Zaujímavé výročia z pohľadu numizmatiky

28. október 1918 - vznik samostatného Česko-slovenského štátu

ako jedného z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie.

Rakúsko-Uhorsko bola konštitučná dualistická monarchia v rokoch 1867 – 1918 v strednej Európe.
Rozlohou 676 648 km² bolo druhým najväčším štátom Európy po Rusku a s 52,8 miliónmi obyvateľov (1914) tretím najľudnatejším štátom po Rusku a Nemecku.
https://sk.m.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko

Prvá česko-slovenská republika alebo predmníchovské Česko-Slovensko je tradičné označenie úseku dejín Česko-Slovenska od jeho vzniku v roku 1918 do Mníchovskej dohody (30. september 1938) alebo prípadne do vyhlásenia autonómie Slovenska 6. októbra 1938. Nasledujúce obdobie až do rozpadu Česko-Slovenska v marci 1939 sa označuje ako druhá republika.
Vznik Česko-Slovenska
Nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe (ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák – „muži 28. októbra“), a to v súčinnosti so zahraničnou akciou Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa už o 4 dni skôr vyhlásila za dočasnú vládu nového štátu. Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov. Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Keďže voľby boli zatiaľ nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – poskladaný na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského snemu. Slovensko bolo zastúpené 44 menovanými poslancami. Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918, kedy bol prezidentom zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš a ministrom vojenstva Milan Rastislav Štefánik; tiež bol slávnostne zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava. Nemci nemali v tomto parlamente zastúpenie žiadne (odmietli sa zúčastniť), hoci ich bolo viac ako Slovákov. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorá hovorí o práve každého človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku či Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku.
Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš nárokoval na základe príslušnosti Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny, zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, dnes patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bük spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami.
Problémom boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja, saint-germainská konferencia Česko-Slovensku z dôvodu obrany navyše pridelila aj severné svahy Krkonôš (čo sa nakoniec nezrealizovalo). S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali – tie preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových 7 memoránd. Aj napriek potvrdeniu zmluvy v Trianone z roku 1920 musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol aj spor o územie Tešínska. Z pohľadu historického práva patrilo celé Tešínsko ku krajinám českej koruny, nárok si naň z etnických dôvodov však robilo aj novovzniknuté Poľsko. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom stretnutí bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Posledný spor bol ohľadom priemyselne zaostalej Podkarpatskej Rusi, ktorú si nárokovala okrem Česko-Slovenska aj Ukrajinská ľudová republika (1918 – 1919), s ktorou však vtedajšia Podkarpatská Rus vôbec nesusedila (bola oddelená Poľskom a Rumunskom) a tiež Maďarsko. Situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda, resp. čs. legionári.
Ďalšie problémy novovzniknutého štátu boli tiež výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi tzv. historickými krajinami (Čechy, Morava, Sliezsko) a Slovenskom, resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Bratislavská univerzita, 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 000 000 Nemcov a 700 000 Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory.
Severne od Slovenska existovala aj tzv. Lemko-rusínska republika, ktorej časť obyvateľov sa chcela postupom času pripojiť k ČSR. Prezident Masaryk nechcel po spore o Tešínsko kaziť česko-poľské vzťahy. O túto krajinu však nemal veľmi veľký záujem, a v marci 1920 ju preto zabralo Poľsko.
https://sk.m.wikipedia.org/…A1_republika
—
21. 11. 1916 zemřel František Josef I. a po nástupu Karla I. se uvolnily poměry v monarchii. Český komitét zahraniční v Paříži mění na Národní radu československou. Následující rok 1917 přinesl důležité události, jež podpořily české úsilí o samostatnost. V únoru 1917 padl carský režim v Rusku, což zasáhlo Karla I., který okamžitě usiloval o reformy ve své říši. Zrušil trest smrti pro Kramáře a Rašína, ukončil německo – české snahy o vyrovnání. 30. 5. 1917 bylo obnoveno zasedání parlamentu a tím poskytnuta národům Předlitavska možnost vyslovit vlastní požadavky na budoucí formování zemí. Čeští poslanci prosazovali ustavení československého státu, načež Maďaři reagovali uzavřením Slovenska.
-
Již v květnu roku 1918 se vznikem samostatného státu souhlasila Slovenská národní strana a 30. 5. vznikla tzv. Pittsburská dohoda, která stvrzovala požadavky obou zemí. O měsíc později, 29. 6. uznal francouzský ministr zahraničí Československou národní radu za první základ příští vlády, s tím v srpnu souhlasila také britská vláda a 2. 9. také USA.
-
Dne 28. 10. 1918 došlo v Praze k vyhlášení československé samostatnosti. Řízení veřejných záležitostí se ujal Národní výbor, jehož členy byli František Soukup, Vavro Škrobár, Antonín Švehla a Alois Rašín. Na Moravě proběhlo vyhlášení Československé republiky o den později.
Již 30. 10. se v Turčianském Sv. Martině sešla Slovenská národní rada a v tzv. Martinské deklaraci přijala prohlášení o připojení Slovenska do nově vznikajícího státu.
http://www.dejepis.com/…koslovenska/
—
Geopolitické zmeny po prvej svetovej vojne priniesli rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky, ktorá bola vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Dňa 30. októbra 1918 sa martinskou deklaráciou prihlásili k spoločného štátu Čechov a Slovákov i zástupcovia Slovenska. Hranice nového štátu stanovila Svetová mierová konferencia v Paríži, pričom súčasťou ČSR sa stala tiež Podkarpatská Rus. Československý štát tak mal 140 484 km2 a 13 613 000 oby­vateľov.
http://www.muzeumsnp.sk/…r-1918-1938/
—
Od dubna 1918 jednal český filozof a politik Tomáš Garrigue Masaryk (1850–1937) v USA, kde byl vřele přijat. Jeho manželka Charlotta Garrigue (1850–1923), se kterou se oženil v březnu 1878, byla dcerou newyorského podnikatele. Masarykovi se podařilo přesvědčit prezidenta Wilsona, že požadavky porobených národů rakouské monarchie jsou oprávněné. Woodrow Wilson 18. října 1918 veřejně odvolal své dosavadní stanovisko a přispěl tak k rozpadu v troskách ležícího Rakouska-Uherska. Zároveň podpořil vznik samostatného Československa, jehož „zakládající listinou“ byla tzv. Washingtonská deklarace – prohlášení československé nezávislosti, které vzniklo 16. října 1918 ve Washingtonu a 18. října 1918 bylo vydáno v Paříži. Císař Karel I. se ještě 16. října 1918 pokusil vyhlásit federaci, ale Rakousko-Uhersko se již prakticky rozpadlo. Karel I. přijal 28. října 1918 Wilsonovo prohlášení a tento den je dnem, kdy vznikla Československá republika. Podpisem příměří v Compiegne 11. listopadu 1918 skončila první světová válka. Tentýž den podepsal císař Karel I. abdikační listinu a ihned opustil zámek Schönbrunn ve Vídni – tímto definitivně zaniklo Rakousko-Uhersko. Tomáš Garrigue Masaryk byl 14. listopadu 1918 zvolen prvním prezidentem samostatného československého státu a je nazýván Prezident Osvoboditel.
http://www.tugendhat.eu/…ovenska.html
—
Československá národná rada alebo Česko-slovenská národná rada (skratka ČSNR; vývoj názvu pozri nižšie; čes. Československá národní rada, franc. Conseil National Tchécoslovaque, angl. Czechoslovak National Council, Czecho-Slovak National Council) vznikla 13. februára 1916 v Paríži ako reprezentatívny orgán česko-slovenského zahraničného odboja z Českého zahraničného komitétu, ktorý vznikol 14. novembra 1915 vo Švajčiarsku a vo februári 1916 presunul svoju činnosť na územie Francúzska. Rade predsedal Tomáš Garrigue Masaryk, podpredsedom bol Štefánik a Josef Dürich, generálnym tajomníkom Edvard Beneš. Jej sídlo bolo na Rue Bonaparte 18 (dnes v tejto budove sídli konzulát a České centrum a jej hlavným tlačovým orgánom boli časopisy La Nation Tchèque (Český národ) a Československá samostatnost. Koncom vojny sa rada presťahovala o niekoľko domov ďalej do popisného čísla 34, kde pôsobila až do roku 1918.
https://sk.m.wikipedia.org/…n%C3%A1_rada
—
http://www.ceskatelevize.cz/…enska/video/

8. novembra 1414 – Žigmund Luxemburský bol korunovaný za rímskeho kráľa

Žigmund Luxemburský (* 14. február 1368, Norimberg, Nemecko – † 9. december 1437, Znojmo) bol brandenburský markgróf (1378 – 1388 a 1411 – 1415), uhorský kráľ (od 31. marca 1387), český kráľ (korunovaný 28. júla 1420, vládol v rokoch 1436 – 1437), rímsky kráľ (zvolený v roku 1410 a znovu 21. júla 1411 korunovaný 8. novembra 1414), lombardský kráľ (25. november 1431) a sväto-rímsky cisár (31. máj 1433).

V roku 1410 Žigmunda zvolila časť kurfirstov za nemeckého (rímskeho) kráľa. V roku 1411 ho po smrti Ruprechta Falckého zvolili za nemeckého kráľa druhý raz a definitívne. V tom istom roku bola Žigmundova dcéra Alžbeta (dvojročná) zasnúbená s Albrechtom Habsburským (štrnásťročný) v Bratislave a Žigmund proklamoval Albrechta za svojho dediča. V roku 1421 sa v Bratislave konala svadba Žigmundovej dcéry Alžbety a Albrechta Habsburského
V roku 1411 sa začala uhorsko-benátska vojna. V roku 1412 odišiel do poľa aj sám Žigmund a zotrval v zahraničí vyše 6 rokov. V roku 1413 bol Žigmund po fakticky prehranej vojne nútený uzavrieť s Benátkami mier na 5 rokov a odstúpiť im väčšinu Dalmácie. V roku 1415 opäť stratil Bosnu, čomu dopomohla Osmanská ríša. V roku 1419 Žigmund Benátčanov z Dalmácie vypudil.
Žigmund zorganizoval kostnický koncil (konal sa 1414 – 1418), na ktorom bola odstránená pápežská schizma trvajúca od roku 1387, a na ktorom sa však na druhej strane rozhodlo o upálení Jána Husa (v 1415). Hoci Žigmund predtým zaručil Husovi svojím glejtom bezpečnosť, nezabránil jeho odsúdeniu a upáleniu, pretože videl, že podpora Husa ohrozuje jeho politiku na koncile. Z tohto činu neskôr vyplynul jeho zápas o českú korunu a nenávisť Čechov voči jeho osobe.
Na jeseň 1419 na juhu Uhorska vypukli boje proti Turkom. V decembri 1419 s nimi Žigmund vo Veľkom Varadíne uzavrel mier na 5 rokov.
Od decembra 1419, kedy zomrel Václav IV., sa Žigmund úplne sústredil na získanie českého trónu. Dal sa korunovať za českého kráľa, ale čáslavský snem ho českého trónu zbavil v roku 1421. V rokoch 1419 až 1435 stál Žigmund na čele boja proti husitom v Česku a okolí. Podarilo sa mu ich zdolať, až keď v ich radoch došlo k vnútornému rozkolu.
Barbora Celjská bola údajne energická žena a roku 1419 jej Žigmund, údajne pre neveru, odobral všetky príjmy a vypovedal ju do Oradey. Po uzmierení jej však v roku 1424 daroval odvody zo stredoslovenských banských miest, Zvolenský zámok a niekoľko hradných panstiev (napríklad Trenčiansky hrad). Neskôr Barbora otvorene vystupovala proti Žigmundovým záujmom, preto ju Žigmund dal krátko pred svojou smrťou uväzniť.
V roku 1424 rokoval s byzantským cisárom Jánom VIII. v Uhorsku.
V roku 1428 Žigmundove vojská utrpeli porážku pri obliehaní Turkov na hrade Golubac v Srbsku; Uhorsko stratilo Valašsko a Srbsko. V roku 1429 s Turkami uzavrel trojročné prímerie.
V rokoch 1428 až 1435 českí husiti uskutočňovali svoje spanilé jazdy aj na Slovensko, čo prinútilo Žigmunda opäť sa venovať Uhorsku. Okolo roku 1430 sa Žigmund rozhodol, že vďaka centrálnej polohe Bratislavy v jeho stredoeurópskej ríši premení Bratislavský hrad na najväčší hrad v Európe a sídlo jeho ríše. V rokoch 1430 – 1435 sa síce uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu, ale Žigmund na hrade nakoniec nesídlil (sídlil v meste pod hradom) a plány sa nerealizovali. Za Žigmundovej vlády sa však uskutočnili veľkolepé prestavby aj iných hradov.
Roku 1433 sa Žigmund stal – ako prvý vladár Uhorska vôbec – aj rímskym cisárom.
V marci 1435 Žigmund vydal na sneme v Bratislave tzv. Decretum maius, ktorým reformoval súdnictvo. Okrem toho vydal dekrét týkajúci sa obrany proti Husitom, v ktorom sa zaviazal platiť za obranu západného Slovenska z vlastných zdrojov.
V rokoch 1433 – 1434 dosiahol Žigmund všetky svoje politické ciele. V roku 1434 vypracoval projekt reformy rímskonemeckej ríše. V roku 1436 sa presťahoval do Prahy. V roku 1437 sa konal ríšsky snem v Chebe, kde sa diskutovalo o reforme rímskonemeckej ríše. V decembri 1437 zomrel v Znojme. Nezanechal mužských potomkov.
https://sk.m.wikipedia.org/…mbursk%C3%BD
—
Žigmund Luxemburský je rozporuplná osobnosť, nielen ako kráľ, ale aj ako človek. Nemilovaný syn svojho otca, nemilovaný snúbenec, nenávidený manžel, dieťa ktoré sa stretávalo s neláskou z ktorého vyrástol muž, ktorý akoby nemal v sebe veľa dobrého, ale niekedy veľmi prekvapí svojou rozhodnosťou a múdrosťou. Jedni ho chvália, iní zatracujú, ale skutočný Žigmund Luxemburský je niekde medzitým, nehľadiac na pohľad národov. Muž zaťažený svojimi koreňmi, detstvom, dospievaním, mladosťou, človek ako každý iný, ibaže cisár.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-25687
—
Uhorský a poľský kráľ Ľudovít Veľký prisľúbil svoju dcéru Máriu len jedenásťročnému Žigmundovi Luxemburskému, pretože mal na chlapca akúsi zvláštnu slabosť. Kráľovná s ním však jeho nadšenie nezdieľala, a tak proti chlapcovi huckala aj svoju dcéru, jeho budúcu manželku. V roku 1379 Žigmunda v Trnave zasnúbili s Máriou. Prvou Žigmundovou úlohou, už ako následníka trónu, bola spravovanie Poľska. Žiaľ, Ľudovít Veľký čoskoro zomrel a situácia sa rapídne zmenila.
Ľudovítova dcéra Mária bola okamžite korunovaná a stala sa novou uhorskou kráľovnou. Ani zverené Poľsko Žigmundovi situáciu nijako neuľahčovalo, pretože sa rozdelilo na dva tábory. Jeden tábor sa chcel oddeliť od Uhorska, druhý odmietal Žigmunda ako panovníka, ale bol ochotný prijať vládu Márie.
Žigmund sa vrátil do Uhorska, lebo v Poľsku nemal šancu. Vdova po kráľovi Ľudovítovi, Alžbeta sa Žigmunda plánovala zbaviť svadbou svojej dcéry s Ľudovítom Orleánskym. No sobáš sa nakoniec neuskutočnil. Žigmund odišiel do Česka za svojim bratom Václavom IV., českým kráľom, odkiaľ plánoval vojenské obsadenie Uhorska s pomocou svojej rodiny.
http://www.magistra-historia.sk/…xemburskeho/

10. novembra 1444 zomrel Vladislav I., uhorský a poľský kráľ

Vladislav III. (* 31. október 1424, Krakov, Poľsko – † 10. november 1444, Varna, Bulharsko) bol od roku (1434) poľský, a od roku 1440 uhorský kráľ (ako Vladislav I.).
Vladislav bol najstarší syn poľského kráľa Vladislava II. Jagela. Za kráľa bol zvolený ako desaťročný, preto počas jeho neplnoletosti fakticky vládol krakovský biskup Zbigniew Oleśnicki. Ten v roku 1345 zlikvidoval litovské povstanie.
V roku 1440 zvolila uhorská šľachta Vladislava uhorským kráľom (ako Vladislav I.), aby lepšie odolala stupňujúcím sa náporom Osmanskej ríše. V roku 1443 začal spoločne s Jánom Huňadym zo začiatku úspešnú výpravu proti Turkom a dobyl Niš a Sofiu. V roku 1444 uzavrel s Turkami prímerie (Segedínsky mier), ktoré však porušil na naliehanie papežského legáta Giuliana Cesariniho. Ďalšie vojenské akcie skončili katastrofálnou porážkou kresťanských vojsk v bitke pri Varne v roku 1444. Kráľ pravdepodobne v bitke padol.
https://sk.m.wikipedia.org/…%BEsko,_1434)
—
Na jeseň 1439 zomrel uhorský kráľ Albrecht Habsburský a nezanechal po sebe mužského potomka. Až štyri mesiace po jeho sa narodil jeho syn Ladislav Pohrobok. Časť uhorskej šľachty, ktorá podporovala rakúsko-česko-uhorskú úniu, podporovala kráľovnú Alžbetu. No druhá časť uhorskej šľachty podporovala vznik uhorsko-poľskej únie a preto podporovala Vladislava. Poľsko-litovské kráľovstvo bolo v tom čase najsilnejšou mocnosťou v strednej a východnej Európe. Uhorsko nebolo schopné samo čeliť tureckej hrozbe a preto uhorská šľachta musela pristúpiť k vytvoreniu takejto únie.
V januári 1440 sa zišiel krajinský snem, aby zvolil nového kráľa. (V tom čase Ladislav Pohrobok ešte nebol na svete.) Alžbeta dúfala, že dieťa ktoré čaká bude syn. Preto uhorskej šľachte ponúkla, že si najvážnejšieho kandidáta na uhorský trón Vladislava vezme za manžela. Nevadilo jej, že je o štrnásť rokov staršia. To bola aj jedna z podmienok, ktorými uhorský snem podmienil Vladislavovú voľbu. Vladislav musel chrániť Uhorsko aj poľskou brannou mocou, musel uznať všetky práva uhorskej šľachty a hlavne uznať všetky darovacie listiny predošlých uhorských kráľov. Snem poveril varadínskeho biskupa Jána uzavretím zmluvy s poľským kráľom a poľskými stavmi. 14. februára 1440 sa narodil Ladislav Pohrobok a táto skutočnosť urýchlila uzavretie dohody.
Vladislav prijal všetky podmienky a 8.marca bol zvolený za uhorského kráľa. Ešte pred korunováciou sa zaviazal, že podporí úsilie Ladislava Pohrobka získať české a rakúske krajiny. A v prípade, že zomrie bez mužského potomka pripadne uhorský trón Ladislavovi. Lenže ani to Alžbete nestačilo a dala ukradnutou Svätoštefanskou korunou korunovať Ladislava za kráľa. To však vzbudilo veľké pohoršenie u uhorskej šľachty. V júni 1440 sa v Budíne zišla uhorská šľachta a jednomyseľne uznali Vladislava uhorským kráľom a súčasne vyhlásili Ladislavovu korunováciu za neplatnú.
17. júla 1440 bol poľský Vladislav III. korunovaný za uhorského kráľa Vladislava I. Alžbeta a jej prívrženci, medzi ktorých patrili hlavne mestá s prevažne s nemeckým obyvateľstvom a hlavne žoldnierske vojsko Jána Jiskru z Brandýsa, sa nezmierili s korunováciou Vladislava I. Boje medzi Alžbetou a Vladislavom prebiehali hlavne na Slovensku. 13. decembra 1442 uzavreli Alžbeta a Vladislav I. mierovú zmluvu. Alžbeta uznala Vladislava za kráľa a Vladislav uznal nástupnícke práva Ladislava Pohrobka. O pár dní na to Alžbeta zomrela. Tento mier by bol uzavretý hlavne kvôli rastúcemu osmanskému tlaku na Uhorsko.
V lete 1443 sa zišiel v Budíne krajinský snem a rozhodol sa podniknúť výpravu proti Turkom. Vladislav I. a Ján Huňady prekročili Dunaj, dobili Niš a Sofiu. Ďalšie bojové akcie zastavila až zima. V apríli 1444 ďalší snem v Budíne schválil zákony, ktoré posilňovali moc kráľa a odsúhlasil ďalšiu výpravu proti Turkom. Turecký sultán Murad II. nebol pripravený na vojnu a snažil sa vyhnúť vojnovému konfliktu. Ponúkol Vladislavovi mier. Ján Huňady stanovil tvrdé podmienky novej mierovej zmluvy. V júni 1444 bol v Segedíne (Szeged) uzavretý mier. Turci sa zaviazali vrátiť Uhorsku Srbsko, časť Albánska, prepustiť uhorských zajatcov, zaplatiť 100 000 zlatých a dokonca poskytnúť 30 000 vojakov na ochranu Uhorska! Mierová zmluva bola podpísaná na desať rokov.
Hneď po podpísaní mieru však proti Turkom vyplávala benátsko-burgunská flotila. A Vladislava začali jeho poradcovia presviedčať, aby zrušil Segedínsky mier a vytiahol proti Turkom. Až na naliehanie pápežského legáta kardinála Cesaríniho vyhlásil Vladislav segedínsku mierovú zmluvu za neplatnú. Vladislav I. sa s málo početnou a zle vyzbrojenou armádou pohol proti Turkom. Očakával podporu albánskeho veliteľa Skanderbega a byzanského cisára Jána VIII. Spoliehal sa aj na fakt, že Murad II. opustil aj so svojou armádou európsky kontinent a benátsko-burgunská flotila, strážiaca Bospor a Dardanely, mu zabráni vylodiť sa. Sultán sa však vylodil v Bulharsku a s 60 000 armádou sa pohol proti Vladislavovej armáde. Obe vojská sa stretli v bitke pri Varne 10. novembra 1444. Uhorská armáda bola v tejto bitke porazená a Vladislav I. v nej prišiel o život.
http://forum.valka.cz/…ladislav-III-

11. novembra 1526 – Ján Zápoľský bol korunovaný za uhorského kráľa

Ján I. (* 2. február 1487, Spišský hrad, † 21. júl 1540, Sebeš, Rumunsko), vlastným menom Ján Zápoľský, bol sedmohradský vojvoda a od 11. novembra 1526 do 21. júla 1540 uhorský kráľ (protikráľ) z magnátskeho rodu Zápoľskovcov, syn krajinského hodnostára Štefana Zápoľského (* 1434, † 1499) a Hedvigy Tešínskej.
Narodil sa v tuhej februárovej zime roku 1487 na Spišskom hrade. Otec bol Štefan Zápoľský a matka Hedviga Tešínska. Po svojom otcovi zdedil rozsiahle pozemky (svojho času bol najbohatším uhorským magnátom) i viaceré hodnosti vo verejnej správe. Jeho politický vzostup sa začal roku 1505, keď ho tzv. národná strana uhorských stavov vyhlásila za kandidáta na uhorský trón. Táto strana v uhorskom sneme presadila zákon, že uhorská koruna sa už nikdy nesmie dostať na hlavu cudzinca. V roku 1511 sa Ján Zápoľský stal sedmohradským vojvodom. V roku 1514 s palatínom Štefanom Bátorim potlačil povstanie Juraja Dóžu.
Pre jeho ďalší život mal zásadný význam rok 1526. V lete tohto roku tiahol s takmer 20-tisícovým sedmohradským vojskom proti postupujúcim hordám tureckého sultána Sulejmana I. Sledoval svoje vlastné, egoistické ciele, vyčkával v zálohe pri Segedíne a nezasiahol do bitky pri Moháči. Po tejto bitke, v ktorej zahynul i uhorský kráľ Ľudovít II., ostalo Uhorsko bez priameho následníka trónu. Časť šľachty na sneme v Tokaji zvolila 5. novembra 1526 Jána Zápoľského za uhorského kráľa (ako Ján I. Uhorský) a 11. novembra ho nitriansky biskup Štefan Podmanický korunoval v Stoličnom Belehrade. Po svojom nástupe na trón vyzval stavy Moravy, Sliezska a Lužice – z titulu ich podrobenia kráľom Matejom Korvínom – aby mu zložili hold.
Druhá časť uhorských stavov, mestá a bohaté a vplyvné magnátske rody zo západného Slovenska, ktorí z porážky uhorských vojsk pri Moháči vinili práve Zápoľského, na sneme v Bratislave zvolili o mesiac neskôr, 17. decembra za uhorského kráľa brata kráľovnej vdovy Márie, rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. Tak malo Uhorsko v jednej chvíli dvoch panovníkov.
Ján I. Uhorský si nárokoval uhorskú korunu z titulu časového prvenstva, Ferdinand zasa z dynastických dôvodov. V roku 1527 začala v Uhorsku z tohto dôvodu občianska vojna. Na jar toho roku Ferdinand I. vpadol s malým vojskom do Uhorska a v júni 1527 dobyl Budín. Jána I. Uhorského vytlačil do východných oblastí Uhorska. Ten sa v roku 1528 neúspešne pokúsil získať stratené pozície. Jeho vojsko bolo v bitke pri Seni (pri Košiciach, 8. marca 1528) porazené a bol nútený utiecť do Poľska. Celá krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Vojna, trvajúca takmer tri desaťročia, krajinu veľmi zničila.
V tom čase mal Ján I. Uhorský na území Slovenska, kde vlastnil obrovské majetky, stále silné postavenie najmä medzi šľachtou. Patrilo mu množstvo hradov na Orave, Liptove, v Trenčianskej a Nitrianskej stolici a po celom východnom Slovensku, ku ktorému ho viazal aj titul spišského grófa. Na zlomenie ich odporu, cisár Ferdinand vyslal už v roku 1527 Jána Katzianera, hlavného kapitána Horného Uhorska.
Kráľ Ján I. Uhorský v snahe dostať Uhorské kráľovstvo späť do svojej moci, získal významného spojenca. Zo svojho poľského azylu vyslal posolstvo k tureckému sultánovi Sulejmanovi I. a ponúkol mu vazalskú podriadenosť. Sultán ponuku prijal. V júli 1529 na mieste tragickej porážky uhorského vojska v roku 1526, na Moháčskom poli, Zápoľský zložil Sulejmanovi vazalský hold. Sultán sa vzápätí osobne vydal na čele obrovského vojska urobiť poriadky v Uhorsku. Plieniace osmanské vojská dobyli pre kráľa Jána I. Uhorského centrálne oblasti Uhorska a ohrozovali dokonca Viedeň. Zápoľský získal opäť značnú časť územia Slovenska. Keď v nasledujúcom roku Ferdinand obľahol Budín, prišli Jánovi I. Uhorskému na pomoc vojská belehradského bega Mehmeda. Po potlačení cisárskych vojsk vyplienili turecké hordy v dvoch výpravách – septembri a decembri – Považie až k Trnave a Piešťanom, Ponitrie až k Bojniciam a pozdĺž Hrona prenikli až k Hronskému Beňadiku. Okrem bohatej koristi odvliekli do zajatia vyše 40-tisíc ľudí a za sebou zanechali spustošenú krajinu. K jej skaze prispeli i hordy lúpežných rytierov, priživujúcich sa na vzniknutej situácii. Ferdinandovo panstvo sa zúžilo viac-menej na Zadunajsko a slovenské stolice.
Obe strany sa vojnovými ťaženiami natoľko vyčerpali, že v roku 1538 uzavreli vo Veľkom Varadíne mier. Tu sa obaja panovníci dohodli na rozdelení moci. Po smrti Zápoľského sa Ferdinand mal stať kráľom v celom Uhorsku i v Sedmohradsku. Dedičov Jána I. Uhorského mal odškodniť bohatými majetkami v iných svojich krajinách. Ján I. Uhorský sa ním vzdal nárokov na uhorský trón (napriek tomu titul uhorského kráľa používal až do svojej smrti).
Jánovi Zápoľskému sa v roku 1540 niekoľko dní pred smrťou narodil syn Ján Žigmund, ktorého jeho matka Izabela dala korunovať za uhorského kráľa. Ferdinand v dôsledku porušenia mieru preto opäť obľahol Budín. Jánovi Žigmundovi ostalo Sedmohradsko s priľahlými stolicami a časťou juhovýchodného Slovenska s Košicami.
https://sk.m.wikipedia.org/…_I._(Uhorsko)
—
Nebolo vraj na uhorskom tróne väčšieho zloducha ako bol Ján Zápoľský.
Ján Zápoľský sa narodil na Spiši a bol uhorským kráľom. Niet však byť na čo hrdí – to, že to bol chamtivý ambciózny intrigán by nebolo najhoršie. V jeho dobe bolo veľa takých šľachticov. Zápoľský však nectil žiadne zákony – okrem tých svojich. Preslávil sa tým, že bol bohatší ako ktokoľvek v Uhorsku vrátane kráľa (ako sedmohradský vojvoda podedil obrovské majetky po celom Uhorsku) a tiež že potlačil povstanie Juraja Dóžu. Stal sa spojencom Turkov, zradil svojho kráľa a tak vlastne vydal Uhorsko na 150 rokov na milosť a nemilosť tureckým nepriateľom. To nie je lichotivá vizitka.
http://slovensko.top/…an-zapolsky/
—
Jeden z najrozporuplnej­ších panovníkov Uhorska bol za kráľa korunovaný krátko po nešťastnej bitke pri Moháči, 11.11.1526. Jeho korunovácia bola výsledkom dlhoročnej snahy o získanie kráľovskej koruny. Ako najbohatší príslušník domácej šľachty sa mohol opierať o podporu tzv. národnej strany. Jeho kredit stúpol po tom, čo si razantne poradil s Dóžovými prívržencami a zachránil tak majetok nejedného šľachtica pred rabovaním. O morálke vtedajšej spoločnosti svedčí to, že jeho škandalózne, zrejme dobre premyslené správanie počas moháčskej bitky, mu na popularite medzi jeho ľuďmi vôbec neubralo.
Krokom ku korunovácii za kráľa mal byť i zákon z roku 1505, ktorým uhorský snem zaručil, že po prípadnom vymretí Jagelovcov by mohol byť na trón zvolený len príslušník domácej šľachty. A tým mal byť podľa jeho predstáv iste on sám.
http://referaty.atlas.sk/…jan-zapolsky
—
foto zdroj : http://www.corycats.sk/mint/index.php?…

11. novembra 1918 – rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu

V ten istý deň opustil Schönbrunnský zámok vo Viedni. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo.
Rakúsko-Uhorsko bola konštitučná dualistická monarchia v rokoch 1867 – 1918 v strednej Európe.
Rozlohou 676 648 km² bolo druhým najväčším štátom Európy po Rusku a s 52,8 miliónmi obyvateľov (1914) tretím najľudnatejším štátom po Rusku a Nemecku.
Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko.
V roku 1867 bolo tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním rakúske cisárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov (tzv. dualizmus).
Na jednom úseku tvorila hranicu riečka Litava (nem. Leitha) pravostranný prítok Dunaja, preto dostali oba celky polooficiálne názvy:
Predlitavsko (nem. Cisleithanien) (Rakúsko, oficiálne Kráľovstvá a krajiny na ríšskej rade zastúpené)
Zalitavsko (nem. Transleithanien) (Uhorsko, oficiálne Krajiny svätoštefanskej uhorskej koruny, t.j. Uhorské kráľovstvo).
Tieto celky boli spojené osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšskych financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament (ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku). Bosnu a Hercegovinu, ktorá do roku 1908 patrila Osmanskej ríši, spravovali spoločne obe časti ríše cez ministerstvo financií.
Spoločné úrady niesli označenie c. a k. (cisársky a kráľovský), predlitavské úrady c. k. (cisársky kráľovský – podľa českého, nie maďarského kráľovstva) a zalitavské m. k. (maďarský kráľovský).
https://sk.m.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko
—
Blahoslavený Karol I. Habsburský (* 17. august 1887, Persenbeug-Gottsdorf, Rakúsko – † 1. apríl 1922, Madeira, Portugalsko) bol rakúsky arcivojvoda a posledný cisár (v rokoch 1916 – 1918), český (ako Karol III.) a uhorský kráľ (v rokoch 1916 – 1921 ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej. Bol vnukom arcivojvodu Karola Ľudovíta, prasynovcom cisára Františka Jozefa I. a synovcom arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este.
Habsburské dedičstvo zdedil uprostred vojnovej vravy. Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala 30. decembra 1916 v Budapešti. Do nepriaznivého vývinu vojnovej situácie zasiahli i udalosti v cárskom Rusku, kde boľševici zvrhli vládu Romanovcov a vyhlásili sovietsku republiku.
Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany Čechov narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny Rakúsko-Uhorska, aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v Predlitavsku. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení prvej svetovej vojny došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.
V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok. 16. októbra 1918 vydal vo Viedni manifest Verným rakúskym národom. Bol to jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej rozpadom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na spolkový štát. Opäť narazil na odpor Maďarov, ktorí rozhodne odmietli myšlienku, aby každý národ mal v rámci monarchie svoj vlastný štátny útvar. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.
Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. októbra bola vyhlásená Česko-slovenská republika a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.
3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo v Padove prímerie so štátmi Dohody, čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. novembra 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na loveckom zámku Eckartsau, ležiacom neďaleko Hainburgu. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.
12. novembra 1918 bola vo Viedni vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. Cisárove právomoci prešli na štátnu radu a habsburské privilégiá boli zrušené. 16. novembra vyhlásili republiku Maďari, keď predtým, 13. novembra, zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón. 14. novembra podnikla rovnaký krok česko-slovenská vláda v súvislosti s prípadnými nárokmi dynastie na český trón.
https://sk.m.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko)

15. novembra 1790 – Leopold II. bol korunovaný za uhorského kráľa

Leopold II. Habsburský (* 5. máj 1747, Viedeň † 1. marec 1792, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, toskánsky veľkovojvoda (v r. 1765 – 1790), rímskonemecký cisár (od r. 1790), uhorský a český kráľ (od r. 1790), syn cisára Františka I. Štefana Lotrinského a Márie Terézie.
Leopold bol tretím synom Márie Terézie a preto sa nepredpokladalo jeho nástupníctvo. Bol preto určený na cirkevnú kariéru a tým smerom sa uberalo i jeho vzdelávanie a výchova. Teologické vzdelanie, do ktorého bol prinútený, určitým spôsobom negatívne ovplyvnilo jeho náhľad na cirkev.
Po smrti staršieho brata Karola bolo rozhodnuté, že by mal byť nasledovníkom svojho otca vo Veľkovojvodstve Toskánskom, ktoré bolo určené pre „druhorodeného“, alebo ako apanáž pre druhého syna. Toto „zaopatrenie“ bolo podmienené jeho sobášom. Preto sa 5. augusta 1764 oženil s Máriou Lujzou, dcérou španielskeho kráľa Karola III. Po smrti otca (1765) sa stáva veľkovojvodom toskánskym.
Matka mu určila niekoľko poradcov, ktorí mali plniť úlohy riadenia veľkovojvodstva. Po piatich rokoch mal tohoto „tútorstva“ dosť a preto sa vybral do Viedne. Odtiaľ sa vrátil do Florencie s voľnými rukami.
Počas 20 rokov, ktoré uplynuli od jeho návratu do smrti jeho najstaršieho brata Jozefa II. (1790), pracoval na reformách a úpravách vlády svojho malého štátu. Postupne rušil obmedzenia rozvoja priemyslu a osobnej slobody zavedené jeho predchodcami (zavedenie nového daňového systému, zrušenie cechov, zrušenie toskánskej armády a jej nahradenie občianskou milíciou a iné). Aplikoval reformy v postupných krokoch a pokiaľ možno v takej podobe, aby nevyvolával konflikty. Nebol zástancom budovania mohutného centrálneho aparátu, aký vznikal vo Viedni. V Taliansku nebol príliš obľúbený pre jeho uzavretosť a chlad. Jeho návyky boli jednoduché, na hranici biedy.
Jeho pevná, dôsledná a inteligentná vláda priniesla postupne veľkovojvodstvu zvýšenie prosperity. Jeho duchovná politika, ktorá porušovala hlboko zakorenené zásady jeho ľudu, ho priviedla do konfliktu s pápežom a nebola úspešná.
V posledných rokoch jeho vlády v Toskánsku sa začal obávať zväčšujúcich sa nepokojov v Nemecku a Uhorsku, domíniách jeho rodiny, ktoré boli priamym dôsledkom metód vládnutia jeho brata. Leopold a Jozef boli k sebe citovo pripútaní a často sa stretávali pred i po smrti svojej matky. No keď ho Jozef už ťažko chorý požiadal, aby prišiel do Viedne a stal sa spoluvládcom, Leopold sa chladne vyhol odpovedi. Vedel, že bude musieť nastúpiť po bezdetnom bratovi, no nechcel zdediť jeho nepopulárnosť. Keď brat zomrel (20. februára 1790), bol stále vo Florencii a odišiel až 3. marca.
Po príchode do Viedne, ako následne korunovaný cisár Svätej ríše rímskej a uhorský kráľ (korunovaný 11. novembra 1790), sa rozhodol rýchle riešiť zdedené problémy, ktoré sa nahromadili predovšetkým v poslednom roku. Pre upokojenie šľachty potvrdil zrušenie berného a urbariálneho patentu, a cirkev si priblížil, keď vrátil výchovu kňazov z generálnych seminárov do jej rúk. Uvoľnil tiež poriadanie pre ľud skôr obvyklých procesií a pútí.
Pokoj sa snažil Leopold II. nastoliť i na ďalších miestach, kde jeho predchodca vyvolal rozpory. Rýchlo ukončil mierom vo Sviščove vojnu na Balkáne proti Turkom pretože potreboval upokojiť Prusko. Podarilo sa mu rýchlo zvládnuť nepokojnú situáciu na území Uhorska a povstanie na území Rakúskeho Holandska (dnešné Belgicko). Postupom času stále viac upieral zrak k Francúzsku, kde zúrila revolúcia, ktorá sa dotýkala jeho sestry Márie Antoinetty a predovšetkým hrozila prekročením hraníc i do iných krajín. Vydal teda s pruským kráľom Fridrichom Viliamom II. a saským kurfirstom Fridrichom Albertom II. v Pilnitzi (blízko Drážďan) v auguste 1791 Pilnickú deklaráciu, na ktorej základe bola na ďalší rok vo februári medzi Pruskom a Habsburskou monarchiou uzatvorená spojenecká zmluva namierená proti revolučnému Francúzsku.
Leopold II. sa od svojho brata odlišoval aj tým, že vrátil Čechom svätováclavské klenoty do Prahy a 6. septembra 1791 prijal pri obrade v katedrále sv. Víta titul českého kráľa. Cisár rozumel po česky a v centre Čiech vtedy dokonca pobudol niekoľko týždňov. Nielen Praha žila touto udalosťou niekoľko mesiacov. Technika sa pri príležitosti takejto vzácnej návštevy predháňala s umením, keď sa v Klementine konala prvá česká priemyslová výstava a v Nosticovom divadle pre zmenu bola hraná objednaná Mozartova opera La Clemenza di Tito.
Cisár Leopold II. zomrel nečakane rýchlo, sotva stačil stabilizovať pomery v krajine a jej vonkajšie vzťahy. Na cisársky stolec zasadol jeho syn František Jozef Karol, ako František II.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
—-
Korunovačné medaily a žetóny Leopolda II. predstavujú aktualizované verzie razieb jeho matky Márie Terézie. Rozdielne sú len texty nachádzajúce sa na jednotlivých medailách, ktoré sú : Rímsko-nemeckého cisára Leopolda II., kráľa Nemecka, Uhorska, Čiech, rakúskeho arcivojvodu korunovali 15. novembra 1790 v Bratislave.
Na reverznej strane je aj heslo : Pietate et concordia. S korunováciou sa viaže aj jedna výnimočná medaila a súbor žetónov vydaných krajinským snemom. Týmto chceli uhorské stavy vyjadriť uznanie jeho sestre Márii Karolíne a švagrovi, sicílskemu kráľovi Ferdinandovi IV. Bourbonskému, ktorí sa zúčastnili korunovácie. Vydanie týchto medailí finančne vykryli verejnou zbierkou a celý priebeh zverili Františkovi Széchényimu, ktorý tieto “pamätné mince” zobral osobne do Neapola.
Zdroj : Bratislavské korunovačné medaily a žetóny
—-
Leopold byl druhým nejstarším synem Marie Tererzie (po Josefovi II.) a celkově jejím devátým dítětem. V osmnácti letech se oženil s Marií Ludovikou, dcerou španělského krále Karla III. Usídlil se však ve Florencii, kde zdědil Velkovévodství toskánské.
Z povzdálí Leopold pozoroval reformní kroky svého bratra Josefa, ale sám v zavádění nových reforem postupoval obezřetně. Přesto například zakázal trest smrti a zrušil armádu a zavedl milice. Po smrti bezdětného Josefa II. břímě vlády spadlo na Leopolda. Do Vídně však nespěchal, neboť veřejnost byla stále ještě rozpolcena Josefovou reformní vládou a Leopold nechtěl přímo navazovat na jeho odkaz.
Jakmile v roce 1790 korunou římského císaře obtěžkaný Leopold II. usedl na trůn, rozhodl se řešit rozpory zanechané jeho bratrem. Udobřil vztahy s církví a nakonec i se šlechtou, když zrušil berní a urbariální parlament. Zvládnul uklidnit sitauci s Turky i Prusko, ale divoká revoluce běsnící ve Francii mu nedávala odpočinku. Ze strachu před šířením revolučních myšlenek uzavřel s pruským králem Fridrichem Vilémem II. roku 1791 spojeneckou dohodu namířenou proti hrozbě Francie.
Než se však mohl dočkat vyústění francouzské situace, Leopold II. náhle umírá ve věku 44 let. Za svého života se stal otcem celkem 16 dětí a jeho nástupcem se stal syn František.
http://www.ceskatelevize.cz/…-habsbursky/
—-
V roce 1761 se stal Leopold následníkem Toskánska. V červnu 1765 si vzal Marii Ludviku / Luisu/ Španělskou. Dva týdny na to zemřel toskánský velkovévoda František l.Štěpán a Leopold převzal jako Petr Leopold vládu v Toskánsku. Jeho cílem bylo, učinit své poddané šťastnými. Za čtvrt století se z velkovévodství stala vzorová země spravovaná osvícenským absolutistou…
Leopold ll. zemřel po dvoudenní nemoci. Byl pohřben v kapucínské kryptě ve Vídni. Jeho smrt rakouskou monarchii poznamenala.
http://www.panovnici.cz/leopold-II
—-
15. Leopold II. (*5.5.1747 +1.3.1792)
Korunovaný 15.11.1790 doba vlády: 1790 – 1792
Druhý syn Márie Terézie. Pokračovateľ v osvietenských reformách svojej matky a svojho brata cisára Jozefa II. Ako toskánsky veľkovojvoda sa preslávil najmä trestným zákonníkom: zrušenie trestu smrti, mučenia a väznenia pre dlhy. Tresty mali miernejšie sadzby a urážka majestát
http://www.korunovacie.sk/…lovien.xhtml

15. novembra 1629 zomrel Gabriel Betlen, sedmohradské knieža a vodca protihabsburského povstania

Gabriel Betlen (maď. Bethlen Gábor, nem. Gabriel Bethlen) (* 1580 Ilia – † 15. november 1629 Alba Iulia) bol sedmohradským kniežaťom a vodcom protihabsburského povstania v Kráľovskom Uhorsku na území dnešného Slovenska. Jeho ozbrojené vystúpenie bolo sčasti súčasťou tridsaťročnej vojny. Viedol aktívnu protestantsky orientovanú zahraničnú politiku.
Pôvod
Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej maďarskej rodiny Betlenovcov sa narodil v meste Ilia (maď. Marosillye) a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorého sprevádzal na jeho slávnej valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkaj stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Betlen podporoval Bočkajovho nástupcu Gabriela Bátoriho (1608 – 1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa s Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u Turkov.
Nástup k moci
V 1613 Betlen viedol veľké vojsko proti kniežaťu Bátorimu, ale v tom istom roku bol Bátori zavraždený dvomi jeho dôstojníkmi a Betlen bol Osmanskou ríšou dosadený na trón za nesúhlasu rakúskeho cisára Mateja, ktorý by mal radšej na tróne niekoho nakloneného viac Viedni než Carihradu. 13. októbra 1613 sedmohradský snem v Kluži (dnes Cluj-Napoca; maď. Koloszvár, nem. Klausenburg) formálne potvrdil túto voľbu tureckého sultána. V roku 1615 cisár Matej tiež formálne uznal Betlena ako knieža Sedmohradska, ale Betlen tajne sľúbil, že bude bude pomáhať Habsburgovcom proti Turkom.
Hospodárenie
Betlen sa vyvaroval výstrelkov mnohých svojich predchodcov a zriadil výnimočný variant patriarchálneho ale dostatočne osvieteného despotizmu. Otváral bane, zakladal priemysel a znárodnil veľa zložiek sedmohradského zahraničného obchodu, jeho agenti vykupovali produkty za pevné ceny a predávali ich za hranicami so ziskom, čo skoro zdvojnásobilo jeho príjmy. Postavil veľký nový palác vo svojom hlavnom meste Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár), vydržiaval si prepychový dvor a podporoval umenie a vedu, najmä v spojitosti s jeho vlastným kalvínskym vyznaním. Založil akadémiu, do ktorej pozýval pastorov a učiteľov z Kráľovského Uhorska, posielal študentov do zahraničia na protestantské univerzity do Anglicka, Nizozemska a protestantského Nemecka.
Veľkú časť svojich príjmov venoval starostlivosti o stále žoldnierske vojsko, s ktorého pomocou viedol ctižiadostivú zahraničnú politiku. Zachovával mier s Portou, čo ale neplatilo pre sever a západ.
Motívy povstania
Mal viacero príčin na protihabsburgské výboje do susedného Kráľovského Uhorska (1619 – 1626), ktoré sa sčasti konali v rámci tridsaťročnej vojny prebiehajúcej v západnej Európe:
nesporne bol čiastočne motivovaný individuálnymi ambíciami
habsburský absolutizmus v Kráľovskom Uhorsku
úspešná protireformácia v Kráľovskom Uhorsku, konfiškácie majetkov protestantov. Betlen sa snažil chrániť protestantské slobody.
Habsburgovci porušili viedenský mier z roku 1606, ktorý ukončil protihabsbuské povstanie jeho „predchodcu“ Štefana Bočkaja.
Habsburgovci porušili tajný dohovor s Betlenom z roku 1615, predĺžili mier s Osmanskou ríšou v júli 1615, a spojili sa s Jurajom Drugetom, kapitánom Horného Uhorska (východné Slovensko a susedné územia) proti Betlenovi.
Kým bol cisár Ferdinand II. zamestnaný roku 1618 českým protihabsburským povstaním, sa podarilo Betlenovi postaviť 18 tisícové vojsko, s ktorým v auguste 1619 vtrhol do Kráľovského Uhorska a v septembri obsadil Košice. Tu ho podporili oddiely sympatizujúcej šľachty, vyhlásili ho za „správcu“ Kráľovského Uhorska a ochrancu protestantov. Zakrátko dobyl celé Slovensko, krutosti a plieneniu sa nevyhol. V Bratislave mu 14. októbra palatín Žigmund Forgáč odovzdal na Bratislavskom hrade uhorskú kráľovskú korunu. 25. augusta 1620 sa na sneme v Banskej Bystrici dal Betlen zvoliť za uhorského kráľa. Korunovaný však nebol, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Cisár Ferdinand II., ktorý sa chystal na vojnu proti českým stavom, uzavrel s Betlenom prímerie.
Po Bielej hore
Porážka českých stavov Ferdinandovými oddielmi v bitke na Bielej hore v novembri 1620 (do ktorej Betlen tiež poslal 3000 vojakov, ktorí ale prišli neskoro) spôsobila obrat a mala veľký vplyv na ďalší priebeh Betlenovho povstania proti Habsburgovcom. Ferdinand II. sa strašnými represáliami pomstil porazeným Čechom a začal úspešne znova dobýjať dnešné územie Slovenska (Bratislavu znova dobyl v máji 1621, centrum Slovenska v júni 1621) a Betlen bol nútený začať mierové rokovania, čo bol ale aj dôsledok toho, že prestal byť bezprostredne podporovaný Turkami a stratil podporu tých protestantských šľachticov, ktorí nedostali zhabaný majetok katolíkov na Slovensku. Po dlhých rokovaniach bol 31. decembra 1621 (iné zdroje uvádzajú 6. január 1622) uzatvorený tzv. Mikulovský mier, ktorého podpisom sa Betlen vzdal kráľovského titulu pod podmienkou, že Ferdinand potvrdí Viedenský mier z roku 1606 (ktorý povolil slobodu vierovyznania). Betlen si navyše zabezpečil (čisto formálny) titul „ríšskeho kniežaťa“ (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecséd, a vojvodstvá v Sliezsku.
Posledné výpravy
Potom Betlen ešte dva razy (1623 – 1624 a 1626) začal výpravy na území dnešného Slovenska proti Ferdinandovi, v tomto čase ako spojenec protihabsburgskej protestantskej koalície. Prvá vojna sa skončila (1624) Viedenským mierom, druhá v roku 1626 Bratislavským mierom, ktoré oba v podstate potvrdili výsledky Mikulovského mieru z r. 1621(22). Po druhej z týchto výprav sa Betlen pokúsil o zblíženie s viedenským dvorom. Navrhol spojenectvo proti Turkom a svoj sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou, ale Ferdinand mu nedôveroval, tak k dohode nedošlo.
Odpoveďou na zamietnutie z Viedne bol sobáš s Katarínou, dcérou kurfirsta Brandenburgu, ktorý ho tesnejšie spojil s protestantskou koalíciou, najmä s jeho švagrom Gustávom II. Adolfom, švédskym kráľom (kráľovná Mária Eleonóra bola sestrou jeho manželky), ktorý dúfal, že mu pomôže získať poľskú korunu. Zomrel skôr, ako mohol vykonať niektorý zo svojich plánov (15. november 1629).
Historici vykresľujú Betlena rôzne. Maďarskí historici v ňom vidia skôr osvietenského absolutistického vládcu, ktorý rozvíjal hospodárstvo Sedmohradska, no nemeckí a slovenskí historici ho vidia skôr ako krutého a koristníckeho drancovateľa. Väčšina bojov počas Betlenovych výprav sa odohrala na území dnešného Slovenska a spôsobila veľké škody. Gabriel Betlen bol však určite jednou z najpozoruhod­nejších a svojráznych osobností 17. storočia.
https://sk.m.wikipedia.org/…briel_Betlen
—-
Gabriel Bethlen pochádzal zo šľachtickej rodiny usadenej v Temešvárskej stolici. Jeho otec bojoval proti Turkom a neskôr pred nimi odišiel do Sedmohradska, kde sa mu dostalo podpory zo strany bohatého velmožského rodu Báthoriovcov. Tu sa v roku 1580 narodil aj Gabriel Bethlen.
Svoje prvé vojenské skúsenosti získaval už na prelome 15 a 16 roku svojho života v boji proti Turkom, kde bojoval roku 1595 aj pod Bočkajovým velením v bitke pri Giurgiu a diplomaciu sa učil na dvore sedmohradského kniežaťa Žigmunda Báthoryho.
http://www.novezamkyfotoalbum.sk/…bsburgovcom/

19. novembra 1608 – Matej II. Habsburský bol korunovaný za uhorského kráľa

Matej II. Habsburský (* 24. február 1557, Viedeň, † 20. marec 1619, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, uhorský (od r. 1608) a český kráľ (od r. 1611), nemecký kráľ a rímsky cisár (od r. 1612 ako Matej (I.)), syn cisára Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej. Starými rodičmi z otcovej strany bol rímskonemecký cisár, český a uhorský kráľ Ferdinand I. a Anna Jagelovská, z matkinej strany rímskonemecký cisár a španielsky kráľ Karol V. Habsburský a Izabela Portugalská.
Matej sa narodil ako tretí v poradí zo synov Maximiliána II. Spočiatku sa vzhľadom na to uvažovalo o jeho cirkevnej kariére. Matejov otec vo svojom testamente odkázal celú vládu najstaršiemu synovi Rudolfovi a ostatným synom len skromný ročný dôchodok, s čím sa Matej so svojou silnou politickou ctižiadostivosťou nehodlal zmieriť. Život bez významných funkcií ho nenapĺňal. Neúspešne sa uchádzal o poľskú korunu, o pozíciu miestodržiteľa, ale nič z toho nevyšlo. Napokon v roku 1593 ho Rudolf vymenoval za miestodržiteľa v Hornom a Dolnom Rakúsku a keď v tom istom roku vypukla tzv. pätnásťročná vojna proti Turkom, bol vymenovaný do funkcie najvyššieho vojenského veliteľa a v máji roku 1598 za regenta v Sedmohradsku.
V boji proti Turkom zaznamenal úspechy i neúspechy. Kvôli rekatolizácii a vyčíňaniu žoldnierskeho vojska v Uhorsku bol ľud nespokojný, čo využil Štefan Bocskay a pomocou hajdúchov vytlačil cisárske vojská zo Sedmohradska a Slovenska. Spojil sa s Turkami a vpadol na Moravu a do Rakúska. Habsburské impérium sa ocitlo na pokraji priepasti. Cisár Rudolf na jeho záchranu nepodnikol nič. Preto Matej zvolal členov habsburského rodu do Linza na poradu, kde sa uzniesli, že duševne nespôsobilého Rudolfa nahradí on a zároveň sa pokúsi zachrániť celú situáciu mierovými zmluvami so Štefanom Bocskayom i s Turkami.
V januári 1608 Matej zvolal do Bratislavy uhorský snem, na ktorom sa zišli i predstavitelia rakúskych a moravských stavov. Otvorene sa postavili proti Rudolfovi a s vojskom tiahli proti nemu. Keďže Rudolf nestihol zozbierať vojsko, kapituloval. 24. júna v Libni podpísali bratia dohodu, podľa ktorej Rudolf odstúpil Matejovi Uhorsko, Moravu a Rakúsko.
Matejove korunovácie
19. novembra 1608 bol Matej v bratislavskom Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa. V Čechách Matej sľúbil českým a moravským stavom náboženské slobody, ktoré im zaručovala tzv. stavovská konfederácia a v roku 1610 otvorene vystúpil proti svojmu bratovi, keď ho české stavy požiadali o vojenskú pomoc proti pasovským oddielom, plieniacim v Čechách. Matej rozprášil pasovských žoldnierov a prinútil cisára zriecť sa v jeho prospech Čiech, Sliezska a Lužice. České stavy nato zvolili Mateja 23. mája 1611 českým kráľom.

Po Rudolfovej smrti bol Matej ríšskymi kurfirstami 13. júna 1612 zvolený a 27. júna korunovaný rímskonemeckým cisárom. Matejovi sa podarilo zachrániť súštátie v rukách Habsburgovcov, ale za cenu veľkých konfesijných ústupkov. Súčasne sa po nástupe na trón prejavil ako váhavý a slabý panovník. Všetky protirečenia jeho vlády vyvrcholili udalosťami v Čechách, kde sa na pozadí európskeho súperenia katolíckej ligy a protestantskej únie schyľovalo k veľkým náboženským stretom, ktoré napokon vyústili do tridsaťročnej vojny. Na jej začiatku, 20. marca 1619, Matej vo Viedni zomrel. V posledných rokoch vlády sa sústredil na prijatie svojho bratranca, arcivojvodu Ferdinanda II., štajerského, korutánskeho a kranského vojvodu, za svojho nástupcu vo všetkých krajinách.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
—-
Dukát Mateja II. (foto)
Averz dukáta zobrazuje postavu stojacieho panovníka zatiaľ čo sediaca Madona s dieťaťom na ruke sa presúva na reverz mince. Jeho predchodca Rudolf II. (1576–1608) postupne odstránil z mince podobizeň sv. Ladislava a nahradil ju svojim “portrétom”. Matej II. už razil dukáty so svojim obrazom na averze a s Madonou na reverze.
http://www.corycats.sk/mint/index.php?…
—-
Matej II. – uhorský kráľ
Matej sa dal korunovať za uhorského kráľa so súhlasom uhorského snemu 19. Novembra 1608. Bolo to v nepokojnom období, keď pre neschopnú Rudolfovu vládu vznikli nepokoje v Čechách, Rakúsku aj Uhorsku. V Uhorsku zvíťazil nad kráľovskou stranou Štefan Bocskay so svojimi povstalcami. V takej situácii musel Rudolf vydať kráľovskú korunu Matejovi. Z Pražského hradu ju odniesla tristočlenná delegácia uhorských magnátov a šľachticov.
Matej prišiel z Viedne do Uhorska 21.septembra 1608. Na hraniciach ho čakalo nádherne vystrojené zemianske bandérium pod vedením Juraja Thurzu. Při vstupe na dunajský most vítal Mateja aj uhorský prímas arcibiskup František Forgách.
Korunovaniu predchádzalo zasadnutie korunovačného snemu. Na sneme využili oslabenú pozíciu nastávajúceho kráľa a vytvorili novú stavovskú ústavu. Tam zvolili aj nového palatína. Stal sa ním Štafan Illésházy.
Korunovácia, ktorá bývala v minulosti vecou medzinárodnej reprezentácie sa stala vecou uhorského národa. Ulice, kadiaľ mal sprievod ísť boli vyzdobené farbami uhorskej zástavy. Rovnako vyzdobili aj pódium pred Michalskou bránou, na ktorom skladal kráľ slávnostnú prísahu. Na korunovačnej slávnosti a na katolíckej omši sa prirodzene zúčastnili aj protestanti. Palatín Štefan Illésházy, ktorý bol protestantom korunoval kráľa Mateja. Avšak ako protestant mu korunu na hlavu klásť nemohol, preto mu asistoval iný biskup.
Po korunovaní v dóme sv. Martina, po pasovaní rytierov Zlatej ostrohy v kostole Panny Márie při kláľtore františkánov, po zložení prísahy před Michalskou bránou a po akte na korunovačnom kopčeku bola v slávnostnej sieni hradu korunovačná hostina.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-7662

21. novembra 1916 zomrel František Jozef I.

František Jozef I. (* 18. august 1830, Viedeň – † 21. november 1916, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.
Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nevytvoril si bližší vzťah ani so svojimi mladšími súrodencami.
Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života (napr. nosil takmer výlučne uniformu).
František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža.
Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.
Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu (neoabsolutizmus).
Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopoli­tickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v r. 1866.
Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.
V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Výsledkom bol vznik aliancie nazvanej Trojspolok.
Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Do záveru jeho života zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel. Po smrti bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni.
František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.
V Bratislave bol na pamiatku cisára Františka Jozefa I. postavený most, ktorý niesol jeho meno (neskorší Starý most). Stavba trvala na vtedajšiu dobu neuveriteľných 16 mesiacov (1889 – 1890) a František Jozef sa osobne zúčastnil na jeho otvorení. Most bol v roku 2014 demontovaný, nejednalo sa však o pôvodnú konštrukciu, keďže utrpel devastačné poškodenia na konci II. svetovej vojny, po ktorých z pôvodného premostenia ostali iba nájazdové rampy.
Tituly Františka Jozefa I.
Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo z Božej vôle rakúsky cisár, český, uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky kráľ jeruzalemský kráľ, rakúsky arcivojvoda, toskánsky a krakovský veľkovojvoda, lotrinský, salzburský, štajerský, korutánsky, kranský a bukovinský vojvoda, sedmohradské veľkoknieža, moravský markgróf, hornosliezsky, dolnosliezsky, modenský, parmský, piacenzský, tešínsky, dubrovnícky a zadarský vojvoda, habsburský, tirolský, kyburský a goricijský kniežací gróf, tridentské a brixenské knieža, hornolužický, dolnolužický a istrijský markgróf, srbský veľkovojvoda, atď.
František Jozef bol ženatý s bavorskou princeznou Alžbetou (* 1837 – † 1898), sobáš 24. apríla 1854 vo Viedni, dcérou bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Bavorského a vojvodkyne Ludoviky Wilhelminy Bavorskej. Spolu sa im narodili štyri deti.
https://sk.m.wikipedia.org/…A1ek_Jozef_I.
—-
Bol najdlhšie vládnucim Habsburgom. Na jeho obraz sa v školách pozerali aj naši starí rodičia. Cisár František Jozef I., ktorý zasadol na trón pred 160 rokmi, sa stal ikonou monarchie.
http://www.habsburg.estranky.sk/…k-jozef.html
—-
Milovaný aj zatracovaný. Uctievaný aj zosmiešňovaný. Hoci od smrti rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa I. uplynie už sto rokov, stále je prítomný v povedomí ľudí žijúcich v hraniciach jeho niekdajšej monarchie. (Hoci starší článok, myslím zaujímavý uhol pohľadu v rozhovore s historikom Romanom Holecom z Univerzity Komenského)
https://www.cas.sk/…al-slovakov/
—-
A príbeh osudovej a celoživotnej lásky panovníka k Alžbete Bavorskej, zvanej Sisi. Asi to sem patrí, tak ako ona patrila do jeho života.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-22270

23. novembra 1457 zomrel uhorský kráľ Ladislav Pohrobok

Ladislav Pohrobok Habsburský (* 22. február 1440, Komárno – † 23. november 1457, Praha) bol (arci)vojvoda rakúsky, uhorský kráľ ako Ladislav V., český kráľ ako Ladislav I., jediný syn cisára Albrechta II. a Alžbety Luxemburskej, dcéry cisára Žigmunda Luxemburského.
Narodil sa v Komárne štyri mesiace po smrti svojho otca, preto dostal prídomok Pohrobok (lat. Posthumus). Teoreticky bol od okamihu svojho narodenia vládcom Rakúskeho arcivojvodstva, oficiálnou hlavou habsburskej dynastie a kráľom uhorským a českým. Jeho kráľovské tituly však neboli zatiaľ potvrdené. Aj keď jeho matka energicky bojovala za Ladislavove nároky na trón za pomoci Jána Jiskru z Brandýsa, uhorské stavy si zvolili za kráľa Vladislava Jagelovského (vládol v Poľsku ako kráľ Vladislav III.).
Dvornej dáme Alžbety sa podarilo ukradnúť uhorskú svätoštefanskú korunu z Vyšehradu (maď. Visegrád) a odniesla ju do Viedenského Nového Mesta (Wiener Neustadt). Podľa legendy sa práve pri tejto krádeži stalo, že sa ohol krížik na korune. Alžbeta potom prinútila prímasa korunovať 15. mája 1440 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) Ladislava za uhorského kráľa. Následne vypukla dvojročná občianska vojna medzi prívržencami Vladislava a Ladislava Pohrobka (jeho matky Alžbety).
V roku 1442 zomrela Ladislavova matka a jeho poručníkom sa stal jeho strýc Fridrich III., ktorý ho fakticky držal ako rukojemníka na hrade Orth v Rakúsku.
Po smrti Vladislava Jagelovského v bitke pri Varne 10. novembra 1444 uznali uhorské stavy za veľkých sporov Ladislava Pohrobka za uhorského kráľa a vyzvali rakúskeho cisára, aby Ladislava prepustil a vydal uhorskú kráľovskú korunu.
Regentom Uhorského kráľovstva sa počas kráľovej neprítomnosti stal Ján Huňady a v Českom kráľovstve túto funkciu vykonával (od r. 1451/52) Jiří z Poděbrad. Po Ladislavovej smrti sa Jánov syn Matej Huňady stal uhorským kráľom a v Čechách nastúpil na trón Jiří z Poděbrad.
Po roku 1450 rástol tlak rakúskych šľachtických stavov na prepustenie Ladislava. Dňa 14. okóbra 1451 uzatvorilo 39 účastníkov stavovského snemu v Mailbergu slávnostne spolok, ktorý mal primäť Fridricha, aby vydal Ladislava. K vyhláseniu sa čoskoro pripojilo 254 ďalších členov. V roku 1452 pod vedením Ulricha z Eytzingu obliehali cisára vo Viedenskom Novom Meste a donútili ho Ladislava vydať. Novým ochrancom Ladislava sa stal Ulrich III. Celjský.
Ladislava korunovali za českého kráľa 28. októbra 1453 a prebýval striedavo v Prahe a vo Viedni. Po smrti Jána Huňadyho v roku 1456 menoval svojho ochrancu Ulricha Celjského regentom Uhorska. V novembri 1456 Ulricha zavraždil Jánov syn a brat neskoršieho kráľa Mateja, Ladislav Huňady. Kráľ Ladislav ho dal za trest sťať, čo vyvolalo také nepokoje v Uhorsku, že musel natrvalo presídliť do Prahy, kde prežil posledné mesiace života.
Koncom roka 1457, počas príprav na sobáš s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VII., Ladislav náhle zomrel. Dlho sa špekulovalo o tom, že ho otrávili, ale výskumy z 20. storočia ukázali, že zomrel s najväčšou pravdepodobnosťou na leukémiu.
https://sk.m.wikipedia.org/…lav_Pohrobok
—-
Ladislav V. Pohrobok: Tragická postava uhorských dejín, ktorá sa už od narodenia stala figúrkou na šachovnici mocných. Najmladší uhorský kráľ v dejinách.
Hoci mu v žilách kolovala krv viacerých významných panovníkov, ničím mimoriadnym sa nepreslávil. Nebol vojvodcom, v historických prameňoch by sme márne hľadali čo i len zmienku o jeho účasti na nejakej bitke či boji. Nevynikol ani ako diplomat, ani ako rytier. Nestal sa štátnikom a ani mužom výnimočných schopností. Už od svojho narodenia sa stal úbohým objektom špekulácií vo veľkej hre mocných. Jeden z najtragickejších príbehov uhorských panovníkov sa začal písať v Komárne 22. Februára 1440, pred 577 rokmi.
Samotné meno Ladislav nebolo v habsburskom ani luxemburskom rode obvyklým zjavom. V Uhorsku sa však už od čias kráľa Ladislava l. tešilo veľkej popularite a medzi panovníkmi arpádovskej dynastie aj častému výskytu. Kráľovná vdova Alžbeta dala synovi meno Ladislav s jasným zámerom. Chcela tým preňho získať sympatie uhorskej šľachty, no najmä poukázať na to, že práve on je najpovolanejším dedičom uhorskej kráľovskej rodiny. Alžbeta však vedela, že jej syn nie je jediným kandidátom na uhorský trón. Súčasne si uvedomovala, že práve tento trón je kľúčom k celému dedičstvu po zosnulom manželovi – kráľovi Albrechtovi. Išlo najmä o moc v českých krajoch, no napokon aj o dynastické práva v rakúskych krajinách. Tie sa síce formálne nespochybňovali, v Pohrobkovom mene tam vládol jeho druhostupňový strýko, avšak veľkou prekážkou mohol byť štajerský vojvodca Fridrich V. Habsburský, zvolený 2. Februára 1444 za rímsko-nemeckého kráľa.
https://refresher.sk/…nici-mocnych
—-
Ak sa pozrieme do katalógu Pohla nájdeme tu nasledujúce dukáty razené v Kremnici: Pohl H1, H2–1 až H2–6. H3–1 až H3–4. U Huszára sa dukáty Ladislava Pohroka razené v Kremnici skrývaju za číslami: 635 – 637.
Počet variantov je okolo 20.
http://www.corycats.sk/mint/index.php?…
—-
Život Ladislava Pohrobka sa nezačal práve najšťastnejšie, pretože sa narodil 22. februára 1440, štyri mesiace po smrti svojho otca (preto dostal prezývku „Pohrobok„), uhorského a českého kráľa Albrechta Habsburského. V žilách mu prúdila krv mnohých veľmi významných panovníckych rodov, jeho predkami boli cisári, králi, vojvodovia… No na tomto svete veľmi dlho nepobudol, teda toho ani veľa nestihol. Jedinou vecou, ktorou sa Ladislav Pohrobok preslávil v dejinách habsburského rodu, bola jeho nečakaná smrť.
http://www.magistra-historia.sk/…va-pohrobka/

26. novembra 1346 – Karol IV. bol v Bonne korunovaný za kráľa Svätej ríše rímskej.

Karol IV. Luxemburský (* 14. máj 1316, Praha – † 29. november 1378, Praha[1]), bol luxemburský gróf (1346 – 1353), moravský markgróf (1333 – 1349), rímsky kráľ (korunovaný 26. novembra 1346 v Bonne a 25. júla 1349 v Aachene), český kráľ (od 26. augusta 1346, korunovaný 1. septembra a 2. septembra 1347 v Prahe), lombardský kráľ (korunovaný 6. januára 1355 v Miláne), rímskonemecký cisár (korunovaný 5. apríla 1355 v Ríme) a arelatský kráľ (korunovaný 4. či 18. júna 1365 v Arles).
…Od začiatku štyridsiatych rokov 14. storočia bol Karol favoritom pápežskej kúrie na hodnosť rímskeho panovníka proti Ľudovítovi IV. Bavorskému.
Cisár Ľudovít Bavorský sa totiž svojou protipápežskou a protiluxemburskou politikou dostával do konfliktov s pápežskou kúriou v Avignone i českým kráľom. Pápež Klement VI. stojaci za záujmami Luxemburgovcov začal dôrazne požadovať zosadenie Ľudovíta z cisárskeho trónu. Vzťahy sa vyhrocovali a dospeli do štádia, kedy pápež dal v apríli 1346 cisára i celý rod Wittelsbachovcov do kliatby a vyzval ríšskych kurfirstov, aby sa od Ľudovíta Bavorského odvrátili. Súčasne navrhol za nového rímskeho kráľa moravského markgrófa Karola. Vstupom do zápasu o rímsku korunu prenikol Karol prvý raz výrazne do celoeurópskeho politického diania. Dejiny českého štátu sa od tej chvíle viac ako pred tým stali neoddeliteľnou súčasťou stredoeurópskych a neskôr i európskych dejín.
11. júla 1346 sa v meste Rhens na Rýne konalo zasadnutie kurfirstov. Hlasmi piatich z nich bol Karol zvolený sa nového rímskeho kráľa. Korunovácia sa konala 26. novembra v Bonne, lebo tradičné korunovačné mestá Aachen a Kolín nad Rýnom ostávali zatiaľ na strane cisára Ľudovíta Bavorského. Karolova korunovácia v Aachene bola možná 25. júla 1349.
…Posledných desať rokov Karolovho života sa nieslo v znamení úsilia o dokončenie konsolidácie českého štátu a zabezpečenie dovtedajších luxemburských dŕžav a rímskeho cisárstva do budúcna s prihliadnutím na otázky nástupníctva a určenie dedičských podielov. V záujme naplnenia týchto cieľov, najmä s ohľadom na zachovanie integrity štátnych a rodových dŕžav, Karol opäť zasiahol diplomatickou cestou. Napäté vzťahy s bavorskými Wittelsbachovcami sa rozhodol zmierniť sobášom svojho syna, mladého kráľa Václava IV. s dcérou bavorského vojvodu Albrechta I., Johannou.
Ďalší cieľ, ktorý si Karol vytýčil, bolo získanie ríšskych kurfirstov pre myšlienku voľby Václava IV. rímskym kráľom. Po siahodlhých jednaniach sprevádzaných viacerými ústupkami a sľubovanými privilégiami zo strany cisára jednotlivým kurfirstom, sa mu tento cieľ podarilo naplniť, keď 10. 6. 1376 bol vo Frankfurte nad Mohanom Václav zvolený a 6. 7. 1376 v katedrále v Aachene korunovaný rímskou kráľovskou korunou.
Poslednou jeho starosťou bolo vyriešiť dedičskú postupnosť, ktorá by zamedzovala nepredvídaným komplikáciám a sporom vnútri rodu. 21. 12. 1376 vydal nástupnícky poriadok (politický závet), v ktorej bolo jasne formulované rozdelenie dedičských práv medzi troch Karolových synov (Václava, Žigmunda a Jána).
Karol IV. zomrel vo večerných hodinách 29. 11. 1378.
https://sk.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
—-
Keď zomrel, nazvali ho Otcom vlasti. Súčasníci zase rozhodli, že bol najväčším Čechom. Karel IV. urobil pre české kráľovstvo toľko, ako málokto.
…V roku 1348 založil aj hrad Karlštejn ako miesto uloženia kráľovských pokladov, zbierok svätých relikvií a korunovačných klenotov. V roku 1355 sám dohliadal na jeho dostavbu a výzdobu interiérov, predovšetkým hradných kaplniek. Hrad dokončili v roku 1356, keď vysvätili aj unikátnu Kaplnku sv. Kríža vo Veľkej veži. Slúžila ako súkromné miesto modlitieb kráľa, ktorý k nej mal takú úctu, že v nej chodil bosý. Kaplnka vyzdobená súborom 129 tabuľových malieb majstra Theodorika, so stenami zdobenými freskami a polodrahokamami, je prístupná verejnosti, ale v obmedzenom režime. Za hodinu do nej vpustia iba 15 návštevníkov. V rokoch, keď dokončieval Karlštejn, vydal aj dva zákonníky – Maiestas Carolina pre české krajiny a Zlatú bulu pre celú ríšu.
https://www.aktuality.sk/…krala-chyba/

26. november 1627 – korunovácia Ferdinanda III. Habsburského za českého kráľa

Ferdinand III. Habsburský, (* 13. júl 1608, Graz, Rakúsko † 2. apríl 1657, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, uhorský (od r. 1625), český (od r. 1627) a rímsky kráľ (od r. 1636), rímskonemecký cisár (od r. 1637) z rodu Habsburgovcov, tretí syn Ferdinanda II. Habsburského a jeho prvej manželky Márie Anny Bavorskej.
Od mladosti bol na želanie svojho otca, bigotného katolíka, vychovávaný v prísne religióznom duchu. Bol všestranne nadaný, zaujímal sa o kultúru i prírodné vedy a okrem rodnej nemčiny ovládal ešte šesť jazykov.
Vzhľadom na to, že sa jeho dvaja skôr narodení bratia Karol a Ján Karol nedožili dospelosti, stal sa Ferdinand otcovým nástupcom. Ten mu ešte počas svojho života zaistil tróny uhorský (korunovaný v Šoprone 8. decembra 1625), a český (korunovaný v Prahe 26. novembra 1627) a korunu rímskeho kráľa (korunovaný 22. decembra 1636 v Regensbur­gu). Ešte počas otcovho života sa zúčastnil tridsaťročnej vojny, po smrti Albrechta z Valdštejna v r. 1634 bol menovaný vrchným veliteľom cisárskych vojsk.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
—-
Ferdinand III­. se projevil zej­ména vojenským na­dáním a po smr­ti Albrechta z Val­dštejna se stal v­rchním velite­lem císařských voj­sk. Zúčastnil se bit­vy u Nördlinge­nu proti Švédům a byl v r­oce 1635 i u v­yjednávání mí­rových smluv s­e Saskem.
Po smrti svého ot­ce Ferdinanda I­I. se stal cí­sařem Svaté ří­še římské. Chtěl u­zavřít mír s Fr­ancií a Švédskem, a­le třicetiletá vál­ka pokračovala ješ­tě dalších 11 let,­ než ji ukončil 4 ro­ky projednáva­ný vestfálský mír.
Za jeho vlády by­lo umožněno správ­cům německých ze­mí provádět vlas­tní zahraniční po­litiky, což na­konec vedlo k to­mu, že se řím­skonemecké cí­sařství stalo spí­še formálním us­kupením nezávis­le jednajících stá­tů. Po uzavře­ní míru se ale moc hab­sburků upevni­la a jejich vlá­da se naplno sta­la absolutistic­kou.
Ferdinand III­. splodil cel­kem 11 dětí, ú­dajně vedl spo­řádaný a věrný ži­vot. Za svého nás­tupce jmenoval Fer­dinanda IV., a­le ten zemřel­. Vlády se tak u­jal jeho další syn Le­opold I.
Ferdinand III­. zemřel v ro­ce 1657, je pocho­ván v kapucín­ské kryptě ve Víd­ni.
http://www.ceskatelevize.cz/…-habsbursky/
—-
Odporúčam pozrieť
http://www.ceskatelevize.cz/…menila-svet/
—-
…Ferdinand III. Habsburský je za svého života celkem třikrát ženatý – jeho první ženou je Marie Anna Španělská, s níž má šest dětí: Ferdinanda IV (viz Ferdinand IV. Habsburský)., Marii Annu, Filipa Augusta, Maxmiliána Tomáše, Leopolda (budoucího císaře Leopolda I. {viz Leopold I. Habsburský}) a Marii, podruhé se Ferdinand žení Marií Leopoldinou Tyrolskou, s níž má syna Karla Josefa, třetí císařovou ženou se pak stává Eleonora Mantovská, s níž má Terezii, Eleonoru Marii Josefu, Marii Annu Josefu a Ferdinanda.
http://zivotopisyonline.cz/…rdinanda-ii/

2. decembra 1848 – Ferdinand I. abdikoval na trón v prospech FJ I.

Ferdinand I., ako uhorský a český kráľ Ferdinand V., zvaný Dobrotivý, (19. apríl 1793, Viedeň – † 29. jún 1875, Praha) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie, bol rakúsky arcivojvoda, druhý rakúsky cisár (v rokoch 1835 – 1848), uhorský kráľ a posledný korunovaný český kráľ.
Berúc do úvahy Ferdinandove dedičné predispozície (Ferdinandovi rodičia František II. a Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli prvostupňovými príbuznými – bratrancom a sesternicou; starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama z matkinej strany Mária Karolína Habsbursko-lotrinská boli dokonca vlastnými súrodencami) sa na ňom zákonite musela prejaviť genetická degenerácia. Od narodenia Ferdinand trpel epilepsiou spôsobenou pôrodnou traumou a rachitídou. Choroba sa prejavila i na jeho vzhľade, zvlášť nápadná bola disproporcia veľkosti hlavy voči telu. Do deviatich rokov nezískal takmer žiadne vzdelanie, pretože sa vtedy verilo, že fyzická a duševná námaha vedie k zhoršeniu stavu epileptických pacientov. Mal však hudobné nadanie, hral na klavír a trúbku, nadšene sa zaoberal botanikou a zaujímal sa o vývoj techniky. Hovoril piatimi jazykmi, takže ho nemožno označiť za slabomyseľného. Na druhej strane nie je možné poprieť jeho flegmatickosť, istú prostoduchosť a obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotných problémov.
Ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou ( 19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou.
V marci 1835 prevzal po smrti svojho otca vládu ako rakúsky cisár Ferdinand I. V otcovom závete našiel pasáž: „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň.“
Oslabené zdravie mu neumožňovalo zasahovať do osudov svojej vlasti, vládli za neho iní. Od decembra 1836 riadila vládne záležitosti štátna konferencia na čele s jeho strýkom, arcivojvodom Ľudovítom. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín gróf Kolowrat a jeho mladší brat, arcivojvoda František Karol. Dňa 7. septembra1836 bol ako posledný český kráľ (Ferdinand V.) korunovaný v pražskej svätovítskej katedrále.
Do záveru obdobia jeho vlády spadajú udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Narastajúcemu revolučnému napätiu slabomyseľný Ferdinand nemal možnosť čeliť a situáciu riešil rezignáciou a opustením Viedne. Dvorná kamarila na čele s arcivojvodkyňou Žofiou sa usilovala o násilné potlačenie revolúcie a o abdikáciu slabého panovníka. Udalosti vyvrcholili 2.12.1848, kedy sa Ferdinand v Olomouci zriekol trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., ktorému na rozlúčku povedal: „Buď dobrý, rado sa stalo.“
Po svojej abdikácii žil Ferdinand so svojou manželkou na Pražskom hrade, kde mal vyčlenené jedno celé krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol plne venovať svojim záľubám – hudbe, heraldike a botanike. Veľa času trávil na svojich rozsiahlych majetkoch, medzi ktoré patrili napr. pre jeho potreby upravené a prestavané zámky Ploskovice a Zákupy. Pri pražskom pobyte často sa rád prechádzal ulicami Prahy, domáci ho vídavali na dnešnej Národnej triede. Medzi ľuďmi bol obľúbený; vďaka jeho milému a láskavému správaniu je v dejinách známy i pod svojim prídomkom.
Zomrel bezdetný vo veku 82 rokov, pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
https://sk.m.wikipedia.org/…y_cis%C3%A1r)
—-
František Jozef I. (* 18. august 1830, Viedeň – † 21. november 1916, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.
František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža.
Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.
https://sk.m.wikipedia.org/…A1ek_Jozef_I.

6. decembra 1060 – Belo I. bol korunovaný za uhorského kráľa

Belo I. (maď. I. Béla) (* okolo 1016 – † 11. september 1063) bol v rokoch 1048 – 1060 knieža Nitrianskeho kniežatstva a Biharska, v rokoch 1060 – 1063 uhorský kráľ. Pochádzal z rodu Arpádovcov.
Rodina
Rodičia:
otec Vazul, knieža Nitrianskeho kniežatstva
matka pochádzala z pečenežského rodu Tatun
Súrodenci:
Levente (* okolo 1012 – † 1046)
Ondrej I., uhorský kráľ v rokoch 1046 – 1060
Manželka:
Rycheza (* 1015 – † 1052), dcéra poľského kniežaťa Meška II.
Deti:
Gejza I., uhorský kráľ v rokoch 1074 – 1077
Ladislav I., uhorský kráľ v rokoch 1077 – 1095
Lampert, biharské knieža (1074 – 1077) a nitrianske knieža (1077 – 1095)
Žofia (* ? – † 18. jún 1095), manželka: 1. kranjského a istrijského markgrófa Ulricha; 2. saského vojvodu Magnusa
Eufémia (* ? – † 2. apríl 1111), manželka olomouckého údelného kniežaťa Ota I. Pekného (podľa názoru niektorých historikov bola možno dcérou Ondreja I.[1])
Helena, (* ? – † po r. 1091) manželka chorvátskeho kráľa Demetera Zvonimíra
dcéra neznámeho mena
Potom ako bol roku 1031 jeho otec Vazul na príkaz kráľa Štefana I. oslepený, ušiel spolu s bratmi Leventem a Ondrejom a bratrancom Domoslavom do Čiech. Po uzavretí nemecko-českého spojenectva, namiereného proti Samuelovi Abovi, uprednostnil knieža Břetislav I. Domoslava, ktorého zobral v roku 1042 na výpravu do Uhorska. Belo spolu s bratmi odišiel do Poľska, k poľskému kniežaťu Kazimírovi. Tu Belo získal povesť skúseného a silného bojovníka v bojoch s Pomorancami. Získal si priazeň kniežaťa Kazimíra I., ktorý mu dal svoju sestru Rychezu za manželku. Ondrej a Levente sa v tejto situácii rozhodli odísť k Pečenehom a neskôr do Kyjevskej Rusi.
Roku 1046 sa Ondrej vrátil do Uhorska a stal sa kráľom, Domoslav sa stal nitrianskym kniežaťom. Keď o dva roky neskôr Domoslav zomrel, povolal Ondrej Bela z Poľska. Belo dostal kniežací údel, ktorý sa skladal z Nitrianska a Biharska. Ondrej zároveň určil Bela za svojho nástupcu, keďže v tom čase nemal žiadneho zákonného syna.
Belo bol suverénnym vlastníkom kniežacieho údelu. Pravdepodobne za jeho vlády bolo vybudované nové opevnenie Nitrianskeho hradu, ktorý bol jeho sídlom. Tu razil aj vlastné mince, ktoré boli kvalitnejšie ako mince kráľa Ondreja I. Spolu s bratom žili spolu v zhode, spoločne bránili krajinu proti vpádom Nemcov v rokoch 1050 – 1052, až kým roku 1053 neuzavreli s nemeckým cisárom mier. V septembri 1058 sa Ondrej I. stretol pri rieke Morava s nemeckým kráľom Henrichom IV., s ktorým uzavrel mier a zasnúbil svojho syna Šalamúna (* 1053) s Henrichovou sestrou Juditou. V tom istom roku dal Ondrej Šalamúna korunovať za kráľa, čím porušil sľub daný Belovi. Belo sa nechcel vzdať nároku na korunu a preto sa roku 1059 rozhodol hľadať pomoc v Poľsku, u svojho švagra Boleslava II. Smelého. Na jeseň 1060 vpadol Belo s poľským vojskom do Uhorska. Ondrejovi prišlo na pomoc početné vojsko z Nemecka. Obe vojská sa stretli pri Tise v bitke, v ktorej Belo zvíťazil. Ondrej sa spolu s meissenským markgrófom Viliamom a grófom Potom snažili ujsť do Nemecka, ale Belovi vojaci ich chytili pri Mošoňskom hrade. Krátko nato Ondrej zomrel. 6. decembra 1060 bol Belo v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa.
Roku 1061 chcel Belo I. zvolať veľké zhromaždenie do Stoličného Belehradu, kam mali z každej obce prísť dvaja zástupcovia a rozšíriť kráľovskú radu. Chcel tu predložiť rôzne reformné opatrenia (ohľadom daní, cien tovarov, hodnoty mincí, trhových dní atď.), ktoré mali napomôcť hospodárstvu krajiny. Na zhromaždenie však prišlo aj veľké množstvo nespokojencov, ktorí žiadali od kráľa návrat k pohanstvu. Kráľ na vzbúrencov povolal vojsko a pohanské povstanie potlačil. Zmeny v hospodárstve presadil nakoniec bez veľkého zhromaždenia ľudu. Dal raziť kvalitné strieborné denáre, určil pevnú cenu tovarov, znížil dane, zrušil vymáhanie starých dlhov a namiesto nedele sa trhovným dňom stala sobota.
V auguste 1063 začal nemecký kráľ Henrich IV. organizovať výpravu, ktorá mala za cieľ dosadiť Šalamúna na uhorský trón. Belo prišiel s návrhom, že odovzdá trón Šalamúnovi a ponechá si svoje bývalé údelné kniežatstvo. Po odmietnutí tohto návrhu dal zosilniť hrady a zvolať vojsko. Počas pobytu v Dömösi však utrpel ťažké zranenia, keď sa pod ním zrútila stavba trónu. Napriek tomu vytiahol do boja, ale počas cesty zraneniam podľahol. Bol pochovaný v benediktínskom kláštore v Szekszárde, ktorý sám založil v roku 1061. Na trón nastúpil Šalamún, ktorého tam dosadil Henrich IV. Belovi synovia, Gejza, Ladislav a Lampert, podobne ako pred rokmi ich otec, našli útočisko v Poľsku.
https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Belo_I.
—-
Arpádovci
Arpádovci bol pôvodne najmocnejší náčelnícky rod staromaďarského kmeňového zväzu (asi 880 – 1 000), neskôr vládnuci rod Uhorska (1000 – 1301). Z dynastie pochádzalo celkovo 24 uhorských kráľov. Čakatelia na trón z rodu Arpádovcov (budúci králi) boli aj vládcami Nitrianskeho pohraničného kniežatstva na území Slovenska v rámci Uhorska v rokoch 1046 – 1108 a rôzni Arpádovci boli s prestávkami kniežatami Nitrianska už aj v rokoch 955 – 1046. Niekoľkí Arpádovci boli tiež kniežatami južného pohraničného vojvodstva (zhruba severné Chorvátsko) v 11. a 12. storočí.
https://sk.m.wikipedia.org/…p%C3%A1dovci

8. decembra 1625 – korunovácia Ferdinanda III. Habsburského za uhorského kráľa

Ferdinand III. Habsburský, (* 13. júl 1608, Graz, Rakúsko † 2. apríl 1657, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, uhorský (od r. 1625), český (od r. 1627) a rímsky kráľ (od r. 1636), rímskonemecký cisár (od r. 1637) z rodu Habsburgovcov, tretí syn Ferdinanda II. Habsburského a jeho prvej manželky Márie Anny Bavorskej.
Od mladosti bol na želanie svojho otca, bigotného katolíka, vychovávaný v prísne religióznom duchu. Bol všestranne nadaný, zaujímal sa o kultúru i prírodné vedy a okrem rodnej nemčiny ovládal ešte šesť jazykov.
Vzhľadom na to, že sa jeho dvaja skôr narodení bratia Karol a Ján Karol nedožili dospelosti, stal sa Ferdinand otcovým nástupcom. Ten mu ešte počas svojho života zaistil tróny uhorský (korunovaný v Šoprone 8. decembra 1625), a český (korunovaný v Prahe 26. novembra 1627) a korunu rímskeho kráľa (korunovaný 22. decembra 1636 v Regensbur­gu). Ešte počas otcovho života sa zúčastnil tridsaťročnej vojny, po smrti Albrechta z Valdštejna v r. 1634 bol menovaný vrchným veliteľom cisárskych vojsk.
https://sk.m.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD
—-
viac aj tu
http://www.cs-mince.eu/…log/show/305?…
a tu
http://www.cs-mince.eu/…ead/show/444?…

9. decembra 1437 zomrel Žigmund Luxemburský, rímsko-nemecký cisár, český, uhorský a rímsky kráľ (* 1368)

Žigmund Luxemburský (* 14. február 1368, Norimberg, Nemecko – † 9. december 1437, Znojmo) bol brandenburský markgróf (1378 – 1388 a 1411 – 1415), uhorský kráľ (od 31. marca 1387), český kráľ (korunovaný 28. júla 1420, vládol v rokoch 1436 – 1437), rímsky kráľ (zvolený v roku 1410 a znovu 21. júla 1411 korunovaný 8. novembra 1414), lombardský kráľ (25. november 1431) a sväto-rímsky cisár (31. máj 1433).
Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. K jeho ďalšiemu rozšíreniu smeroval tiež sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym arcivojvodom Albrechtom V. Habsburským, ktorý bol predurčený za dediča Žigmundových dŕžav.
Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti Vladislavovi II. Jagelovskému z Poľska (1395 – 1412), proti Ladislavovi Neapolskému (1403), proti husitom (1419 – 1437) a proti Benátkam (opakovane).
V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku dal Moravanom do zálohy západné Slovensko, ďalej preto, že kruto postupoval proti odporcom, ale najmä preto, že štedro obdarúval svojich prívržencov (dve tretiny z dovtedajších kráľovských majetkov dal do trvalej držby prevažne veľmožom a z ich vplyvu sa potom nevedel vymaniť). V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane neslobodno zabudnúť, že pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom.
Aj v Česku bol neobľúbený, tu však pre upálenie Jána Husa (po jeho upálení dostal prezývku „liška ryšavá“). Husitská revolúcia v Čechách mu napokon bránila prevziať vládu v Českom kráľovstve celých 16 rokov.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
—-
Žigmund Luxemburský je rozporuplná osobnosť, nielen ako kráľ, ale aj ako človek. Nemilovaný syn svojho otca, nemilovaný snúbenec, nenávidený manžel, dieťa ktoré sa stretávalo s neláskou z ktorého vyrástol muž, ktorý akoby nemal v sebe veľa dobrého, ale niekedy veľmi prekvapí svojou rozhodnosťou a múdrosťou. Jedni ho chvália, iní zatracujú, ale skutočný Žigmund Luxemburský je niekde medzitým, nehľadiac na pohľad národov. Muž zaťažený svojimi koreňmi, detstvom, dospievaním, mladosťou, človek ako každý iný, ibaže cisár.
http://referaty.atlas.sk/…y:-zivotopis

22. decmbra 1636 – korunovácia Ferdinanda III. Habsburského za rímskeho kráľa

Ferdinand III. Habsburský, (* 13. júl 1608, Graz, Rakúsko † 2. apríl 1657, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, uhorský (od r. 1625), český (od r. 1627) a rímsky kráľ (od r. 1636), rímskonemecký cisár (od r. 1637) z rodu Habsburgovcov, tretí syn Ferdinanda II. Habsburského a jeho prvej manželky Márie Anny Bavorskej.
Od mladosti bol na želanie svojho otca, bigotného katolíka, vychovávaný v prísne religióznom duchu. Bol všestranne nadaný, zaujímal sa o kultúru i prírodné vedy a okrem rodnej nemčiny ovládal ešte šesť jazykov.
Vzhľadom na to, že sa jeho dvaja skôr narodení bratia Karol a Ján Karol nedožili dospelosti, stal sa Ferdinand otcovým nástupcom. Ten mu ešte počas svojho života zaistil tróny uhorský (korunovaný v Šoprone 8. decembra 1625), a český (korunovaný v Prahe 26. novembra 1627) a korunu rímskeho kráľa (korunovaný 22. decembra 1636 v Regensbur­gu). Ešte počas otcovho života sa zúčastnil tridsaťročnej vojny, po smrti Albrechta z Valdštejna v r. 1634 bol menovaný vrchným veliteľom cisárskych vojsk.
Samostatnú vládu v monarchii nastúpil po otcovej smrti r. 1637, kedy sa stal rímskym cisárom. V jeho osobe dosadol na trón muž nepochybne schopnejší, než bol jeho otec a predchodca. Ako prvé musel krajinu konsolidovať po hospodárskej stránke. Začal s úspornými opatreniami, čím znížil výdavky svojho dvora na polovicu. Súčasne s nástupom na trón zdedil predovšetkým ďalšie boje prebiehajúcej tridsaťročnej vojny (najmä so Švédmi) a to v etape, kedy vojenské operácie habsburskej armády neboli úspešné. Začiatkom roka 1639 vpadli švédske vojská do Čiech a krajinu pustošili až do jari nasledujúceho roku. V tom roku (1640) bol do Regensburgu zvolaný ríšsky snem, ktorého cieľom bolo začať rokovania o skončení vojny. Úvodné dejstvo mierových vyjednávaní sa začalo v r. 1644 vo vestfálskych mestách Osnabrück (s Francúzmi) a Münster (so Švédmi), kde sa Ferdinandovi diplomati snažili získať pre habsburskú monarchiu čo najvýhodnejšiu pozíciu. Situácia sa skomplikovala v r. 1645 po bitke pri Jankove, kde cisárske vojská utrpeli drvivú porážku. Švédske vojská ohrozili priamo Viedeň. No vzhľadom na značné straty vo vlastných radoch sa k obliehaniu Viedne neodhodlali a stiahli sa na Moravu. Ich spojenca sedmohradského vojvodu Juraja Rákociho, ktorý už od r. 1644 stál na čele protihabsburského povstania v Uhorsku, síce vyradil z boja linecký mier, uzavretý 16. decembra 1645, napriek tomu však situácia monarchie ostávala vážna.
Tlak, pod ktorý sa Ferdinand III. v polovici 17. storočia dostal (okrem švédskeho ohrozenia vlastných habsburských dŕžav šlo najmä o švédsko-francúzske úspechy na bojiskách v ríši), viedol k zosilneniu jeho záujmu na vestfálskych mierových jednaniach. Mierové zmluvy boli podpísané 24. októbra 1648 a pre mocenské ambície rakúskych Habsburgovcov znamenali pokles medzinárodnej prestíže a autority dynastie, jej faktický ústup z dovtedajších pozícií a ďalšie oslabenie cisárskeho postavenia v rímskonemeckej ríši. Tá sa po vojne stala voľným zväzkom nemeckých štátov pod žezlom cisára, ktorý mal iba minimálne právomoci. Na druhej strane však veľkým úspechom Ferdinanda III. bolo zachovanie celistvosti habsburskej monarchie. S výnimkou Lužice neutrpela vážnejšie územné straty. Cisárska diplomacia bola na vestfálskych mierových jednaniach ochotná na záchranu jej celistvosti zaplatiť nemalými ústupkami. Rovnako ustanovenia vestfálskeho mieru o úprave náboženských a vnútropolitických pomerov v stredoeurópskych krajinách podľa stavu z r. 1624 bolo veľkým úspechom cisárskej diplomacie, pretože potvrdili pomery, ktoré v habsburskej monarchii nastali po porážke stavovskej opozície v českých a rakúskych krajinách. Ak Ferdinand III. nemohol zabrániť poklesu svojej medzinárodnej autority na medzinárodnom poli, plne si to vynahradil na upevnení vlády v rámci vlastnej monarchie.
https://sk.m.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD
—-
Byl jedním z mála Habsburků, kteří měli vojenské nadání. Dokončil rekatolizaci svých zemí a kompromisnějším náhledem na náboženské uspořádání Svaté říše římské, než jaký prezentoval jeho otec, přispěl k úspěšným mírovým jednáním, která ukončila třicetiletou válku.
…Po smrti svého otce (1637) se stal jeho nástupcem jako císař Svaté říše římské. Doufal, že se mu brzy podaří uzavřít mír s Francií a Švédskem. Třicetiletá válka však pokračovala ještě dalších 11 let. Ukončena byla až roku 1648 vestfálským mírem.
V posledním krvavém období války (1644) dal Ferdinand všem vládcům německých zemí právo vést vlastní zahraniční politiku (ius belli ac pacis). Tímto způsobem se císař snažil získat více spojenců pro vyjednávání s Francií a Švédskem. Tento akt však zároveň vedl k postupnému omezení císařské moci ve Svaté říši římské, která se postupně stala spíše formálním spojením zemí. Uzavřením vestfálského míru však Habsburkové značně posílili své postavení ve středoevropských državách.
Obecně vestfálský mír znamenal příklon k absolutismu a také striktní dodržování augšpurského určování náboženství podle panovníka (cuius regio, eius religio), které bylo před válkou v některých zemích praktikováno s určitou benevolencí. Během války nastoupil nový umělecký směr, baroko, které vytlačilo renesanci, což souviselo také s protireformací.
Třicetiletá válka byla také posledním velkým náboženským konfliktem v Evropě, od této doby již nikdy neproběhla takto komplexní válka, která by se odvolávala na náboženství.
https://cs.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD
—-
http://www.ceskatelevize.cz/…menila-svet/

30. decembra 1916 – korunovácia Karola IV. a Zity Bourbon-Parmskej za uhorských panovníkov

Blahoslavený Karol I. Habsburský (* 17. august 1887, Persenbeug-Gottsdorf, Rakúsko – † 1. apríl 1922, Madeira, Portugalsko) bol rakúsky arcivojvoda a posledný cisár (v rokoch 1916 – 1918), český (ako Karol III.) a uhorský kráľ (v rokoch 1916 – 1921 ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej. Bol vnukom arcivojvodu Karola Ľudovíta, prasynovcom cisára Františka Jozefa I. a synovcom arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este.
Zita Bourbonsko-Parmská (* 9. máj 1892, Villa Pianore, Taliansko– † 14. marec 1989, Zizers, Švajčiarsko) bola manželka posledného rakúskeho cisára, uhorského a českého kráľa Karola I. a v rokoch 1916 – 1918 posledná cisárovná Rakúska, kráľovná Uhorska a Česka.
Habsburské dedičstvo zdedil uprostred vojnovej vravy. Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala 30. decembra 1916 v Budapešti. Do nepriaznivého vývinu vojnovej situácie zasiahli i udalosti v cárskom Rusku, kde boľševici zvrhli vládu Romanovcov a vyhlásili sovietsku republiku.
Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany Čechov narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny Rakúsko-Uhorska, aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v Predlitavsku. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení prvej svetovej vojny došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.
V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok. 16. októbra 1918 vydal vo Viedni manifest Verným rakúskym národom. Bol to jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej rozpadom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na spolkový štát. Opäť narazil na odpor Maďarov, ktorí rozhodne odmietli myšlienku, aby každý národ mal v rámci monarchie svoj vlastný štátny útvar. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.
Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. októbra bola vyhlásená Česko-slovenská republika a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.
3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo v Padove prímerie so štátmi Dohody, čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. novembra 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na loveckom zámku Eckartsau, ležiacom neďaleko Hainburgu. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.
12. novembra 1918 bola vo Viedni vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. Cisárove právomoci prešli na štátnu radu a habsburské privilégiá boli zrušené. 16. novembra vyhlásili republiku Maďari, keď predtým, 13. novembra, zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón. 14. novembra podnikla rovnaký krok česko-slovenská vláda v súvislosti s prípadnými nárokmi dynastie na český trón…
Ďalší osud Karola i jeho rodiny už nebol v jeho rukách. Na základe jednaní dohodových štátov bolo rozhodnuté o internácii Karolovej rodiny i jeho samotného na ostrove Madeira. Sem dorazili v novembri 1921. Vo vile Quinta de Monte nad mestom Funchal 1. apríla 1922 po mesiacoch strádania zomrel na zápal pľúc. O štyri dni sa konal pohreb.
Karol bol pochovaný v kostole Nossa Senhora do Monte. V rodinnej hrobke Habsburgovcov v Kapucínskej krypte vo Viedni bola neskôr postavená jeho busta. 3. októbra 2004 (82 rokov po svojej smrti) bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.
https://sk.m.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko)
—-
Zita Mária delle Grazie Adelgunda Michaela Gabriela Jozefína Antónia Lujza Agnes, ako znelo jej celé meno, pochádzala celkovo z dvadsiatich štyroch detí (ona bola 17. v poradí), keď jej otec bol prvý raz ženatý s Máriou Piou Bourbonsko-Sicílskou (s ňou mal celkom 12 detí).
S prípravou na vstup do manželstva nastali u Zity nové časy. Musela sa začať pripravovať na nastávajúcu úlohu. Jej súčasťou bola výuka jazykov (maďarčiny a češtiny) a štúdium histórie národov monarchie. Súčasne prebiehali prípravy na svadbu, ktorá bola naplánovaná na október roku 1911. Celá krajina žila v očakávaní radostnej udalosti. 21. októbra 1911 sa v zámockej kaplnke v Schwarzau konal svadobný obrad. (Zaujímavosťou spojenou s obradom je sfilmovanie jeho priebehu, čím vznikol jeden z prvých obrazových záznamov cisárskej rodiny). Súčasťou svadobnej cesty mladomanželov bola návšteva niektorých krajín monarchie. Na jeseň roku 1911 pricestovali do Viedne. Tu im cisár prenechal zámok Hetzendorf neďaleko Schönbrunnu. Stavebné úpravy, ktoré bolo potrebné vykonať na tomto zámku donútili mladých manželov presťahovať sa do Brandýsa nad Labem, kde Karol prevzal velenie jazdeckého pluku. Vianoce strávili v Schwarzau. Karolov pluk bol začiatkom roku 1912 preložený do Haliče. Tu boli Zita a Karol nútený žiť v skromných podmienkach až do novembra, kedy bol Karol povýšený do hodnosti majora a preložený do Viedne. Rekonštrukcia ich sídla ešte nebola dokončená tak sa nasťahovali do zámku Wartholz v Reichenau. Tu 20. novembra Zita priviedla na svet prvého potomka, syna Františka Jozefa Otta. Ešte jednu zimu bola nútená teraz už mladá rodina prežiť mimo svojho budúceho domova. Do zrenovovaného Hetzendorfu sa nasťahovali koncom januára 1913.
Manželstvo Zity a Karola bolo sprevádzané vzájomným porozumením, láskou a harmóniou, na tú dobu nie veľmi zvyčajným javom. Zita svojho muža oddane milovala, často za ním prichádzala počas služby do kasární a čakávala ho. Na verejnosti vystupovala veľmi skromne a nenútene. V januári 1914 porodila svoje druhé dieťa, dcéru Adelhaid.
Kým v jej rodine vládla harmónia a pohoda, v krajine sa schyľovalo k búrke. Jej predohrou za stal 28. jún 1914 v Sarajeve. V tento deň sa tu obeťou atentátu stal následník trónu František Ferdinand spolu so svojou manželkou Žofiou Chotkovou. Táto udalosť podstatným spôsobom zasiahla do Zitinho a Karolovho života. Z arcivojvodu sa razom stal priamy následník trónu a s jeho manželky budúca cisárovná. Zvesť o tejto hroznej udalosti ich zastihla vo vile Wartholz v Reichenau. Vtedy sa Zite vybavili tri roky staré slová pápeža Pia X. o Karolovi ako budúcom cisárovi. Vzniknuté udalosti nabrali rýchly spád a zatiahli Európu do dovtedy nevídaného vojnového besnenia. Karol v auguste roku 1914 odišiel na front do Halíče. Zita sa spolu s deťmi presťahovala k staručkému cisárovi Františkovi Jozefovi do Schönbrunnu. Ten si ju získal svojou náklonnosťou najmä k jej staršiemu synovi. Tu prišli na svet i jej ďalší dvaja synovia: 8.7.1915 Róbert a 31.3.1916 Félix. Karola na fronte zastihla v novembri 1916 správa o zhoršení cisárovho zdravia. V obave o jeho život pricestoval do Viedne. Napriek tomu, že sa František Jozef čiastočne zotavil, 21. novembra zomrel.
Zita s Karolom razom stáli na najvyššom spoločenskom a politickom stupni monarchie. Zita, teraz už ako rakúska cisárovná, si dala za hlavný cieľ navrátiť krajine mier. Spolu s manželom sa o to usilovali všetkými prostriedkami. Zita sa prejavila ako veľmi energická žena, ktorá mala veľký vplyv na Karola. Presvedčila muža aby v záujme skorého mierového urovnania a preukázania dobrej vôle podstúpili uhorskú korunováciu. 30. decembra 1916 sa v Budapešti konala pompézna korunovácia, na ktorej sa Zita utvrdila v správnosti svojho rozhodnutia vidiac nadšené ovácie svedčiace o lojálnosti Maďarov. Súčasne sa cisárovná prejavila ako veľmi sociálne cítiaca žena. Svoju pozíciu panovníčky pojala ako svätú povinnosť. Krajina v dôsledku vojnových udalostí veľmi biedila. Zita preto obmedzila nákladný život na dvore. Svoju pozornosť upriamila na pomoc trpiacim a chorým. Často navštevovala lazarety a sociálne ustanovizne. Pomáhala materiálne i finančne; zasadila sa o vytvorenie ministerstva pre národné zdravie a sociálnu starostlivosť. Napriek svojej vyťaženosti sa s veľkou láskou venovala výchove svojich detí, ku ktorým 10.3.1918 pribudol syn Karol Ľudovít…
Po smrti Karola
Týmto dňom začalo pre Zitu nové obdobie života. Teraz sa upriamila na jediný cieľ – zachrániť korunu pre svojho syna. Neprestávala veriť, že národy bývalej monarchie opäť zatúžia po návrate Habsburga na trón, preto Otta vychovávala ako budúceho vladára. 31.5.1922 porodila posledné, ôsme dieťa – dcéru Alžbetu. To už však bola s deťmi presťahovaná na zámku Prado pri Madride, ktorý jej dal k dispozícii španielsky kráľ…
Vo svojom švajčiarskom bydlisku Zita 14. marca 1989 vo veku nedožitých 97 rokov zomrela. 1. apríla po smútočných obradoch vedených v nemčine, češtine, maďarčine, chorvátčine, slovinčine, poľštine a taliančine vo viedenskom svätoštefanskom chráme bola pochovaná v Kapucínskej krypte, rodinnej hrobke Habsburgovcov. Jej manželovi nebolo po smrti dopriate, aby odpočíval vedľa nej.
https://sk.m.wikipedia.org/…Parmsk%C3%A1

14. januára 1301 – smrťou uhorského kráľa Ondreja III. vymrela dynastia Arpádovcov

Ondrej III. (maď. III. András) (1265 – 14. január 1301) bol v rokoch 1290 – 1301 kráľ Uhorska.
Rodičia: Štefan, syn Ondreja II., uhorského kráľa a Tomasina Morosiniová, bohatá patricijka z Benátok
Manželky: Fenena Piastovská, dcéra kujavského kniežaťa, Agneša Habsburská, nemecká princezná
Dieťa: Alžbeta
S jeho korunováciou na trón nikto nerátal. Bol synom Štefana, ktorý sa narodil až po smrti svojho otca, uhorského kráľa Ondreja II, takže jeho legitimita bola často spochybňovaná. Situácia, ktorá v Uhorsku nastala po zavraždení Ladislava IV. Kumánskeho si vyžadovala rýchle riešenie. Uchádzači o trón boli totiž traja. Okrem Ondreja neapolskí Anjouovci žiadali trón pre Karola Martela, kandidátom bol tiež cisár Svätej ríše rímskej Rudolf I. Habsburský. Uhorská šľachta sa takmer jednomyseľne vyslovila za Ondreja. S pomocou matky sa vďaka rôznym machináciám a zákulisným ťahom dokázal zbaviť kráľovských protivníkov. Z uhorskej šľachty mu najviac problémov robila rodina Kyseckých, ktorým vyhlásil vojnu.
Keďže uhorskej šľachte sa postupne prestávala páčiť zahraničná politika kráľa, ktorý sa zapojil do boja o korunu Svätej ríše rímskej na strane Habsburgovcov, čoraz reálnejšou sa stávala výmena na tróne. Šubičovci, Frangepanovci, Baboničovci i pápež otvorene začali podporovať nároky Karola Róberta z Anjou na trón.
Konflikt sa vyostril po tom, čo do Uhorska prišiel v roku 1300 samotný Karol Róbert. Ondrej zrejme dúfal, že ho urovná diplomatickou cestou. Tento plán mu však nevyšiel.
14. januára 1301 zomrel dodnes nevysvetlenou smrťou, ktorá prišla vhod všetkým jeho odporcom, takže sa často objavujú narážky o možnej otrave. Ondrejom III. vymiera po meči dynastia Arpádovcov. Za jeho nástupcu zvolila šľachta českého kráľa Václava III. z rodu Přemyslovcov, ktorý v Uhorsku vládol pod menom Ladislav V.
https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Ondrej_III.
—-
Arpádovci bol pôvodne najmocnejší náčelnícky rod staromaďarského kmeňového zväzu (asi 880 – 1 000), neskôr vládnuci rod Uhorska (1000 – 1301). Z dynastie pochádzalo celkovo 24 uhorských kráľov. Čakatelia na trón z rodu Arpádovcov (budúci králi) boli aj vládcami Nitrianskeho pohraničného kniežatstva na území Slovenska v rámci Uhorska v rokoch 1046 – 1108 a rôzni Arpádovci boli s prestávkami kniežatami Nitrianska už aj v rokoch 955 – 1046. Niekoľkí Arpádovci boli tiež kniežatami južného pohraničného vojvodstva (zhruba severné Chorvátsko) v 11. a 12. storočí.
Poznámka: Všetci uhorskí vládcovia a dátumy pred Gejzom sú historicky sporné. V skutočnosti tiež existovali viacerí náčelníci jednotlivých kmeňov. Najskôr od Gejzu možno tiež hovoriť o uhorskom štáte.
Dejiny rodu Arpádovcov
Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád. Vládcovia po smrti Arpáda (presnejšie po r. 900 (?907) – 955) sú sporní (pozri vyššie). Približne v roku 907 (bitky pri Bratislave) každopádne starí Maďari zničili ústrendú moc Veľkej Moravy, v 20. rokoch 10. storočia dobyli južnú časť Nitrianska (zhruba Podunajská nížina a časť severného stredného Maďarska). Súčasne pokračovali výboje napríklad aj smerom do dnešného Rakúska, ktoré však (okrem dnešného Burgenlandu) museli Maďari opustiť v roku 955 po bitke na Lechu.

Zoltánov vnuk, kmeňový náčelník Gejza I. (972 – 997) prijal s celou rodinou krst a vytvoril pred rokom 970 v dnešnom (severo)západnom Maďarsku a Burgenlande kniežatstvo. Jeho syn Štefan I. bol v roku 1000 menovaný za kráľa (vznik Uhorského kráľovstva) a do roku 1006 si podmanil aj staromaďarské kmene na okolitých územiach. Stal sa prvým kráľom, ktorý bol kanonizovaný (podrobnosti pozri v článku Štefan I.).

Po Štefanovej smrti, ktorý nezanechal mužského potomka, sa situácia nevyvíjala priaznivo. O nástupníctvo sa strhol boj medzi Štefanovým synovcom Petrom (1038 – 1041, 1044 – 1046), synom jeho sestry Márie a benátského dóžu z rodu Orseolo, a medzi Samuelom z rodu Aba (1041 – 1044). Po Abovom zavraždení a vyhnaní Petra získal trón Zoltánov pravnuk Ondrej I.
Vedľa Štefana I. bol jedným z najvýznamnejších členov rodu Belo IV., ktorý vládol v 13 storočí.
Arpádovci vymreli roku 1301.
https://sk.wikipedia.org/…p%C3%A1dovci
—-
Arpádovci (do 1301)
Starí Maďari (=Uhri) sa v čase, keď podnikali nájazdy do západnej Európy, prvýkrát v našich končinách usadili v roku 896 pri hornej Tise. Podľa legiend ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Pokračujúc v nájazdoch sa roku 901 presunuli do oblasti Balatonu. Roku 907 troma bitkami pri Bratislave porazili Veľkú Moravu, ktorá však vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým sa roku 1019 Morava nestala súčasťou Čiech a okolo roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska). Okolo roku 925 začala istá staromaďarská skupina obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali v dnešnom Rakúsku. Staromaďarské nájazdy v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli starí Maďari Nemcami a Čechmi porazení pri Lechu a boli tak nútení sa definitívne stiahnuť z väčšej časti Rakúska a usadiť sa približne v dnešnom Maďarsku. Po tejto bitke sa aj (vtedy ešte len) juhozápadné Slovensko dostalo pod nadvládu (vtedy ešte len) náčelníkov z (neskôr kráľovského) rodu Arpádovcov.
http://referaty.atlas.sk/…37/arpadovci

2. apríla 1792 bol za pôsobenia prvého ministra financií USA Alexandra Hamilton definovaný americký dolár, tzv mint act.
https://sk.m.wikipedia.org/…D_dol%C3%A1r

V tomto týždni uplynulo 113 rokov odkedy vyšla emisia 10 dolárových bankoviek s podpisom slovenského rodáka Michala Bosáka.

https://sk.m.wikipedia.org/…l_Bos%C3%A1k

Tento príspevok som vkladal pri príležitosti 80. výročia úmrtia slávneho rodáka…
https://www.cs-mince.eu/…read/show/82?…

Re:
Odpoveď na príspevok č. 13593

Je fajn si takéto osobnosti pripomínať, nemáme ich až tak veľa a mnoho Slovákov ich nepozná. Myslím, že oveľa väčší mediálny priestor by si zaslúžili osobnosti typu p. Bosáka, ktoré sa dokázali vypracovať z prízemia na piedestál svetových osobností, vďaka svojej šikovnosti a schopnostiam, namiesto rôznych “celebrít”, ktoré prerazili len vďaka tomu, že majú vyoperovanu hanbu.

A ja stále dopytujem bankovky s jeho podpisom a nič?

1.7.1300 začala v Kutnej Hore ražba pražského groša.
https://m.facebook.com/permalink.php?…

Síce trošku oneskorene, ale o to dôležtejšie výročie z hľadiska numizmatiky.
2. augusta 1892 vznikla rakúsko-uhorská koruna. Korunová mena, ktorá v rôznych podobách pretrvala na našom území až do prijatia eura 1.1.2009, resp. do ukončenia duálneho obehu eura a koruny. V Českej Republike pretrvala až do súčasnosti.
Mince korunovej meny či už rakúsko-uhorskej, československej, českej alebo slovenskej tvoria značnú časť zbierok u mnohých zberateľov v našom regióne
https://cs.wikipedia.org/…C3%A1_koruna

Poslední Arpádovci na uhorskom tróne

V tento deň roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III. Bol posledným panovníkom z dynastie Arpádovcov, ktorá patrila medzi najvýznamnejšie kráľovské rody vtedajšej Európy.

Po smrti Ondreja III. nastalo obdobie politickej nestability. Moc veľmožov, medzi nimi Matúša Čáka či rodu Omodejovcov, prispela k politickej anarchii. Chaos v Uhorskom kráľovstve sa podarilo ukončiť až Karolovi Róbertovi, ktorého korunováciou nastúpila na trón dynastia Anjouovcov. Viac o posledných panovníkoch dynastie Arpádovcov a ich úpadku sa dozviete v článku na HistoryLabe.
https://historylab.dennikn.sk/…h-zije-kral/?…

Před 70 lety byla vyhlášena měnová reforma

https://1gr.cz/log/score.aspx?…

Re: Před 70 lety byla vyhlášena měnová reforma
Odpoveď na príspevok č. 14503

Korlen napsal:

https://1gr.cz/log/score.aspx?…

Po opretí sa o najsilnejšiu menu sveta – ruský rubeľ som to už ďalej nevydržal pozerať.
Bolo to svinstvo, celá reforma .