Zaujímavé výročia z pohľadu numizmatiky

17. apríla

Na dnešný deň pripadá 306 výročie úmrtia rakúskeho arcivojvodu, rímskonemeckého cisára, českého a uhorského kráľa Jozefa I. Habsburského, najstaršieho syna cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-Neuburskej. Podľa môjho názoru si tento talentovaný, schopný a reformný panovník, predposledný člen dynastie Habsburgov v mužskej línii (po meči), ktorému jeho plány zabránila zrealizovať predčasná smrť vo veku necelých 33 rokov, je do dnes historicky nedocenený a zaslúži si podrobnejšiu zmienku.
Už od narodenia bol predurčený za otcovho následníka a Leopold mu preto ešte počas života zaistil nástupníctvo v monarchii i na cisárskom tróne. Uhorská korunovácia deväťročného Jozefa sa konala 9. decembra 1687, ako jedenásťročný bol 24. januára 1690 zvolený a o dva dni neskôr korunovaný v Augsburgu za rímskeho kráľa. Jeho česká korunovácia sa naopak nikdy neuskutočnila.
Inteligentný a schopný mladík prešiel náročnou výchovou budúceho panovníka, vyznačoval sa predovšetkým jazykovým nadaním (ovládal sedem rečí) a záujmom o hudbu, ktorú podľa vzoru svojho otca i komponoval. Za tienistú stránku jeho života bol považovaný značný záujem o ženy, ktorý prejavoval od svojej mladosti. Aféry a škandály vyplývajúce z jeho vzťahu čerili pokojné ovzdušie viedenského dvora, kde v Leopoldovej dobe vládla mravopočestná atmosféra.
V roku 1705 zomrel cisár Leopold I. a Jozefovi sa otvorila cesta k samostatnej vláde. Smer, ktorým sa táto vláda bude uberať, naznačovali ešte za otcovho života jeho reformné postoje a konflikty s otcovými osvedčenými štátnikmi. Hospodárska situácia krajín monarchie nebola priaznivá. V dôsledku dlhodobých vojen vzrastalo daňové zaťaženie poddaných, čo spôsobovalo nespokojnosť širokých más obyvateľstva. Na panovníckom dvore vládla byrokracia, neporiadky, úplatkárstvo a protekcionárstvo. Dvadsaťsedemročný Jozef bol však už schopným vladárom odhodlaným k radikálnym opatreniam. Obklopil sa pragmatickými politikmi a diplomatmi, s pomocou ktorých sa usiloval o správu a finančné reformy monarchie a o upevnenie svojho postavenia ako cisára rímskonemeckej ríše. Už krátko po nástupe na trón uskutočnil viaceré zmeny. Posilňoval úlohu centrálne riadenej štátnej byrokracie. Reformy začali i v oblasti berného systému.
Jozef sa ako zdatný politik prejavil aj ako nadaný vojvodca. Ešte v roku 1702 viedol armádu pri obliehaní pevnosti Landau v Nemecku kde osvedčil svoje vojvodcovské schopnosti. Po svojom otcovi zdedil otvorený vojnový konflikt, vojnu o španielske dedičstvo. Habsburská monarchia v nej spolu s Anglickom, Nizozemskom a ďalšími štátmi bojovala proti Francúzsku v snahe presadiť Jozefovho mladšieho brata Karola na španielsky trón. Okrem tejto vojny, v ktorej monarchia zaznamenala (predovšetkým zásluhou anglických spojencov a vojenských schopností Jozefovho vynikajúceho vojvodcu Eugena Savojského) rad úspechov (porážka vojsk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a jeho spojencov v bitke pri Malplaquete v r. 1709), musel sa Jozef vyrovnať i s tlakom švédskeho kráľa Karola XII. a s povstaním vojsk Františka II. Rákociho v Uhorsku, ktoré 12. mája 1707 vpadli na Slovensko.
Zo strany švédskeho kráľa, ktorý r. 1706 vpadol do Sliezska a neskôr do Saska, hrozilo nebezpečenstvo, že sa spojí proti Jozefovi s Francúzskom. Jozef I. uzavrel tzv. altranstädtskú konvenciu, na základe ktorej sa Karol XII. vzdal za značné ústupky účasti na západoeurópskom mocenskom boji. Rovnako v Uhorsku, kde ho v júni 1707 vzbúrenecký snem (tzv. onódsky) zosadil z trónu, podarilo sa Jozefovi I. získať prevahu a rozvinúť mierové rokovania, na základe ktorých stavovské hnutie začalo upadať.
Jozef sa obrátil sa s výzvou na obyvateľov Uhorska, sľúbil amnestiu a splnenie všetkých oprávnených požiadaviek. Časť šľachty a duchovenstvo podporili Jozefa I., no František II. Rákoci a mnohí ďalší pokračovali v odboji, v ktorom chceli pre Uhorsko vybojovať samostatnosť. Nanovo vzplanuli boje, v ktorých však kráľovské vojská získali po bitke pri Trenčíne v roku 1708 prevahu. Po ďalších porážkach povstanie strácalo svojich prívržencov a upadalo. V auguste 1711 kapitulovali zvyšky kuruckej armády pri Satu Mare (Szatmár), kde bol tiež podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečoval Habsburgovcom vládu nad Uhorskom.
Nedožil sa však konečného vyriešenia situácie ani vo vojne o španielske dedičstvo, pretože neočakávane zomrel vo veku necelých 33 rokov. Jeho smrťou sa prerušil i reformný proces, ktorý v habsburskej monarchii musel počkať až na vládu Jozefovej netere Márie Terézie a predovšetkým jeho prasynovca a menovca Jozefa II.
Jozef I. bol po smrti pochovaný v rodovej hrobke Habsburgovcov pod kláštorom viedenských kapucínov.
https://sk.m.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD
Po Jozefovej smrti sa hlavou Habsburskej monarchie stal jeho mladší brat, pochádzajúci rovnako z manželstva cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej, Karol VI., otec osvietenej panovníčky, jedinej ženy na českom tróne, cisárovnej Svätej ríše rímskej nemeckého národa, kráľovnej Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyne Rakúska, vojvodkyne Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyne Toskánska, Márie Terézie.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-24557

24. apríla

1736 zomrel Eugen Savojský, princ savojský a carignanský, gróf zo Soissons (po nemecky najčastejšie Eugen von Savoyen), prezývaný Malý abbé, rakúsky vojvodca a politik francúzskeho pôvodu, generalissimus vojsk rakúskych Habsburgovcov a jeden z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia. Je považovaný za jedného z najväčších turkobijcov, možno najväčšieho – vážne mu konkuruje iba Ján III. Sobieski.
Narodil sa v Paríži ako syn francúzskeho generála Eugena Mórica, princa savojsko-carignanského a grófa zo Soissons, a jeho manželky, známej intrigánky Olympie Manciniovej.
Bol predurčený pre cirkevnú kariéru, ktorá mu však nebola napriek urputnej snahe jeho rodiny po chuti. Teológiu síce študoval hlbšie ako veľa vtedajších kňazov, ale jeho prístup k nej bol podľa súčasníkov „nekonvenčný“ a ostatné aspekty kňazstva ho už nelákali vôbec. Nikdy sa nenaučil po latinsky a nikdy neodslúžil jedinú omšu. Údajne bol v detstve a mladosti veľmi živý a mal sklon k neposlušnosti a neviazanému konaniu (ako väčšina nedotknuteľných šľachtických mladíkov, najmä ak, tak ako Eugen, skoro stratili otca). Pokiaľ ide o vzdelanie, veľa sa zaujímal o teológiu, matematiku a životopisy vojvodcov, najmä Alexandra Macedónskeho.
V dvadsiatich rokoch odmietol ďalej nosiť kňazské šaty, ktoré mu boli od 15 rokov vnucované a po následnej hádke opustil rodný dom. Dvakrát požiadal francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. o pridelenie pluku, ten však jeho žiadosti odmietol a údajne mu odporučil cirkevnú kariéru spôsobom, ktorý Eugena na smrť urazil. Presné znenie žiadosti nie je známe, známa nie je ani presná odpoveď kráľa (odporúčanie cirkevnej kariéry môže byť iba fabuláciou). Väčšina historikov uvádza ako dôvod zamietavého kráľovho stanoviska, že Eugenova rodina bola (vďaka aktivitám Eugenovej matky) v nemilosti a (najmä) že „žiadosť bola pokorná, ale žiadateľ sám nie“. Nech už bol dôvod Ľudovítovho odmietnutia akýkoľvek, mal ho kráľ neskôr trpko ľutovať. Eugen sa vojenskej kariéry vzdať nehodlal a pohŕdavé odmietnutie v ňom navyše prebudilo nenávisť ku kráľovi. V lete 1683 utiekol z Francúzska a vstúpil do služieb jeho najvážnejších nepriateľov, rakúskych Habsburgovcov (konkrétne Leopolda I.). Ako ordonančný dôstojník svojho bratanca Ľudovíta Viliama Bádenského sa zúčastnil bitky pri Viedni s Turkami a koncom roka dostal od Leopolda I. v rámci hromadného povyšovania jazdecký pluk.
V rokoch 1684–1687 navštívil Eugen svoju rodinu v Savojsku a Holandsku a potom sa vydal s bavorským kurfirstom Maxom Emanuelom a svojim bratancom Viktorom Amadeom II., vojvodom savojským, do Benátok. Jeho hlavným motívom boli peniaze, potreboval pre začiatok získať prostriedky na vydržiavanie pluku, ktorý nebol práve v najlepšom stave, a tak hľadal nejakých štedrých darcov. Nezanedbateľné ale boli aj ďalšie aspekty: odpočinok a zábava, možnosť premyslieť si svoje ďalšie plány (nejaký čas otvorene zvažoval možnosť vstúpiť do služieb savojského vojvodu či španielskeho kráľa) a samozrejme aj štúdium (mnoho času údajne strávil v preslávenom benátskom Arzenále a študoval rôzne aspekty výroby a nasadenia diel). Medzi zmienenými návštevami a cestami sa ešte stihol zúčastniť niekoľkých menších výprav rakúskych vojsk, z ktorých najvýznamnejšie boli výprava na Nové Zámky (1685) a Budín (1686) držané Turkami. V roku 1687 sa vyznamenal v bitke pri Nagyharsány (nazývaná aj „Druhá bitka pri Moháči“), za čo bol 31. januára menovaný poľným podmaršálkom, a v marci mu Viktor Amadeus II. definitívne potvrdil výnosné dôchodky z dvoch opátstiev. Eugenova pozícia bola natoľko posilnená, že začal byť počítaný medzi skutočne významných vojvodcov domu Habsburgovcov.
V roku 1697 sa stal Eugen hlavným veliteľom habsburských vojsk v Uhorsku. Na nabádanie k opatrnosti zo strany cisára príliš nedal a 11. septembra pripravil početne silnejšej tureckej armáde zdrvujúcu porážku v bitke pri Zente. Potom vpadol do Bosny a dobyl Sarajevo, čím sultána prinútil k rokovaniu o mieri, ktoré vyvrcholilo stiahnutím tureckých vojsk z podstatnej časti Uhorska a Sedmohradska. Éra tureckej rozpínavosti bola definitívne ukončená a začal pozvoľný pád osmanskej ríše.
Roku 1701 prepukli vojny o španielske dedičstvo a Eugen sa ako veliteľ vojsk rakúskych Habsburgovcov znovu postavil proti svojej rodnej krajine. V roku 1701 vyrazil v čele rakúskych vojsk do Talianska. Doslova šokoval celú Európu, keď obišiel francúzske vojská strážiace hlavné alpské priesmyky malými chodníčkami, používanými horskými pastiermi, a z ničoho nič sa objavil v severnom Taliansku vo francúzskom tyle, čo mu prinieslo porovnanie s Hannibalom. Následne sužoval početne silnejších Francúzov v šarvátkach a bleskovými presunmi zosmiešňoval ich ťažkopádnu snahu obkľúčiť jeho vojsko a rozdrviť ho.
Na jar 1703 ho cisár vymenoval prezidentom dvornej vojnovej rady. Začal reformu armády a tvrdo sa vysporiadal s neschopnými a skorumpovanými dôstojníkmi. Tento energický postup mu narobil veľa nepriateľov, ale na druhej strane vysoko zefektívnil výkon habsurských vojsk. Ním založená tirolská domobrana posilnená vojenskými jednotkami odrazila pokus spojených síl Vendôma a bavorského kurfirsta Maxmiliána Emanuela zaútočiť cez Alpy na samotné Rakúsko, uskutočnený koncom roku 1703. Napriek tomu sa rok 1703 niesol v znamení série porážok v oblasti Bavorska a Porýnia, o ktoré sa rovným dielom podelili už skôr menovaní neschopní cisárski velitelia a generáli jednotlivých krajín ríše. Špeciálny prípad predstavoval pád pevnosti Breisach, za ktorý poslal Eugen jej veliteľa pred vojenský súd (gróf Filip Arco bol odsúdený na trest smrti a obesený). Reťaz katastrof pokračovala, padli ďalšie pevnosti a mestá. Potom ale boje prerušila zima a pri príchode jari bavorsko-francúzska armáda trestuhodne zaspala. Francúzska strana si chcela nasledujúce ťaženie dôkladne pripraviť, aby sa neopakoval debakel z minulého roku v Alpách, ale váhala príliš dlho a dala tak svojim protivníkom čas vykonať nečakaný ťah. Eugen Savojský, Ján Václav Vratislav z Mitrovíc a John Churchill, vojvoda z Marlborough pripravili plán odvážneho ťaženia, ktoré malo zmeniť tvár vojny. Na jar 1704 tak Marlborough vyrazil so svojim vojskom zo severného Porýnia rýchlym pochodom na juh a krátko potom vyrazil aj Eugen so všetkými jednotkami, ktoré dokázal zohnať, na západ. Ich protivníkom dlho nedochádzalo, čo majú v úmysle a keď konečne pochopili, bolo už neskoro. Na začiatku celej akcie mali možnosť rozdrviť anglické a rakúske vojská jedného po druhom, ale príležitosť prepásli a Eugen s Malboroughom spojili svoje sily pri Höchstädte. Tu boli francúzske vojská 13. augusta v bitke pri Höchstädte rozdrvené a spojenci potom mali ešte dosť času, aby získali niekoľko dôležitých pevností, aj keď na bezprostredné víťazné ťaženie dosiaľ nemali sily.
V roku 1705 sa spojenecké vojská znovu rozdelili. Eugen viedol rakúske vojská do Talianska na pomoc vojvodovi savojskému. Uviazol však v patovej situácii: najskôr rozdrvil španielske jednotky generála Toralbu, ale vzápätí nato bola jeho ofenzíva zastavená v bitke pri Cassane (16. august 1705). Situácia sa zmenila o rok neskôr, kedy obišiel francúzske sily južne Pádskou nížinou a 7. septembra 1706 porazil Francúzov pri Turíne. Ešte do začiatku zimovania potom ovládol veľkú časť severného Talianska vrátane Milána (26. október) a jeho úspechy spoločne s úspechmi Marlborougha na francúzsko-ríšskych hraniciach prinútili Francúzsko v marci 1707 talianske bojisko celkom vyprázdniť. Eugen bol menovaný ríšskym maršalom a guvernérom Lombardska (1707–1716). Ruský cár Peter I. Veľký mu dokonca ponúkol poľskú korunu, ktorú však maršal zdvorilo odmietol. Rok 1707 však inak veľmi úspešný nebol, Eugen sa pod taktovkou Angličanov zúčastnil spojeneckého ťaženia proti Toulonu, ktoré mu bolo celkom proti mysli a skončilo nakoniec debaklom. V roku 1708 bol vymenovaný za generalporučíka, čím ovládol všetky významné vojenské úrady v krajine. Pôvodne bol plánovaný mohutný vpád do Francúzska, ale ríšske vojská sa schádzali pomaly a Francúzi začali vlastný prudký útok. Marlborough s Eugenom (ktorý nemal v danom priestore vlastné vojsko a na žiadosť Marlborougha prijal velenie nad časťou jeho jednotiek) však dokázali rýchlo presunúť svoje sily a porazili francúzske vojská v bitke pri Oudenaarde (11. júla 1708) a potom dobyli Lille. Začiatkom roku 1709 sa Eugen zúčastnil mierových rokovaní v Haagu, ktoré ale nakoniec skrachovali. Nasledovali 3 roky úporných bojov, kedy sa vojská koalície, ktoré mali už jasnú vojenskú prevahu, úmorne prebíjali cez francúzske pevnosti. 11. septembra 1709 utrpeli Eugen s Malboroughom „víťazstvo“ v krvavej bitke pri Malplaquet a súdržnosť koalície sa začala drobiť. Jej rozpad v roku 1712, urýchlený nástupom toryov v Anglicku a smrťou Jozefa I. Habsburského znamenal, že v roku 1713 musel Eugen náhle držať západnú hranicu Ríše proti zdrvujúcej prevahe francúzskych vojsk. 13. mája prevzal vrchné velenie nad ríšskymi vojskami, ale tvárou v tvár dvojnásobnej presile mu nezostalo iné ako sa prizerať, ako nepriateľ dobýja najskôr Landau, potom Freiburg. Udržiavanie dvojnásobnej armády ale neúnosne zaťažovalo francúzsky rozpočet a Eugen ovládal pozičnú vojnu príliš dobre, než aby nepriateľovi umožnil rýchle víťazstvo. V roku 1714 sa teda odohrali mierové rokovania medzi Francúzskom zastupovanom maršalom Villarsom a Habsburgovcami zastupovanými Eugenom, ktoré skončili rastattským mierom (podpísaný 7. septembra).
Nová vojna s Turkami (1716–1718). Vojna prepukla v roku 1716, kedy obe vojská vytiahli do poľa. Asi deväťdesiattisícová Eugenova armáda mala za cieľ dobytie Belehradu, takmer dvojnásobná armáda veľkého vezíra Damada Aliho hodlala získať Petrovaradín. Turci boli rýchlejší a tak sa dejiskom bitky stalo okolie tureckého cieľa výpravy. Turecká armáda bola podstatne silnejšia a chránili ju poľné opevnenia i Dunaj, ale Eugen sa napriek tomu rozhodol nepriateľa napadnúť. V kryte noci prešiel cez rozvodnený Dunaj a 5. augusta skoro ráno napadol prekvapeného nepriateľa a rozdrvil ho.
Keď dospel k názoru, že na výpravu proti Belehradu už nie je dosť času, rozhodol sa prechodne zmeniť cieľ a vyrazil k Temešváru, ktorý dobyl 12. októbra. Turecko stratilo rozsiahle územia a iba zima ho ochránila pred ďalšími. V roku 1717 už nič nebránilo ťaženiu na Belehrad, princova armáda potom bola posilnená o množstvo nových spojencov, ktorí po jeho drvivom víťazstve v predchádzajúcom roku považovali za vhodné manifestovať svoju oddanosť Habsburgovcom a podieľať sa na výnosnom podniku. Na prelome júna a júla obľahol Belehrad, aby bol na konci júla sám obľahnutý ešte silnejšou armádou pašu Chalila. Eugen najskôr tvrdo zdecimoval mestských obrancov, na čo 16. augusta zaútočil na Chalilovu armádu a prinútil ju k ústupu. 18. augusta Belehrad kapituloval. Išlo o ďalšie slávne víťazstvo, ale vojna obe strany vyčerpala a ďalšie vojenské snahy Eugena a jeho generálov už príliš k úspechu neviedli. To viedlo nakoniec k mierovým rokovaniam, ktorých výsledkom bol Požarevacký mier (21. júl 1718) a prechod severného Srbska, Malého Valašska a Temešského Banátu do rakúskej správy. Naproti tomu Turci si smeli ponechať väčšinu územia, ktoré dobyli na Benátskej republike. Navyše na mierovú dohodu naväzovala veľmi dôležitá obchodná zmluva uzatvorená 27. júla medzi sultánom a cisárom, ktorá viedla k rozvoju rozsiahlych obchodných stykov (a pre Benátky predstavovala ešte väčšiu katastrofu, ako územné straty).
Po vojne s Tureckom zaberala väčšinu Eugenovho času politika. Bol jedným z najvplyvnejších mužov v habsburských krajinách a mal veľký vplyv na diplomaciu a organizáciu armády. Podporoval snahy Karola VI. o presadenie pragmatickej sankcie, ale zastával názor, že prílišné spoliehanie sa na diplomaciu a záruky, ktoré si od susedov kupuje, nemajú veľkú cenu. Opakovane radil kráľovi, aby nároky svojej dcéry podoprel skôr plnou pokladnicou a silnou armádou ako diplomatickými zárukami od tých, ktorí ich asi nedodržia. Jeho vlastná pozícia sa však niekoľkokrát povážlivo zatriasla a Karol VI. na neho začal postupne nazerať ako na ministra a radcu síce verného a schopného, ale nemilovaného a mierne skorumpovaného. Eugen sa stal terčom opakovaných intríg zo strany ostatných šľachticov, najmä z tzv. „španielskej strany“ a bol napádaný pre prílišnú koncentráciu moci a so zdôvodnením, že má toľko významných úradov, že ich nestíha riadne vykonávať (čo bola v niektorých ohľadoch výčitka oprávnená). Vzťahy s panovníkom definitívne ochladli, keď Eugen v roku 1719 odkryl rozsiahlu zradu a nelojálne intrigy niektorých vysoko postavených šľachticov, z ktorých niektorí boli najbližší priatelia a radcovia cisára. Eugen tak jednal čiastočne v sebaobrane, pretože dotyční hodlali predovšetkým odstrániť jeho, no i tak mu to cisár nikdy neodpustil.
Neskôr ešte osobne viedol rakúske vojská na Rýne za vojny o poľské dedičstvo (1733–1738), ale nedostatok mužov a zlý zdravotný stav mu znemožnili dosiahnuť výraznejšie výsledky. Snažil sa presadiť sobáš Márie Terézie so saským alebo bavorským princom, ale tento nápad sa nepáčil ani Karolovi VI., ani Márii Terézii (a to nielen pre detský vek obidvoch princov). Podieľal sa ešte na rokovaniach o mieri, ale jeho vplyv upadal. Ťažko chorý zomrel vo Viedni vo veku nedožitých 73 rokov. Pochovaný bol v Dóme sv. Štefana vo Viedni.
Na jeho počesť bolo pomenovaných niekoľko lodí, napr. britský monitor HMS Prince Eugene, rakúska bojová loď SMS Prinz Eugen a nemecký ťažký krížnik Prinz Eugen. Počas prvej aj druhej svetovej vojny bol Eugen Savojský pripomínaný ako historický vzor nemeckého či rakúskeho vojaka. Cez druhú svetovú vojnu niesla jeho meno i jedna z divízií Waffen SS (7. horská divízia SS Prinz Eugen).
https://sk.wikipedia.org/…avojsk%C3%BD
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-11828
http://www.paseka.cz/…rodukt-2732/

Dnes si pripomíname 300. výročie narodenia Márie Terézie

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; * 13. máj 1717, Viedeň – † 29. november 1780, Viedeň) bola uhorská (1740 – 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 – 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740. Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.
https://sk.wikipedia.org/…Ter%C3%A9zia
Jej otcom bol španielsky cisár Karol VI. a jej matkou bola Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská. Ako dieťa bola veselá a živá. Vôbec ju ani jej nevychovávali ako budúcu panovníčku. Tak ako ostatné habsburské princezné, aj Mária Terézia dostala iba základné vzdelanie. Ale v tých čias sa veľký dôraz kládol na vyučovanie jazykov. Keďže na nemčinu nekládol veľký dôraz Mária Terézie sa nikdy nenaučila riadne pravopis, no o to väčšie vedomosti získala z francúzštiny. Pritom sa učila ešte latinčinu, ktorá bola štátnym jazykom v Maďarsku, taliančinu a trochu španielčinu.Ako dieťa bola veselá a živá. Vôbec ju ani jej nevychovávali ako budúcu panovníčku. Tak ako ostatné habsburské princezné, aj Mária Terézia dostala iba základné vzdelanie. Ale v tých čias sa veľký dôraz kládol na vyučovanie jazykov. Keďže na nemčinu nekládol veľký dôraz Mária Terézie sa nikdy nenaučila riadne pravopis, no o to väčšie vedomosti získala z francúzštiny. Pritom sa učila ešte latinčinu, ktorá bola štátnym jazykom v Maďarsku, taliančinu a trochu španielčinu.
V neskorších rokoch sa zdokonalila v taliančine. Mária Terézia mala neženskú vlastnosť a to tú, že nebola márnivá. Celý život mala rada dobré jedlo a dobré nápoje, najviac mala rada kávu. Mala rada aj spev ešte viac tanec. Veľmi rada jazdila na koňovi . Vychádzkam na koni dávala prednosť pred inými zábavami. Mimoriadnu záľubu mala v jazdeckých turnajoch a jazdeckých hrách. Mária Terézia tiež mala veľmi rada aj maškarné plesy. Jej vášňou boli karty. V tomto si rozumela aj so svojím budúcim manželom Františkom Štefanom. Jej manžela nevyliečilo z kartárstva ani to, keď raz prehral tridsaťtisíc dukátov. V roku 1757 sa Mária Terézia rozhodla zakázať pri dvore hazardné hry. V roku 1723 sa v užšom dvornom kruhu, kde prezentovala mládež Mária Terézia a jej sestra Anna, objavil aj jej budúci manžel vtedy ešte len pätnásťročný František Štefan, syn vojvodu Leopolda Lotrinského, ktorého matka bola habsburská princezná. Cisár mal princa rád a vždy ho bral so sebou na poľovačky.
Videl v ňom syna, ktorého mu osud nedožičil a neskôr sa staral aj o jeho vzdelanie, kde uňho zbadal isté medzery. Cisár veľmi skoro začal uvažovať o svadbe medzi Máriu Teréziou a Františkom Štefanom. Dňa 31.januára 1736 František Štefan požiadal o ruku jej rodičov. Predtým než sa Mária Terézia vydala musela dať vyhlásenie, že sa v rakúskej dynastii zrieka všetkých dedičných práv, ak by sa medzitým cisárovi narodil mužský potomok. Dňa 12.februára 1736 sa konala svadba medzi osemnásťročnou Máriou Teréziou a dvadsaťsedemročným Františkom Štefanom.
Mária Terézia porodila 16 deti z toho 5 chlapcov a 11 dievčat . Ich manželstvo trvalo takmer tridsať rokov. Počas ich manželstva Mária Terézia porodila šestnásť deti, päť chlapcov a jedenásť dievčat. Mária Terézia veľmi ťažko znášala akékoľvek odlúčenie od manžela. Netúžila vidieť a spoznávať cudzie krajiny, a nebolo jej po vôli, že jej manžel a neskôr aj syn veľa cestujú. Ako panovníčka aj ako človek bola Mária Terézia dieťaťom novej doby. Bola to panovníčka, žena i matka.
Mária Terézia chcela reformáciami zmodernizovať Rakúsko. Tieto jej reformy nazývame Tereziánske reformy. Ideovým východiskom reforiem Márie Terézie bolo osvietenstvo a s ním spojené ekonomické teórie. Jej reformy sa sústreďovali na hospodárske povznesenie monarchie, aby bola schopná konkurovať ostatným krajinám západnej Európy hlavne hospodársky a mocenský silnému Prusku. Tereziánske reformy označujeme za počiatok osvietenského absolutizmu. Hospodárske a sociálne reformy mali zmierniť nespokojnosť znevoľnených roľníckych más a zlepšiť ich hmotné postavenie.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-4572
Mária Terézia bola celkom určite najvýznamnejšou ženou Habsburskej dynastie a kľúčovou postavou v politike 18. storočia. Svet ju doteraz pozná ako kráľovnú, cisárovnú, vojvodkyňu, osvietenú panovníčku a reformátorku. Vďaka tomu, že sa zachovala bohatá korešpondencia medzi ňou a jej deťmi a vďaka denníkom a spomienkam jej súčasníkov, mohli historici vyskladať obraz o jej súkromnom živote. Aká bola?
http://www.rodinka.sk/…lka-a-matka/
Príbeh našej najúspešnejšej vladárky: Nik jej neveril, no na tróne dokázala nemožné!
Má pôvabnú chôdzu a dôstojné vystupovanie, impozantnú postavu s plnými okrúhlymi tvarmi, svetlé vlasy s nádychom do hrdzava, jej veľké tmavomodré, bystré a láskavé oči sú očarujúce. Pravidelný nos nie je zahnutý ani sploštený. Šarmantný úsmev odhaľuje biele zuby. Ústa má dosť veľké, no pekné. Jej šija a ňadrá sú skvostné a ruky má nádherné, opísal Máriu Teréziu pri nástupe na trón pruský veľvyslanec gróf Podewils. Nebol však jediný, na koho zapôsobila. Písalo sa o nej ako o „jednom z najkrajších zjavov v Európe”.
Nebola však iba krásna. Popri kráľovských povinnostiach a reformovaní svojej krajiny stihla porodiť 16 detí a dnes by ju mnohí za zladenie rodinného a profesijného života považovali za superženu.
Mária Terézia trávila na území dnešného Slovenska veľa času, lebo jej manžel odkúpil slovenské panstvá Holíč a Šaštín, kde si zriadili rodinné sídla. O jej výnimočnom postavení v histórii svedčí skutočnosť, že bola jedinou vládkyňou – ženou na českom tróne a stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe. Mária Terézia, ktorá priniesla habsburskej monarchii jednotnosť, bola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov vtedajších krajín a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších vládcov z rodu Habsburgovcov. Porodila 16 detí, z nich desať sa dožilo dospelosti. Okrem nemčiny plynulo hovorila po taliansky, francúzsky, španielsky a latinsky. Zaslúžila sa o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod, rozvoj poľnohospodárstva, zreorganizovala armádu.
Nikto neveril, že táto živá, zápalistá dievčina zvládne štátnické záležitosti zvnútra i zvonku ohrozovanej krajiny. No Mária Terézia nepripravovaná, sa chopila tejto úlohy a vďaka silnej vôli a šarmu sa jej podarilo neuveriteľné: keď utíchla vojna o rakúske dedičstvo (1740–1748), zreformovala starý administratívny, vojenský a vzdelávací systém v ríši a pomocou šikovnej diplomacie a sobášnej politiky stabilizovala pozíciu svojej krajiny na mape Európy.
Panovníčka nahradila staré historické inštitúcie, založila ústredné úrady pre politickú správu a justíciu. Dala spraviť súpis vlastníkov pozemkov (tereziánsky kataster) a na základe neho boli vyrubené dane. Pôda sa rozdelila na dominikal (panská časť pôdy, na ktorej robotovali poddaní) a rustikal (pôda prenajatá poddaným). Vzniklo mnoho manufaktúr – plátennícke, sklárske, bavlnárske, ale aj na výrobu majoliky. Podporovala hutnícku výrobu, s ktorou súvisela ťažba uhlia. Mária Terézia zaviedla jednotnú colnú sadzbu pre celé Rakúsko. Podporovala vývoz do zahraničia, uzavrela napríklad obchodné zmluvy so severoafrickými štátmi.
Reformy sa týkali aj školstva. V roku 1774 panovníčka vydala Všeobecný školský poriadok, na základe ktorého sa školy stali štátnymi a v Rakúsku sa zaviedla povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 12 rokov. Základným dokumentom reformy uhorského školstva sa stal Ratio educationis totisque rei literariae et Provincias eidem adnexas z roku 1777. V poľno­hospodárstve zaviedla pestovanie výnosnejších plodín a chov dobytka, koní a oviec, ktoré prinášali vyšší úžitok. Zakázala súdiť čarodejnice, zrušila telesné tresty a stredoveké mučenie. Ustanovila zdravotnícke komisie a na lekárskych fakultách sa školili lekári a pôrodné asistentky.
Keď v roku 1765 náhle zomrel jej manžel, Mária Terézia ostala hlboko zasiahnutá smútkom. Až do svojej smrti sa obliekala do tmavého. V tom období povolala k sebe syna Jozefa II., ktorý sa stal jej spoluvládcom. Jeho vplyv však obmedzila na vojenské a zahraničné záležitosti, čo prinieslo medzi nimi nezhody.
Uhorská a česká kráľovná, rakúska arcivojvodkyňa a rímskonemecká cisárovná Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 v rakúskej Viedni. Pri príležitosti osláv 300. výročia narodenia najvýznamnejšej uhorskej panovníčky vydala Galéria mesta Bratislavy (GMB) s Bratislavským okrašľovacím spolkom (BOS) reprezentatívny album 12 reprodukcií grafických listov s námetom Márie Terézie. Najstarší grafický list je z roku 1740. Okrem zarámovaného kráľovského portrétu panovníčky sa v albume nachádza aj jej oficiálny jazdecký portrét i vdovský portrét v čiernych šatách a bez šperkov. Na ďalších obrazoch je Mária Terézia so synom Jozefom, počas korunovácie a pri iných príležitostiach. Život a činnosť Márie Terézie si pripomína aj dnešné Rakúsko na štyroch výstavách vo Viedni a Dolnom Rakúsku.
http://www.topky.sk/…zala-nemozne-
Jej meno nenesie žiadna ulica, park, námestie ani most. A sochu jej zbúrali. Ona však Bratislavu milovala a dokazovala to. Veď provinčné mesto pretvorila na metropolu. Cisárovná Mária Terézia “oslavuje” narodeniny.
Narodila sa 13. mája 1717 a svoju politickú kariéru odštartovala práve v Prešporku. Pompézna korunovácia uhorskej kráľovnej sa konala 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina. Bolo to tesne po narodení jej štvrtého dieťaťa. Mladá žena so žezlom, jablkom, mečom a svätoštefanskou korunou mala iba 24 rokov.
Ako sa hovorí, vypracovala sa. Natoľko, že si zaslúžila pôsobivý pomník z kararského mramoru, a to v dvojnásobnej životnej veľkosti. Panovníčka monarchie hrdo sedela na koni na dnešnom Štúrovom námestí, až kým „po prvej svetovej vojne rozvášnený dav (údajne pod vplyvom českých legionárov) Máriu Teréziu zničil ako symbol rakúsko-uhorskej monarchie“, opisuje Ľuboš Jurík v knihe Rozpomínanie – črty a príbehy zo starej Bratislavy. Politická vášeň teda panovníčku premohla.
Jej miesto však neostalo dlho prázdne. V roku 1938 hľadel na okoloidúcich generál Milan Rastislav Štefánik. Na Hitlerov rozkaz ho však po vzniku slovenského štátu odstránili. Od roku 1972 tu tróni Ľudovít Štúr. Jeho pomníka sa zmena politického režimu nedotkla, hoci pred dvoma rokmi sa uvažovalo o návrate múdrej cisárovnej. Zistilo sa však, že nové súsošie Márie Terézie ani rozobratie a premiestnenie Štúra nie je lacný špás. A hádam ani dobrý nápad.
Dnes krášli menšia podobizeň Márie Terézie záhradu Prezidentského paláca. V roku 1775 ju navštívila, pretože sa s rodinou Grassalkovichovcov priatelila. Práve tu sa uskutočnila svadobná hostina jej najmilšej dcéry Márie Kristíny, keď sa vydávala za Alberta von Sachsen-Teschen. Práve im vďačíme za obnovu Bratislavského hradu. Ako píše Anton Hykisch v historickom románe Milujte kráľovnú, Mária Terézia dala Hrad opraviť, aby mali mladomanželia kde bývať.
Energická žena, matka 16 detí a múdra cisárovná si Bratislavu obľúbila. Počas jej panovania vznikali prvé parky, paláce, roku 1775 dala zbúrať mestské hradby, aby sa Bratislava rozrástla, sústredila sa tu šľachta a všetok spoločenský život. Pre sochu panovníčky (zomrela v roku 1780) na Štúrovom námestí však už nie je miesto. Ako pripomienka korunovačnej slávy mesta tu vyrástol aspoň symbolický Korunovačný pahorok.
https://spravy.pravda.sk/…sporok-rada/
Posledné roky Márie Terézie
V posledných rokoch svojho života Mária Terézia ešte stihla vydať štyri zo svojich komorných. A prežila ešte aj bolestnú stratu, keď zomrel jej švagor, lotrinský princ Karol 4. júla 1780, ktorý bol naposledy miestodržiteľom rakúskeho Nizozemska. Jej posledný list bol adresovaný dcére Márii Antoinette. Keď sa vrátila so Schonbrunu do viedenského zámku bola už chorá. Dostávala záchvaty trýznivého kašľa, nemohla poriadne dýchať. Neskôr jej vystúpila horúčka a začala chrčať. V kostoloch sa za ňu modlili. Trvalo to niekoľko dní. Po čase sa jej zdravie mierne zlepšilo. No napriek zlepšeniu stavu Márie Terézie jej syn Jozef upovedomil súrodencov o matkinom stave. Potom sa ešte raz vzchopila a napísala list, ktorý po rýchloposlovi poslali arcivojvodovi Leopoldovi. Bol to už len list milujúcej matky, nie panovníčky. Mária Terézia akoby tušila, že má pred sebou už len jeden deň a jednu noc svojho života. Vydala ešte posledné pokyny, pozmenila svoj testament.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-4572
Legendou sa stali slová panovníčky svojmu synovi Jozefovi, ktorý pri jej lôžku strávil posledné dni. Na otázku Jozefa či sa jej neleží nepohodlne odvetila “na umieranie to stačí”…

Žena, o ktorej Európa hovorí už 300 rokov: Život zmenila aj Slovákom

http://www.topky.sk/…-aj-Slovakom

150 rokov od korunovácie Františka Jozefa za uhorského kráľa

Zástupy ľudí v krojoch mierili celé týždne na breh Dunaja a sypali hlinu prinesenú z domovských žúp. Neďaleko Reťazového mosta v Budapešti rástol korunovačný pahorok. V júni 1867 na ňom slávnostne prisahal nový uhorský kráľ. Nebol to pritom nový panovník – ako cisár František Jozef už vládol krajine 19 rokov. Uhorsko napriek tomu oslavovalo. Rakúsko-uhorské vyrovnanie, dohodnuté pred 135 rokmi vo februári 1867, obnovilo starobylé kráľovstvo svätého Štefana.
Korunovácia v roku 1867 sa konala v kostole Blahoslavenej Panny Márie v Budíne (tzv. Matejov kostol). Svätoštefanskú korunu na hlavu kráľa položil a k plecu kráľovnej priložil gróf Július Andrássy, palatín Uhorska. Korunovácia bola podmienkou a v istom zmysle aj vrcholom rakúsko-uhorského vyrovnania, keď sa habsburská monarchia rozdelila na dva rovnocenné štáty – Rakúsko a Uhorsko.
http://referaty.atlas.sk/…isek-jozef-i.

Na dnešný deň pripadá 150. výročie korunovácie Františka Jozefa I. za uhorského kráľa v Budapešti 8. júna 1867. František Jozef I. bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.
Plný titul cisára bol “Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo z Božej vôle rakúsky cisár, český, uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky kráľ jeruzalemský kráľ, rakúsky arcivojvoda, toskánsky a krakovský veľkovojvoda, lotrinský, salzburský, štajerský, korutánsky, kranský a bukovinský vojvoda, sedmohradské veľkoknieža, moravský markgróf, hornosliezsky, dolnosliezsky, modenský, parmský, piacenzský, tešínsky, dubrovnícky a zadarský vojvoda, habsburský, tirolský, kyburský a goricijský kniežací gróf, tridentské a brixenské knieža, hornolužický, dolnolužický a istrijský markgróf, srbský veľkovojvoda”, atď.
František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža. Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.
Podmienky ku korunovácii za uhorského kráľa vytvorilo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie. 29.mája 1867 uhorský snem prijal zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ktorý panovník podpísal koncom júna. ,,Otcom" tohto riešenia maďarského, resp. uhorského vzťahu k Viedni bol známy predstaviteľ liberálnej opozície František Deák. Štátoprávne vyrovnanie – zavŕšilo nielen niekoľkomesačné rokovania medzi uhorskou reprezentáciou a rakúskymi politickými predstaviteľmi, ktoré sa zintenzívnili po prusko-rakúskej vojne (17.6.1866), ale aj dlhoročný zápas o štátnu suverenitu Uhorska v rámci habsburskej monarchie či mimo nej. Vyrovnanie medzi Pešťou a Viedňou síce splnilo túžby a ideály mnohých generácií maďarského národa, ale na druhej strane sa uskutočnilo na úkor ostatných národov a národností monarchie. Habsburské mocnárstvo sa pretvorilo na dvojštátie. Uhorská koruna získala širokú mieru nezávislosti. Jednotu obidvoch štátnych útvarov zabezpečovala osoba spoločného panovníka, ktorý však na pôde Svätoštefanskej koruny vystupoval výhradne ako uhorský panovník – kráľ. Idea cisárstva tak bola “vykázaná” za dvere Uhorska, na pôdu západnej polovice monarchie. Spoločné boli aj tri ministerstvá, a to zahraničnej politiky, vojenstva a financií. Uhorsko muselo na spoločné výdavky prispievať do celoríšskeho rozpočtu 30 percentami. O spoločných veciach rokovali delegácie zložené zo 60 príslušníkov rakúskeho (predlitavského) a 60 príslušníkov uhorského (zalitavského) parlamentu. Tento ťažkopádny systém v praxi spôsoboval množstvo problémov. Z hospodárskeho hľadiska ríša mala spoločné colné územie, menu, štátnu banku a vnútorný voľný obchod. Táto hospodárska dohoda však mala platnosť iba 10 rokov. Po ich uplynutí sa musela obnoviť na základe spoločných rokovaní, ktoré v nasledujúcich desaťročiach zásluhou uhorskej strany neraz vyústili do krízového stavu ohrozujúceho základy dualistického usporiadania monarchie.
František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.
https://sk.m.wikipedia.org/…A1ek_Jozef_I.
https://sk.wikipedia.org/…9_vyrovnanie
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-29304
http://referaty.atlas.sk/…e-vyrovnanie

Leopold I. Habsburský

Na dnešný deň pripadá 377. výročie narodenia významného panovníka z rodu Habsburgovcov, rakúskeho arcivojvodu, uhorského a českého kráľa a rímskonemeckého cisára, Leopolda I. K najväčším úspechom Leopoldovej vlády dozaista patrí víťazný boj s Osmanskou ríšou, ktorý vyvrcholil v dňoch 11. a 12. septembra 1683 bitkou pri Viedni.
Bitka pri Viedni (11. – 12. september 1683) bola jednou z kľúčových bitiek v tureckých vojnách medzi Habsburgovcami, (resp. kresťanskou Európou), a Osmanskou ríšou. Bola taktiež aj jednou z najvýznamnejších bitiek 17. storočia. V konečných dôsledkoch znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu Habsburskej monarchie. Bitku vyhrali poľsko-rakúsko-nemecké sily (Svätá liga) na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim proti armáde Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafa Pašu. Bitka bola historickým zlomom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou. Šestnásť rokov po bitke, Habsburská ríša postupne ovládla južné Uhorsko a Sedmohradsko , ktoré boli z veľkej časti zbavené tureckých síl.
https://sk.wikipedia.org/…a_pri_Viedni
Leopold sa pri tom nemal stať panovníkom. mal nasledovať kariéru svojho strýka arcivojvodu Leopolda Wilhelma, ktorý bol biskupom a veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov. V lete r. 1654 však Ferdinand IV. náhle zomrel (k samostatnej vláde sa nedostal) a pre Leopolda sa razom otvorila cesta na trón. Následkom tejto udalosti muselo dôjsť i k zmene zamerania výchovy a štúdia mladého arcivojvodu. Do popredia nastúpili hodiny politiky, histórie, diplomacie a ustúpiť museli teológia, morálka a cirkevná hudba.
Otec mu ešte počas svojho života zaistil uhorský a český trón (Leopoldova uhorská korunovácia sa konala 27. 6. 1655, česká prebehla 14. 9. 1656). Neúspechom však skončila Ferdinandova snaha zaistiť mu korunu rímskeho kráľa a zabezpečiť mu tak nástupníctvo v cisárskej hodnosti. Proti tomu vystúpilo predovšetkým Francúzsko, ktoré malo záujem na zmenšení vplyvu Habsburgovcov v ríši.
Zápas o rímsky trón po smrti Ferdinanda III. bol Leopoldovou prvou samostatnou akciou na európskej politickej scéne. R. 1658 skončil jeho víťazstvom, keď sa zmenilo francúzske odmietavé stanovisko za prísľub neposkytnutia pomoci Španielom v prípade konfliktu s Francúzskom. Súčasne si Francúzsko svojou spoluúčasťou na vytvorení tzv. Rýnskej ligy zabezpečilo vplyv na vnútorné záležitosti Nemecka. 18. 7. bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený rímskonemeckým cisárom a o 13 dní tam bol taktiež korunovaný.
Zahraničnopolitická situácia
Habsburská monarchia sa za vlády Leopolda I. stretávala s množstvom vnútorných i vonkajších problémov. Nebezpečenstvo jej hrozilo z dvoch strán. Na západe od Francúzska, tradičného rivala Habsburgovcov, na východe od Osmanskej ríše. Okrem toho ju zvnútra ešte oslabovala predovšetkým nestabilná situácia v Uhorsku, najmä v jeho západnej a severnej časti, ktoré neboli obsadené Turkami. Tunajšia šľachta niekoľkokrát počas Leopoldovej vlády povstala a spojencov nachádzala v sedmohradských kniežatách a nezriedka tiež v Turkoch. Leopold nebol rodeným vojvodcom a nikdy neviedol vojská osobne, napriek tomu veľkú časť jeho života venoval riadeniu vojen. Prvá bola so Švédskom, ktorého kráľ Karol X. našiel spojenca v sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim, odbojnom vazalovi uhorskej koruny. Bola „dedičstvom“ po predchádzajúcom panovníkovi. Leopold so svojim spojencom Poľskom ju ukončil 3. mája 1660 tzv. oliwským mierom.
Boje s Turkami
Nebezpečnejším nepriateľom však boli Turci, ktorí v r. 1663 prenikli do Sedmohradska. Na osobnú výzvu mu snem v Regesburgu poslal pomoc, ku ktorej sa pridalo i Francúzsko a 1.8.1664 generál Raimondo Montecuccoli v bitke pri Mogersdorfe a Svätom Gottharde Turkov prvýkrát porazil. Na to uzavrel s Osmanskou ríšou vo Vasvári prímerie na dvadsať rokov (Vasvársky mier).
Rok 1683 priniesol dramatické vyvrcholenie stáročného zápasu Habsburgovcov s Turkami. Obrovská turecká armáda vtrhla do Rakúska. Viedeň obľahlo státisícové vojsko. Cisársku armádu posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján III. Sobieski. 12. septembra zaútočil na čele spojených vojsk a Turkov na hlavu porazil. Toto víťazstvo znamenalo začiatok úspešnej ofenzívy kresťanských vojsk, ktoré potom v 80. a 90. rokoch 17. storočia postupne vytláčali Turkov z Uhorska. Po bitke pri Zente (r. 1697), kde zaznamenal svoje prvé veľké víťazstvo Eugen Savojský, bol r. 1699 uzavretý karlovacký mier, ktorým habsburskej monarchii pripadlo územie Sedmohradska, Chorvátsko a Slavónia. Víťazný boj s Osmanskou ríšou patrí k vrcholným úspechom Leopoldovej vlády.
Hodnotenie Leopoldovej éry
Leopold I. Habsburský bol rozporuplný ako doba, v ktorej polstoročie žil a panoval. Ako štátnik a politik bol iste zodpovedný napr. aj za tzv. Prešovské jatky. Bol však pod stálym tlakom Osmanskej ríše, potreboval spoľahlivé zázemie na zastavenie tureckej rozpínavosti do strednej, severnej a západnej Európy. Napokon sa pričinil o víťazstvo nad Turkami (r. 1683) a o obnovenie územnej celistvosti Uhorského kráľovstva. Napriek niektorým čiastkovým neúspechom Leopoldovej vlády vstúpila habsburská monarchia za jeho panovania medzi skutočné európske veľmoci. Leopold I. Habsburský bol druhým najdlhšie vládnucim panovníkom v Čechách a v Uhorsku (vládol 48 rokov). Po svojej smrti bol pochovaný pod skvostným barokovým náhrobkom v habsburskej kapucínskej krypte vo Viedni.
Zaujímavosti
Na obdobie panovania Leopolda I. máme v Bratislave pamiatku. Je ňou mariánsky stĺp na rozhraní dnešného Hlavného a Františkánskeho námestia pred jezuitským kostolom. Stĺp, na vrchole ktorého je umiestnená socha Panny Márie, bol postavený v r. 1675 ako pomník na Leopoldovo víťazstvo v r. 1670 – 1671, kedy tvrdo zakročil proti sprisahancom z radov uhorských rebelov a protestantov usilujúcich sa dosadiť na uhorský trón vlastného panovníka. Po potlačení sprisahania nastali ostré represie, počas ktorých boli hlavní vzbúrenci popravení alebo predaní do otroctva na galeje. Na mieste, kde dnes stojí stĺp, bol v roku 1671 popravený jeden z čelných predstaviteľov odboja, moravský protestantský kazateľ Mikuláš Drábik.
Leopold bol známy ako kultivovaný človek a veľký milovník umenia, najmä hudby (dokonca hudobné diela sám komponoval). Často usporadúval dvorné divadelné a baletné predstavenia, ktorých sa i osobne ako protagonista zúčastňoval. Jeho dvorná kapela bola vychýrená a patrila k najlepším na svete. Údajne ho ročne stála 50 000 zlatých. Medzi ľudom sa šírili reči, že keby všetky úrady vo Viedni boli v takom stave ako kapela, Viedeň by bola rajom na zemi a útulkom spravodlivosti.
Za jeho vlády začala výstavba barokovej Viedne – novostavba zámku Schönbrunn a tzv. Leopodovské krídlo viedenského Hofburgu. Súhlasil so založením Viedenského diária a neskôr so založením novín Wiener Zeitung. V roku 1704 začal s výstavbou línie opevnení okolo mesta.
http://www.sbirani.cz/viewtopic.php?…
http://www.silhovasarka.estranky.cz/…-rimsky.html
http://historie.stoplusjednicka.cz/…lovnik-umeni
http://zivotopisyonline.cz/…ovny-vladar/

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. Z hľadiska dôsledkov išlo o jednu z najvýznamnejších stredovekých bitiek, aké sa odohrali na území dnešného Slovenska.
http://historyweb.dennikn.sk/…ozhanovciach
Bitka pri Rozhanovciach bola bitka, ktorá sa odohrala v piatok 15. júna 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc medzi vojskom kráľa Karola Róberta z Anjou, posilneným o vojská spišských Sasov, rytierov rádu johanitov a vojsko Košíc, a vojskami Omodejovcov (synov nebohého palatína Omodeja), doplnenými o oddiely Matúša Čáka Trenčianskeho.
Roku 1301 vymrela v Uhorsku dynastia Arpádovcov. O uhorský trón začali bojovať neapolskí Anjouovci, Přemyslovci, neskôr Wittelsbachovci. V prvých rokoch bojov o uhorský trón (1301 – 1305) bol súperom Karola Róberta z Anjou Přemyslovec Václav III. (v Uhorsku Ladislav V.), syn českého kráľa Václava II. Po jeho odchode sa súperom Karola Róberta až do roku 1308 stal bavorský vojvoda Oto III., ale ani ten sa v Uhorsku nedokázal presadiť. Najväčšiu podporu nakoniec získal Karol Róbert. Krajina však bola po rokoch neustálych bojov ovládaná jednotlivými veľmožmi, ktorí striedavou podporou uchádzačov o trón sledovali svoje vlastné záujmy. Vznikli tak územia, na ktorých títo oligarchovia takmer neobmedzene vládli. Na území dnešného Slovenska boli takými oligarchami Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládal západné a časť stredného Slovenska, Omodejovci vedení palatínom Omodejom Abom, ktorí ovládali severovýchod Uhorska. Medzi územím Matúša Čáka a Omodejovcov sa ešte nachádzalo panstvo krajinského sudcu Štefana Ákoša a Ratoldovcov (magister Demeter a jeho synovec magister Dônč).
Karol Róbert, ktorý bol 27. novembra 1308 na peštianskom sneme zvolený za kráľa a 27. augusta 1310 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný svätoštefanskou korunou za kráľa (predchádzajúce korunovácie v rokoch 1301 a 1309 neboli vykonané podľa uhorského zvykového práva), bol rozhodnutý proti veľmožom zasiahnuť. Už v roku 1310 sa dostal do konfliktu s Matúšom Čákom, ktorého zbavil funkcie palatína. Matúš však titul používal ďalej a v lete 1311 zaútočil na Budínsky hrad, sídlo panovníka, vyplienil kráľovské a arcibiskupské majetky. Kráľ na jeseň odpovedal útokom na Matúšove územie, ale neuspel.
V tom čase vrcholil spor medzi Omodejovcami a mestom Košice. Omodeja Abu, ktorý už roku 1304 prešiel zo strany Václava-Ladislava na stranu Karola Róberta a získal pre neho práve mesto Košice, 5. septembra 1311 v jednej potýčke zabili košickí mešťania. Omodejovi synovia žiadali súd a pomoc od kráľa. Karol Róbert bol však rozhodnutý túto situáciu využiť vo svoj prospech. 3. októbra 1311 bol vynesený rozsudok, na základe ktorého sa Omodejovci mali vzdať nárokov na Košice, kráľovi museli vrátiť Abovskú a Zemplínsku stolicu, banské mesto Gelnica, Spišský hrad a ďalšie kráľovské hrady. Museli sa podriadiť kráľovi a bez jeho povolenia nesmeli stavať ďalšie hrady. Omodejovci rozsudok prijali len formálne. Nadviazali spojenectvo s Matúšom Čákom a chystali odplatu. V marci 1312 vyplienili okolie kráľovského mesta Blatný Potok. Kráľ sa vydal s vojskom proti Omodejovcom, ktorí sa stiahli na Šarišský hrad. 10. apríla 1312 ho začal obliehať, časť posádky sa po niekoľkých týždňoch vzdala, ale veliteľ hradu magister Demeter sa nevzdal. Koncom mája sa kráľ s vojskom stiahol zo Šariša na Spiš, lebo sa dozvedel o vojsku, ktoré vyslal na pomoc Omodejovcom Matúš Čák. Išlo o oddiel 1 700 obrnených žoldnierov, ktorý viedol Aba Pekný (nazývaný tiež Veľký). Kráľ zatiaľ na Spiši doplnil svoje vojsko o bojovníkov z radov spišských kopijníkov a spišských Nemcov.
Začiatkom júna vojsko Omodejovcov, doplnené o oddiel Abu Pekného, vyrazilo ku Košiciam, ktoré začali obliehať. Viedla ich k tomu pomsta za smrť otca, ako aj to, že Košice boli slabším súperom ako kráľovské vojsko. Karol Róbert sa preto urýchlene pohol pozdĺž horného toku Hornádu svojmu strategickému spojencovi na pomoc. Omodejovci prerušili obliehanie a postupovali proti kráľovi. V piatok 15. júna 1312 sa napokon stretli obidve vojská pri dedine Rozhanovce neďaleko Košíc. Kráľ zaujal nevýhodné postavenie v údolí Torysy, zatiaľ čo jeho protivníci sa rozvinuli na úpätí kopca. Magister Demeter, ktorý velil čelnému oddielu omodejovských vojsk, zaútočil na stred kráľovského vojska. Situácia kráľa bola kritická. Všetko nasvedčovalo tomu, že kráľ padne alebo padne do zajatia. Omodejovci začali posilňovať stred bojovej zostavy, čím však došlo k oslabeniu krídel. Vtedy proti ľavému krídlu Omodejovcov vyrazili rytieri rádu johanitov (v tom čase v Uhorsku čo sa týka výzbroje a disciplíny najlepší vojaci), ktorí toto krídlo zmietli a uľahčili stredu bojovej zostavy. Kráľovi navyše prišiel na pomoc aj oddiel Košičanov, ktorý napadol jedno z krídel. Onedlho padol magister Demeter aj Aba Pekný, čo spôsobilo útek oddielu Matúša Čáka. Protiútok Karola pod zástavou johanitov (kráľovský zástavník Gurke padol v prvej časti bitky) následne rozhodol o osude bitky. Do bitky zasiahli od juhu aj vojská Košičanov a spišských Sasov, čím bol dokonaný zmätok v radoch omodejovských vojsk, ktoré začalo ustupovať.
V bitke, ktorej sa zúčastnilo asi 10 000 bojovníkov, utrpelo väčšie straty síce kráľovské vojsko, ale straty Omodejovcov boli citeľnejšie. Okrem veliteľov Demetera a Abu Pekného padli aj Omodejovi synovia Mikuláš a Dávid, ako aj množstvo omodejovských familiárov.
Išlo vraj o najväčšiu rytiersku bitku od čias tatárskeho vpádu (1241). Po bitke Karol Róbert z Anjou skonfiškoval rozsiahle majetky Omodejovcov a ich najvernejších stúpencov a časť z nich daroval svojim najvernejším stúpencom. Bitka ukončila dlhoročnú faktickú vládu Abovcov na východnom Slovensku a predznamenala aj koniec faktickej vlády Matúša Čáka Trenčianskeho na zvyšnom Slovensku.
https://sk.wikipedia.org/…ozhanovciach
https://sk.m.wikipedia.org/…_I._(Uhorsko)
http://ucebnadejepisu.webnode.sk/…gister-donc/
http://historyweb.dennikn.sk/…ch-zije-kral

16. jún 1647 – Ferdinand IV. bol korunovaný za uhorského kráľa

Ferdinand IV. František Habsburský, bol český (od r. 1646) a uhorský kráľ (od r. 1647), rímskonemecký cisár (od r. 1653), syn cisára Ferdinanda III. Habsburského a jeho prvej manželky, infantky Márie Anny Španielskej.
Ako prvorodený syn cisára Ferdinanda III. bol od útleho detstva pripravovaný na úlohu otcovho nástupcu v rímskonemeckej ríši. Dňa 5. augusta 1646 bol korunovaný za českého kráľa, 16. júna 1647 sa konala jeho korunovácia v Uhorsku. Otcovým vrcholným cieľom však bolo zaistenie nástupníctva pre Ferdinanda i na cisárskom tróne. Tu však okolnosti súvisiace s postupným upadaním cisárskej moci v ríši po tridsaťročnej vojne a s narastaním suverenity jednotlivých ríšskych kniežat spôsobovali Ferdinandovi III. problémy.
R. 1653 sa však vďaka diplomatickým jednaniam jeho otca podarilo získať rozhodujúcu podporu pri synovej voľbe za rímskeho kráľa (prebehla 31. mája v Augsburgu; korunovácia sa konala o dva týždne nato 17. júna v Regensburgu). Ferdinand IV. sa tak stal predurčeným nástupcom Ferdinanda III. v cisárskej hodnosti. Plánovala sa i jeho sobáš so španielskou princeznou Máriou Teréziou, dcérou kráľa Filipa IV. K tomuto sobášu, rovnako ako k jeho samostatnej vláde, však nikdy neprišlo.
V lete r. 1654 ochorel ťažkou chorobou (pravdepodobne pravé kiahne) a vo veku nedožitých 21 rokov zomrel. Bol pochovaný do rodinnej hrobky Habsburgovcov v kláštore viedenských kapucínov.
Po jeho smrti sa cesta na habsburský trón otvorila pre Ferdinandovho mladšieho brata Leopolda (pôvodne sa pripravujúceho na cirkevnú dráhu).
https://sk.m.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD

Ferdinand IV. – uhorský kráľ
V roku 1646 sa Ferdinand III. rozhodol odovzdať uhorskú korunu svojmu mladému synovi, princovi Ferdinandovi. Krajinu v tom čase ohrozovala vzbura, ktorú viedol Juraj I. Rákóczi. Vznikla oprávnená obava, že sa Rákóczi zmocní koruny uloženej v Prešporskom hrade. Preto ju dali stavy v roku 1644 dali odviezť a uložiť do blízkeho hradu v Rábe. Tento hrad považovali Habsburgovci za bezpečnejší. Korunovanie mladého kráľa sa však malo uskutočniť v Prešporku, preto sem museli korunu včas doviesť. Sprevádzali ju strážcovia a šľachtici na štyridsiatich šiestich kočoch. Jednotka zložená z päťsto mužov zabezpečovala vzácny sprievod pred prepadnutím.
Kráľ zvolal korunovačný snem už na 1. Mája 1646 do františkánskeho kláštora v Prešporku. Dňa 13. Mája 1646 však umrela kráľovná Marianna, druhá manželka Ferdinanda III. a preto museli snemovanie prerušiť. Nového kráľa zvolili až 3. Júna 1647. Príčinou dlhých prieťahov boli najmä otázky náboženskej slobody pre uhorských protestantov.
Za deň korunovácie určili 15. Jún 1647. Slávnosť sa však ani napriek nákladným prípravám nemohla uskutočniť v ten deň. V dome, kde sa ubytoval český kancelár gróf Martnic, vznikol včasráno v kuchyni požiar. Dom rýchlo vzbĺkol a požiar sa rozšíril aj na okolité domy a ulice. Napriek rýchlemu zásahu zhromaždeného vojska vyhorelo v meste sedemdesiat dva domov. Zhorel aj významný mestský dom – Zelený dom oproti radnici, kde sa občas uskutočňovali zasadania uhorského snemu. Požiar zničil aj všetky ozdobné dekorácie, ktoré priviezli z Viedne na ozdobu miestostí.
Slávnostné korunovanie Ferdinanda IV. sa muselo odložiť na nasledujúci deň, na 16. Jún 1647. Mnohí videli v požiari a v odložení korunovácie zlé znamenie, ktoré predpovedalo mladému kráľovi nešťastie. Veštba sa naplnila v roku 1654, keď Ferdinand IV. V mladom veku ešte za života svojho otca zomrel.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-7841

Bratislavská korunovácia Márie Terézie 25. júna 1741

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; * 13. máj 1717, Viedeň – † 29. november 1780, Viedeň) bola uhorská (1740 – 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 – 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740. Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.
Mária Terézia sa stala uhorskou kráľovnou na základe pragmatickej sankcie. Na korunováciu, ktorá sa konala v Bratislave, prišla panovníčka 20. júna 1741. Už na hraniciach ju privítali predstavitelia uhorských stavov, čo bolo starým zvykom. Na rozdiel od svojich predchodcov absolvovala Mária Terézia cestu medzi jednotlivými zastávkami korunovačných obradov v koči. Nakoniec bola dňa 25. júna 1741 v Bratislave v Dóme sv. Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú.
Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia.
https://sk.m.wikipedia.org/…Ter%C3%A9zia
Autormi korunovačných medailí a žetónov boli Maria Antonio di Gennaro, Anton Wideman, Matej Donner a Andreas Vestner.

ďaľšie foto, použité obrázky aj z katalógu Coronatus Posonii ku spoločnej výstave Slovenského národného múzea – historického múzea a Maďarského národného múzea a numizmatického kalendára NBS na rok 2017

Leopold I. Habsburský - bratislavská korunovácia 27. júna 1655

Na dnešný deň pripadá výročie bratislavskej korunovácie Leopolda I. Habsburského na uhorského kráľa. Leopold I. bol jedným z najvýznamnejších habsburských panovníkov. Za jeho vlády sa podarilo zastaviť osmanskú rozpínavosť a dosiahnuť zvrat po legendárnej bitke pri Viedni v roku 1683, po ktorej nastalo postupné obnovovanie územnej celistvosti Uhorského kráľovstva. Leopold I. bol tiež, po Františkovi Jozefovi, druhým najdlhšie vládnucim panovníkom v Čechách a Uhorsku (48 rokov vlády). Počas jeho panovania vstúpila habsburská monarchia medzi európske veľmoci.
Leopold sa ale pôvodne panovníkom vôbec nemal stať. Otcovým (Ferdinand III.) nástupcom sa mal stať najstarší syn Ferdinand IV., ktorého dal otec aj korunovať za českého, uhorského a aj rímskonemeckého kráľa. Leopoldovi určil duchovnú dráhu. Dvaja starší bratia, Filip August a Maximilián Tomáš zomreli ešte pred jeho narodením. V roku 1654 ale jeho brat Ferdinand IV. náhle zomrel a Leopold sa stal následníkom a budúcim panovníkom.

Leopoldove korunovácie
Otec mu ešte počas svojho života zaistil uhorský a český trón (Leopoldova uhorská korunovácia sa konala 27. 6. 1655, česká prebehla 14. 9. 1656). Neúspechom však skončila Ferdinandova snaha zaistiť mu korunu rímskeho kráľa a zabezpečiť mu tak nástupníctvo v cisárskej hodnosti. Proti tomu vystúpilo predovšetkým Francúzsko, ktoré malo záujem na zmenšení vplyvu Habsburgovcov v ríši.
Zápas o rímsky trón po smrti Ferdinanda III. bol Leopoldovou prvou samostatnou akciou na európskej politickej scéne. R. 1658 skončil jeho víťazstvom, keď sa zmenilo francúzske odmietavé stanovisko za prísľub neposkytnutia pomoci Španielom v prípade konfliktu s Francúzskom. Súčasne si Francúzsko svojou spoluúčasťou na vytvorení tzv. Rýnskej ligy zabezpečilo vplyv na vnútorné záležitosti Nemecka. 18. 7. bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený rímskonemeckým cisárom a o 13 dní tam bol taktiež korunovaný.
Zahraničnopolitická situácia
Habsburská monarchia sa za vlády Leopolda I. stretávala s množstvom vnútorných i vonkajších problémov. Nebezpečenstvo jej hrozilo z dvoch strán. Na západe od Francúzska, tradičného rivala Habsburgovcov, na východe od Osmanskej ríše. Okrem toho ju zvnútra ešte oslabovala predovšetkým nestabilná situácia v Uhorsku, najmä v jeho západnej a severnej časti, ktoré neboli obsadené Turkami. Tunajšia šľachta niekoľkokrát počas Leopoldovej vlády povstala a spojencov nachádzala v sedmohradských kniežatách a nezriedka tiež v Turkoch.
Boje s Turkami
Nebezpečnejším nepriateľom však boli Turci, ktorí v r. 1663 prenikli do Sedmohradska. Na osobnú výzvu mu snem v Regesburgu poslal pomoc, ku ktorej sa pridalo i Francúzsko a 1.8.1664 generál Raimondo Montecuccoli v bitke pri Mogersdorfe a Svätom Gottharde Turkov prvýkrát porazil. Na to uzavrel s Osmanskou ríšou vo Vasvári prímerie na dvadsať rokov (Vasvársky mier).
Rok 1683 priniesol dramatické vyvrcholenie stáročného zápasu Habsburgovcov s Turkami. Obrovská turecká armáda vtrhla do Rakúska. Viedeň obľahlo státisícové vojsko. Cisársku armádu posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján III. Sobieski. 12. septembra zaútočil na čele spojených vojsk a Turkov na hlavu porazil. Toto víťazstvo znamenalo začiatok úspešnej ofenzívy kresťanských vojsk, ktoré potom v 80. a 90. rokoch 17. storočia postupne vytláčali Turkov z Uhorska. Po bitke pri Zente (r. 1697), kde zaznamenal svoje prvé veľké víťazstvo Eugen Savojský, bol r. 1699 uzavretý karlovacký mier, ktorým habsburskej monarchii pripadlo územie Sedmohradska, Chorvátsko a Slavónia. Víťazný boj s Osmanskou ríšou patrí k vrcholným úspechom Leopoldovej vlády.

---

Národná banka Slovenska vyhlásila v marci 2004 verejnú anonymnú súťaž na výtvarný návrh pamätnej zlatej mince nominálnej hodnoty 5000 Sk k 350. výročiu korunovácie Leopolda I. v Bratislave. Súťaže sa zúčastnilo len sedem autorov, ktorí do nej predložili desať diel. Komisia guvernéra NBS na posudzovanie výtvarných návrhov slovenských mincí ich hodnotila na zasadnutí v septembri 2004. Po diskusii dospela k názoru, že na realizáciu je najvhodnejšia kombinácia dvoch návrhov, averzu autora Karola Ličku a reverzu akad. soch. Michala Gavulu.
http://www.nbs.sk/…-pzm-5000-sk
Pri voľbe Leopolda za cisára sa objavilo veľa problémov. Niektorí kurfirsti váhali zveriť tento najvýznamnejší a náročný úrad 17-ročnému chlapcovi, ktorý vyzeral nezdravo a degenerovane. Bol nízkej postavy, bledý a pochudnutý, s výraznou spodnou sánkou, ktorá mu spôsobovala problémy pri rozprávaní. Na druhej strane vystupoval veľmi dôstojne. Benátsky veľvyslanec Guistinian sa o ňom v roku 1655 vyjadril: “zatiaľ je ťažké hodnotiť ho (Leopolda) inak, než že je prísľubom, ale jedna vlastnosť sa už prejavila výrazne, a to, že je veľmi svedomitý a naplnený vedomím povinnosti a zodpovednosti. S veľkým úsilím sa snaží preniknúť do pre neho nezvyklých – úloh spojených s vládnutím, zúčastňuje sa na jednaniach tajnej rady, neúnavne vybavuje úradné záležitosti a poskytuje audiencie…”

---

18. apríla 1705 sa u 64-ročného Leopolda prejavili príznaky infarktu. V ľavej polovici hrudi cítil bolestivý tlak, zle sa mu dýchalo. Napriek ťažkostiam predsa jednal so svojimi ministrami a udeľoval audiencie. Zdravotný stav sa však výrazne zhoršoval. Leopold cítil svoj koniec. 26. apríla podpísal testament a svoje myšlienky odvátil od tohto sveta k Bohu. Kázal slúžiť omše a často prijímal Eucharistiu. V deň svojej smrti 5. mája sa rozlúčil so svojou manželkou i najstarším synom Jozefom, ktorému požehnal. Keďže Karol bol v Španielsku, požehnal jeho obrázok. Potom sa rozlúčil so svojimi dcérami a vnučkami.
Keď nadišla Leopoldovi posledná hodina, obdržal od dvorného kaplána posledné pomazanie. Najvyšší komorník mu podal sviecu a spovedník odriekal modlitby za umierajúceho. Ešte naposledy cisár dostal rozhrešenie. Svoju korunu a žezlo položili na stôl pred Ukrižovaného na znamenie, že ich dostal od Boha a teraz mu ich vracia. Potom vydýchol. I počas svojich posledných hodín poslúchal sladké tóny milovanej hudby. Cisárovná zatlačila Leopoldovi oči a pobozkala mu ruku.
http://www.korunovacie.sk/…pold-i.xhtml
Použité foto z numizmatického kalendára NBS a katalógu k výstave “Bratislavské korunovačné medaily a žetóny”

400 rokov od korunovácie Ferdinanda II. na českého kráľa

Dnes je to 400 rokov od korunovácie Ferdinanda II. Habsburského na českého kráľa.
Ferdinand II. Habsburský, zv. tiež Štajerský, (* 9. júl 1578, Graz – † 15. február 1637, Viedeň) bol rakúsky a štajerský arcivojvoda (od r. 1590), český (od r. 1617) a uhorský kráľ (od r. 1618) a rímskonemecký cisár (od r. 1619). Najstarší syn arcivojvodu Karola Štajerského a Márie Anny Bavorskej pochádzal zo štajerskej línie rakúskych Habsburgovcov. Jeho starými rodičmi z otcovej strany boli cisár Ferdinand I. a Anna Jagelovská a z matkinej strany vojvoda Albrecht V. a Anna Habsburská.
Jeho otec ako najmladší syn cisára a kráľa Ferdinanda I. získal vládu vo vnútrorakúskych krajinách. Svoje detstvo a mladosť (do dvanástich rokov) strávil mladý arcivojvoda Ferdinand v rodnom Grazi. V roku 1590, po smrti svojho otca, nastúpil na štúdiá do jezuitskej akadémie v bavorskom Ingolstadte, ktoré ukončil v roku 1595.
O rok nato prevzal vládu vo svojich krajinách a súčasne sa tvrdo začal zasadzovať za šírenie katolíckej viery. Dejiny ho poznajú ako neúprosného odporcu nekatolíckeho vierovyznania, ktorý pre naplnenie tohto cieľa neváhal siahať ani k najkrajnejším prostriedkom. Na počiatku 17. storočia bola napriek odporu protestantských stavov dokončená rekatolizácia vnútrorakúskych krajín. Ako príslušník Habsburgovcov, ktorý mal na zreteli upevňovanie dobrých rodových vzťahov, snažil sa o urovnanie sporov medzi znepriatelenými bratmi (jeho bratrancami) Rudolfom a Matejom.
Rudolf pred svojím skonom nezanechal legitímneho dediča. Vládu prevzal jeho brat Matej, ktorého manželstvo bolo rovnako bezdetné. Nastal problém v otázke následníctva na uvoľnené tróny po Matejovej smrti. Ako nasledujúci možný kandidát pripadal do úvahy práve Ferdinand, ktorý získal podporu samotného Mateja (sám si ho vybral za svojho nástupcu) i diplomacie Španielska, ktorá mala na dianie v monarchii veľký vplyv. Španielski Habsburgovci sa Ferdinandovi tajne zaručili, že si nebudú nárokovať tróny v strednej Európe a nového kráľa a neskoršie aj cisára podporia. Problematické sa však javilo jeho zvolenie v Čechách, kde mali veľký vplyv české nekatolícke stavy. Tie voči Ferdinandovi zachovávali, vzhľadom na jeho tvrdé postoje v otázke náboženstva, odmietavý postoj. No ich roztrieštenosť a nejednotnosť mali za následok, že nedokázali presadiť vlastného kandidáta, čo napokon viedlo k zvoleniu Ferdinanda (9. júna 1617) za českého kráľa. Korunovácia sa uskutočnila (29. júna) v svätovítskej katedrále v Prahe. O rok neskôr, 1. júla 1618 sa konala jeho korunovácia v Prešporku, keď predtým 16. mája uhorský snem schválil na žiadosť cisára Mateja arcivojvodu Ferdinanda za následníka uhorského trónu.
Do jeho života zasiahlo vypuknutie českého stavovského povstania v r. 1618 ako vyústenia nahromadených náboženských a spoločenských problémov českých krajín. I tu musel ukázať svoje jasné postoje v otázke viery. Od jeho počiatku tvrdo vystupoval proti českým stavom, rozhodne odmietajúc opatrné opatrenia cisára Mateja.
Po Matejovej smrti v marci 1619 nastúpil Ferdinand do čela monarchie a 28. augusta bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený za rímskonemeckého cisára (korunovaný tamtiež 9. septembra). Situácia v Čechách sa pre Ferdinanda opäť zdramatizovala. Dva dni pred nemeckou voľbou 26. augusta bol na sneme českých krajín zosadený z trónu. Na uvoľnený český trón zasadol Fridrich V. Falcký (tzv. zimný kráľ). S podporou panovníkov združených v Katolíckej lige rozpútal Ferdinand proti českým stavom a ich dosadenému kráľovi vojnu, ktorú úspešne dotiahol do konca víťazstvom v bitke na Bielej hore 8. novembra 1620. Fridrich V. bol nútený z krajiny utiecť a Ferdinand sa opäť ujal vlády.
Ostávajúcu časť života prežil cisár Ferdinand II. v období tridsaťročnej vojny. Podarilo sa mu poraziť Fridricha Falckého a jeho spojencov, v dánskej vojne si vďaka vojenskej genialite svojho najschopnejšieho veliteľa Albrechta z Valdštejna zaistil prevahu v severnom Nemecku a snažil sa o kontrolu nad baltickým priestorom.
Cisár Ferdinand II., osobne hlboko veriaci katolík, býva niekedy hodnotený ako púha bábka v rukách svojich jezuitských spovedníkov a ako nezmieriteľný katolícky fanatik. Jeho počínanie však skôr poukazuje na cieľavedomého politika a stratéga, ktorý sa snažil vyhýbať kompromisom, najmä v otázkach viery, ale pod tlakom okolností a v záujme vyriešenia veci vedel na taký kompromis i pristúpiť. Jeho panovanie sa dá charakterizovať ako vojny, popravy, konfiškácie majetku a úteky prenasledovaných.
V súkromnom živote bol Ferdinand prostý, dobromyseľný a láskavý, bezpríkladne štedrý a príslovečne zbožný. K ľuďom, ktorí mu preukazovali oddanosť vedel byť mimoriadne tolerantný a odpúšťal im i nejeden prehrešok. Do života najmä českých krajín však zasiahol tento prívetivý a milý muž, láskavý k chudobným a ubiedeným, neobyčajne tvrdo a kruto, ako snáď žiadny z Habsburgovcov predtým a ani potom.
Zomrel v r. 1637 vo veku necelých 59 rokov vo Viedni, bol však pochovaný po boku svojej prvej manželky Márie Anny v rodnom Grazi.

Výročie smrti Ferdinanda V. Dobrotivého

Na dnešný deň pripadá ešte jedno výročie. Je to 142 rokov od úmrtia rakúskeho arcivojvodu, druhého rakúskeho cisára (ako Ferdinand I.), uhorského kráľa a posledného korunovaného českého kráľa (ako Ferdinand V.) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie. I keď v čase svojej smrti už takmer 27 rokov nevládol, zdá sa mi správne a spravodlivé si jeho osobu a život pripomenúť.
Jeho sobnosť býva hodnotená často veľmi kontroverzne, je označovaný za slaboduchého a podobne. Na európskych panovníckych dvoroch sa s obľubou hovorilo o Ferdinandovej slabomyseľnosti. To však nie je pravda. Skôr bol duševne nezrelý. Učil sa síce pomaly, ale po nemecky písal bezchybne, výborne ovládal francúzštinu a okrem nej hovoril ešte troma ďalšími jazykmi. Hral na klavíri a na trúbke, zaujímal sa o vývoj techniky, bol znalcom heraldiky. Priam nadšene študoval botaniku.
Berúc do úvahy Ferdinandove dedičné predispozície (Ferdinandovi rodičia František II. a Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli prvostupňovými príbuznými – bratrancom a sesternicou; starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama z matkinej strany Mária Karolína Habsbursko-lotrinská boli dokonca vlastnými súrodencami) sa na ňom zákonite musela prejaviť genetická degenerácia. Od narodenia Ferdinand trpel epilepsiou spôsobenou pôrodnou traumou a rachitídou. Choroba sa prejavila i na jeho vzhľade, zvlášť nápadná bola disproporcia veľkosti hlavy voči telu. Do deviatich rokov nezískal takmer žiadne vzdelanie, pretože sa vtedy verilo, že fyzická a duševná námaha vedie k zhoršeniu stavu epileptických pacientov. Mal však hudobné nadanie, hral na klavír a trúbku, nadšene sa zaoberal botanikou a zaujímal sa o vývoj techniky. Hovoril piatimi jazykmi, takže ho nemožno označiť za slabomyseľného. Na druhej strane nie je možné poprieť jeho flegmatickosť, istú prostoduchosť a obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotných problémov.
Ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou (* 19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou.
V marci 1835 prevzal po smrti svojho otca vládu ako rakúsky cisár Ferdinand I. V otcovom závete našiel pasáž: „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň.“
Oslabené zdravie mu neumožňovalo zasahovať do osudov svojej vlasti, vládli za neho iní. Od decembra 1836 riadila vládne záležitosti štátna konferencia na čele s jeho strýkom, arcivojvodom Ľudovítom. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín gróf Kolowrat a jeho mladší brat, arcivojvoda František Karol. Dňa 7. septembra1836 bol ako posledný český kráľ (Ferdinand V.) korunovaný v pražskej svätovítskej katedrále.
Do záveru obdobia jeho vlády spadajú udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Narastajúcemu revolučnému napätiu slabomyseľný Ferdinand nemal možnosť čeliť a situáciu riešil rezignáciou a opustením Viedne. Dvorná kamarila na čele s arcivojvodkyňou Žofiou sa usilovala o násilné potlačenie revolúcie a o abdikáciu slabého panovníka. Udalosti vyvrcholili 2.12.1848, kedy sa Ferdinand v Olomouci zriekol trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., ktorému na rozlúčku povedal: „Buď dobrý, rado sa stalo.“
Po svojej abdikácii žil Ferdinand so svojou manželkou na Pražskom hrade, kde mal vyčlenené jedno celé krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol plne venovať svojim záľubám – hudbe, heraldike a botanike. Veľa času trávil na svojich rozsiahlych majetkoch, medzi ktoré patrili napr. pre jeho potreby upravené a prestavané zámky Ploskovice a Zákupy. Pri pražskom pobyte často sa rád prechádzal ulicami Prahy, domáci ho vídavali na dnešnej Národnej triede. Medzi ľuďmi bol obľúbený; vďaka jeho milému a láskavému správaniu je v dejinách známy i pod svojim prídomkom.
Zomrel bezdetný vo veku 82 rokov, pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
http://encyklopedia.sme.sk/…brotivy.html
Tu mi nedá ešte nespomenúť aj manželku Ferdinanda V., Máriu Annu Savojskú, ktorej osud a obetavosť osobne tiež obdivujem. Po skončení abdikačného obradu v Olomouci (30. novembra 1848 sa Ferdinand V. zriekol trónu v prospech synovca Františka Jozefa) manželia odcestovali do Prahy. Mária Anna sa tu od prvej chvíle cítila príjemne. Veľmi dobre zabezpečení tu obaja prežili ostávajúci zvyšok života. Ferdinand sa mohol nerušene oddávať svojim záľubám. Humánne založená Mária Anna tu vyhľadávala spoločnosť prostých ľudí, v prítomnosti ktorých nachádzala pokoj, ktorý jej tak veľmi chýbal v cisárskej Viedni. Manželia čas trávili návštevami divadelných predstavení a prechádzkami tichými pražskými ulicami. Pobyt v Prahe striedali s pobytom v letných rezidenciách v Zákupoch, na zámku v Ploskoviciach či cestovaním po krajinách monarchie.
29. júna 1875 Ferdinand I. zomrel. S jeho smrťou sa Mária Anna nevedela zmieriť a utiahla sa do samoty. Do svojej smrti sa venovala najmä charite. Veľkú časť dedičstva po zosnulom manželovi venovala na charitatívne účely. Zomrela opustená na Pražskom hrade 4. mája 1884. Pohrebný obrad sa konal v dvornej kaplnke viedenského Hofburgu. Jej telesné ostatky boli uložené v kapucínskej krypte.
https://sk.m.wikipedia.org/…avojsk%C3%A1

399 rokov od uhorskej korunovácie Ferdinanda II.

Ako píšem vyššie, korunovácia Ferdinanda II. Habsburského za českého kráľa sa uskutočnila 29. júna 1617 v svätovítskej katedrále v Prahe. O rok a dva dni neskôr, 1. júla 1618 sa konala jeho korunovácia v Prešporku, keď predtým 16. mája uhorský snem schválil na žiadosť cisára Mateja arcivojvodu Ferdinanda za následníka uhorského trónu.

---

Matej II. nemal deti a preto spomedzi svojich početných príbuzných vybral princa, ktorého považoval za svojho vhodného nástupcu. Podľa Matejovho želania uhorský snem 16. Mája 1618 schválil panovníkovho bratanca arciknieža Ferdinanda za následníka trónu a budúceho uhorského kráľa.
Doteraz kráľov v Prešporku korunovali vždy na sklonku leta alebo na jeseň. Na korunovanie Ferdinanda II. vybrali deň uprostred leta 1. Júl 1618. Kráľa korunoval uhorský arcibiskup Peter Pázmány a palatín Zigmund Forgách. Matej II. bol v tom čase chorý, takže sa na slávnosti nezúčastnil. Chýbali aj vysokí ríšski hodnostári, takže slávnosti chýbal zvyčajný medzinárodný lesk.
Táto korunovácia bola menej okázalá aj preto, že krajine okrem Turkov z juhovýchodu hrozilo aj nebezpečenstvo nového povstania v radoch uhorskej šľachty. Nespokojní zemania na čele so sedmohradským vojvodom Gabrielom Bethlenom postupovali k sídelnému mestu a v roku 1619 ho obsadili. Okrem mesta obsadili aj hrad, čím spôsobili nemalé starosti strážcom koruny Štefanovi Pálffymu a Petrovi Révayovi. Koruna sa musela ukryť v Banskej Bystrici a neskôr vo Zvolene, Košiciach a Prešove. Nakoniec ju Peter Révay bezpečne doviezol až na hrad do Ecsedu v Maďarsku. Po vyrovnaní sporov chcel Révay vrátiť korunu kráľovi, ale v roku 1622 zomrel. A tak tisíc jazdcov a pešiakov dopravilo korunu z Košíc do Trenčína a odtiaľ nazad na hrad do Prešporku.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-7688

1300 – vo Vlašskom dvore v Kutnej Hore sa začali raziť pražské groše

Dnes je to ešte jedno zaujímavé výročie, 717 rokov od počiatku razby pražských grošov v Kutnej Hore.
Vlašský dvor je významná historická a kultúrna pamiatka vo Vlašskom dvore v Kutnej Hore.
Vlašský dvor je bývalý kráľovský palác s mincovňou, vybudovaný v 13. storočí a neskôr veľakrát prestavaný. Z neveľkého nádvoria sú vstupy do jednotlivých dielní (šmitní). Každá šmitna je označená znakom. Sú tu znaky Litoměřic, Kladska, Jihlavy, Opavy, Mostu a Písku. Vlašský dvor je palác s komnatami, honosnou domácou kaplnkou pod ktorou je pokladnica s okovanými dverami a v kameni tesanou latinskou výstrahou. Jej preklad znie „Nedotýkaj sa ma!“
V zasadacej miestnosti sú nástenné maľby: Dekret Kutnohorský a Voľba Vladislava Jagelovského od maliarov Klusáčka a bratov Špilarových. Z doby renesancie a baroka sa dochovala konšelská lavica a bronzová doska.
Ako taký je spoločne s chrámom svätej Barbory a kostolom Nanebovzatia Panny Márie zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
https://sk.m.wikipedia.org/…k%C3%BD_dvor

Pražský groš (nem. Prager Groschen, lat. grossi pragenses, poľ. grosz praski) bola strieborná minca, ktorú dal na základe mincovnej reformy, spracovanej talianskymi právnikmi a bankármi, raziť od roku 1300 český kráľ Václav II. Minca bola vo svojej dobe v strednej Európe široko používaným platidlom. Jej názov pochádza z latinského výrazu denarius grossus – tučný denár.

Charakteristiky mince

Pražský groš byl na svoji dobu poměrně těžká a velká stříbrná mince. Hmotnost mince se pohybovala mezi 3,5–3,7 g s velkou ryzostí 933/1000 stříbra. Pražský groš se dělil na 12 menších peněz, tzv. parvů (lat. = malý). Po celou dobu své ražby měla mince v podstatě stále stejný obraz líce i rubu. Lícní strana měla vždy okolo české koruny opis panovníka a nápis DEI GRATIA REX BOEMIE (Z Boží milosti král český). Rub mince nesl obraz českého heraldického lva a opis GROSSI PRAGENSES (Groše pražské).
Historie
Ražbu mince podnítil nález bohatých stříbrných ložisek v Kutné Hoře a hospodářský rozvoj země, která tehdy patřila k nejvyspělejším v Evropě. Václav II. si proto pozval do Čech italské právní a finanční rádce. Mezi nimi sem roku 1292 přišel také právník Gozzius z Orvieta (také známý jako Gozzo z Orvieta), aby králi pomáhal se zákonodárnou činností. Na Václavův příkaz sestavil nový horní zákoník Ius regale montanorum, jehož součástí byla také mincovní reforma. Tou se zaváděla ražba pražského groše a zakazoval se oběh neraženého stříbra.
Mince se razila ve Vlašském dvoře v Kutné Hoře. Za její vzor sloužil francouzský groš Ludvíka IX. z roku 1266, nazývaný gros tournois – tourský groš.
Přestože si král Václav II. přál, aby mince byla „stálá“ a „věčná“, tak postupem doby klesala jak váha mince (až na 2,4 g), tak i ryzost mince (562/1000). Přesto byla mince velmi oblíbená a pronikla až za hranice českých zemí. Její ražbu ukončil roku 1547 Ferdinand I., kdy ji vystřídal stříbrný tolar. Přesto pražský groš platil dál a teprve patent Ferdinanda III. r. 1644 definitivně ukončil jeho oběh.
https://cs.wikipedia.org/…BD_gro%C5%A1?…

Bitka pri Bratislave 907

Bitka pri Bratislave resp. bitky pri Bratislave bolo ozbrojené stretnutie resp. viacero ozbrojených stretnutí v roku 907, ktoré sa odohralo resp. odohrali buď pri Bratislave alebo priamo v Bratislave. Pri bitke boli bavorské vojská porazené staromaďarskými kmeňmi. Takmer na 50 rokov zmenila situáciu v oblasti stredného Dunaja a umožnila starým Maďarom uskutočňovať nájazdy do rozsiahlych oblastí strednej, južnej a západnej Európy.
Dátum konania bitky resp. bitiek je sporný. P. Dvořák k tomu píše: Pokiaľ ide o presné určenie bitky, dodnes nejestvuje jednotný názor. Nezhodujú sa v tom ani základné príručky. Lexikón slovenských dejín píše o troch bitkách, ktoré sa mali odohrať 4.-5. júla a 9. augusta; o troch bitkách v júli a auguste píšu aj Dejiny Slovenska I., Kronika ľudstva udáva ako dátum bitky 5.-6. júl, Kronika Slovenska a Dejiny Slovenska a Slovákov Milana S. Ďuricu 4. júl…, Encyclopaedia Beliana spomína len rok 907.
L. Veszprémy uvádza: Nerovnaké údaje v nekrológiách hovoriace o júnových dňoch, resp. o rozmedzí 28. júna až 5. júla, nasvedčujú, že bitka nebola jednodňová, ale že sa skladala z dlhšie trvajúcich bojov a aj vojská vedené elitami mohli napadnúť Maďari v rozličnom čase. Podľa Jonáša Záborského aj Júliusa Botta sa odohrala bitka v auguste…. Podľa P. Ratkoša 5. júla 907…, Ján Dekan hovorí len o júli…, Duša Čaplovič o 4. júli…). Uvedené nezrovnalosti mohli viesť k rozličným interpretáciám: časť historikov – opierajúca sa o Aventina – sa domnievala, že bitka sa odohrávala viac dní, a iná časť historikov si pre jej datovanie vybrala posledný deň – 5. júl. V súčasnosti sa všeobecne hovorí o prvom dni bitky 4. júla a predpokladaný termín trvania 4. a 5. júla podopiera aj viacero prameňov.
T. Ortvay o dátume bitky píše: Čo sa týka okamihu bitky, zdroje sa vzájomne líšia v tom, že niektoré udávajú rok 907 a iné rok 908. Na základe kritického porovnania je však úplne nepochybné, že sa táto veľká vojnová udalosť konala 5. alebo 6. júla roku 907. Treba dodať, že zápis v Salzburských análoch hovoriaci o 4. júli v Ortvayovej dobe ešte nebol známy.
Boj
Markgróf Luitpold Bavorský vybudoval armádu s cieľom poraziť kočovné staromaďarské kmene. Luitpold bol porazený a sám pri bitke zahynul. Podľa Aventina v dôsledku bitky „väčšina bavorskej šľachty zahynula a ostatný ľud bol v nesčíselnom počte pobitý“.
Toto píše o bitke Aventinus v preklade (z latinskej verzie) uvedenom v knihe Pramene k dejinám Veľkej Moravy:
Na vyhnanie Maďarov z ríše Bavorov boli zozbierané vojenské sbory zo všetkých provincií, a vytiahli proti nim s tromi vojskami. Ľudovít, kráľ Germánie a Bavorska, keď vykonal odvody z celého Bavorska, uchýlil sa do novej bavorskej osady Ennsburg. V pätnásty deň pred júlovými kalendami [17. jún] roku kresťanskej spásy deväťsto siedmeho boli prítomní biskupi, predstavení mníchov a bavorskí veľmoži. Tu bolo za súhlasu rozhodnuté, že Maďarov treba vyhnať z ríše Bavorov. Boli teda zozbierané vojská zo všetkých bavorských provincií, spomedzi Nariskov, Boetov, Chamavov, Vindelikov, Norinčanov, Vennonov, Atesinov, Stajerčanov, Vendov, Charinov, Korutancov; Maďarom bola vypovedaná vojna a bavorskí veľmoži tiahli s bojachtivým a na útok pripraveným vojskom po oboch brehoch Dunaja proti nepriateľom. Ľudovít s Burckardom, biskupom pasovským a s veliteľom Arabonom zastavili sa v Ennsburgu. Potom všetky vojenské sbory vycvičené v boji boli rozdelené na tri vojská. Liutpold, markgróf rakúsky, na severnom brehu, na južnej časti zasa Teodomar, veľkňaz salcburský, Zacharias säbenský, Oto frizinský s predstavenými mníchov reholí Gumboldom, Hartvikom a Helmprechtom postúpili až k Bratislave a tam postavili tábor. Odtiaľ loďami cez Dunaj previezli vojenské zbory Sighard, knieža senonské, príbuzný kráľa, Rathold, Hottochus, Meginwardus a Eysengrin, veľmoži bavorskí. Maďari rýchlo vysilili a premohli bavorské vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou, preplávali Dunaj a ostatným vojenským sborom spôsobili podobnú porážku. – Len čo Maďari zbadali, že po toľkých prípravách sa na nich chystá útok, nelenili a a neoddávali sa nečinnosti. Najprv si pripravili všetko, čo by bolo potrebné, zbrane, chlapov, kone, [potom] odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu, tvrdo sa stavali na odpor. Medzitým rozkázali niekoľkým jazdcom vyprovokovať ostatné bavorské oddiely [do boja]. Obidvaja králi s nespočetnou jazdou, ktorou mali vtedy najväčšiu prevahu, vytiahli proti vojsku biskupov, s veľkou presilou zaútočili, akoby rýchlymi chceli preraziť šík, spustili veľmi hustý dážď striel, Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svibových lukov, a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď sa o nich verilo, že sa vzdialili, prišli znova, takou istou rýchlosťou aj prenasledovali, aj sa dávali na útek. Zatiaľ čo by si si myslel, že ty si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve. Maďari zďaleka šípom zasahovali nepriateľov. Vtedy totiž ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvrdze, dobývať pevnosti; zvykli však bojovať raz ústupom, raz náporom a nástrahami. Bola v nich tak veľká ľstivosť, tak prudká rýchlosť a tak značná skúsenosť v boji, že sa s istotou nevedelo, či sú nebezpečnejší, keď sú vzdialení či prítomní, keď sú na úteku či v pätách, keď predstierajú bojové ticho, či keď vedú vojnu.
Keď sa teda silným útokom prihnali, popchnúc koňa znova im boli v pätách a dvojakým spôsobom vrhali oštepy, hádzali kopije, útočili sprava, zľava, spredu a zozadu a našich vysilili; potom sa zo všetkých strán privalili, zo všetkých strán napadli unavených Bavorov, premohli, porazili a pobili v piaty deň pred augustovými idami [9. august]. V noci potajomky preplávali Dunaj a Liutpolda, Ľudovítovho vyslanca a Eysengrina, stolníka, so všetkými sbormi a s pätnástimi veľmožmi v tábore zavraždili. Na druhý deň potom, čiže v tretí deň pred augustovými idami [11. august] tých, ktorí boli pri lodiach strachom vydesených ľahko a bez námahy podobne porazili.
Porážka Bavorov, Liutpold, spoločný praotec bavorských vojvodov, pochádzajúci z rodu cisárov, Aribo dosadený [na miesto] Liutpolda. Tri dni sa neprestajne bojovalo za nepriaznivého počasia. Väčšina bavorskej šľachty zahynula, ľud bez rozdielu bol v nesčíselnom počte pobitý. Liutpold, vojvodca východného Bavorska, zakladateľ rodu bavorských kráľovičov a veliteľov [cisárskej] telesnej stráže na Rýne, bol zabitý s devätnástimi bavorskými kniežatmi, ktorých mená sú tieto:…
V nemeckej verzii tejto Aventinovej kroniky je na začiatku uvedené aj meno dvoch staromaďarských vodcov v tejto bitke – Dursak a Bogat. Tieto mená sú spomenuté aj v latinskej verzii, ale je tak urobené asi o stranu pred samotným opisom bitky, takže ich súvis s bitkou nie je v tejto verzii až taký priamočiary
Možný doklad dôveryhodnosti Aventinovej prezentácie bitky
Údaj u Aventina, že sa východofranský kráľ vydal na cestu 17. júna z Ennsburgu hovorí v prospech správnosti Aventinových údajov, pretože sa zachovala listina zo 17. júna 907 (spísaná v Sankt Floriane), ktorou kráľ Ľudovít IV. daroval pasovskému biskupovi Burchardovi mesto Altötting na žiadosť soľnohradského arcibiskupa Thietmara, grófa Liutpolda a grófa Isangrima a ďalších osôb. Listina je síce falošná, ale dá sa predpokladať, že bola zhotovená na základe pravej predlohy. Zachovala sa v zbierke odpisov z 12. storočia, ktorú ako sa zdá Aventinus použil ako zdroj.
Alternatívne lokalizácie bitky
Aventinus bitku lokalizoval k dnešnej Bratislave. Najneskôr od objavu Salzburských análov začiatkom 20. storočia aj štandardná literatúra uvádza ako miesto bitky vždy dnešnú Bratislavu alebo jej okolie. Konkrétne v slovenskej historiografii sa Bratislava za nepochybné miesto bitky považuje najneskôr, odkedy toto umiestnenie prezentoval P. J. Šafárik vo svojej knihe Slovanské starožitnosti.
Časť maďarských historikov navrhuje však iné umiestnenie. Spôsobené je to asi najmä tým, že – dodnes veľmi vplyvný – maďarský historik 19. storočia Gyula Pauler prijímal údaje z Aventina len skepticky, a keďže v tom období ešte neboli objavené Salzburské anály, nepovažoval ani Aventinovo umiestnenie bitky do Bratislavy za dôveryhodné. Pomocou vojenského modelovania však možno dokázať, že Aventinovo stotožnenia miesta bitky (Brezalauspurcu) s Bratislavou je správne.
https://sk.wikipedia.org/…i_Bratislave

---

Historici sa ďalej dohadujú o úlohe Veľkej Moravy na tomto vojenskom stretnutí. Prevažuje názor, že Veľká Morava do bitky nezasiahla, prípadne že jej vojsko bojovalo na strane staromaďarských vojsk. Je to zaujímavá otázka, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou sa v tomto období zavŕšil zánik Veľkej Moravy. V týchto súvislostiach možno odporučiť knihu, ktorú vydal Slovenský archeologický a historický inštitút “Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska” od autorov Tatiany Štefanovičovej a Drahoslava Hulínka. (obr. 1)
V PDF možnosť stiahnuť tu http://www.academia.edu/…tislava_2008

---

Aký význam mala bitka pri Bratislave?
Jednoduchá otázka. No mnohí z nás by určite mali problém odpovedať na relatívne ľahkú otázku. A mladá generácia. Vie vôbec že bola niekedy bitka pri Bratislave? Zodpovedanie tejto otázky by však nemalo robiť problém žiadnemu modernému Slovákovi. Veď ako Európania a uvedomelí Slováci 21. storočia sa sluší poznať aspoň v skratke a v správnosti vlastnú minulosť.
Od júna do augusta roku 907 sa údajne pod Bratislavou (v prameni ako Brezalauspurc) odohrala rozhodujúca bitka, ktorá veľmi pozmenila mapu vtedajšej Európy, ktorej následky mali odozvu nasledujúcich 1000 rokov, o ktorej sa aj dnes ešte (medzi historikmi) živo hovorí. V dnešnej spoločnosti prevláda názor že Brezalauspurc spomenutý v Salzburských análoch a Brezalauspurch ako prvé mesto v Uhorsku v Aventinových análoch je to isté – Bratislava. Dnes o tom niet väčších pochýb. Pochybnosti sú inde. A mohli by sme skôr povedať že pochybnosti prevládajú medzi širokou verejnosťou.
Dlho, najmä v 19. storočí naša mladá histografia pestovala v ľuďoch predstavu tejto bitky ako čiernej udalosti, ako rozhodujúci akt, kedy zašla sláva Slovákov. Samozrejme v duchu pretrvávajúceho romantizmu zmiešaného s potrebným vyjadrovaním krívd voči Slovákom. Pri tom málokto si uvedomil, že samotní naši predkovia sa nespomínali v boji. Dejiny sa písali vtedy ľahko – hľadal sa medzník zániku Veľkej Moravy, a bitka pri Bratislave bola priam ideálnym. Aký význam zohrala bitka pri Bratislave pre Slovensko a Slovákov? Z hľadiska súčasného, modernejšieho bádania? Bez zbytočného politického podtónu, bez zbytočnej ideológie a nadsadzovania faktov môžeme zastávať nasledovné tvrdenia…
http://oz-politeia.blogspot.com/…tislave.html

---

4. júla 907 sa pri Bratislave odohrala bitka, ktorá mala osudový význam pre národy v stredoeurópskom priestore. Stretli sa v nej vojská Bavorov a kočovné maďarské kmene, pričom víťazne vyšli z tejto bitky starí Maďari. Tieto informácie pochádzajú z tzv. Salzburských análov, ktoré boli objavené roku 1921. Práve tu sa po prvýkrát uvádza názov dnešného hlavného mesta SR, pričom v opise sa spomína pod menom Brezalauspurc. V čom spočíva osudovosť tejto bitky? Pravdepodobne v tomto období sa dovŕšil zánik Veľkej Moravy a kočovné maďarské kmene, ktoré v 10. storočí ovládli kraje na strednom Dunaji sa natrvalo usadili v Európe. Pre naše územie to znamená novú éru, pretože od 11. storočia sa stalo súčasťou uhorského kráľovstva, hoci prenikanie maďarského etnika na sever od Dunaja, kde žili predkovia slovanskí Slovákov, trvalo ešte pomerne dlho. Zaujímavosťou je, že v análoch sa vôbec nespomína vojsko Veľkej Moravy, pričom bitka sa dokázateľne odohrala na území, ktoré ešte krátko predtým patrilo takpovediac k centrám Veľkomoravskej ríše. Niektorí odborníci sa domnievajú, že v čase bitky pri Bratislave už Veľká Morava neexistovala. Pravdepodobne mala na tom podiel nejednotnoť a rivalita Svätoplukových nástupcov spolu s prenikaním maďarských kmeňov, ktoré tento rozvrat napokon dovŕšili. Dodnes sa však vynárajú otázky v súvislosti so zánikom Veľkej Moravy a následým vytváraním nového štátného útvaru, na ktoré hľadá odpoveď história a archeológia, pričom nie vždy dochádzajú vedci k jednotným stanoviskám…
http://www.sahi.sk/vyrocie.php

---

Nie len zberatelia ktorí sa zaujímajú o túto oblasť vedia, že v roku 2007, pri príležitosti 1100. výročia bitky pri Bratislave, bola reálne vysúťažená a aj vyrobená zlatá pämatná minca v hodnote 5000 Sk včetne príslušenstva (obr. 2, 3 a 4), ale na škodu zberateľskej i nezberateľskej verejnosti nikdy nebola vydaná, naopak, prišlo k jej demonetizácii ktorej dôvody boli naozaj kuriózne… Dalo by sa povedať, že na základe hlbokej historickej nevedomosti a iných záujmov..
http://www.cs-mince.eu/…blog/show/58

675 výročie úmrtia Karola I. Róberta z Anjou

Dnes si rozhodne zaslúži pripomenúť výročie úmrtia uhorského kráľa Karola I. Róberta z Anjou. Karol I. Róbert bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1307/1308 – 1342. Korunovaný bol v máji 1301, 15. júna 1309 a 27. augusta 1310.

---

V roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III. a Arpádovská dynastia tým vymrela po meči. Jeho smrťou sa začalo v Uhorsku dvadsaťročné obdobie nepokojov a vojen. Uhorská šľachta medzi sebou dlho bojovala o to, kto má byť Ondrejovým nástupcom. Najvplyvnejším magnátom bol Matúš Čák Trenčiansky (pôvodom sedmohradský Rumun) a ten presadzoval na uhorský trón syna českého kráľa Václava II. – Václava III.
V roku 1307 však vyhral nástupnícke boje medzi šlachtou Karol I. Róbert z Anjou, ktorý nastúpil na trón už v roku 1301, no až v roku 1308 bol s podporou pápeža korunovaný za uhorského kráľa. Nemal však stále podporu najmocnejšieho magnáta – Matúša Čáka, ktorý ovládal Slovensko a správal sa ako jeho nezávislý panovník. Karol Róbert ho preto v roku 1310 zbavil hodnosti palatína a pripravoval sa ho vojensky poraziť.
Písal sa rok 1312. O moc v krajine súperilo viacero veľmožov. Matúš Čák Trenčiansky, ovládal západnú a severnú časť dnešného Slovenska, na východe zase panoval šľachtický rod Omodejovcov a svoje mocenské postavenie v krajine sa snažil zaujať aj nový kráľ Karol Róbert. Rozhodujúcu úlohu zohrala obec Rozhanovce neďaleko Košíc (12 km), kde kráľovská armáda porazila spojené vojská Matúša Čáka a rodu Omedejovcov.
V tejto bitke bojoval na kráľovej strane aj rytier Donč, hoci predtým bol prívržencom práve Matúša Čáka. V rokoch 1313 – 1321 sa Dončovi podarilo postupne zmenšovať územie pod kontrolou Matúša Čáka a po jeho smrti v roku 1321 nastal v Uhorsku a najmä na Slovensku konečne pokoj a poriadok.
Viac tu: http://ucebnadejepisu.webnode.sk/…gister-donc/

---

Po smrti kráľa Ondreja III. z rodu Arpádovcov v januári 1301 vrcholila v Uhorsku feudálna anarchia, skupiny veľmožov súperili medzi sebou o moc, ničili krajinu a oslabovali jej hospodárstvo. Keď nakoniec v roku 1307 uznal uhorský snem za uhorského kráľa Karola Róberta z rodu Anjouovcov, stála pred kráľom ťažká úloha – nastoliť poriadok v krajine.

Anjouovci
Na uhorskom tróne vládli dvaja Anjouovci – Karol Róbert a jeho syn Ľudovít I. Veľký – patrili k neapolskej vetve rodu. Dynastia neapolských Anjouovcov odvodzovala svoje meno od grófstva Anjou v západnom Francúzsku. Jej zakladateľ bol neapolský a sicílsky kráľ Karol I. (1227 – 1285). Anjouovci svoj pôvod odvádzali od panovníckej dynastie Kapetovcov, vládnucej vo Francúzsku od 10. do 14. storočia.

Karol I. Róbert (1288 – 1342)
Karol I. Róbert z Anjou, známy aj ako Karol Róbert bol uhorským kráľom v rokoch 1308 – 1342. Jeho vláda bola novou etapou budovania uhorského štátu. Narodil sa v roku 1288 v Neapole.
V roku 1308 ho v Pešti zvolili za uhorského kráľa. Prvý raz ho za uhorského kráľa korunovali už v Záhrebe, v roku 1301, ale časť uhorských veľmožov sa postavila proti nemu. Dostal sa do konfliktu s Matúšom Čákom Trenčianskym, potom s východoslovenským veľmožom Omodejom. V roku 1312 v bitke pri Rozhanovciach porazil Karol Róbert Omodejovcov a získal východné územie krajiny pod svoju vládu.

V roku 1321, po smrti Matúša Čáka, ovládol celú krajinu. Chcel zlomiť moc najmocnejších veľmožov, jeden z nich, Felicián Zach sa pokúsil zavraždiť celú panovnícku rodinu, podarilo sa mu však zraniť len kráľovu manželku (odrezal jej štyri prsty na ruke). V roku 1335 sa na Vyšehrade (Vyšegrád) stretli traja králi – uhorský Karol I. Róbert, český Ján Luxemburský a poľský Kazimír III. Veľký, aby uzavreli zmluvy výhodné pre zúčastnené štáty.

Dnes je známy pojem Vyšegrádska štvorka – je to spojenectvo 4 krajín – Poľska, Česka, Maďarska a Slovenska. Uskutočnil mnoho reforiem na podporu rozvoja miest, obchodu a baníctva a pozdvihol Uhorsko na jednu z najvýznamnejších európskych mocností.
Kráľ opieral svoju moc o žoldnierske vojsko, zemepáni boli povinní postaviťna svoje náklady vojenskú jednotku (bandérium), ktorá bojovala pod zástavou zemepána. Menou boli zlaté dukáty (razenénajprv v Budíne, neskôr aj v Kremnici) a strieborné groše. Zomrel v roku 1342.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-28966

---

V roku 1308 prišiel do Uhorska pápežský legát kardinál Gentilis, aby Karlovi Róbertovi definitívne dopomohol na trón. Situácia bola pre mladého Anjouovca oveľa priaznivejšia. Václav III. sa už dávnejšie vzdal nárokov na uhorský trón, Oto III. Wittelsbach ušiel z krajiny a časť uhorskej šľachty už uznala Karola Róberta za kráľa. Podporu mu však ešte neprejavili najmocnejší veľmoži. Kardinálove rokovania boli napokon úspešné. Karola Róberta zvolili v Pešti 27. novembra 1308 za kráľa.
Oligarchovia sa domnievali, že na doterajšom vládnutí sa nič meniť nebude, že zostanú neobmedzenými pánmi na svojich územiach a že kráľ bude kraľovať nanajvýš Pešťi a jej okolí. Karol Róbert pochopil, že rozdávanie majetkov, hodností a úradov len zhoršuje situáciu v krajine a rozhodol sa zlomiť moc oligarchov.
Najprv sa dostal do konfliktu s Matúšom Čákom, potom s východoslovenským veľmožom Omodejom. Omodejovci sa spojili s Matúšom Čákom a zhromaždili proti kráľovi veľké vojsko. Rozhodujúca bitka sa odohrala v roku 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc. Po urputnom boji zvíťazilo kráľovo vojsko. Po ňom sa na stranu víťaza pridali mnohí šľachtici, najmä strední. Karol Róbert postupne zlomil moc aj ďalších oligarchov, ale Matúša Čáka sa mu nepodarilo pokoriť. Konflikt dvoch mocných mužov vyriešila Čákova smrť v roku 1321.
Po desiatich rokoch bojov sa Karol Róbert pustil do reorganizácie monarchie. Uskutočnil mnoho reforiem na podporu rozvoja miest, obchodu a baníctva. Uhorsko pozdvihol na jednu z najvýznamnejších európskych mocností.
http://www.historika.sk/karolr.htm

---

Slovensko za vlády Anjouovcov

1.Boje o uhorský trón

• po smrti Ondreja III. vrcholila feudálna anarchia, skupiny veľmožov súperili o právo nastoliť svojho kandidáta na trón
• 1. skupina chcela dosadiť na trón Karola Róberta (z neapolského rodu Anjouovcov), podporovala ho pápežská kúria, do Uhorska ho povolala chorvátska šľachta
• 2. skupina, vedená Matúšom Čákom ponúkla uhorský trón českému kráľovi Václavovi 2. (preniesol to na svojho syna Václava 3.)
• po smrti Václava 2. sa Václav 3. zdáva nároku na trón v prospech Ota Bavorského
• po príchode Ota Bavorského sa dostal do zajatia, takže Karol Róbert ostal bez súpera
• r. 1308 – väčšina uhorskej šľachty prijala Karola Róberta za kráľa

2.Nástup Karola Róberta (nástup dynastie Anjouovcov)

• zlomenie moci šľachty
• do konca 14. stor. najväčší mocenský i ekonomický rozmach
• opieral svoju moc o žoldnierske vojsko a banderiálny systém
• zemepáni museli na svoje náklady postaviť vojenskú jednotku – bandérium, ktorá bojovala pod ich zástavou
• bandéria museli postaviť aj stolice pod velením stoličného župana (bojovali v nich nemajetný šľachtici bez poddaných)
• menšie vojenské jednotky museli postaviť aj mestá

3.Matúš Čák Trenčiansky

• kráľ sa najprv usiloval o dorozumenie, tak ho vymenoval za jedného z 3 palatínov a pridelil mu správu územia približne dnešného Slovenska
• poveril ho funkciou taverníka (správcu kráľovských majetkov), jeho povinnosťou bolo zaberať kráľovské majetky tým, ktorí sa ich zmocnili počas feudálnej anarchie
• tieto právomoci zneužíval vo svoj prospech a získané majetky si ponechával
• v roku 1311 ho kráľ zbavil všetkých hodností a bol vylúčený z cirkvi
• konflikt medzi Košičanmi a Abovcami (Omodejovcami), Košičania zabili Omodeja a jeho synovia sa spojili s Matúšom Čákom, ktorý im poslal vojakov a pokúsili sa dobyť Košice, na pomoc Košiciam prišlo kráľovské vojsko a Spišský Nemci
• r. 1312 – Karol Róbert zvíťazil nad odbojnými feudálmi pri Rozhanovciach
• kráľovské vojská postupne a zdĺhavo dobýjali Matúšovu dŕžavu
• r. 1321 – likvidácia panstva Matúša Čáka po jeho smrti

4.Hospodárske reformy Karola Róberta

• 1323 – 1338 – daňové reformy Karola Róberta (daňové reformy, úprava meny a banského podnikania) v troch etapách
• 1. etapa: odstránenie každoročnej výmeny mincí a zavedenie portálnej dane
• 2. etapa: zavedenie zlatej meny, podľa florentského vzoru sa začali raziť zlaté dukáty (florény), neskôr aj nové uhorské strieborné groše podľa vzoru pražských (českých) grošov
• 3. etapa: roku 1338 – ukončenie nútenej výmeny mincí
• r. 1327 – zavedenie zemepanskej banskej slobody (umožnili aj šľachticom a cirkevným inštitúciám hľadať a dolovať na ich území drahé kovy), tým sa zintenzívnilo banské podnikanie
• z vydolovaných rúd platili daň (urburu) štátu, čiže 1/12 až 1/15 hodnoty rudy

5.Višegrádske stretnutie r.1335

• Poľsko: Kazimír Veľký
• Česko: Ján Luxemburský
• Uhorsko: Karol Róbert

Višegrádská dohoda:

• český kráľ sa vzdal nárokov na poľský trón, poľský kráľ na Sliezsko (časť Česka)
• uhorskí a cudzí kupci, najmä z Nemecka a Čiech, mohli slobodne prechádzať cez Čechy do Uhorska a späť
• výsledkom bolo zlepšenie politických a hospodárskych vzťahov v strednej Európe
• r.1336 – vydané privilégiá pre kupcov, ktorí idú po tzv. českej ceste z Prahy do Budína

http://referaty.atlas.sk/…jepis/55645/?…

---

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342 a bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v Székesfehérváre na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie. Bol jediným synom Karola Martela a Klementíny Habsburskej. Bol z otcovej strany potomkom kapetovskej dynastie z Anjou.

Narodenie Milana Rastislava Štefánika a korunovácia Ľudovíta I.

Okrem toho, že si dnes pripomíname narodenie velikána slovenského národa Milana Rastislava Štefánika, narodil sa v Košariskách, politik, vedec-astronóm, vojak, generál francúzskej armády podieľajúci sa na vzniku Československa, generál ozbrojených síl SR in memoriam a jedna z najvýznamnejších osobností moderných česko-slovenských dejín v oblasti politickej diplomacie a vedy (zomrel, tragicky zahynul v Ivanke pri Dunaji počas príletu na Slovensko) 4.5.1919),
https://sk.m.wikipedia.org/…tef%C3%A1nik
na dnešný deň pripadá aj, v priamom slede k vyššiemu príspevku, 675. výročie korunovácie Ľudovíta I. na uhorského kráľa. Tento dátum uvádza Wikipédia, z iných zdrojov sa mi potvrdenie tohoto dátumu zatiaľ overiť nepodarilo.
Ľudivít bol až tretí syn Karola I. Róberta. Dvaja starší synovia ale zomreli v detskom veku a tak následníctvo pripadlo tretiemu v poradí, teda Ľudovítovi. Za uhorského kráľa ho korunovali ako šestnásťročného. Mladíkovi pomáhala vládnuť jeho matka, kráľovná Alžbeta, mimoriadne schopná a ctižiadostivá žena. Poradkyňou mu bola až do konca svojho života a zomrela iba dva roky pred ním. Ľudovít I. zdedil po otcovi skonsolidovanú ríšu, ale neskonsolidované vzťahy s Neapolskom. Pod+a zmluvy s ním, ktorú dohodol ešte Karol I. Róbert, sa mal na vláde v Neapolsku podiľať Ľudovítov mladší brat Andrej. Keďže druhá strana zmluvu nedodržala, nasledovali neúspešné rokovania a vojnové ťaženia. Dlhá a nákladná vojna nič nevyriešila. Záujmy Ľudovíta I. sa však sústreďovali aj na Balkán. Uskutočnil päť výpadov voči Srbsku, bojoval v Rumunsku aj Bulharsku. Počas svojho 40 ročného vládnutia takmer ustavične viedol vojny. Pre Uhorsko získal naspäť Dalmáciu. Po smrti Kazimíra III. Veľkého sa v roku 1370 stal aj poľským kráľom. Doma k jeho zásluhám patrí dekrét obnovenia Zlatej buly, ktorým chcel upraviť vzťah medzi vyššou a nižšou sľachtou. Obsahuje množstvo hospodárskych a sociálnych nariadení. Povolával mníchov, zakladal kláštory, v Päťkostolí (Pécs v Maďarsku) založil prvú univerzitu na území Uhorska, posilnil vnútornú organizáciu krajiny. Za Ľudovíta I., ktorého nazývali Veľkým, dosiahlo Uhorské kráľovstvo vrchol svojej moci. (Ladislav Švihran – Kto nám vládol)

---

Ľudovít I. alebo Ľudovít Veľký z Anjou (maď. Lajos I. Nagy, poľ. Ludwik Węgierski (Andegaweński); * 5. marec 1326, Visegrád – † 10. september 1382, Trnava) bol od roku 1342 uhorský a od roku 1370 poľský kráľ. V roku 1382 zomrel v Trnave vo svojej kúrií. Pochovaný je v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár).
Na uhorský trón dosadol v roku 1342 a nástupníctvo v Poľsku mu zaistil jeho otec Karol Róbert o tri roky skôr zmluvou s poľským kráľom. Počiatok jeho vlády bol v znamení vojen s Benátkami o Dalmáciu a Dubrovník, ktoré získal v roku 1358. Po smrti svojho brata Ondreja v roku 1345 sa pokúsil získať neapolskú korunu a v rokoch 1348 – 1350 viedol vojnu s kráľovnou Janou I. Neapolsko síce dobyl, ale potom, ako vypukla morová epidémia, bol donútený ustúpiť a ponechal si iba salernské kniežatstvo. Ľudovít I. Veľký si dočasne podrobil tiež Valašsko, Bosnu, Srbsko a Bulharsko, kde potlačil sektu bogomilov. V roku 1366 ho v Pešti navštívil byzantský cisár Ján V. Palailogos a sľúbil opätovné pripojenie východnej cirkvi k Rímu, ak kresťanská Európa podporí Byzanciu proti Turkom. V nasledujúcom roku Ľudovít uzavrel vo Viterbe sedemročné spojenectvo s cisárom Karolom IV., ktoré zahrňovalo vzájomnú podporu v Taliansku. Svoju dcéru Máriu, ktorá sa stala dedičkou uhorského trónu, vydal v roku 1372 za cisárovho najmladšieho syna Žigmunda I. Luxemburského.
Po smrti svojho bezdetného strýka Kazimíra III. sa stal v roku 1370 tiež poľským kráľom, čím vznikla poľsko-uhorská personálna únia. Na počesť svojej korunovácie podnikol krížovú výpravu proti Litovcom a dobyl Červenú Rus, ktorú za nevôle poľskej šľachty pripojil k Uhorsku. V roku 1374 začal vojenskú výpravu proti Turkom a podarilo sa mu zvíťaziť nad sultánom Muradom I. Aj tak však nedokázal znovu získať balkánske kniežatstvá, ktoré sa v nasledujúcich rokoch od Uhorska definitívne odtrhli. Po smrti Ľudovíta I. Veľkého sa dedičkou poľského trónu stala jeho dcéra Hedviga (Jadwiga). Za jeho vlády dosiahlo Uhorské kráľovstvo postavenie európskej veľmoci a prežívalo rozkvet. Kráľ sa proti magnátom opieral o nižšiu šľachtu a mestá, ktorým poskytoval početné privilégia. Rovnako podporoval hospodársky a kultúrny rozvoj krajiny. V roku 1367 založil prvú uhorskú univerzitu. V roku 1382 zomrel v Trnave vo svojej kúrií (mal zámok aj pri Zvolene). Na mieste kúrie v Trnave stojí pošta a je tam pamätná tabuľa.
https://sk.m.wikipedia.org/…_I._(Uhorsko)

---

Ľudovít I. Veľký z Anjou, uhorský a poľský kráľ, zvolal v roku 1373 snem poľskej šľachty do svojho obľúbeného mesta Košice. Mal ho v obľube, a vždy sa v ňom rád zastavil. Cítil sa tam príjemne a bezpečne. Napokon, pri cestách do Poľska to bolo samozrejmé. Zaujímavé a zároveň znepokojujúce však bolo to, že najskôr nejasné, no potom už celkom zrozumiteľné pochybnosti ho zastihli práve pri inak príjemných posledných košických pobytoch. Ľudovít od útlej mladosti bojoval a väčšinou aj víťazil. Vybudoval veľkú, mocnú ríšu rozprestierajúcu sa od Litvy na severe po Dalmáciu na juhu, od Álp na západe, po Bulharsko na východe.
Čítajte viac: https://korzar.sme.sk/…z-anjou.html#…
---
Po smrti kráľa Ondreja III. z rodu Arpádovcov v januári 1301 vrcholila v Uhorsku feudálna anarchia, skupiny veľmožov súperili medzi sebou o moc, ničili krajinu a oslabovali jej hospodárstvo. Keď nakoniec v roku 1307 uznal uhorský snem za uhorského kráľa Karola Róberta z rodu Anjouovcov, stála pred kráľom ťažká úloha – nastoliť poriadok v krajine.
Anjouovci
Na uhorskom tróne vládli dvaja Anjouovci – Karol Róbert a jeho syn Ľudovít I. Veľký – patrili k neapolskej vetve rodu. Dynastia neapolských Anjouovcov odvodzovala svoje meno od grófstva Anjou v západnom Francúzsku. Jej zakladateľ bol neapolský a sicílsky kráľ Karol I. (1227 – 1285). Anjouovci svoj pôvod odvádzali od panovníckej dynastie Kapetovcov, vládnucej vo Francúzsku od 10. do 14. storočia.
http://www.oskole.sk/?…

Ferdinand I. Habsburský

Na dnes pripadá 514. výročie úmrtia zakladateľa rakúskej línie Habsburgovcov, Ferdinanda I.
Ferdinand I. Habsburský, (* 10. marec 1503, zámok Alcalá de Henares pri Madride, † 25. júl 1564, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český (od r. 1526), uhorský (od r. 1526) a rímsky kráľ (od r. 1531), rímskonemecký cisár (od r. 1558), zakladateľ rakúskej línie Habsburgovcov, mladší syn kastílskeho spolukráľa a burgundského vojvodu Filipa I. a Jany Kastílskej, kastílskej kráľovnej a dedičky španielskeho trónu.
Jeho mladosť bola spojená s bezstarostným životom na španielskom kráľovskom dvore matkiných rodičov, Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej, bohatnúcom vďaka novoobjaveným zámorským územiam. Na jeho výchovu mali vplyv obaja starí otcovia, ktorí ho viedli k prísne katolíckemu životu a k rešpektovaniu habsburských rodových ideí. Spolu s myšlienkami jedného z najväčších renesančných učencov Erasma Rotterdamského vplývali na formovanie Ferdinandovej osobnosti.
V roku 1515 bolo rozhodnuté o jeho ďalšom živote. Na základe dynastických, tzv. Viedenských sobášnych zmlúv, uzavretých v tomto roku medzi jeho starým otcom Maximiliánom I. a českým a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským sa Ferdinandovou manželkou stala Vladislavova dcéra Anna, a Mária, jeho sestra, sa vydala za Vladislavovho syna Ľudovíta.

Ferdinand I. Habsburský
V r. 1519 zomrel Ferdinandov starý otec Maximilián I. Habsburský a Ferdinand spolu so starším bratom Karolom museli riešiť otázku nástupníctva v rakúskych krajinách a na cisárskom tróne. Karol, od r. 1516 španielsky kráľ, bol ešte r. 1519 zvolený rímskym cisárom (panoval pod menom Karol V.). Ferdinand dostal po sérii jednaní a zmlúv (tzv. wormská zmluva) z r. 1520 – 1522 vládu v rakúskych rodových krajinách (Korutánsko, Štajersko a Kransko), v r. 1521 severota­lianske habsburské dŕžavy a v r. 1522 Tirolsko a rodové dŕžavy v Alsasku a Švábsku.

Po smrti švagra Ľudovíta Jagelovského (r. 1526) sa usiloval o nástupníctvo v Českom kráľovstve a v Uhorsku. Za českého kráľa bol zvolený 23. októbra 1526, jeho korunovácia sa konala 24. februára 1527. Pred vlastnou voľbou však musel zľaviť zo svojich pôvodných snáh získať túto korunu na základe dedičského práva z pozície manžela dcéry Vladislava Jagelovského, pretože české stavy trvali na voliteľnosti českého trónu. Naproti tomu stavy vedľajších krajín Koruny českej (Moravy, Sliezska a obojej Lužice) uznali na protest proti prezieravému postoju Čechov Ferdinandovo nástupnícke právo. Okrem toho súčasťou voľby bol i Ferdinandov sľub, že bude dodržiavať kompaktáty, rešpektovať slobodu českých stavov, uhradí polovicu kráľovského dlhu a prenesie svoje sídlo do Prahy.

V Uhorsku bolo jeho postavenie zložitejšie. Necelé dva mesiace po pražskej voľbe bol časťou uhorskej šľachty zvolený kráľom (17. decembra 1526), no o trón a skutočnú vládu musel počas dlhých rokov bojovať s protikráľom, sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorý dosiahol uhorský trón o mesiac skôr. Zápoľský bol podporovaný Osmanskou ríšou, ktorá od 2. polovice 15. storočia prenikala do Európy. Turci dvakrát (v r. 1529 a 1532) ohrozili Viedeň. Ferdinand si napokon – okrem titulu uhorského kráľa (korunovaný v novembri 1527) – udržal vládu v západnom Uhorsku, v Chorvátsku a na dnešnom Slovensku. Spojením rodových rakúskych dŕžav s českými krajinami a s Uhorskom do jednej personálnej únie založil Ferdinand I. podunajskú monarchiu rakúskych Habsburgovcov, štátny útvar, ktorý pretrval ďalších takmer 400 rokov (až do r. 1918).
Začiatkom r. 1531 bol Ferdinand I. v Kolíne nad Rýnom zvolený za rímskeho kráľa a stal sa tak dezignovaným nástupcom svojho brata na cisárskom tróne (5. január 1531, korunovaný v Aachene 11. januára 1531). K jeho povýšeniu do tejto hodnosti došlo po rokoch Karlovho váhania, či ponechať rímsky a španielsky trón v rukách svojich potomkov, alebo ich oddeliť. R. 1556 sa chorý Karol V. uchýlil do ústrania a Ferdinand sa stal rímskonemeckým cisárom; slávnostne ním bol vyhlásený 15. marca 1558 vo Frankfurte nad Mohanom.
Ferdinand I. sa počas svojej skoro štyridsaťročnej vlády v habsburskej monarchii usiloval o posilnenie centrálnej správy súštátia a zvýšenie panovníckej moci ako protiváhy a obmedzenia právomoci zemských úradov v Čechách a v Uhorsku a na úkor stavovských obcí jednotlivých krajín. Ešte v r. 1527 vydal dvorský poriadok, tzv. Hofstaatsordnung, v ktorom sa zasadil o vytvorenie orgánov ústrednej správy pre svoje krajiny. Dvorský poriadok, ktorý bol vlastne inštitucionálnym vyjadrením Ferdinandovho absolutistického politického programu, nebral do úvahy tradície samostatnosti českého štátu a Uhorska, podcenil mieru odporu stavovských obcí v týchto krajinách a v dobe svojho vydania nemohol vstúpiť do platnosti v celom svojom rozsahu. Išlo však o veľmi premyslené a koncepčné nariadenie, ktoré svojimi opatreniami značne predbehlo svoju dobu a ktorého plody zbierali Ferdinandovi potomkovia ešte po sto rokoch.
Absolutistické tendencie Ferdinanda I. viedli v Čechách k narastaniu stavovskej opozície, ktorá sa s panovníkom otvorene stretla začiatkom r. 1547 v tzv. prvom stavovskom odboji. Ferdinand českú stavovskú opozíciu porazil a potrestal exemplárnymi popravami a konfiškáciami majetkov (najmä mestského stavu). Prejavom vzostupu panovníkovej moci v Čechách a ignorancie českých stavov bolo podriadenie zemskej správy novomenovanému miestodržiteľovi, ktorým sa stal Ferdinandov druhorodený syn Ferdinand Tirolský.
Ako prísny, ale tolerantný katolík, zasadzoval sa o rekatolizáciu ríše s podporou katolíckych rádov (napr. jezuitov). Im zveril i vedenie novozaložených škôl v Prahe, vo Viedni a Innsbrucku. Významnou mierou sa zaslúžil o uzavretie augsburského náboženského mieru v r. 1555 a o zvolanie tridentského koncilu v rokoch 1545 – 1563.
Rímskonemecký cisár, český a uhorský kráľ Ferdinand I. zomrel v 61 rokoch a je pochovaný po boku svojej manželky a syna Maximiliána II. v hlavnej lodi Svätovítskej katedrály v Prahe pod renesančným náhrobkom od Alexandra Collina.
Korunovácie Ferdinanda I.
24. február 1527 (Praha)
3. november 1527 (Stoličný Belehrad)
11. január 1531 (Aachen)
14. marec 1558 (cisár; Frankfurt nad Mohanom)
https://cs.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD

---

Obratný politik, usiloval sa o pevné spojenie a centrálne riadenie, vystupoval proti stavom i nekatolickému náboženstvu. Od roku 1521 manžel Anny Jagellonské (1503 – 1547), 1526 po smrti jej brata Ľudovíta bol zvolený kráľom v Čechách a Uhorskú. Presadzoval dedičnosť tronu a absolutistické tendencie. V roku 1547 potrestal odpor českých stavov konfiškaciami a najmä obmedzením právomocí miest. Odrazil útoky Turkov, ktorí po bitke pri Moháči 1526 ohrozovali jeho krajiny. Od roku 1521 zastupoval Karola V. v nemeckej ríši, usiloval o rekatolizaciu, 1555 prispel k uzatvoreniu augšpurského náboženského mieru.
Od roku 1556 po počiatočnom nepriateľstvé voči nekatolíkom usiloval o náboženské zmierenie s protestantami a reformu katolickej cirkvi, dal podnet k zvolaniu tridentského koncilu. O rekatolizaciu usiloval najmä pôsobením jezuitov, ktorých povolal do krajiny. Založil internáty vo Viedni, Prahe a Innsbrucku a zveril jezuitom dohľad nad školstvom. Pokusil sa o centralizáciu správy habsburských krajín, v roku 1552 vytvoril ríšsku dvorskú radu a 1556 dvorskú vojnovú radu. Svoje krajiny rozdelil medzi synov Maximiliána II. (české krajiny, Uhorsko, Rakúsko), Ferdinanda Tirolského (Tirolsko a tzv. predné krajiny) a Karola Štajerského (Štajersko, Korutansko, Krajina).
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-19335

---

O trůn uherský musel Ferdinand bojovat s protikrálem sedmihradským vévodou Janem Zapolským, který získal trůn o měsíc dříve. Zapolského podporovala osmanská říše. Ferdinand byl korunován uherským králem v listopadu 1527 a vládu si udržel také v západních Uhrách, v Chorvatsku a dnešním Slovensku. Založil podunajskou monarchii rakouských Habsburků a to spojením rodových rakouských držav s českými zeměmi a s Uhrami. Tento státní útvar přetrval až do roku 1918.
http://www.panovnici.cz/…I-habsbursky

1420 - korunovácia Žigmunda Luxemburského za českého kráľa

Žigmund Luxemburský (* 14. február 1368, Norimberg, Nemecko – † 9. december 1437, Znojmo) bol brandenburský markgróf (1378 – 1388 a 1411 – 1415), uhorský kráľ (od 31. marca 1387), český kráľ (korunovaný 28. júla 1420, vládol v rokoch 1436 – 1437), rímsky kráľ (zvolený v roku 1410 a znovu 21. júla 1411 korunovaný 8. novembra 1414), lombardský kráľ (25. november 1431) a sväto-rímsky cisár (31. máj 1433).
Narodil sa v Norimbergu ako syn cisára Karola IV. a Alžbety Pomoranskej. Po otcovej smrti mu v roku 1378 pripadlo Brandenbursko. V roku 1388 dal Brandenbursko moravskému bratancovi Joštovi. Po Joštovej smrti v roku 1411 opäť pripadlo Žigmundovi. V roku 1415 ho zas dal Fridrichovi I., hradnému grófovi z Norimbergu, čím urobil z rodu Hohenzollernovcov najdôležitejšiu rodinu v Nemecku.
V roku 1379 Žigmunda v Trnave zasnúbili s Máriou, dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. V roku 1381 Václav IV., Žigmundov najstarší brat a český kráľ, trinásťročného Žigmunda poslal do Krakova, aby sa – ako snúbenec Márie a tým aj perspektívny (aj) poľský kráľ – zoznámil s krajinou a jej ľudom. Václav IV. mu daroval aj Neumark, aby sa tým uľahčil styk medzi Brandenburskom a Poľskom.
Po smrti Ľudovíta I. v roku 1382 sa Žigmundova snúbenica Mária stala kráľovnou Uhorska a Poľska, jej matka Alžbeta ju však zastupovala ako regentka. Na základe toho si Žigmund začal nárokovať uhorský aj poľský trón.
Mária, Alžbeta a väčšina uhorských šľachticov Žigmundove nároky na uhorský trón odmietli. Čoskoro nato aj malopoľská šľachta odmietla prijať Žigmunda za poľského kráľa a z dcér Ľudovíta I. bola ochotná prijať za poľskú kráľovnú len tú, ktorá sa bude trvalo zdržiavať v Poľsku. Po rokovaniach medzi Alžbetou a šľachtou nakoniec bola uzavretá Košická dohoda, podľa ktorej v roku 1384 korunovali za poľskú kráľovnú Ľudovítovu dcéru Hedvigu. Tú poľská šľachta donútila vydať sa v roku 1386 za litovské knieža Vladislava II. Jagelovského, ktorý sa potom stal poľským kráľom a definitívne tak ukončil poľsko-uhorskú personálnu úniu. Vznikla poľsko-litovská personálna únia, zárodok budúcej Poľsko-litovskej únie.
V samotnom Uhorsku zatiaľ v roku 1383 vypuklo proti Alžbetinej vláde povstanie. Alžbetu podporoval rod Gorjanských na čele s palatínom Mikulášom Gorjanským, ktorý bol milencom a hlavným usmerňovateľom Alžbetinej politiky.
V lete roku 1385 Žigmund, ktorého Mária a jej okolie odmietli a podporovali ho len niektorí uhorskí magnáti a ostrihomský arcibiskup, napadol Uhorsko a obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu. Na tento účel sa musel vzdať správy Brandenburska v prospech českého kráľa Václava IV. (Žigmundovho brata), ako aj dať do zálohy časť Brandenburska a do držby Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku stolicu svojim bratancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi, výmenou za úver, ktorý mu poskytli. Na jeseň Žigmundovi v Uhorsku dovolili vziať si Máriu v Budíne, sčasti preto, lebo Karol II. Malý z neapolskej vetvy Anjouovcov pristál v Chorvátsku, aby si nárokoval uhorský trón, čo znamenalo ďalšieho nepriateľa pre vládu Márie. Po sobáši však Žigmund opustil Uhorsko a vrátil sa do Česka, aby získal viac vojska.
Zatiaľ v Uhorsku v decembri 1385 Karol II. dorazil do Budína, kde ho na nátlak prívržencov korunovali za uhorského kráľa. 7. februára 1386 potom slovenský šľachtic Blažej Forgáč, podporovateľ Márie, na popud Mikuláša Gorjanského a so súhlasom Alžbety, mečom napadol Karola II., ktorý na následky zranenia o dva týždne zomrel. K moci sa tak opäť dostali Gorjanskí a Mária s Alžbetou.
Krátko nato, na jar 1386, Žigmund a Václav IV. napadli Uhorsko a obsadili Ráb. Po rokovaniach s Alžbetou a Máriou Uhorsko akceptovalo záloh spomínaných slovenských stolíc Česku.
Keď sa Žigmund v Čechách dozvedel, čo sa stalo v Budíne, urýchlene do mesta prišiel, aby ho následne vyhlásili za hlavného krajinského kapitána. Potom sa snažil vyslobodiť internované kráľovné. Podarilo sa mu to po značných neúspechoch až s podporou vojska Benátskej republiky, ktorá chcela zabrániť vplyvu Neapolského kráľovstva v tejto oblasti, v júni 1387 (v júni kapituloval Novi Grad benátskemu admirálovi a tým bola oslobodená Mária; Alžbeta zomrela už prv, lebo ju vlastnoručne zaškrtil a pred očami obliehajúcich vojsk z okna hradu vyhodil nazlostený Ján Horváti, keď sa dozvedel, že rokuje s Benátčanmi). Už predtým sa Žigmundovi 31. marca 1387 podarilo presadiť svoju korunováciu za uhorského kráľa.
Situácia v Uhorsku však zostala aj potom nepokojná. Na juhu stále existovali prívrženci neapolského dvora a súperenie magnátskych rodov pokračovalo (v rokoch 1392 – 1394 boli porazení a majetkov zbavení Horvátiovci).
Paralelne k tomu navyše po bitke na Kosovom poli (15. júna 1389) začalo Uhorsko hraničiť s Osmanskou ríšou. Tým sa začalo prakticky permanentné súperenie Uhorska s Osmanskou ríšou o Bosnu, Srbsko a podobné hraničné kniežatstvá a ustavičné pohraničné boje medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou. V roku 1395 v bitke pri Malom Nikopoli uhorské vojská dočasne zastavili osmanský postup na rumunské kniežatstvá a Dobrudžu. V roku 1396 Žigmund zorganizoval veľkú medzinárodnú križiacku výpravu (100 000 mužov) proti Turkom, ktorá sa skončila totálnou porážkou kresťanských vojsk pri Nikopole 28. septembra 1396. V tejto bitke bolo zabitých veľa uhorských šľachticov, zajatých veľa križiakov a Turci za nich (napríklad za slovenského palatína Uhorska Leustacha z Jelšavy) požadovali výkupné. Žigmundovi sa podarilo ujsť na lodiach dolu Dunajom a zvyšky porazeného vojska ustúpili späť do Uhorska pod vedením bratislavského župana Stibora zo Stiboríc a Beckova (prezývaného „malý slovenský kráľ“). Turci potom niekoľko mesiacov plienili v južnom Uhorsku. Očakávaný ďalší útok Turkov sa (až do roku 1408) nekonal, lebo Turci museli bojovať na východe proti Tamerlánovi a potom vznikli v Osmanskej ríši dynastické boje.
Problémy boli aj na severe. V roku 1395 uhorské vojská pod vedením Jána z Kaniže a Slováka Leustacha z Jelšavy porazili poľského kráľa Vladislava II. snažiaceho sa získať trón ako manžel dcéry Ľudovíta I. Umožnila mu to smrť Márie (tehotná padla z koňa a zomrela aj s dieťaťom) v tom istom roku, ktorá spôsobila nielen koniec storočnej vlády Anjouvcov v Uhorsku, ale najmä to, že Žigmund prestal byť legitímnym uhorským kráľom. Konflikt sa dočasne skončil mierom v Spišskej Novej Vsi z júla 1397.
V roku 1397 moravský markgróf Prokop napadol severné Slovensko, pretože Žigmund nesplatil svoj vyššie spomínaný úver, ale Prokopa porazili.
Zhruba od roku 1400 si už boli všetci vedomí, že osmanské nebezpečenstvo bezprostredne nehrozí. Žigmund sa teda začal venovať vývoju v Čechách a v Nemecku, netušiac, že Uhorsko bude načas opäť väčším problémom.
Zhruba v tom istom čase v roku 1403 syn nebohého Karola II., Ladislav Neapolský, podporovaný pápežom, spolu so svojimi uhorskými spojencami prenikol do dnešného Maďarska z Dalmácie, ktorú obsadil už v roku 1402. Žigmund bol vtedy v Česku. Zároveň vypuklo povstanie pod vedením Tomáša Ludanického na juhozápadnom Slovensku. V júli 1403 Ladislavove vojská porazil Stibor zo Stiboríc a v auguste a septembri ich porazili Žigmundove vojská. Medzitým 9. augusta v Bratislave Žigmund, nahnevaný skutočnosťou, že Ladislav mal pápežovu podporu, zakázal uhorskej cirkvi odvádzať akékoľvek poplatky Rímu a prijímať odtiaľ akékoľvek príkazy. Nato pápež Žigmunda exkomunikoval a Žigmund zas na oplátku na sneme v Bratislave v roku 1404 vydal Placetum regium, ktorým obmedzil práva pápeža v Uhorsku a do niektorých cirkevných funkcií menoval svetských gubernátorov.
V roku 1410 Žigmunda zvolila časť kurfirstov za nemeckého (rímskeho) kráľa. V roku 1411 ho po smrti Ruprechta Falckého zvolili za nemeckého kráľa druhý raz a definitívne. V tom istom roku bola Žigmundova dcéra Alžbeta (dvojročná) zasnúbená s Albrechtom Habsburským (štrnásťročný) v Bratislave a Žigmund proklamoval Albrechta za svojho dediča. V roku 1421 sa v Bratislave konala svadba Žigmundovej dcéry Alžbety a Albrechta Habsburského.
Žigmund zorganizoval kostnický koncil (konal sa 1414 – 1418), na ktorom bola odstránená pápežská schizma trvajúca od roku 1387, a na ktorom sa však na druhej strane rozhodlo o upálení Jána Husa (v 1415). Hoci Žigmund predtým zaručil Husovi svojím glejtom bezpečnosť, nezabránil jeho odsúdeniu a upáleniu, pretože videl, že podpora Husa ohrozuje jeho politiku na koncile. Z tohto činu neskôr vyplynul jeho zápas o českú korunu a nenávisť Čechov voči jeho osobe.
Od decembra 1419, kedy zomrel Václav IV., sa Žigmund úplne sústredil na získanie českého trónu. Dal sa korunovať za českého kráľa, ale čáslavský snem ho českého trónu zbavil v roku 1421. V rokoch 1419 až 1435 stál Žigmund na čele boja proti husitom v Česku a okolí. Podarilo sa mu ich zdolať, až keď v ich radoch došlo k vnútornému rozkolu.
V rokoch 1428 až 1435 českí husiti uskutočňovali svoje spanilé jazdy aj na Slovensko, čo prinútilo Žigmunda opäť sa venovať Uhorsku. Okolo roku 1430 sa Žigmund rozhodol, že vďaka centrálnej polohe Bratislavy v jeho stredoeurópskej ríši premení Bratislavský hrad na najväčší hrad v Európe a sídlo jeho ríše. V rokoch 1430 – 1435 sa síce uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu, ale Žigmund na hrade nakoniec nesídlil (sídlil v meste pod hradom) a plány sa nerealizovali. Za Žigmundovej vlády sa však uskutočnili veľkolepé prestavby aj iných hradov.
Roku 1433 sa Žigmund stal – ako prvý vladár Uhorska vôbec – aj rímskym cisárom.
V rokoch 1433 – 1434 dosiahol Žigmund všetky svoje politické ciele. V roku 1434 vypracoval projekt reformy rímskonemeckej ríše. V roku 1436 sa presťahoval do Prahy. V roku 1437 sa konal ríšsky snem v Chebe, kde sa diskutovalo o reforme rímskonemeckej ríše. V decembri 1437 zomrel v Znojme. Nezanechal mužských potomkov.
Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. K jeho ďalšiemu rozšíreniu smeroval tiež sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym arcivojvodom Albrechtom V. Habsburským, ktorý bol predurčený za dediča Žigmundových dŕžav.
Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti Vladislavovi II. Jagelovskému z Poľska (1395 – 1412), proti Ladislavovi Neapolskému (1403), proti husitom (1419 – 1437) a proti Benátkam (opakovane).
V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku dal Moravanom do zálohy západné Slovensko, ďalej preto, že kruto postupoval proti odporcom, ale najmä preto, že štedro obdarúval svojich prívržencov (dve tretiny z dovtedajších kráľovských majetkov dal do trvalej držby prevažne veľmožom a z ich vplyvu sa potom nevedel vymaniť). V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane neslobodno zabudnúť, že pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom.
Aj v Česku bol neobľúbený, tu však pre upálenie Jána Husa (po jeho upálení dostal prezývku „liška ryšavá“). Husitská revolúcia v Čechách mu napokon bránila prevziať vládu v Českom kráľovstve celých 16 rokov.
(zdroj Wikipédia)

---

Žigmund Luxemburský je rozporuplná osobnosť, nielen ako kráľ, ale aj ako človek. Nemilovaný syn svojho otca, nemilovaný snúbenec, nenávidený manžel, dieťa ktoré sa stretávalo s neláskou z ktorého vyrástol muž, ktorý akoby nemal v sebe veľa dobrého, ale niekedy veľmi prekvapí svojou rozhodnosťou a múdrosťou. Jedni ho chvália, iní zatracujú, ale skutočný Žigmund Luxemburský je niekde medzitým, nehľadiac na pohľad národov. Muž zaťažený svojimi koreňmi, detstvom, dospievaním, mladosťou, človek ako každý iný, ibaže cisár.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-25687

---

Máloktorý z uhorských a českých panovníkov bol v minulosti toľko odsudzovaný ako Žigmund Luxemburský. V Čechách ho poznali ako podlú a vierolomnú “líšku ryšavú”, zradcu Husa a hubiteľa vlastného národa. V maďarskej tradícii je panovníkom, ktorý prehajdákal bohatstvo krajiny a zanedbal jej obranu proti Turkom. Novšia historiografia ho však zároveň vidí ako jedného z najvýznamnejších stredoeurópskych panovníkov, vzdelaného muža s veľkým rozhľadom, ktorému sa podarilo ukončiť pápežskú schizmu. Českým kráľom bol Žigmund prvýkrát korunovaný 28. júla 1420, pred 585 rokmi.
Čítajte viac: https://www.sme.sk/…-zradcu.html#…

Re: Dnes si pripomíname 300. výročie narodenia Márie Terézie
Odpoveď na príspevok č. 9672

Panovníčka monarchie hrdo sedela na koni na dnešnom Štúrovom námestí, až kým „po prvej svetovej vojne rozvášnený dav (údajne pod vplyvom českých legionárov) Máriu Teréziu zničil ako symbol rakúsko-uhorskej monarchie“, opisuje Ľuboš Jurík v knihe Rozpomínanie – črty a príbehy zo starej Bratislavy

Zaujímalo by ma kto boli tí “českí legionári” hmm…, poznám iba československých legionárov.., tí boli vinní aj za škaredé počasie na 1. mája 

Každopádne ďakujem za vynikajúci blog a veľmi prínosné čítanie 

Ja tomu rozumiem tak, že každý autor (hovoríme o knihe), pokiaľ nejde o vážnu faktografiu (a aj vtedy občas), sa vyjadruje svojim jazykom. Domnievam sa, že Luboš Jurík pod vyjadrením “českých legionárov” popisoval legionárov českej národnosti. Netreba zabúdať ani na tzv. “Českú družinu” ktorú títo dobrovoľníci v Rusku vytvorili.
https://sk.wikipedia.org/…9_l%C3%A9gie
Osobne tomu rozumiem. Títo dobrovoľníci vracajúci sa z Ruska nedlho po “Októbrovej revolúcii” a asi nasiaknutí “revolučnou eufóriou” sa správali tak, ako je v revolučných časoch obvyklé. Všetko včerajšie je zlé a treba sa s tým vysporiadať. Opäť obvykle bez poznania historických súvislostí atď. V Rusku po Októbrovej revolúcii vtrhli negramotní mužíci do kaštieľov a podobných symbolov cárskeho samoderžavia a šľachty a sekerami a kladivami rozbili všetko, od sôch až po detské pianína.
A ďakujem za uznanie.

Ďakujem za odpoveď, pozorne som si prečítal Váš príspevok a asi sa zhodneme na tom že pojem “českí legionári” je nesprávny, ak nie zavádzajúci.. Akosi sa neviem vžiť s predstavou že česky hovoriaci legionári podnecovali ničenie symbolov monarchie zatiaľ čo slovensky hovoriaci legionári boli proti.. Mimochodom v tzv. Českej družine boli aj slováci, síce v menšine ale boli, či sa nám to páči alebo nie a nejde to jednoducho rozdeliť na českých a slovenských legionárov.. Podobne ako nehovoríme o 1. Českom armádnom zbore iba preto lebo tam bolo viacej čechov ako slovákov (úplne logicky), počnúc velením a končiac radovými vojakmi. Chápem že pre niekoho to je možno detail, alebo autor (L. Jurík) iba zvolil nešťastnú formuláciu (vo mne to tak trochu evokuje snahu o “slovenský alibizmus”) no práve na detailoch sa častokrát ohýba história doprava/doľava…

Ten príklad s Ruskou revolúciou sa mi páči, je naozaj trefný (bohužiaľ)..

Pevne verím že som Vás týmto slovičkárením neotrávil a historické okienka budú mať svoje pokračovanie.., ešte raz vďaka 

Re:
Odpoveď na príspevok č. 10273

Ale nie pasarana, žiadne “otrávenie”, práve naopak, veľmi pozitívne vnímam spätnú väzbu a konštruktívnu diskusiu v tomto (nie len) vlákne. Nikto nevie všetko a nikto nie je neomylný, takže racionálna debata je vítaná a môže celú tému len posunúť v rámci osvety a poučenia.
Mňa zas zaujal Vami uvedený aspekt o možnom “alibizme” autora, čo môže byť blízke pravde. Napadla mi hriešna sci fi myšlienka, že ak by čs legionári poničili v Prahe sochu sv. Václava alebo Karola IV., veľmi pravdepodobne by to zas boli slovenskí legionári
Každopádne k podrobnejšiemu obsvetleniu diskutovanej udalosti by bolo asi potrebné si preštudovať dobovú tlač, vyjadrenia priamych účastníkov a podobne, ale samotný fakt, či legionári ktorí poničili jazdeckú sochu Márie Terézie hovorili zväčša česky, myslím nie je tak podstatný. Podľa môjho názoru, a tu s Vami opäť výrazne súhlasím, je omnoho tragickejšie, v rámci historického povedomia národa smutnejšie a devastujúcejšie “váľanie sôch” našej histórie meniacimi sa vládnúcimi ideológiami a ich “úpravami” dejín vo svoj prospech a pre svoje ideologické ciele tak, že dnes si musíme hrdinov vymýšľať…
No a ešte poznámka k pokračovaniu blogu – historického kalendára. Základná téma blogu, teda vychytenie zaujímavých výročí z pohľadu numizmatiky, sa logicky po roku vyčerpala. Takže teraz sa vraciam podrobnejšie (ak stíham) k jednotlivým významnejším výročiam – udalostiam, ako sú korunovácie či úmrtia panovníkov, ich závažné rozhodnutia, významné bitky ktoré pootočili kormidlom dejín, menili hranice alebo panovníkov samých a podobne. Samozrejme by som (a iste nie len ja) uvítal, ak by ktorý koľvek užívateľ v tomto blogu vyzdvihol nejaké výročie, udalosť, ktoré je jemu zberateľsky či osobne blízke a pre neho významné.
Všetkým želám pohodovú sobotu a už frčím na Červený kameň. Ak tam bude niekto z Vás – užívateľov stránky, pozývam na kávu 

Pred 125 rokmi bola v Rakúsku-UIhorsku zavedená korunová mena

Jedna z menových reforiem sa v Rakúsko-Uhorsku uskutočnila pred 120 rokmi. Zákon č. 17/1892, zavádzajúci korunovú menu krytú zlatom v Rakúsko-Uhorsku bol vydaný 2. augusta 1892. Zlaté a grajciare nahradili koruny a haliere. Jeden kilogram rýdzeho zlata vtedy zodpovedal hodnote 3280 korún.
Názov koruna je odvodený od razeného obrazu kráľa či cisárskej koruny ako znaku panovníckej moci. Prototypom sú francúzska couronne d'or zo 14. storočia a anglická crown z 1. polovice 16. storočia, obdobne i španielska, portugalská a dánska koruna zo 16.-17. storočia. V Uhorsku sa korune hovorilo korona, halier bol fillér. Mince korunovej meny sa razili iba v dvoch mincovniach, vo Viedni bez značky mincovne (rakúsky typ) a v Kremnici označené K.B. (uhorský typ).
Základným nominálom – mincou, ktorou ľudia na území Rakúsko-Uhorska, teda aj na území Slovenska, fyzicky platili, bola teda od roku 1892 strieborná koruna. Z 1 kg mincového striebra sa jej vyrazilo 200 kusov. Hmotnosť jednej koruny bola 5 g, jej priemer bol 23 mm. Na averze koruny bola podobizeň vtedajšieho panovníka Františka Jozefa I., na reverze uhorská svätoštefanská alebo rakúska cisárska koruna. Zo striebra boli razené koruny v hodnotách 1, 2 a 5, koruny v hodnotách 10, 20 a 100 boli zo zlata.
http://www.teraz.sk/…-clanok.html

---

Koruna (nem. Krone; maď. korona; nesprávne aj rakúsko-uhorská koruna) bola mena Rakúsko-Uhorska od roku 1892 do roku 1918. Rakúsko-Uhorsko bola dualistická monarchia Predlitavska (Rakúska) a Zalitavska (Uhorska). Každý štát mal pre spoločnú menu svoj vlastný oficiálny názov, v Rakúsku Krone, v Uhorsku korona. Jedna koruna sa skladala zo 100 menších jednotiek, ich oficiálny nemecký názov bol Heller (teda halier), maďarský fillér.
Korunové mince sa vydávali osobitne pre Uhorsko (“uhorská koruna”) a pre Rakúsko (“rakúska koruna”). Papierové peniaze boli spoločné. Príznačný pre národnostné pomery v Rakúsko-Uhorsku bol výzor papierových peňazí. Na jednej strane bol text v nemčine a zároveň v jazykoch ostatných národov Predlitavska, na druhej strane bankovky bol text iba v maďarčine (jazyky národov Zalitavska vrátane slovenčiny chýbali).
Do konca roku 1891 sa v Rakúsko-Uhorsku používal ako mena zlatý rakúskej meny (zlatník, zlatka, gulden). Koruna vychádzala zo zlatého v pomere 1 zlatý = 2 koruny. V obehu však zlatky a grajciare ostali ešte niekoľko rokov. 1. svetová vojna znamenala rozpad Rakúsko-Uhorska. Meny novovzniknutých nástupníckych štátov sa nazývali tiež koruna, koruna česko-slovenská, rakúska koruna, maďarská koruna a koruna Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (dnes už žiadna z týchto mien neexistuje). Niektoré územia Rakúsko-Uhorska pripadli susedným štátom (Rumunsku, Poľsku, Taliansku, Ukrajine) a začali sa používať národné meny týchto štátov.
https://sk.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko)

---

Korunová mena sprevádzala od konca 19. storočia každodenný život viacerých národov strednej Európy. Po zániku Rakúsko-Uhorska v roku 1918 niektoré nové štáty korunovú menu zrušili.
Keď budeme hľadať jej počiatky na území dnešného Slovenska, musíme sa vrátiť späť do habsburskej monarchie druhej polovice 19. storočia. Monarchia vtedy zažívala búrlivú priemyselnú revolúciu, najskôr v rakúskej a od poslednej tretiny 19. storočia aj v uhorskej časti štátu. Predpokladom úspešného ekonomického vývoja celej krajiny bola stabilná hodnotná mena. V platnosti však boli počas celého 19. storočia rôzne menové systémy a platidlá. Už od roka 1753 malo vtedajšie Rakúsko (od roka 1867 Rakúsko-Uhorsko) v platnosti tzv. konvenčnú menu zavedenú Máriou Teréziou. Konvenčnú preto, lebo vznikla dohodou – konvenciou Rakúska a niektorých nemeckých štátov o razbe kovových platidiel s jednotným obsahom striebra. Základnou jednotkou konvenčnej meny v Rakúsku bol jeden zlatý, ale razený v striebre. V obehu sa nachádzali aj zlaté mince (kremnické dukáty s obsahom približne 3,46 g zlata) a drobné medené mince.
Rozmach tovarovo-peňažných vzťahov a ustavičný rast výdavkov štátu si vyžiadal aj paralelné zavádzanie papierových peňazí. Tie už v roku 1703 začala v malých množstvách vydávať Viedenská mestská banka, ktorá postupne nadobudla funkcie centrálnej emisnej banky. V roku 1762 prešla na popud štátu k vydávaniu papierových peňazí v obrovských miliónových hodnotách – známych ako “bankocetle”. Boli rovnocenné kovovým peniazom a štát ich menil za striebro. Množstvo papierových peňazí v obehu však neúmerne narastalo oficiálnymi aj tajnými emisiami a hodnotné kovové mince sa z obehu vytrácali. Na začiatku 19. storočia, najmä v dôsledku astronomických výdavkov na vojnu proti Napoleonovi, bola situácia taká neúnosná, že štát musel pristúpiť v roku 1811 k menovej reforme a devalvácii. Inflačné “bankocetle” začal vymieňať za papierové štátovky tzv. viedenskej meny, ľudovo nazývané “šajny”. Aj nová mena počas niekoľkých rokov podľahla hyperinflácii. V roku 1816 preto vznikol prvý oficiálny ceduľový ústav monarchie – Privilegovaná rakúska národná banka vo Viedni, ktorá mala za úlohu sťahovať znehodnotené štátovky viedenskej meny a nahrádzať ich bankovkami s charakterom zákonného platidla. Uvedené označenie v praxi znamenalo, že sa nové bankovky stali rovnocennými strieborným peniazom konvenčnej meny. Opatrenia zabezpečili na určité obdobie stabilizáciu menového vývoja.
Priaznivý hospodársky vývoj monarchie v poslednej štvrtine 19. storočia umožnil zavedenie modernej pevnej meny, ktorá mala definitívne ukončiť viackoľajnosť menového vývoja a krízové otrasy. Ustavičný pokles hodnoty striebra súčasne zapríčinil prechod menového systému na krytie zlatom. V roku 1892 zaviedlo Rakúsko-Uhorsko úplne novú korunovú menu. Tá nahradila tradičnú menovú jednotku zlatý v striebre novou rakúsko-uhorskou korunou s obsahom zlata 0,328 g. Koruna sa delila na 100 halierov. V skutočnosti jedno- a dvoj- a päťkorunové mince razili zo striebra, pričom objem kovu predstavoval 50 percent objemu striebra zo zlatého rakúskej meny. V zlate sa razili desať- a dvadsaťkorunové mince. Kovové peniaze boli dualistické, čiže s rozdielnymi nápismi a znakmi pre rakúsku a uhorskú časť monarchie. Dualistický charakter mali aj papierové koruny, oficiálne kryté zlatom. Zavedenie zlatého štandardu meny, teda voľnej zmeniteľnosti papierových korún za menové zlato, však vládne finančné kruhy odkladali. Zlatý štandard sa realizoval iba vymeniteľnosťou za svetové meny viazané na zlato. Rakúsko-uhorská banka práve cestou devízovej politiky a diskontnými sadzbami, od ktorých sa odvíja úroková miera, zabezpečovala hodnotu novej meny. Ľud si na koruny zvykol až po roku 1900 a ešte dlho prepočítaval ceny na zlaté a grajciare.
http://hnporadna.hnonline.sk/…stnast-rokov

---

Mince Rakúska Uhorska: korunová mena Františka Jozefa I.
http://www.limitamince.sk/…orska-cast-1

Opäť zaujímavé čítanie.. Veľká vďaka za pokračovanie blogu! 

Téme vyššie sa venujú aj dnešné Hospodárske noviny. Celý článok je len pre predplatiteľov, ale i to čo sa prečítať dá je zaujímavé a šperkuje to veľmi vydarený obrázok.
http://finweb.hnonline.sk/…bilo-ju-euro

V Olomouci bol zavraždený český kráľ Václav III., čím dynastia Přemyslovcov vymrela po meči

Václav III. (* 6. október 1289 – † 4. august 1306, Olomouc) bol český, poľský (1305 – 1306) a uhorský (ako Ladislav (V.), 1301 – 1305) kráľ, posledný český panovník z rodu Přemyslovcov. Bol synom českého kráľa Václava II. a Guty Habsburskej, dcéry rímskeho kráľa Rudolfa I. Habsburského.
Rodina
Otec – Václav II.
Matka – Guta Habsburská
Manželka – Viola Těšínska
Starý otec – Přemysl Otakar II.
Sestra – Eliška Přemyslovna
Keď v roku 1301 zomrel posledný z Arpádovcov na uhorskom tróne (Ondrej III.), Václav II. sa usiloval o získanie uhorského trónu. Jeho syn bol však už od februára 1298 zasnúbený s Ondrejovou dcérou Alžbetou. Uhorským kráľom sa tak stal Václav III., ktorý bol 27. augusta 1301 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) korunovaný a v hierarchii uhorských kráľov získal meno Ladislav V.
Faktický vplyv však mal iba na Slovensku a v Burgenlande. Už v roku 1304 ho otec Václav II. musel vojensky hájiť a Václav III. odchádza aj s uhorskou korunou do Česka.
Po smrti otca zdedil Václav (ako Václav III.) českú a (ako Václav II.) poľskú korunu, ale takisto sa dostal do zložitej situácie. Stál proti nemu cisár Albrecht I. Rakúsky, v Poľsku Vladislav Lokietok, v Uhorsku sa Václavovi nedarilo presadiť sa proti priaznivcom Karola I. Róberta z Anjou. Jeho manželkou sa stala 5. októbra 1305 Viola Těšínska.
Postupne stratil vplyv v Uhorsku. Uhorskej koruny sa preto takticky vzdal a prenechal ju svojmu spojencovi Otovi III. Dolnobavorskému z dynastie Wittelsbachovcov (ani ten ju však proti Karolovi Róbertovi, ktorý mal podporu pápeža, nedokázal udržať).
Václav uzavrel mier s Albrechtom Rakúskym, ktorému postúpil niektoré územia (Chebsko, Pleißensko a Meißensko), čím si uvoľnil ruky k zásahu v Poľsku.
Keď sa však v lete roku 1306 do Poľska vydal, aby v ňom upevnil svoje postavenie, bol v Olomouci v dome bývalého olomouckého dekanstva (v susedstve dnešnej Katedrály sv. Václava) zabitý neznámym páchateľom. Po smrti svojho otca Václava II. († 21. september 1305) tak vládol Václav III. českej zemi len necelých 14 mesiacov. Václav okrem toho nezanechal manželského potomka, jeho smrťou tak po meči vymrela legitímna kráľovská vetva Přemyslovcov a nastali roky bojov o nástupníctvo v Kráľovstve českom. V čase vraždy mal 16 rokov. Najprv bol pochovaný v krypte Katedrály sv. Václava v Olomouci (1306 – 1326), odkiaľ ho o dvadsať rokov neskôr nechala jeho sestra, kráľovná Eliška Přemyslovna, previesť do zbraslavského kláštora a uložiť vedľa ostatkov jeho otca Václava II. Pozostatky oboch českých kráľov sa však stratili v priebehu husitských vojen.
https://sk.m.wikipedia.org/…3%A1clav_III.

---

Přemyslovci boli príslušníci českého panovníckeho rodu, ktorý vládol v Čechách od konca 9. storočia do roku 1306. Okrem českého zasadli i na uhorský a poľský trón. V českých krajinách panovali i na Morave (ako údelné kniežatá brnianske, znojemské a olomoucké). Hlavná línia vymrela po meči v r. 1306, vo vedľajšej (opavskej) línii vymreli až v r. 1521.
https://sk.m.wikipedia.org/…%99emyslovci

---

Václav III. (6. října 1289 Praha – 4. srpna 1306 Olomouc) byl sedmý král český, král polský (1305–1306) a uherský (1301–1305), poslední český panovník z rodu Přemyslovců. Byl zavražděn v Olomouci.
12. února 1298 byl Václav ve Vídni zasnouben s jedinou dcerou uherského krále Alžbětou. Uherský král Ondřej III. se nedočkal dalšího potomstva a roku 1301 zemřel. Rod Arpádovců jím vymřel po meči. Bylo nutné najít nového panovníka, v jehož těle by kolovala arpádovská krev. Uherští magnáti nechtěli přijmout kandidaturu Karla Roberta z Anjou a hledali jinou možnost. V úvahu připadal Ota III. Dolnobavorský, Arpádovec po matce, a Václav III., vnuk Kunhuty Haličské a snoubenec desetileté osiřelé Alžběty. Nakonec rozhodlo bohatství českého krále.
Václav II., přes nesouhlas královské rady, začal pro syna usilovat o získání uherského trůnu a uherští páni byli uplaceni kutnohorským stříbrem. 27. srpna 1301 byl dvanáctiletý Václav III. po mnoha jednáních ve Stoličném Bělehradě korunován uherským králem a v hierarchii uherských králů získal jméno Ladislav V.

„ …v den Rufa mučedníka byl od arcibiskupa kaločského ve městě Královském Bělehradě s přeskvělou nádherou slavnostně korunován svatou korunou uherských králů. Byli tam přítomni arcibiskupové, hrabata a přemnozí šlechticové a po skončení oné radostné slavnosti uctivě dovedli toho nového krále do Budína. Tak se tedy dědic český stal králem uherským." (Petr Žitavský)

Faktický vliv však měl v Uhrách mladičký král pouze na Slovensku a na západě dnešního Maďarska. Už v září 1301 se v Budíně objevil papežský legát Mikuláš Boccasini, pozdější papež Benedikt XI., zastupující zájmy Karla Roberta a tlumočící názor, že jen papežská kurie má právo rozhodnout o uherském králi. Později papež Bonifác VIII. Václava II. osočil, že se neprávem zve polským králem a zároveň jej vyzval, aby do půl roku předložil doklady synových nároků na svatoštěpánskou korunu. K tomu vyzval i Anjouovce.
Opozice v Polsku i Uhrách proti přemyslovskému soustátí rostla. Římskoněmecký král Albrecht I. Habsburský se postavil na stranu papeže Bonifáce, který jediný z něj eventuálně mohl udělat císaře (byť s Václavem II. byli dosud spojenci a český král mu pomohl k německé koruně). Václav II. se marně snažil získat vojenskou podporu francouzského krále Filipa Sličného, který také neměl s papežem dobré vztahy. 31. května 1303 přiřkl Bonifác VIII. svatoštěpánskou korunu Karlu Robertovi z Anjou. Všechny poddané Václava III. zprostil přísah věrnosti.

“Posílaje králi Václavovi papežovu bullu ze dne 31. máje, připojil k ní [Albrecht I. Habsburský] vyzvání, aby postoupil mu království Uherského i Polského a zemí Krakovské, Míšeňské i Chebské, pak aby aneb odevzdal mu stříbrné doly Kutnohorské k užívání na šest let, aneb aby položil pokuty 80.000 hřiven stříbra za desátek říši prý Římské povinný a potud neodvedený.” (František Palacký)

Václav II. samozřejmě odmítl. Jeho syn v Uhersku začal rychle ztrácet podporu šlechty ve prospěch Karla z Anjou a nakonec zůstal obležený v Budíně. Roku 1304 ho otec musel vojensky hájit a Václav III. za otcovy vydatné armádní pomoci odjel i s uherskou korunou a rukojmími do Čech.

Zbraslavská kronika o Václavovi píše, že v opilosti rozdával královský majetek a vůbec byl příliš rozmařilý. Možná byl ale autor kroniky k Václavovi příliš kritický – bujaré pitky pořádal i jeho otec, o tom však kronikář mlčí. Ve skutečnosti byla jeho krátká vláda vcelku rozumná a prozíravá, mohla přinést během několika let výsledky, ke kterým se Václav II. už nestihl dopracovat. Špatná pověst opilce a povaleče však už Václavovi III. zůstala.
Vražda šestnáctiletého Václava III., kterým vymřela legitimní větev Přemyslovců, sice zůstává neobjasněná, pravděpodobné ovšem je, že Konrád z Botenštejna (z Mulhova) vrahem nebyl. Pravý vrah možná podplatil stráže, aby Konráda (který snad chtěl ohlásit vraždu) ubili. Strážím snad stačilo i to, když ho viděli s nožem. Za iniciátory vraždy byli často označováni Habsburkové nebo Vladislav I. Lokýtek, kteří z Václavovy smrti těžili. Josef Žemlička naopak tvrdí, že mezi českými historiky spíše převládá názor o jakési kolektivní vině české šlechty, ale zřejmě se jednalo o promyšlenou akci určité zájmové skupiny.

“Divíme se všichni, že se dosud až dodnes neví, kdo byl najisto pachatelem tak nezměrné hanebnosti. Byl však spatřen jakýsi rytíř, řečený Konrád z Botenštejna, rodem Durynk, jak vyskočil z paláce, drže v ruce zkrvavený nůž, a utíkal; a ti, kteří byli venku, ho chytili a jako vraha králova zabili, dříve než mohl promluvit nějaká slova. Zda byl on nebo jiný vinen, nevím, ví to Bůh, to však vím a je to známo celému světu, že záhuba onoho mladého krále způsobila vzrůst nesčíslných útrap.” (Zbraslavská kronika)

Zachovalo se pouze několik dobových zobrazení mladého krále. Kromě Zbraslavské kroniky a Velké obrázkové kroniky je panovník zpodobněn jako klečící pokorný prosebník i na dvou rytinách relikviáře sv. Blažeje, který je uchováván v Escorialu společně s dalšími třemi na Václavovu zakázku vyrobenými relikviáři.
https://cs.wikipedia.org/…3%A1clav_III.

1646 – korunovácia Ferdinanda IV. Habsburského za českého kráľa

Ferdinand IV. František Habsburský, (* 8. september 1633, Viedeň, Rakúsko – † 9. júl 1654, Viedeň), bol český (od r. 1646) a uhorský kráľ (od r. 1647), rímskonemecký cisár (od r. 1653), syn cisára Ferdinanda III. Habsburského a jeho prvej manželky, infantky Márie Anny Španielskej.
Ako prvorodený syn cisára Ferdinanda III. bol od útleho detstva pripravovaný na úlohu otcovho nástupcu v rímskonemeckej ríši. Dňa 5. augusta 1646 bol korunovaný za českého kráľa, 16. júna 1647 sa konala jeho korunovácia v Uhorsku. Otcovým vrcholným cieľom však bolo zaistenie nástupníctva pre Ferdinanda i na cisárskom tróne. Tu však okolnosti súvisiace s postupným upadaním cisárskej moci v ríši po tridsaťročnej vojne a s narastaním suverenity jednotlivých ríšskych kniežat spôsobovali Ferdinandovi III. problémy.
R. 1653 sa však vďaka diplomatickým jednaniam jeho otca podarilo získať rozhodujúcu podporu pri synovej voľbe za rímskeho kráľa (prebehla 31. mája v Augsburgu; korunovácia sa konala o dva týždne nato 17. júna v Regensburgu). Ferdinand IV. sa tak stal predurčeným nástupcom Ferdinanda III. v cisárskej hodnosti. Plánovala sa i jeho sobáš so španielskou princeznou Máriou Teréziou, dcérou kráľa Filipa IV. K tomuto sobášu, rovnako ako k jeho samostatnej vláde, však nikdy neprišlo.
V lete r. 1654 ochorel ťažkou chorobou (pravdepodobne pravé kiahne) a vo veku nedožitých 21 rokov zomrel. Bol pochovaný do rodinnej hrobky Habsburgovcov v kláštore viedenských kapucínov.
Po jeho smrti sa cesta na habsburský trón otvorila pre Ferdinandovho mladšieho brata Leopolda (pôvodne sa pripravujúceho na cirkevnú dráhu).
https://sk.m.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD

---

Další dva synové Ferdinanda III. zemřeli ještě v dětském věku, následníkem trůnu se tak nakonec stal čtvrtý syn Leopold, který se původně připravoval na církevní kariéru. Nejmladší syn (opět Ferdinand) se narodil dva měsíce před otcovou smrtí. Ferdinand III. se tak nedožil jeho předčasného úmrtí o rok později.
Více zde: http://slavickovi.webnode.cz/…-habsbursky/

---

..najstarší syn cisára Ferdinanda III. a španielskej princeznej Anny Márie Habsburskej, ktorá bola dcérou španielskeho a portugalského kráľa Filipa III. V mladosti absolvoval veľmi náročnú výchovu. Ako 13-ročný bol korunovaný v roku 1646 za českého kráľa. Aj korunovácia za uhorského kráľa sa pôvodne mala uskutočniť v tom istom roku. Počas korunovačného snemu však zomrela kráľovná, snemovanie sa prerušilo a princa Ferdninada zvolili za nového kráľa až 3. júna 1647. V Bratislave ho slávnostne korunovali 16. júna 1647 (nestal sa aj chorvátskym kráľom, tým zostal jeho otec Ferdinand III.).

---

http://www.cs-mince.eu/…log/show/305?…

1806 – abdikáciou posledného cisára Františka II. zanikla Svätá ríša rímska

Rakúsky cisár František II. sa zriekol titulu rímsko-nemeckého cisára. Týmto aktom definitívne ukončil 1006 rokov trvajúce rímske cisárstvo obnovené Karolom Veľkým v roku 800.
Svätá ríša rímska
Sacrum Romanum Imperium
Hoci sa pojem Romanum imperium (Rímska ríša) používal už vo Franskej ríši v titule Karla Veľkého (od roku 800), ktorý formálne (ale len prechodne) „obnovil“ Rímsku ríšu, Rímsko-nemecká ríša fakticky vznikla až roku 962 korunováciou Otta I. za cisára. Aj tu si treba však uvedomiť, že sám Otto nemal v pláne zakladať nejakú „ríšu“ a bol iba kráľom Nemeckého kráľovstva (resp. Východofranskej ríše), ktorý bol pápežom „povýšený“ na cisára. Súdobé vedomé a systematické chápanie Rímsko-nemeckej ríše ako zvláštneho politického celku sa objavuje vlastne až od 11. storočia.
Rímsko-nemecká ríša (nesprávne(?) Rímskonemecká ríša; v nemeckej odbornej literatúre aj Stará ríša; hovorovo Nemecká ríša; po nemecky römisch-deutsches Reich alebo zriedkavo deutsch-römisches Reich) je moderný, umelý názov pre zaniknutý nadštátny celok v stredozápadnej Európe prevažne zhruba na území dnešného Nemecka, Česka, Rakúska, Slovinska, častiach Poľska a Francúzska a v istom období aj Švajčiarska, Holandska a severného Talianska. Išlo o vedomé symbolické nadviazanie na Rímsku ríšu ako aj ríšu Karola Veľkého.
Jeho skutočný názov znel:
Rímska ríša (962 – cca 1250) – tento názov je spočiatku doložený len v tituloch niektorých cisárov (napríklad Romanorum Imperator Augustus u Otta II.), od 11. storočia je doložené používanie aj celého názvu; od 1157 je doložené aj označenie svätá ríša (po latinsky Sacrum Imperium)
Svätá rímska ríša (cca 1250 – 15. stor./1512/1519) – po latinsky Sacrum Romanum Imperium
Svätá rímska ríša nemeckého národa (15.stor./1512/1519 – 1806) – po latinsky Sacrum Romanum Imperium Nationis Germanicae, po nemecky Heiliges Römisches Reich Deutscher Nation; tento názov však – na rozdiel od “Svätá rímska ríša” – takmer nikdy nezahŕňal Talianske kráľovstvo (ktoré aj tak v roku 1648 ríša stratila) ani Burgundsko.
Vládcovia mali titul kráľ alebo cisár (Rímskej ríše/Svätej rímskej ríše a pod.).
Ríša pozostávala pôvodne územne z Nemeckého kráľovstva (Nemeckej ríše) (vrátane Čiech a Moravy, Rakúska a pod.) + Talianskeho kráľovstva + od roku 1032 Burgundska. Nemecké kráľovstvo, a o to viac Rímsko-nemecká ríša, boli až do konca svojej existencie vlastne len voľným zväzkom štátov (ktorých najmä v Nemecku bolo neúrekom) a moc vládcov bola slabá a stále klesala. Za cisára Fridricha I. Barbarossu (doložené 1157) bol doplnený prívlastok „svätá“ v názve („svätá ríša“), od roku 1254 je doložený tvar „Svätá rímska ríša“ a okolo roku 1450 (doložené 1474) sa prvýkrát vyskytuje dodatok „nemeckého národa“, ktorý sa oficiálne používal zhruba od roku 1512/1519. Roku 1648 Rímsko-nemecká ríša stratila Švajčiarsko, Nizozemsko, Alsasko a väčšinu Talianska, a stala sa už len formálnou konfederáciou vtedy asi 300 samostatných štátov. Ríša zanikla roku 1806 za napoleonských vojen po vzniku rýnskeho spolku.
https://sk.m.wikipedia.org/…_r%C3%ADmska

---

Poslední císař Svaté říše římské národa německého (jako císař František II.) a první císař rakouský (jako císař František I.) byl na rozdíl od svých osvícenských předchůdců konzervativní panovník. Poté, co se v revoluční Francii svobodná idea zvrhla v teror a likvidaci obyvatelstva, se František utvrdil, že revoluce není nic ušlechtilého, alespoň ne v jeho očích.
Dějiny mu přichystaly nelehkého protivníka, francouzského vojevůdce a později i císaře Napoleona I. Dlouhých 23 let s Napoleonem válčil, a i přesto, že s ním několikrát uzavřel spojeneckou alianci (samozřejmě z donucení), byl to většinou František, kdo na bojištích prohrával.
Vrchol jeho vlády, ale také prestiže v celoevropském kontextu, představoval Vídeňský kongres, jenž se uskutečnil po definitivní porážce Napoleona I. roku 1815 a který rozhodl o poválečném (a ponapoleonském) uspořádání Evropy.
Více zde: http://www.poslednihabsburkove.com/…tisek-ii-i-/

---

František II. (I.) Habsburský (* 12. február 1768, Florencia – † 2. marec 1835, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ (od r. 1792), posledný rímskonemecký cisár (ako František II., v r. 1792 – 1806), od r. 1804 rakúsky cisár (ako František I.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, syn Leopolda II. Habsburského a Márie Ludoviky Španielskej.
Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika) ale aj umenie a cestovanie.
V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.
Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)

---

Po uzavření obranného spolku s Ruskem, který měl za následek, ze arcivévoda Karel jako předseda Dvorní válečné rady a jako reformátor armády odstoupil, došlo ještě k vytvoření dalšího spolku s Anglií a Švédskem a po francouzském vyhlášení války Rakousku ke třetí koaliční válce v letech 1805–1807. Už v prvním roce války obsadili Francouzi bez boje Vídeň a 2. prosince 1805 dosáhl Napoleon rozhodného vítězství v “bitvě tří císařů” u Slavkova. Bratislavským mírem musel František odstoupit vítězi mimo jiné Benátsko, Dalmácii, Tyrolsko a Vorarlberg. Nato povolal Karla znovu do čela řízení armády.
Když byl založen Rýnský spolek, což bylo spojeno s podmínkou, že jeho členové vystoupí ze svazku říše, viděl v tom císař konec “svaté říše římské národa německého” a rozhodl se 6. srpna 1806 složit císařskou korunu, prohlásit císařství za zaniklé a říši za rozpuštěnu.
Na svém vlastním státním území zavedl František roku 1803 ve všech německých, polských, českých a italských zemích nový trestní zákoník, roku 1811 následoval všeobecný občanský zákoník. Zároveň ovšem František zrušil i četné reformy svého strýce Josefa II., jemuž dal nicméně před dvorní knihovnou postavit pomník. Byly znovu zřízeny biskupské semináře. Univerzity v Innsbrucku, Štýrském Hradci a Olomouci, změněné na lycea, dostaly zpátky svůj starý statut (univerzita v Olomouci dokonce dostala název Universitas Franciscea). Protestanti dostali ve Vídni vlastní fakultu, v Mariabrunnu byla založena lesnická škola, v Praze vysoké učení technické a ve Vídni roku 1815 Polytechnický institut. V Uhrách, na Moravě a v Čechách byla vybudována velká muzea. První Dunajská paroplavební společnost, založená roku 1829, přispěla k rozvoji obchodu stejně jako koněspřezná dráha z Lince do Českých Budějovic (1832), jíž v Rakousku začalo století zeleznic. Zásluhy občanů měly být odměňovány dvěma novými řády: Leopoldovým řádem a Řádem železné koruny.
Roku 1807 musel František i smluvně uznat politické a teritoriální změny zavedené Napoleonem.
http://www.austerlitz.org/…i-1768-1835/

---

Svätá rímska ríša národa nemeckého

• vznikla z Východofranskej ríše a jej zakladateľom bol Henrich I. Vtáčnik ( saský vojvoda)
• v roku 911 vymrel rod východných Karolovcov a ríša sa rozpadla na menšie časti, z ktorých najvýznamnejšie boli: Sasko, Bavorsko, Švábsko
• útoky maďarských kmeňov ohrozovali jednotlivé oblasti a preto bolo nutné sa spojiť
• v roku 919 bol zvolený za nemeckého kráľa Henrich I. Vtáčnik ( 919–936), ktorý sa usiloval posilniť kráľovskú moc, budoval armádu a pevnosti
• po jeho smrti prevzal vládu jeho syn Oto I. Veľký ( 936–973), ktorý do roku 962 vládol ako kráľ a jeho cieľom bolo obnoviť bývalú rímsku ríšu, čo sa mu čiastočne podarilo, lebo 8.2.962 bol v Ríme pápežom Jánom XII. korunovaný za cisára a tak boli položené základy Svätej rímskej ríše národa nemeckého(SRRNN)

SRRNN- je to skôr ideologický pojem ako štát, bol to špecifický štátny útvar v strednej Európe, ktorý mal predstavovať jednotu všetkých kresťanov a nárokoval si na jednotu celého sveta

• jej svetskou hlavou bol cisár a duchovnou hlavou pápež
• trvala do roku 1806, kedy ju rozpustil Napoleon Bonaparte
• jej významným panovníkom bol aj OTO III. (983–1002), ktorý pokračoval v obnove rímskeho impéria a za svoje sídlo si zvolil rímsky vrch Aventín

Cirkev a štát

• cirkev bola spočiatku spojencom rímsko-nemeckých panovníkov, no neskôr záujmy panovníka narazili na záujmy cirkvi a vznikol boj o investitúru ( dosadzovanie cirkevných hodnostárov do úradu)
• spor vypukol medzi nemeckým cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. pri dosadzovaní milánskeho arcibiskupa
• v roku 1075 vydal pápež nariadenie, podľa ktorého žiaden duchovný nemal prijať úrad od panovníka ( bolo to pod trestom zosadenia)
• Henrich IV. to porušil, preto sa dostal do kliatby ( trvalo to 2 roky)
• v roku 1077 prišiel do Canossy ( zimného sídla pápeža) a pokoril sa pred pápežom
• boj o investitúru sa skončil až v roku 1122 Wormským konkordátom, na základe ktorého boli biskupi menovaní do úradu pápežom so súhlasom panovníka

Ďalší vývoj v SRRNN

• v rokoch 1152–1190 vládol Fridrich I. Barbarosa, ktorý sa v roku 1155 stal rímsko-nemeckým cisárom a usiloval sa upevniť panovnícku moc a bol presvedčený, že kresťanom má vládnuť cisár a nie pápež
• Fridrich I. podnikal výboje do Talianska a Byzancie, tiež sa zúčastnil 3.križiackej výpravy
• po jeho smrti nastali spory o trón
• v roku 1257 bola presadená zásada, že rímskonemeckého panovníka majú voliť 7 kurfirsti a to :

traja cirkevní predstavitelia: mohučský biskup, trevírsky biskup a kolínsky biskup
štyria svetskí činitelia: český kráľ, saský vojvoda, rýnsky falcgróf a brandenburský markgróf

• panovnícka moc však upadala ríša sa trieštila na množstvo štátov
• v roku 1278 sa po bitke na Moravskom poli nemeckým cisárom stal Rudolf Habsburský, ktorý porazil českého kráľa Přemysla Otakara II.
• v rokoch 1308–1437 vládli ríši Luxemburgovci, z ktorých najznámejším bol český kráľ Karol IV.
• od roku 1355 bol rímskonemeckým cisárom a vydal základný ríšsky zákon „Zlatá bula“ ( 1356), ktorý platil až do roku 1806, kedy ríša zanikla

http://gdusecovce.edupage.org/…emeckeho.doc

---

Svatá říše římská
V roce 800 byl papežem korunován na císaře Karel Veliký. Karel Veliký se snažil oživit velkou tradici římské říše, která v 5. století zanikla. Císař této nové římské říše měl především chránit papeže, město Řím jako sídlo papeže a západoevropské křesťany. Následovníci Karla Velikého v císařské funkci však byli slabí a dokonce se jim začalo říkat “malí císaři”. V roce 962 došlo k zásadní změně: císařem byl korunován mocný východofrancký (tj. německý) král Ota I., syn Jindřicha Ptáčníka. Od tohoto okamžiku až do roku 1806 byl císařem vždy příslušník německých panovnických rodů (včetně našeho Karla IV., který byl zástupcem mocného rodu Lucemburků).
Svatá říše římská ale nebyla čistě německým státem, jak je někdy nepřesně chápáno. I když německý vliv v ní byl silný, byla to země mnoha národů: žili v ní Němci, Italové, Francouzi, Dánové, Češi, Slovinci… Historie Svaté říše římské byla velmi dlouhá, spletitá a plná zvratů a formálně skončila až v roce 1806, v době napoleonských válek.
http://dejiny.ceskatelevize.cz/…rise_rimska/