lístok, aspoň budem mať niečo navyše pre Mariana a tomiho do tomboly na guláške 

Tak tady posílám svůj kousek z výstavy z Blavy, kde jsem byl. Je se jménem multimilionáře, který nepřežil.
Korlen prosím nafoť ještě trošku do detailu ten nápis Titanic a 10. April 1912. Zdá se mi to až neskutečně hodně podobné. Možná je toto součást vstupenky na výstavu Titanicu, která byla před x lety. Těžko nyní říct.

Hm, podobnosť viac ako výrazná
Lístok ktorý mám v ruke je nepochybne staršieho dáta, ale bohužiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nejedná o autentický palubný lístok z roku 1912. Bolo mi aj podozrivé že ma osud má zrazu tak rád 

K téme vyššie som od včera získal množstvo informácií, aj od užívateľov stránky kde za spoluprácu ďakujem) a dozvedel som sa, že podobné “palubné lístky” sa vydávajú vo forme vstupeniek na výstavu. Vraj to tak malo fugovať aj v bratislavskej Inchebe. A nie len to, ale každý kto si vstupné zaplatí, dostane “palubný lístok” aj s identifikáciou konkrétneho pasažiera, triedou, číslom kajuty a podobne, no a na konci prehliadky sa dozvie, či “prežil”, teda či pasažier s ktorým bol takto imaginárne spojený v skutočnosti v roku 1912 pri potopení parníka zahynul, alebo bol zachránený. No, na môj vkus naozaj trochu morbídne a nie asi veľmi citivé k pozostalým a pamiatke obetí, ale je proste asi taká doba a biznisu sa medze nekladú. Tak len toľko pre doplnenie témy

super príhoda zo života , ktorý sa s nami dokáže pekne pohrať

Mám ich niekoľko, ktoré by možno pobavili i poučili, niektoré i z posledných dní, len času je menej, ale iste sa k tomu dostanem. Iste ale aj mnoho ďaľších zažili zaujímavé zážitky v rámci numizmatiky a zberateľstva, ktoré by bola škoda aby zapadli prachom nepovšimnuté, tak som sa pokúsil na tieto momentky vytvoriť priestor a verím, že raz to bude dlhé, poučné i zábavné čítanie.

Ešte som sa vrátil k mašinke, nech to nie je len abstraktné, zajtra je nedela a snáď bude toľko času, aby som napísal jeden, bohužiaľ neveselý, príbeh ktorý reálne a aktuálne prežívam. Bude najmä o numizmatike a o tom, ako ovplyvnila osudy viacerých ľudí. Myslím, že to bude príbeh pre mnohých aj veľmi poučný a dá zaiste aj podnet na zamyslenie…

Re: Náhody v žiovte
Odpoveď na príspevok č. 1877

Naozaj pekné čítanie
Už sa teším na ďalšie príbehy v tomto bloku.
Dávate nám, týmto podstatne viac ako obyčajné numi-biznis stránky. Človek dostáva na Vašej stránke nielen edukáciu zdarma – čo je big devíza, ale aj chuť bádať a šprtať sa v numizmatike a histórii a tým mať z numizmatiky radosť a potešenie.
V dnešnom automatizovanom životnom štýle, je to skutočná vzácnosť a ten pocit sa nedá zaplatiť.

Ďakujem. PG

Smutný, ale aj veľmi poučný príbeh ktorý reálne napísal život..

Tento aktuálny a reálny príbeh sem píšem nie len preto, že ma dojíma, ale myslím, že má v sebe silné poučenie ktoré môžeme mnohí z nás v nejakej podobe prežiť.
Tak ako už mnoho krát, mi zavolala pani ktorá na mňa dostala kontakt od niekoho, s kým som bol už cez numizmatiku v minulosti v kontakte, iste to poznáte. Potrebovala poradiť a prípadne pomôcť. Volala z malého mestečka schovaného na Záhorí. Začiatok bol trochu zmätočný, pretože pani ma ani na viac krát nedokázala nanavigovať k svojmu domu, že už mi napadlo, vykašli sa na to. Je to úsmevné v maličkom mestečku, skôr dedinke, ale bolo to tak. Keď som teda nakoniec trafil, privítala ma staršia, ale distingovaná dáma. Po pár minútach ste pochopili, že je to naozaj dáma z lepších kruhov, vo svete ktorý sa už stratil. Po úvodnom rozhovore priniesla niekoľko veľkých papierových obálok s dokonalým popisom obsahu. Boli to všetko pamätné Ag mince od konca šestdesiatych do roku 1999, kedy predpokladám, jej manžel odišiel. A tu sa začal odvíjať príbeh, ktorý do veľkej miery napísala numizmatika. Manžel starej dámy bol vysoký úradník a zanietený zberateľ. Podľa jej slov mnohé spoločné večery i dni cez víkend manžel trávil vo svojej pracovni a ona vedela, že ho nemá rušiť. Vždy sa správal tak, aby jej dal najavo ako si váži jej pochopenie a toleranciu. Podľa všetkého sa jednalo o náročnú zbierku človeka ktorý sa vyznal a budoval ju cielene a s láskou. Ale stalo sa, čo sa stať nemalo a bohužiaľ sa stáva. Počas ich dovolenky ich niekto vykradol a je zrejmé, že cieľom bola zbierka mincí. Vraj už vtedy vedeli kto to mohol byť, alebo minimálne odkiaľ išiel tip. Zbierka, mnohoročné dielo a investície boli zrazu preč. Starého pána to zlomilo a nie je pochýb, že mu to i skrátilo život. Numizmatike ale ostal s bolesťou verný aspoň prostredníctvom tých strieborných mincí.. Stará dáma ho pochovala v tom mestečku, sama odtiaľ pochádza, predala bývanie a kúpila si domček v tej obci. Ale ako plynul čas, jej zdravotný stav jej už nedovoľuje starať sa o záhradu a dom, nejväčšie problémy robí cestovanie za lekármi a nedávna výmena bedrového kĺbu, bude aj druhá. Musela sa rozhodnúť. Domček predá a “kúpi” si miesto v kvalitnom senior zariadení (ktoré si už vybrala) a tak, s mnohým, čo je jej aj drahé, sa musí rozlúčiť. Tak ako s tými striebornými mincami ktoré držal v ruke jej nebohý manžel. Ponúkol som jej cenu ako to len šlo s tým, že som nevedel a nechcel zarobiť ani euro. Ale to ešte nie je koniec príbehu, stará dáma mi povedala, že ešte má u sestry krabičku prelepenú páskami a podpísanú, kde má nejaké šperky od manžela a dve či tri mince, ktoré neboli v čase krádeže spolu s ostatnými a je to vlastne jediný pozostatok pôvodnej zbierky jej manžela. Nevedela mi povedať konkrétnejšie aké sú to mince, krabičku a jej obsah už nevidela viac ako desať rokov, ale vraj sú v zlate. Viem čo možno teraz mnohých napadne, áno, veľmi by som si prial, aby tam boli vzácne a drahé mince. Ale kôli tomu, aby som jej mohol povedať dobrú správu a aby jej manžel, u ktorého hrobu sedáva hodiny, aspoň takto z odstupom času prostredníctvom numizmatiky ktorá im priniesla aj mnoho bolesti, pomohol v zložitej situácii. Idem tam v stredu priatelia. A budem držať palce.
Tento príbeh, ktoý som sa snažil vyjadriť naozaj stručne, v sebe skrýva mnohé dojmy, ale aj obrovské ponaučenie. Buďte opatrní, prezieraví a myslite na to, že ako vy máte emocionálne puto k svojim zbierkam, tak k nim môžu mať emocionálne puto aj iní, ale z celkom iných pohnútok.

Re: Re: Náhody v žiovte
Odpoveď na príspevok č. 1881

pedrokomora napsal:

Naozaj pekné čítanie
Už sa teším na ďalšie príbehy v tomto bloku.
Dávate nám, týmto podstatne viac ako obyčajné numi-biznis stránky. Človek dostáva na Vašej stránke nielen edukáciu zdarma – čo je big devíza, ale aj chuť bádať a šprtať sa v numizmatike a histórii a tým mať z numizmatiky radosť a potešenie.
V dnešnom automatizovanom životnom štýle, je to skutočná vzácnosť a ten pocit sa nedá zaplatiť.

Ďakujem. PG

Tak tento komentár vystihol úplne všetko!!! Pekne napísané…

Re: Re: Náhody v žiovte
Odpoveď na príspevok č. 1881

pedrokomora napsal:

Naozaj pekné čítanie
Už sa teším na ďalšie príbehy v tomto bloku.
Dávate nám, týmto podstatne viac ako obyčajné numi-biznis stránky. Človek dostáva na Vašej stránke nielen edukáciu zdarma – čo je big devíza, ale aj chuť bádať a šprtať sa v numizmatike a histórii a tým mať z numizmatiky radosť a potešenie.
V dnešnom automatizovanom životnom štýle, je to skutočná vzácnosť a ten pocit sa nedá zaplatiť.

Ďakujem. PG

Ďakujem pedro, veľmi dobre to padne keď vidím nejakú spätnú väzbu a viem, že moje komentáre či článočky sa niekomu páčia, niečo mu prinášajú, možno niekomu ponúknu iný rozmer alebo pohľad. Tak to nie je márne. Ďakujem.

Korlen, veľmi si prajem aby pokračovanie, už aj tvojho príbehu, malo rozlúštenie s veľkým úsmevom. Život je mnohdy krutý a prináša viac sklamania ako potešenia – obzvlášť čo sa priamo týka numizmatiky alebo priamo mincí či iného materiálu po našich predkoch.

Je dosť konzumná doba, ktorá “núti” ľudí potláčať morálne hodnoty a vedie ich k mamonárstvu.

No, vieš, obávam sa, že na príliš široké úsmevy v tomto prípade už veľa priestoru nie je, ale veľmi rád by som zažil, aby tak trochu aj mojim prostredníctvom mala stará dáma pohladenú dušu osudom a manželom ktorý jej už inak nevie pomôcť. Bolo by to od osudu fér.

prispejem aj ja /zatiaľ/ jedným príbehom z vlastnej skúsenosti:

V dávnejších dobách, keď som bol malý chlapec, chodieval som k mojej starej mame na prázdniny. Mala starú veľkú almaru a v nej poklad – veľkú papierovú škatuľu od zahraničnej čokolády, v nej úhľadne uložené papierové obálky, na nich popis k ich obsahu a v nich rôzne mince a bankovky prevažne z Uhorska, R-U a Maďarska /to som zistil až podstatne neskôr/, keďže mala korene odtiaľ. Jediné, čo sa mi vtedy dostalo do rúk, bola veľká ťažká kniha o numizmatike, ktorú som rád listoval a pozeral obrázky. Ako tak plynul čas, jedného dňa odišla starká na druhú stranu, neskôr aj otec a potom sa mi do rúk dostala malá, asi kozmetická, taštička s veľkou váhou. Na moje prekvapenie a súčasne aj sklamanie, bola v nej “hŕstka” mincí z pôvodnej mojej pamäte, zrejme veľká časť ostala niekde v tedy jej pôvodnom dome, kde sme mali ku koncu dosť zlé vzťahy. Bol to odkaz ktorý sa uchoval po starkej, tak skromne ho prevzal aj otec a potom ja. Keďže moje numizmatické zručnosti boli ako najvýhodnejšie vymeniť koruny za kopček zmrzliny, tak moje prvé kroky putovali do antikvariátu – samozrejme len pre radu ako a čo s tým robiť. Zaobstaral dom si teda literatúru, množstvo literatúry a začalo porovnávanie mincí.

… Jednalo sa prevažne o mince R-U a tým sa začala aj moja éra zberateľstva a nájdenie smeru. Boli to dosť ošumelé mince zväčša s hodnotou materiálu ale ich citová hodnota je nevyčísliteľná. Zopár som ich ale predal a kúpil zas niečo z toho obdobia /hovorím tomu, že pretavil/, no ostatné sú odložené aj s pôvodnými obálkami a rukopisom a taštičkou.

… Po veľkých zmenách v mojom nedávnom osobnom živote a nastúpení novej etapy, sa mi vnukla myšlienka o zachovanie dedičstva našich predkov a distingovane a nenásline odovzdať učenie, skúsenosti a potom aj materiál môjmu následníkovi.

PS: Verím, že mi odpustíte, že som pár krát použil vreckovku 

Ja tomu veľmi dobre rozumiem slamec. Nie je to dnes už bohužiaľ obvyklé, najmä u mladej generácie, ale k niektorým veciam máme emocionálnu hodnotu ktorá sa predsa nedá vyjadriť peniazmi. A numusí to byť zlatá a ani drahá minca či iná vec. Domnievam sa ale, že každý človek, alebo aby som nebol zas rojko, väčšina ľudí na to raz príde, dozreje, pochopí, získa pokoru. Zistia, že za peniaze sa tie najvzácnejšie veci kúpiť nedajú.

Tak já to vyhodzím

Dnešný krátky príbeh bude skôr úsmevný a jednoduchý, ale na jeho konci je ušetrenie niekoľkých historických mincí smutného osudu. Odohral sa minulé leto a občas si na neho rád spomeniem.
Bol príjemný slnečný víkend, sobota, a ja som kosil trávnik na záhrade keď zazvonil telefón. Na druhom konci bola energická a podľa hlasu postaršia pani, ktorá začala rozhovor hneď smerom k veci. “Vy ste ten numizatik, robíte neco okolo tých mincí?” Keď som jej potvrdil, že som ten numizatik čo neco robí okolo tých mincí, povedala mi “teda nech dójdem, lebo neco našli na pojde”. Povedal som nato pani, že dobre, nie je problém, môžem sa prísť pozrieť v pondelok alebo v útorok. “No ale to musíte včil, já to ináč vyhodzím..” Keď som pochopil, že to myslí vážne, ospravedlnil som sa vopred za domácke oblečenie a rovno som vyrazil do dedinky na Záhorí vzdialenej asi 40 km. Pani ma už čakala na ceste a mávala. Bola to zvláštna pani, kde som až po nejakej chvíli pochopil, že som jej na prvý dojem trochu krivdil, bola to v podstate dobrá duša s veselou náturou, s akou sa na Záhorí stretnete často. Už na ulici mi povedala, že v rámci nejakých stavebných úprav a prístavby našli na povale krabičku s nejakými mincami. Pomyslel som si hneď, jasné, povala, obdoba almary alebo truhlice po prababke ktorá slúžila na zámku či v kaštieli.. Ale tento krát to bola pravda. Pani predo mňa položila drevenú krabičku, ktorá ešte intenzívne povalou “voňala”. Prekvapil ma aj jej obsah, bolo tam niekoľko desiatok strieborných mincí Slovenského štátu, (10, 20 aj 50 koruny) v obdivuhodne celkom slušnom stave. Toto by ma zvlášť neprekvapilo, je pomerne obvyklé, že týchto mincí sa nájde na jednom mieste väčší počet. Odkladali si ich ľudia v časoch neistých, v časoch vojny, kedy nevedeli čo bude. Neodkladali si ich ako peniaze, ale ako drahý kov (majú obsah 500 a 700/1000). V drevenej krabičke ale bola ešte konštelácia mincí čo sa nedá vymyslieť a určite by ste ju v tom prostredí a situácii neočakávali. Boli tam nejaké bežné ročníky korún Františka Jozefa, rôzne drobné mince, niektoré už ani neidentifikova­teľné, neveľkej či žiadnej hodnoty. No ale ako skutočné prekvapenie truhlička obsahovala aj tri trojgraciare a šesťgrajciar Leopolda I. Dodnes ma fascinuje súhra nepredstaviteľných okolností, ktoá sústredila takúto zvláštnu kolekciu mincí do drevenej krabičky v malej dedinke na Záhorí. Trojgrajciare boli, pri tak nevhodnom uložení, v prekvapujúco obstojných stavoch, no šesťgrajciar to mal chudák za sebou. Keď som mince vytriedil a spočítal čo môžem pani za ne ponúknuť, videl som niekoľko emócií v rýchlom slede za sebou. Od šoku, cez výraz “zo mňa si srandu robiť nebudeš”, až po detské oči pod Vianočným stromčekom. No dopadlo to tak, že som mal pomaly problém sa s pani rozlúčiť, stále sa mi chcela nejako zavďačiť za to, čo získala z krabičky ktorú chcela vyhodzit. Skončilo to tak, že mi aspoň do vlastného plastového vedra naoberala vo svojej záhradke krásne paradajky. Jedli sme ich asi dva týždne a vedro mám dodnes.
Aj s odstupom času na túto milú príhodu rád spomínam, lebo okrem toho mala za výsledok, že sa pre numizmatiku zachránilo opäť zopár mincí, ktoré by inak veľmi prvdepodobne prestali existovať.

Mne sa nedavno stala taka prihoda, isiel som nieco vybavit v Bystrici v centre, ked som na zemi uvidel medenu mincu, myslel som ze 1 cent, ale nejak sa mi nezdal, tak som sa pon zohol a bol to 1 halier 1893 KB, ako sa minca po vyse 120 rokoch dostala na chodnik ostava zahadou, mam ju odlozenu na pamiatku 

No škoda, mohol to byť radšej 2 filler 1892 KB, teda mimo jeden rok a jeden filler
Ale je to skutočne hra netušených náhod, že práve Ty nájdeš takú mincu na chodníku. Ťažko asi predpokladať, že tam mincička ležala 124 rokov a čakala kým si ju všimneš Možno prst numizmatického osudu Ti chcel niečo naznačiť. To je jednoznačné, takú mincu si musíš odložiť pre zberateľské šťastie a aby si neurazil osud.

Z každej cesty si niečo prinesieš...

Dnešný krátky “cestopisný” článoček si nerobí ambície sa tváriť dôležito a vzniká doslova z náhlej inšpirácie. Ako som dnes už písal na inom mieste, vo štvrtok som sa musel vybrať na cesty aj napriek predzvestiam zdravotných problémov, pretože už nebolo ani možné a ani zdvorilé, dohodnuté stretnutia odrieknuť. Cesta sa týkala samozrejme numizmatiky a aj som mal snahu učiniť zadosť niektorým prosbám priateľov, aj členov tohoto webu, mala i študijný charakter v úsilí získavania ťažšie dostupných informácií. V podstate nič výnimočné až na to, že veľmi skoro som zistil, že to bude náročná cesta. V rámci svojho optimizmu som sa prvotné príznaky nachladnutia usiloval brať len ako malé nedorozumenie v komunikácii s organizmom. No ale čoskoro som zistil, že naozaj začal trucovať. V skratke, prežil som dva dni v dvoch slovenských banských mestách a spal tam v dvoch hoteloch. Teda ak za spánok budem považovať príchod na izbu pred polnocou a miesto spánku kašľanie, kýchanie, soplenie, potenie a sprchovanie, aby som bol na deň ako tak schopný prevádzky a ospravedlňovania, že sa takto motám medzi ľudmi.
Ale to sú len okolnosti, motív písania tohoto článočku je iný. Smer uvažovania spustila jedna nenápadná a možno aj nenáročná knižka, ktorú som objavil v jednom malom obchodíku na “pešej zóne” v jednom z banských mestečiek. Tie mestečká si boli veľmi podobné a nebolo to, bohužiaľ, v ušľachtilých pocitoch. Na ľuďoch v tých mestečkách bolo vidieť, že majú náročný život, bujarej veselosti som moc nevidel, i keď samotní ľudia boli milí a pohostinní. Obchodíky, ako ten v ktorom som kúpil knižku, pôsobili dojmom zápasu o prežitie. V každej ulici historického centra bolo vždy niekoľko pustých a chátrajúcich mestských domov so zadeklovanými dverami a oknami. Mimo centra bol pocit bezútešnosti ešte naliehavejší. Videl som viacero budov, ktoré priam volali po pohladení, ceduľky a cedule s nápisom “Na predaj”. Ak aj bola niekde v centre vonkajšia terasa pri kaviarni, nesedel tam nikto, alebo jeden či dvaja ľudkovia, prípadne personál (asi obvykle zároveň aj majiteľ). No ale asi nasilnejší dojem nam mňa urobila atmosféra podvečer, keď po drobnom, ale predsa len, “hemžení” ľudí po uličkách, nepochybne cestou z práce, a po záverečnej malých obchodíkov, ulice načisto spustli. A nie len preto, že mrholilo. Sedel som na zastrešenej (zastanovanej či ako to nazvať) terase s majiteľom penziónu, v ktorom som mal ubytovanie. S človekom, na ktorom bolo vidieť, že nie je žiadny “hoteliér”, ale jednoduchý, silný človek, ktorý sa odhodlal bojovať. Videl som ho umývať kaviarničku ešte po jedenástej večer i preberať mlieko od mliekarov ráno po piatej. Videl som ho pracovať v kuchyni, aj robiť kávu za barom, ťukať do klávesnice v minirecepcii, aj vynášať smeti. Povbedal mi, že si zvykol spávať tri – štyri hodiny. Povedal mi toho ešte mnoho na tej terase v daždi. To by ale už bolo na veľmi dlhý článok… Nemohli ste sa ubrániť určitej miere súcitu a depresie.
A potom som natrafil na tú knižku. I tam som mal drobný zážitok spolupatričnosti, keď mi pán v rokoch porozprával ako uvažujú že obchodík budú musieť zatvoriť, lebo “to nejde”. Tak možno aj v rámci tej spolupatričnosti, a nemusel som sa premáhať, som kúpil knihy hneď dve (jednu do daru) a nejaké milé ručne vyrobené hračky pre malú. Účet bol okolo 48e. Videl som, že to pre toho pána naozaj nebol každodenný zážitok. Odchádzal som už ako kamarát. A ešte by bolo o čom, ale nech sa teda už dostanem k tej knižke. Nemusí každý súhlasiť s tým čo ďalej napíšem a ani nemám ambíciu tu rozdávať “rozumy”, je to len o mojom pocite a súvislostiach. Zastrčená knižka (foto dole) má názov “Kto nám vládol” a jej cieľom je čitateľom menej náročnou formou priblížiť našu minulosť, rozšíriť vedomosti o našich kráľoch, vladároch a podobne až do dnešných dní. Autor v predslove píše že “Možno aj toto poznanie zobudí driemajúce národné povedomie, neraz absentujúcu hrdosť na vlasť a predkov, na naše dejiny…”
Tak presne toto mi napadlo keď som do knižky nazrel. Nepämatám sa, že by som už videl tak jednoduchú a pritom ucelenú formu podania histórie národa prostredníctvom jeho panovníkov minulosti. Ostatné podstatné uvidíte v prípade záujmu na priložených fotkách (za ktorých kvalitu sa ospravedlňujem). A tu mi to zapadlo ako celok. Jednotlivé dojmy sa zliali v jednu mozajku, ktorú pociťujem už dávno. Okolité národy, ktoré ako my tvorili súčasť napríklad Uhorska s jeho tisícročnou históriou, si z nej urobili svoju prednosť, čerpajú z nej silu a povedomie i keď boli v často podobnom podrianom postavení ako slovenský národ. Čo zas objektívne naprieč storočiami bolo celkom prirodzené, primerané dobe a jej zvyklostiam, rozvrstveniu spoločnosti, morálnym a spoločenským okolnostiam tých dôb a vidíme to dodnes. My sa akoby za našu minulosť hanbíme. Ale nie len preto, že sme boli “len národom pohoničov a slúžiek”, ale osobne som presvedčený že aj preto, že každá garnitúra a izmus ktorý najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia, v zmysle feudálov a šľachty dávnych dôb, nútil ľudí myslieť ich spôsobom, velebiť “správne” vzory a haniť nehodiace sa, búrali sochy tak, ako sochy predchádzajúcich faraónov v Egypte. Proste pookydávali sme svojich vlastných hrdinov a dnes si ich musíme vymýšľať, stavať insitné a historicky nezmyselné sochy na nádvoriach hradov, alebo nechať písať učebnice dejepisu na objednávku aby vychovávali tak ako treba. Toto je ťažká a dlhá téma, ako som napísal v úvode, tento článoček (hm, pardon, už asi zas článok) si nerobí ambície na nejakú ucelenejšiu analýzu a ani sa nejde tváriť dôležito, ale v celkových súvislostiach, mi toto vyevokovala nájdená knižka. Ak by som mohol, doporučil by som ju ako povinné čítanie do škôl, miesto mnohých, čo dnes žiakom strkajú pod nos. Áno, je to jednoduchá knižka. Ale koľko ľudí asi by vedelo vymenovať desať panovníkov a aspoň v základoch popísať súvislosti? A to by nemusela byť humoristická relácia, ale reálny život. Dnes, keď mladá generácia často netuší, že druhá svetová vojna sa skončila len pred 71 rokmi. Keď často netuší, že bola aj prvá svetová vojna. Keď si myslia, že Leopold je nový druh piva, Napoleon ten koňak, inkvizícia nový bar v meste a bitka pri Moháči asi roztržka futbalových fanúšikov niekde na južnom Slovensku. Iste si spomeniete na vety : “Národ, ktorý nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na to, prežiť ju znovu”, alebo “Národ ktorý nepozná svoju minulosť, si nazaslúži budúcnosť.”
Verím, že tento komentár či úvaha, iste ovplyvnená aj mojou zdravotnou indispozíciou , vám nenavodí negatívne pocity, to nebolo jeho cieľom, skôr je to možno malý podnet na zamyslenie. Naopak, dobrý pocit je asi ten, že zberateľstvo a numizmatika je jedným z krásnych, prirodzených a ušľachtilých spôsobov ako históriu svojho národa komukoľvek priblížiť krásnou formou. A som presvedčený a z vlastnej skúsenosti viem, že zberateľ navyše svojim pôsobením zas v tomto smere pozitívne ovplyvňuje svoju rodinu, okolie. Hm, tak mi napadlo, že aj numizmatika by mohla byť v školách povinná (pre viac zatrpknutých, to bol vtip) Verím ďalej, že som nikoho nenasrdil, to rovnako nebolo mojim cieľom.

Re: Z každej cesty si niečo prinesieš...
Odpoveď na príspevok č. 2115

Korlen napsal:

Dnešný krátky “cestopisný” článoček si nerobí ambície sa tváriť dôležito a vzniká doslova z náhlej inšpirácie. Ako som dnes už písal na inom mieste, vo štvrtok som sa musel vybrať na cesty aj napriek predzvestiam zdravotných problémov, pretože už nebolo ani možné a ani zdvorilé, dohodnuté stretnutia odrieknuť. Cesta sa týkala samozrejme numizmatiky a aj som mal snahu učiniť zadosť niektorým prosbám priateľov, aj členov tohoto webu, mala i študijný charakter v úsilí získavania ťažšie dostupných informácií. V podstate nič výnimočné až na to, že veľmi skoro som zistil, že to bude náročná cesta. V rámci svojho optimizmu som sa prvotné príznaky nachladnutia usiloval brať len ako malé nedorozumenie v komunikácii s organizmom. No ale čoskoro som zistil, že naozaj začal trucovať. V skratke, prežil som dva dni v dvoch slovenských banských mestách a spal tam v dvoch hoteloch. Teda ak za spánok budem považovať príchod na izbu pred polnocou a miesto spánku kašľanie, kýchanie, soplenie, potenie a sprchovanie, aby som bol na deň ako tak schopný prevádzky a ospravedlňovania, že sa takto motám medzi ľudmi.
Ale to sú len okolnosti, motív písania tohoto článočku je iný. Smer uvažovania spustila jedna nenápadná a možno aj nenáročná knižka, ktorú som objavil v jednom malom obchodíku na “pešej zóne” v jednom z banských mestečiek. Tie mestečká si boli veľmi podobné a nebolo to, bohužiaľ, v ušľachtilých pocitoch. Na ľuďoch v tých mestečkách bolo vidieť, že majú náročný život, bujarej veselosti som moc nevidel, i keď samotní ľudia boli milí a pohostinní. Obchodíky, ako ten v ktorom som kúpil knižku, pôsobili dojmom zápasu o prežitie. V každej ulici historického centra bolo vždy niekoľko pustých a chátrajúcich mestských domov so zadeklovanými dverami a oknami. Mimo centra bol pocit bezútešnosti ešte naliehavejší. Videl som viacero budov, ktoré priam volali po pohladení, ceduľky a cedule s nápisom “Na predaj”. Ak aj bola niekde v centre vonkajšia terasa pri kaviarni, nesedel tam nikto, alebo jeden či dvaja ľudkovia, prípadne personál (asi obvykle zároveň aj majiteľ). No ale asi nasilnejší dojem nam mňa urobila atmosféra podvečer, keď po drobnom, ale predsa len, “hemžení” ľudí po uličkách, nepochybne cestou z práce, a po záverečnej malých obchodíkov, ulice načisto spustli. A nie len preto, že mrholilo. Sedel som na zastrešenej (zastanovanej či ako to nazvať) terase s majiteľom penziónu, v ktorom som mal ubytovanie. S človekom, na ktorom bolo vidieť, že nie je žiadny “hoteliér”, ale jednoduchý, silný človek, ktorý sa odhodlal bojovať. Videl som ho umývať kaviarničku ešte po jedenástej večer i preberať mlieko od mliekarov ráno po piatej. Videl som ho pracovať v kuchyni, aj robiť kávu za barom, ťukať do klávesnice v minirecepcii, aj vynášať smeti. Povbedal mi, že si zvykol spávať tri – štyri hodiny. Povedal mi toho ešte mnoho na tej terase v daždi. To by ale už bolo na veľmi dlhý článok… Nemohli ste sa ubrániť určitej miere súcitu a depresie.
A potom som natrafil na tú knižku. I tam som mal drobný zážitok spolupatričnosti, keď mi pán v rokoch porozprával ako uvažujú že obchodík budú musieť zatvoriť, lebo “to nejde”. Tak možno aj v rámci tej spolupatričnosti, a nemusel som sa premáhať, som kúpil knihy hneď dve (jednu do daru) a nejaké milé ručne vyrobené hračky pre malú. Účet bol okolo 48e. Videl som, že to pre toho pána naozaj nebol každodenný zážitok. Odchádzal som už ako kamarát. A ešte by bolo o čom, ale nech sa teda už dostanem k tej knižke. Nemusí každý súhlasiť s tým čo ďalej napíšem a ani nemám ambíciu tu rozdávať “rozumy”, je to len o mojom pocite a súvislostiach. Zastrčená knižka (foto dole) má názov “Kto nám vládol” a jej cieľom je čitateľom menej náročnou formou priblížiť našu minulosť, rozšíriť vedomosti o našich kráľoch, vladároch a podobne až do dnešných dní. Autor v predslove píše že “Možno aj toto poznanie zobudí driemajúce národné povedomie, neraz absentujúcu hrdosť na vlasť a predkov, na naše dejiny…”
Tak presne toto mi napadlo keď som do knižky nazrel. Nepämatám sa, že by som už videl tak jednoduchú a pritom ucelenú formu podania histórie národa prostredníctvom jeho panovníkov minulosti. Ostatné podstatné uvidíte v prípade záujmu na priložených fotkách (za ktorých kvalitu sa ospravedlňujem). A tu mi to zapadlo ako celok. Jednotlivé dojmy sa zliali v jednu mozajku, ktorú pociťujem už dávno. Okolité národy, ktoré ako my tvorili súčasť napríklad Uhorska s jeho tisícročnou históriou, si z nej urobili svoju prednosť, čerpajú z nej silu a povedomie i keď boli v často podobnom podrianom postavení ako slovenský národ. Čo zas objektívne naprieč storočiami bolo celkom prirodzené, primerané dobe a jej zvyklostiam, rozvrstveniu spoločnosti, morálnym a spoločenským okolnostiam tých dôb a vidíme to dodnes. My sa akoby za našu minulosť hanbíme. Ale nie len preto, že sme boli “len národom pohoničov a slúžiek”, ale osobne som presvedčený že aj preto, že každá garnitúra a izmus ktorý najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia, v zmysle feudálov a šľachty dávnych dôb, nútil ľudí myslieť ich spôsobom, velebiť “správne” vzory a haniť nehodiace sa, búrali sochy tak, ako sochy predchádzajúcich faraónov v Egypte. Proste pookydávali sme svojich vlastných hrdinov a dnes si ich musíme vymýšľať, stavať insitné a historicky nezmyselné sochy na nádvoriach hradov, alebo nechať písať učebnice dejepisu na objednávku aby vychovávali tak ako treba. Toto je ťažká a dlhá téma, ako som napísal v úvode, tento článoček (hm, pardon, už asi zas článok) si nerobí ambície na nejakú ucelenejšiu analýzu a ani sa nejde tváriť dôležito, ale v celkových súvislostiach, mi toto vyevokovala nájdená knižka. Ak by som mohol, doporučil by som ju ako povinné čítanie do škôl, miesto mnohých, čo dnes žiakom strkajú pod nos. Áno, je to jednoduchá knižka. Ale koľko ľudí asi by vedelo vymenovať desať panovníkov a aspoň v základoch popísať súvislosti? A to by nemusela byť humoristická relácia, ale reálny život. Dnes, keď mladá generácia často netuší, že druhá svetová vojna sa skončila len pred 71 rokmi. Keď často netuší, že bola aj prvá svetová vojna. Keď si myslia, že Leopold je nový druh piva, Napoleon ten koňak, inkvizícia nový bar v meste a bitka pri Moháči asi roztržka futbalových fanúšikov niekde na južnom Slovensku. Iste si spomeniete na vety : “Národ, ktorý nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na to, prežiť ju znovu”, alebo “Národ ktorý nepozná svoju minulosť, si nazaslúži budúcnosť.”
Verím, že tento komentár či úvaha, iste ovplyvnená aj mojou zdravotnou indispozíciou , vám nenavodí negatívne pocity, to nebolo jeho cieľom, skôr je to možno malý podnet na zamyslenie. Naopak, dobrý pocit je asi ten, že zberateľstvo a numizmatika je jedným z krásnych, prirodzených a ušľachtilých spôsobov ako históriu svojho národa komukoľvek priblížiť krásnou formou. A som presvedčený a z vlastnej skúsenosti viem, že zberateľ navyše svojim pôsobením zas v tomto smere pozitívne ovplyvňuje svoju rodinu, okolie. Hm, tak mi napadlo, že aj numizmatika by mohla byť v školách povinná (pre viac zatrpknutých, to bol vtip) Verím ďalej, že som nikoho nenasrdil, to rovnako nebolo mojim cieľom.

prijemné cítanie na nedelné dopoludnie.a ktoré dve banské mestá si to navstívil?

Re: Smutný, ale aj veľmi poučný príbeh ktorý reálne napísal život..
Odpoveď na príspevok č. 1882

Korlen napsal:

Tento aktuálny a reálny príbeh sem píšem nie len preto, že ma dojíma, ale myslím, že má v sebe silné poučenie ktoré môžeme mnohí z nás v nejakej podobe prežiť.
Tak ako už mnoho krát, mi zavolala pani ktorá na mňa dostala kontakt od niekoho, s kým som bol už cez numizmatiku v minulosti v kontakte, iste to poznáte. Potrebovala poradiť a prípadne pomôcť. Volala z malého mestečka schovaného na Záhorí. Začiatok bol trochu zmätočný, pretože pani ma ani na viac krát nedokázala nanavigovať k svojmu domu, že už mi napadlo, vykašli sa na to. Je to úsmevné v maličkom mestečku, skôr dedinke, ale bolo to tak. Keď som teda nakoniec trafil, privítala ma staršia, ale distingovaná dáma. Po pár minútach ste pochopili, že je to naozaj dáma z lepších kruhov, vo svete ktorý sa už stratil. Po úvodnom rozhovore priniesla niekoľko veľkých papierových obálok s dokonalým popisom obsahu. Boli to všetko pamätné Ag mince od konca šestdesiatych do roku 1999, kedy predpokladám, jej manžel odišiel. A tu sa začal odvíjať príbeh, ktorý do veľkej miery napísala numizmatika. Manžel starej dámy bol vysoký úradník a zanietený zberateľ. Podľa jej slov mnohé spoločné večery i dni cez víkend manžel trávil vo svojej pracovni a ona vedela, že ho nemá rušiť. Vždy sa správal tak, aby jej dal najavo ako si váži jej pochopenie a toleranciu. Podľa všetkého sa jednalo o náročnú zbierku človeka ktorý sa vyznal a budoval ju cielene a s láskou. Ale stalo sa, čo sa stať nemalo a bohužiaľ sa stáva. Počas ich dovolenky ich niekto vykradol a je zrejmé, že cieľom bola zbierka mincí. Vraj už vtedy vedeli kto to mohol byť, alebo minimálne odkiaľ išiel tip. Zbierka, mnohoročné dielo a investície boli zrazu preč. Starého pána to zlomilo a nie je pochýb, že mu to i skrátilo život. Numizmatike ale ostal s bolesťou verný aspoň prostredníctvom tých strieborných mincí.. Stará dáma ho pochovala v tom mestečku, sama odtiaľ pochádza, predala bývanie a kúpila si domček v tej obci. Ale ako plynul čas, jej zdravotný stav jej už nedovoľuje starať sa o záhradu a dom, nejväčšie problémy robí cestovanie za lekármi a nedávna výmena bedrového kĺbu, bude aj druhá. Musela sa rozhodnúť. Domček predá a “kúpi” si miesto v kvalitnom senior zariadení (ktoré si už vybrala) a tak, s mnohým, čo je jej aj drahé, sa musí rozlúčiť. Tak ako s tými striebornými mincami ktoré držal v ruke jej nebohý manžel. Ponúkol som jej cenu ako to len šlo s tým, že som nevedel a nechcel zarobiť ani euro. Ale to ešte nie je koniec príbehu, stará dáma mi povedala, že ešte má u sestry krabičku prelepenú páskami a podpísanú, kde má nejaké šperky od manžela a dve či tri mince, ktoré neboli v čase krádeže spolu s ostatnými a je to vlastne jediný pozostatok pôvodnej zbierky jej manžela. Nevedela mi povedať konkrétnejšie aké sú to mince, krabičku a jej obsah už nevidela viac ako desať rokov, ale vraj sú v zlate. Viem čo možno teraz mnohých napadne, áno, veľmi by som si prial, aby tam boli vzácne a drahé mince. Ale kôli tomu, aby som jej mohol povedať dobrú správu a aby jej manžel, u ktorého hrobu sedáva hodiny, aspoň takto z odstupom času prostredníctvom numizmatiky ktorá im priniesla aj mnoho bolesti, pomohol v zložitej situácii. Idem tam v stredu priatelia. A budem držať palce.
Tento príbeh, ktoý som sa snažil vyjadriť naozaj stručne, v sebe skrýva mnohé dojmy, ale aj obrovské ponaučenie. Buďte opatrní, prezieraví a myslite na to, že ako vy máte emocionálne puto k svojim zbierkam, tak k nim môžu mať emocionálne puto aj iní, ale z celkom iných pohnútok.

aké je pokracovanie príbehu milej,starej pani?mala v krabicke vzacnejsie mince?

Ďakujem lanci, ak Ti moje rozprávanie spríjemnilo nedelu, je to pre mňa skutočne potešujúce a motivujúce.
Hm, áno, pokračovanie príbehu milej starej dámy. Vedel som, že skôr alebo neskôr sa ma na to niekto opýta. Nepísal som o tom sám, lebo som bol z výsledku smutný. Bohužiaľ, naplnili sa moje obavy, starej dáme zostali zachované iba dve zlaté mince a to obe investičné. Rakúska 100 koruna 1915 a dtto 10 koruna 1912. Boli to teda zrejme mince už z obdobia po odcudzení zbierky, kedy jej manžel už nemal odvahu a možno ani silu investovať do numizmaticky vzácnejších mincí. Nepokúšal som sa vôbec mince kúpiť, poradil som starej dáme, aby si ich uchovala ako rezervu na horšie časy, že zlato bude mať hodnotu vždy a vždy ich bude v prípade potreby aj vedieť bez problémov predať. Povedal som jej akú majú dnes korektnú cenu, aby ju niekto event. neobabral. Takže koniec príbehu je omnoho prozaickejší ako som v kútiku duše dúfal.

Re:
Odpoveď na príspevok č. 2122

Korlen napsal:

Ďakujem lanci, ak Ti moje rozprávanie spríjemnilo nedelu, je to pre mňa skutočne potešujúce a motivujúce.
Hm, áno, pokračovanie príbehu milej starej dámy. Vedel som, že skôr alebo neskôr sa ma na to niekto opýta. Nepísal som o tom sám, lebo som bol z výsledku smutný. Bohužiaľ, naplnili sa moje obavy, starej dáme zostali zachované iba dve zlaté mince a to obe investičné. Rakúska 100 koruna 1915 a dtto 10 koruna 1912. Boli to teda zrejme mince už z obdobia po odcudzení zbierky, kedy jej manžel už nemal odvahu a možno ani silu investovať do numizmaticky vzácnejších mincí. Nepokúšal som sa vôbec mince kúpiť, poradil som starej dáme, aby si ich uchovala ako rezervu na horšie časy, že zlato bude mať hodnotu vždy a vždy ich bude v prípade potreby aj vedieť bez problémov predať. Povedal som jej akú majú dnes korektnú cenu, aby ju niekto event. neobabral. Takže koniec príbehu je omnoho prozaickejší ako som v kútiku duše dúfal.

nie kazdy príbeh konci stastne,skoda­.ocakaval som lepsí koniec.

Re: Z každej cesty si niečo prinesieš...
Odpoveď na príspevok č. 2115

Korlen napsal:

Dnešný krátky “cestopisný” článoček si nerobí ambície sa tváriť dôležito a vzniká doslova z náhlej inšpirácie. Ako som dnes už písal na inom mieste, vo štvrtok som sa musel vybrať na cesty aj napriek predzvestiam zdravotných problémov, pretože už nebolo ani možné a ani zdvorilé, dohodnuté stretnutia odrieknuť. Cesta sa týkala samozrejme numizmatiky a aj som mal snahu učiniť zadosť niektorým prosbám priateľov, aj členov tohoto webu, mala i študijný charakter v úsilí získavania ťažšie dostupných informácií. V podstate nič výnimočné až na to, že veľmi skoro som zistil, že to bude náročná cesta. V rámci svojho optimizmu som sa prvotné príznaky nachladnutia usiloval brať len ako malé nedorozumenie v komunikácii s organizmom. No ale čoskoro som zistil, že naozaj začal trucovať. V skratke, prežil som dva dni v dvoch slovenských banských mestách a spal tam v dvoch hoteloch. Teda ak za spánok budem považovať príchod na izbu pred polnocou a miesto spánku kašľanie, kýchanie, soplenie, potenie a sprchovanie, aby som bol na deň ako tak schopný prevádzky a ospravedlňovania, že sa takto motám medzi ľudmi.
Ale to sú len okolnosti, motív písania tohoto článočku je iný. Smer uvažovania spustila jedna nenápadná a možno aj nenáročná knižka, ktorú som objavil v jednom malom obchodíku na “pešej zóne” v jednom z banských mestečiek. Tie mestečká si boli veľmi podobné a nebolo to, bohužiaľ, v ušľachtilých pocitoch. Na ľuďoch v tých mestečkách bolo vidieť, že majú náročný život, bujarej veselosti som moc nevidel, i keď samotní ľudia boli milí a pohostinní. Obchodíky, ako ten v ktorom som kúpil knižku, pôsobili dojmom zápasu o prežitie. V každej ulici historického centra bolo vždy niekoľko pustých a chátrajúcich mestských domov so zadeklovanými dverami a oknami. Mimo centra bol pocit bezútešnosti ešte naliehavejší. Videl som viacero budov, ktoré priam volali po pohladení, ceduľky a cedule s nápisom “Na predaj”. Ak aj bola niekde v centre vonkajšia terasa pri kaviarni, nesedel tam nikto, alebo jeden či dvaja ľudkovia, prípadne personál (asi obvykle zároveň aj majiteľ). No ale asi nasilnejší dojem nam mňa urobila atmosféra podvečer, keď po drobnom, ale predsa len, “hemžení” ľudí po uličkách, nepochybne cestou z práce, a po záverečnej malých obchodíkov, ulice načisto spustli. A nie len preto, že mrholilo. Sedel som na zastrešenej (zastanovanej či ako to nazvať) terase s majiteľom penziónu, v ktorom som mal ubytovanie. S človekom, na ktorom bolo vidieť, že nie je žiadny “hoteliér”, ale jednoduchý, silný človek, ktorý sa odhodlal bojovať. Videl som ho umývať kaviarničku ešte po jedenástej večer i preberať mlieko od mliekarov ráno po piatej. Videl som ho pracovať v kuchyni, aj robiť kávu za barom, ťukať do klávesnice v minirecepcii, aj vynášať smeti. Povbedal mi, že si zvykol spávať tri – štyri hodiny. Povedal mi toho ešte mnoho na tej terase v daždi. To by ale už bolo na veľmi dlhý článok… Nemohli ste sa ubrániť určitej miere súcitu a depresie.
A potom som natrafil na tú knižku. I tam som mal drobný zážitok spolupatričnosti, keď mi pán v rokoch porozprával ako uvažujú že obchodík budú musieť zatvoriť, lebo “to nejde”. Tak možno aj v rámci tej spolupatričnosti, a nemusel som sa premáhať, som kúpil knihy hneď dve (jednu do daru) a nejaké milé ručne vyrobené hračky pre malú. Účet bol okolo 48e. Videl som, že to pre toho pána naozaj nebol každodenný zážitok. Odchádzal som už ako kamarát. A ešte by bolo o čom, ale nech sa teda už dostanem k tej knižke. Nemusí každý súhlasiť s tým čo ďalej napíšem a ani nemám ambíciu tu rozdávať “rozumy”, je to len o mojom pocite a súvislostiach. Zastrčená knižka (foto dole) má názov “Kto nám vládol” a jej cieľom je čitateľom menej náročnou formou priblížiť našu minulosť, rozšíriť vedomosti o našich kráľoch, vladároch a podobne až do dnešných dní. Autor v predslove píše že “Možno aj toto poznanie zobudí driemajúce národné povedomie, neraz absentujúcu hrdosť na vlasť a predkov, na naše dejiny…”
Tak presne toto mi napadlo keď som do knižky nazrel. Nepämatám sa, že by som už videl tak jednoduchú a pritom ucelenú formu podania histórie národa prostredníctvom jeho panovníkov minulosti. Ostatné podstatné uvidíte v prípade záujmu na priložených fotkách (za ktorých kvalitu sa ospravedlňujem). A tu mi to zapadlo ako celok. Jednotlivé dojmy sa zliali v jednu mozajku, ktorú pociťujem už dávno. Okolité národy, ktoré ako my tvorili súčasť napríklad Uhorska s jeho tisícročnou históriou, si z nej urobili svoju prednosť, čerpajú z nej silu a povedomie i keď boli v často podobnom podrianom postavení ako slovenský národ. Čo zas objektívne naprieč storočiami bolo celkom prirodzené, primerané dobe a jej zvyklostiam, rozvrstveniu spoločnosti, morálnym a spoločenským okolnostiam tých dôb a vidíme to dodnes. My sa akoby za našu minulosť hanbíme. Ale nie len preto, že sme boli “len národom pohoničov a slúžiek”, ale osobne som presvedčený že aj preto, že každá garnitúra a izmus ktorý najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia, v zmysle feudálov a šľachty dávnych dôb, nútil ľudí myslieť ich spôsobom, velebiť “správne” vzory a haniť nehodiace sa, búrali sochy tak, ako sochy predchádzajúcich faraónov v Egypte. Proste pookydávali sme svojich vlastných hrdinov a dnes si ich musíme vymýšľať, stavať insitné a historicky nezmyselné sochy na nádvoriach hradov, alebo nechať písať učebnice dejepisu na objednávku aby vychovávali tak ako treba. Toto je ťažká a dlhá téma, ako som napísal v úvode, tento článoček (hm, pardon, už asi zas článok) si nerobí ambície na nejakú ucelenejšiu analýzu a ani sa nejde tváriť dôležito, ale v celkových súvislostiach, mi toto vyevokovala nájdená knižka. Ak by som mohol, doporučil by som ju ako povinné čítanie do škôl, miesto mnohých, čo dnes žiakom strkajú pod nos. Áno, je to jednoduchá knižka. Ale koľko ľudí asi by vedelo vymenovať desať panovníkov a aspoň v základoch popísať súvislosti? A to by nemusela byť humoristická relácia, ale reálny život. Dnes, keď mladá generácia často netuší, že druhá svetová vojna sa skončila len pred 71 rokmi. Keď často netuší, že bola aj prvá svetová vojna. Keď si myslia, že Leopold je nový druh piva, Napoleon ten koňak, inkvizícia nový bar v meste a bitka pri Moháči asi roztržka futbalových fanúšikov niekde na južnom Slovensku. Iste si spomeniete na vety : “Národ, ktorý nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na to, prežiť ju znovu”, alebo “Národ ktorý nepozná svoju minulosť, si nazaslúži budúcnosť.”
Verím, že tento komentár či úvaha, iste ovplyvnená aj mojou zdravotnou indispozíciou , vám nenavodí negatívne pocity, to nebolo jeho cieľom, skôr je to možno malý podnet na zamyslenie. Naopak, dobrý pocit je asi ten, že zberateľstvo a numizmatika je jedným z krásnych, prirodzených a ušľachtilých spôsobov ako históriu svojho národa komukoľvek priblížiť krásnou formou. A som presvedčený a z vlastnej skúsenosti viem, že zberateľ navyše svojim pôsobením zas v tomto smere pozitívne ovplyvňuje svoju rodinu, okolie. Hm, tak mi napadlo, že aj numizmatika by mohla byť v školách povinná (pre viac zatrpknutých, to bol vtip) Verím ďalej, že som nikoho nenasrdil, to rovnako nebolo mojim cieľom.

Dnes som bol opäť v jednom z mestečiek ktoré spomínam v článku vyššie. Znovu som posedel a podebatoval s majiteľom hotelíka, na tej istej teraske. Atmosféra mestečka bola omnoho pozitívnejšia ako pri mojej poslednej návšteve, zaiste aj vďaka krásnemu slnečnému dňu. Nevydržal som a pánovi majiteľovi som sa “priznal”, že som o mestečku v ktorom žije, jeho hotelíku i o ňom samotnom napísal, samozrejme s tým, že som nemenoval mestečko ani hotelík, lebo by to bolo nekorektné bez jeho vedomia a súhlasu. Našiel som článok v telefóne a dal som mu ho prečítať. Bol som trochu v obavách, či tá káva ktorú sme pili, nebude pre mňa v tom hotelíku posledná, ale obavy boli zbytočné. Jeho reakciu si iste zapamätám. Povedal : “Ďakujem Vám, že ste tak napísali.” Poviem otvorene, mal som z toho krásny pocit. Pocit že som mu aspoň maličkým dielom vzdal úctu jeho práci, odhodlaniu a vytrvalosti. Pri odchode som sa ešte opýtal, či môžem napísať tento dodatok a uviesť o ktoré mestečko a hotelík ide. Súhlasil. Takže je to hotel Centrál v Kremnici. Ja budem jemu i jeho rodine ktorá sa o hotelík stará, úprimne držať palce aby sa im darilo.

Re: Re: Z každej cesty si niečo prinesieš...
Odpoveď na príspevok č. 2673

Korlen napsal:

Korlen napsal:

Dnešný krátky “cestopisný” článoček si nerobí ambície sa tváriť dôležito a vzniká doslova z náhlej inšpirácie. Ako som dnes už písal na inom mieste, vo štvrtok som sa musel vybrať na cesty aj napriek predzvestiam zdravotných problémov, pretože už nebolo ani možné a ani zdvorilé, dohodnuté stretnutia odrieknuť. Cesta sa týkala samozrejme numizmatiky a aj som mal snahu učiniť zadosť niektorým prosbám priateľov, aj členov tohoto webu, mala i študijný charakter v úsilí získavania ťažšie dostupných informácií. V podstate nič výnimočné až na to, že veľmi skoro som zistil, že to bude náročná cesta. V rámci svojho optimizmu som sa prvotné príznaky nachladnutia usiloval brať len ako malé nedorozumenie v komunikácii s organizmom. No ale čoskoro som zistil, že naozaj začal trucovať. V skratke, prežil som dva dni v dvoch slovenských banských mestách a spal tam v dvoch hoteloch. Teda ak za spánok budem považovať príchod na izbu pred polnocou a miesto spánku kašľanie, kýchanie, soplenie, potenie a sprchovanie, aby som bol na deň ako tak schopný prevádzky a ospravedlňovania, že sa takto motám medzi ľudmi.
Ale to sú len okolnosti, motív písania tohoto článočku je iný. Smer uvažovania spustila jedna nenápadná a možno aj nenáročná knižka, ktorú som objavil v jednom malom obchodíku na “pešej zóne” v jednom z banských mestečiek. Tie mestečká si boli veľmi podobné a nebolo to, bohužiaľ, v ušľachtilých pocitoch. Na ľuďoch v tých mestečkách bolo vidieť, že majú náročný život, bujarej veselosti som moc nevidel, i keď samotní ľudia boli milí a pohostinní. Obchodíky, ako ten v ktorom som kúpil knižku, pôsobili dojmom zápasu o prežitie. V každej ulici historického centra bolo vždy niekoľko pustých a chátrajúcich mestských domov so zadeklovanými dverami a oknami. Mimo centra bol pocit bezútešnosti ešte naliehavejší. Videl som viacero budov, ktoré priam volali po pohladení, ceduľky a cedule s nápisom “Na predaj”. Ak aj bola niekde v centre vonkajšia terasa pri kaviarni, nesedel tam nikto, alebo jeden či dvaja ľudkovia, prípadne personál (asi obvykle zároveň aj majiteľ). No ale asi nasilnejší dojem nam mňa urobila atmosféra podvečer, keď po drobnom, ale predsa len, “hemžení” ľudí po uličkách, nepochybne cestou z práce, a po záverečnej malých obchodíkov, ulice načisto spustli. A nie len preto, že mrholilo. Sedel som na zastrešenej (zastanovanej či ako to nazvať) terase s majiteľom penziónu, v ktorom som mal ubytovanie. S človekom, na ktorom bolo vidieť, že nie je žiadny “hoteliér”, ale jednoduchý, silný človek, ktorý sa odhodlal bojovať. Videl som ho umývať kaviarničku ešte po jedenástej večer i preberať mlieko od mliekarov ráno po piatej. Videl som ho pracovať v kuchyni, aj robiť kávu za barom, ťukať do klávesnice v minirecepcii, aj vynášať smeti. Povbedal mi, že si zvykol spávať tri – štyri hodiny. Povedal mi toho ešte mnoho na tej terase v daždi. To by ale už bolo na veľmi dlhý článok… Nemohli ste sa ubrániť určitej miere súcitu a depresie.
A potom som natrafil na tú knižku. I tam som mal drobný zážitok spolupatričnosti, keď mi pán v rokoch porozprával ako uvažujú že obchodík budú musieť zatvoriť, lebo “to nejde”. Tak možno aj v rámci tej spolupatričnosti, a nemusel som sa premáhať, som kúpil knihy hneď dve (jednu do daru) a nejaké milé ručne vyrobené hračky pre malú. Účet bol okolo 48e. Videl som, že to pre toho pána naozaj nebol každodenný zážitok. Odchádzal som už ako kamarát. A ešte by bolo o čom, ale nech sa teda už dostanem k tej knižke. Nemusí každý súhlasiť s tým čo ďalej napíšem a ani nemám ambíciu tu rozdávať “rozumy”, je to len o mojom pocite a súvislostiach. Zastrčená knižka (foto dole) má názov “Kto nám vládol” a jej cieľom je čitateľom menej náročnou formou priblížiť našu minulosť, rozšíriť vedomosti o našich kráľoch, vladároch a podobne až do dnešných dní. Autor v predslove píše že “Možno aj toto poznanie zobudí driemajúce národné povedomie, neraz absentujúcu hrdosť na vlasť a predkov, na naše dejiny…”
Tak presne toto mi napadlo keď som do knižky nazrel. Nepämatám sa, že by som už videl tak jednoduchú a pritom ucelenú formu podania histórie národa prostredníctvom jeho panovníkov minulosti. Ostatné podstatné uvidíte v prípade záujmu na priložených fotkách (za ktorých kvalitu sa ospravedlňujem). A tu mi to zapadlo ako celok. Jednotlivé dojmy sa zliali v jednu mozajku, ktorú pociťujem už dávno. Okolité národy, ktoré ako my tvorili súčasť napríklad Uhorska s jeho tisícročnou históriou, si z nej urobili svoju prednosť, čerpajú z nej silu a povedomie i keď boli v často podobnom podrianom postavení ako slovenský národ. Čo zas objektívne naprieč storočiami bolo celkom prirodzené, primerané dobe a jej zvyklostiam, rozvrstveniu spoločnosti, morálnym a spoločenským okolnostiam tých dôb a vidíme to dodnes. My sa akoby za našu minulosť hanbíme. Ale nie len preto, že sme boli “len národom pohoničov a slúžiek”, ale osobne som presvedčený že aj preto, že každá garnitúra a izmus ktorý najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia, v zmysle feudálov a šľachty dávnych dôb, nútil ľudí myslieť ich spôsobom, velebiť “správne” vzory a haniť nehodiace sa, búrali sochy tak, ako sochy predchádzajúcich faraónov v Egypte. Proste pookydávali sme svojich vlastných hrdinov a dnes si ich musíme vymýšľať, stavať insitné a historicky nezmyselné sochy na nádvoriach hradov, alebo nechať písať učebnice dejepisu na objednávku aby vychovávali tak ako treba. Toto je ťažká a dlhá téma, ako som napísal v úvode, tento článoček (hm, pardon, už asi zas článok) si nerobí ambície na nejakú ucelenejšiu analýzu a ani sa nejde tváriť dôležito, ale v celkových súvislostiach, mi toto vyevokovala nájdená knižka. Ak by som mohol, doporučil by som ju ako povinné čítanie do škôl, miesto mnohých, čo dnes žiakom strkajú pod nos. Áno, je to jednoduchá knižka. Ale koľko ľudí asi by vedelo vymenovať desať panovníkov a aspoň v základoch popísať súvislosti? A to by nemusela byť humoristická relácia, ale reálny život. Dnes, keď mladá generácia často netuší, že druhá svetová vojna sa skončila len pred 71 rokmi. Keď často netuší, že bola aj prvá svetová vojna. Keď si myslia, že Leopold je nový druh piva, Napoleon ten koňak, inkvizícia nový bar v meste a bitka pri Moháči asi roztržka futbalových fanúšikov niekde na južnom Slovensku. Iste si spomeniete na vety : “Národ, ktorý nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na to, prežiť ju znovu”, alebo “Národ ktorý nepozná svoju minulosť, si nazaslúži budúcnosť.”
Verím, že tento komentár či úvaha, iste ovplyvnená aj mojou zdravotnou indispozíciou , vám nenavodí negatívne pocity, to nebolo jeho cieľom, skôr je to možno malý podnet na zamyslenie. Naopak, dobrý pocit je asi ten, že zberateľstvo a numizmatika je jedným z krásnych, prirodzených a ušľachtilých spôsobov ako históriu svojho národa komukoľvek priblížiť krásnou formou. A som presvedčený a z vlastnej skúsenosti viem, že zberateľ navyše svojim pôsobením zas v tomto smere pozitívne ovplyvňuje svoju rodinu, okolie. Hm, tak mi napadlo, že aj numizmatika by mohla byť v školách povinná (pre viac zatrpknutých, to bol vtip) Verím ďalej, že som nikoho nenasrdil, to rovnako nebolo mojim cieľom.

Dnes som bol opäť v jednom z mestečiek ktoré spomínam v článku vyššie. Znovu som posedel a podebatoval s majiteľom hotelíka, na tej istej teraske. Atmosféra mestečka bola omnoho pozitívnejšia ako pri mojej poslednej návšteve, zaiste aj vďaka krásnemu slnečnému dňu. Nevydržal som a pánovi majiteľovi som sa “priznal”, že som o mestečku v ktorom žije, jeho hotelíku i o ňom samotnom napísal, samozrejme s tým, že som nemenoval mestečko ani hotelík, lebo by to bolo nekorektné bez jeho vedomia a súhlasu. Našiel som článok v telefóne a dal som mu ho prečítať. Bol som trochu v obavách, či tá káva ktorú sme pili, nebude pre mňa v tom hotelíku posledná, ale obavy boli zbytočné. Jeho reakciu si iste zapamätám. Povedal : “Ďakujem Vám, že ste tak napísali.” Poviem otvorene, mal som z toho krásny pocit. Pocit že som mu aspoň maličkým dielom vzdal úctu jeho práci, odhodlaniu a vytrvalosti. Pri odchode som sa ešte opýtal, či môžem napísať tento dodatok a uviesť o ktoré mestečko a hotelík ide. Súhlasil. Takže je to hotel Centrál v Kremnici. Ja budem jemu i jeho rodine ktorá sa o hotelík stará, úprimne držať palce aby sa im darilo.

pri mojej najblizsej navsteve kremnice,si dam v tom hoteliku kavu a nealko.

Majiteľ je fajn …ale tá mladá blond čašníčka.......tú tá práca asi moc nebaví

Smutný, ale aj veľmi poučný príbeh ktorý reálne napísal život.. asi posledná časť

Pre tých, ktorí by nechápali súvislosti, tento bohužiaľ opäť neveselý príbeh, je akýsi doslov, posledná časť príbehu nadväzujúca najmä na príspevky 1882 a 2122 v tomto blogu.
Dnes mi od starej dámy, ktorej životný príbeh a osud ma tak dojal, opäť zazvonil telefón. Uvedomíte si, že si ani neuvedomujete pri často hektickom tempe života ktorý žijeme, ako letí čas. Stará dáma mi už volala z penziónu kam sa pri našom stretnutí myšlienkami chystala. Dostala sa do situácie, kedy musela predať aj tie posledné mince čo jej zostali po jej nebohom manželovi, zberateľovi, pretože do dnes sa nepodarilo jej domček na Záhorí predať. Tak ma poprosila o túto službu. Samozrejme som sa za ňou vybral. Keď som trochu poblúdil, ako je už pri nej zvykom, našiel som (vraj vyhlásený) senior penzión. Vyhlásený penzión je vlastne jeden vchod v paneláku, kde sú asi iba jednoizbové byty. Práve tam majstri menili na niektorých poschodiach okná či čo, takže ľahko depresívny dojem to ešte umocňovalo. Stará dáma si prišla pre mňa dolu. Ona rozhodne (a obdivuhodne) depresívnym dojmom nepôsobila. Vznešená, nonšalantná, povznesená, vyrovnaná, neviem ako by som to vystihol. Vyzerala skôr ako majiteľka vily na Palisádach ktorá prišla vítať návštevu. A pritom pôsobila skromne a milo. Proste dáma ktorej svet sa pominul a tomu novému veľmi nerozumie, ale zvláda to tak, ako bola zvyknutá, s eleganciou. Uviedla ma s mnohými ospravedlneniami (za majstrov, výťah, personál a čo ja viem ešte čo) do svojho apartmánu, teda jednoizbového bytíku na piatom poschodí. Treba ale povedať, zariadeného s vycibreným, i keď starosvetským, vkusom. Porozprávala mi ako sa jej život vyvíja a čo nového. Tým, že jej domček sa doteraz predať nepodarilo a jej “umiestnenie” do penziónu ju, nepochybne, stálo všetky úspory. Porozprávala mi čo som ešte nevedel. Celý život mala jednu blízku priateľku, ktorá zomrela v rovnakom roku ako jej manžel. Ale jej tri deti (priateľkine) na ňu nezabudli a chovajú sa k nej krásne. Teraz ju pozvali do nejakých kúpeľov, odkiaľ budú robiť spoločne výlety a tak. Bolo vidieť ako ju to teší. Na to potrebovala peniaze. Nie na pobyt, ten jej zaplatia, ale bolo jej nepríjemné tam ísť bez nejakých peňazí. Tak prišli na rad aj posledné manželove mince. Povedala mi o svojom synovi, ktorého ovláda nevesta a s ňou sú vzťahy ako s cudzím človekom, ohľaduplne povedané. O synovi, ktorý na ňu má (alebo musí mať) málo času. O vnučke ktorá študuje v Anglicku, ktorej v bývalom domčeku zariadila izbu, ale vie že už sa nevráti. O vnukovi ktorý od svojich rodičov odišiel do Nitry a tiež nevie kedy ho uvidí. O tom, ako v rámci svojho poverenia, či zamestnania robila predsedkyňu výboru či čoho, práve penziónu v ktorom sa rozhodla dožiť. O bývalej skvelej riaditeľke penziónu a o súčasnej už vôbec nie skvelej riaditeľke. O personále kedysi a dnes… O tom, ako sa už “dohodli” so synom čo s peniazmi za jej domček na Záhorí. Je isté, že si po predaji milý syn nájde času koľko bude treba. Ale potom už asi nebude mať čas vôbec.. Išiel som z kože vyskočiť. Zrazu ste dostali chuť nakopať do zadku osud, smrť, jej syna aj s nevestou, riaditeľku aj s personálom.. Uvedomíte si, že to by starej dáme určite nepomohlo, len ublížilo. A snažíte sa pochopiť tú pokoru a zároveň silu, pretože tušíte, že aj vy ju budete potrebovať.
Nevládal som tam zostať dlho, aj kávu som odmietol. Neskôr mi bolo ľúto, že som podľahol atmosfére, iste by jej dobre padlo ak by som zostal dlhšie. Dnes ale viem, že sa tam ešte zastavím. Tak to možno ešte predsa len nie je koniec príbehu. I keď má s numizmatikou stále menej spoločného.
P.S. Tie dve mince v inzercii na stránke, áno, to sú mince jej manžela, ktoré jej zanechal a ja myslím, že vedel prečo. A nezarobím, ak by to niekoho napadlo, ale vôbec mi to nie je ľúto.