Dnes je štvrtok 21.11.2024 - 22:43:09 18 užívateľov online - neprihlásený

Zaujímavé výročia z pohľadu numizmatiky

Tento blog zakladám pre pripomenutie si výročí významných historických osobností, ktoré vo svojej dobe poznamenali mincovníctvo a teda aj dnešnú numizmatiku. Boli to panovníci i rebeli, umelci i mincmajstri a minciari,, ministri aj jednoduchí baníci. Títo ľudia nám svojou existenciou, vplyvom či prácou zanechali nemých svedkov svojej doby, predmety ktoré naši predkovia denne držali v rukách – malé umelecké diela – mince.
Faktografické údaje do tohoto blogu budem čerpať, okrem svojho archívu, literatúry a poznámok, najmä zo stránok :
https://sk.wikipedia.org/…a/apr%C3%ADl
http://www.teraz.sk/…cky-kalendar

Komentáře

1792 – František II. bol korunovaný za českého kráľa

František II. (I.) Habsburský (* 12. február 1768, Florencia – † 2. marec 1835, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ (od r. 1792), posledný rímskonemecký cisár (ako František II., v r. 1792 – 1806), od r. 1804 rakúsky cisár (ako František I.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, syn Leopolda II. Habsburského a Márie Ludoviky Španielskej.
Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika) ale aj umenie a cestovanie.
V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.
Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.
František II. bol štyrikrát ženatý.
Prvú manželku (sobáš 6. januára 1788 vo Viedni) Alžbetu Wilhelmínu Württemberskú (* 1767 – 1790), dcéru vojvodu Friedricha II. a markgrófky Sofie Doroty, mu vybral jeho strýko, cisár Jozef II. Alžbeta však krátko po narodení jedinej dcéry Ludoviky Alžbety (* 18. február 1790 – † 24. jún 1791) zomrela.
19. septembra 1790 sa oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou (* 1772 – † 1807). Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami – Máriina matka Mária Karolína bola sestrou Františkovho otca Leopolda a nevestin otec Ferdinand Neapolsko-Sicílsky bol bratom Františkovej matky Márie Ludoviky. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak veľmi šťastného a harmonického manželstva vzišlo dvanásť detí.
Po roku 1806 sa František I. tituloval: “My, František Prvý, z Božej milosti cisár Rakúska, kráľ Jeruzalema, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Galície a Ladomirska, arcivojvoda rakúsky, vojvoda lotrinský, salzburský, würzburský, štajerský, korutánsky a kranský, veľkovojvoda krakovský, princ transylvánsky, markgróf moravský, vojvoda sandomierzsky, mazovský, lublinský a sliezsky, saský a benátsky, princ berchtesgadenský a mergentheimsky, markgróf Dolnej Lužice a Istrie.”
https://cs.wikipedia.org/…akousk%C3%BD

0 0

17. augusta 1887 sa narodil Karol I. Habsburský

Blahoslavený Karol I. Habsburský (* 17. august 1887, Persenbeug-Gottsdorf, Rakúsko – † 1. apríl 1922, Madeira, Portugalsko) bol rakúsky arcivojvoda a posledný cisár (v rokoch 1916 – 1918), český (ako Karol III.) a uhorský kráľ (v rokoch 1916 – 1921 ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej. Bol vnukom arcivojvodu Karola Ľudovíta, prasynovcom cisára Františka Jozefa I. a synovcom arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este.
Plným menom sa volal Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Otto Maria a pôvodne vôbec nebol predurčený stať sa panovníkom. V následníckej línii bol až na poslednom mieste, keď pred ním v poradí ako prvý následník bol syn panujúceho cisára Františka Jozefa I. Rudolf (resp. jeho synovia), cisárovi bratia, arcivojvoda a mexický cisár Maximilián a arcivojvoda Karol Ľudovít a cisárovi synovci František Ferdinand d’Este a Otto (Karolov otec). Až po nich nasledoval v hierarchii následníctva Karol. Osud však svojou pozoruhodnou hrou doviedol na rakúsky trón práve Karola.
Maximiliánov život vyhasol v roku 1867 na popravisku. Rudolf skončil 30. januára 1889 svoj život samovraždou bez mužského potomka. Arcivojvoda Karol Ľudovít sa vzdal nástupníckych práv v prospech svojho syna Františka Ferdinanda d´Este. Ten svojím dynasticky nerovným sobášom s grófkou Žofiou Chotkovou vyradil z následníctva svojich potomkov. Po smrti svojho otca Otta († 1. november 1906) a sarajevskom atentáte na Ferdinanda (28. jún 1914) sa Karol stal priamym následníkom rakúskeho trónu. Od detstva sa na jeho výchove podieľala hlavne matka a dozeral na ňu cisár František Jozef I. Ako dvanásťročný začal na prianie svojho otca študovať prírodné vedy na benediktínskom Škótskom gymnáziu vo Viedni. Jeho vzdelanie sa zavŕšilo v roku 1908 v Prahe. Už v roku 1903 sa Karol stal príslušníkom c. a k. armády v hodnosti poručíka. Neskôr sa jeho pôsobiskom stali i ďalšie útvary (Chudeřice pri Bíline, Brandýs nad Labem).
Habsburské dedičstvo zdedil uprostred vojnovej vravy. Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala 30. decembra 1916 v Budapeš­ti.[1] Do nepriaznivého vývinu vojnovej situácie zasiahli i udalosti v cárskom Rusku, kde boľševici zvrhli vládu Romanovcov a vyhlásili sovietsku republiku.
Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany Čechov narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny Rakúsko-Uhorska, aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v Predlitavsku. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení prvej svetovej vojny došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.
V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok. 16. októbra 1918 vydal vo Viedni manifest Verným rakúskym národom. Bol to jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej rozpadom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na spolkový štát. Opäť narazil na odpor Maďarov, ktorí rozhodne odmietli myšlienku, aby každý národ mal v rámci monarchie svoj vlastný štátny útvar. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.
Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. októbra bola vyhlásená Česko-slovenská republika a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.
3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo v Padove prímerie so štátmi Dohody, čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. novembra 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na loveckom zámku Eckartsau, ležiacom neďaleko Hainburgu. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.
12. novembra 1918 bola vo Viedni vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. Cisárove právomoci prešli na štátnu radu a habsburské privilégiá boli zrušené. 16. novembra vyhlásili republiku Maďari, keď predtým, 13. novembra, zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón. 14. novembra podnikla rovnaký krok česko-slovenská vláda v súvislosti s prípadnými nárokmi dynastie na český trón.
Napriek tomu, že sa stiahol z verejného i politického života, neustávali snahy o jeho abdikáciu, alebo aby opustil krajinu. To však Karol odmietal. Súčasne v Rakúsku nastala kuriózna situácia: Rakúsko bolo republikou, malo však cisára, ktorý de jure bol stále hlavou štátu, hoci nemal žiadnu moc. Krajina neustávala vo vyvíjaní nátlaku na Karola, aby ju opustil. Ten však tvrdošijne odmietal odísť z vlasti a jeho jedinou snahou bola opätovné prinavrátenie moci, ktorá mu náležala. Očakával pomoc od anglického a španielskeho kráľa. Anglická vláda mu mohla zaručiť bezpečnosť ale iba v prípade, ak opustí Rakúsko. Táto skutočnosť i naliehanie manželky ho prinútilo, aby zmenil stanovisko, keď sa nechal presvedčiť, že situácia sa bude dať lepšie zvládať z exilu. 23. marca 1919 Karol opustil vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil.
S rodinou sa usadili vo Švajčiarsku na zámku Wartegg v meste Rorschacherberg. Čoskoro našli nový domov pri Ženevskom jazere vo vile Prangins. Tu si po dlhom čase konečne mohla rodina vydýchnuť. Napriek tomu Karol neprestával vyvíjať aktivity smerujúce k reštaurácii monarchie a navráteniu rodových práv. Jeho prvým činom bolo vydanie tzv. Feldkirchenského manifestu, ktorý anuloval všetky rozhodnutia rakúskej vlády od 11. novembra 1918.
Zo svojho švajčiarskeho exilu podnikol dva neúspešné pokusy o prevzatie vlády. Najmä prvý z nich spočiatku vyzeral veľmi nádejne, keď optimizmus mu dodával vývin posledných udalostí v Maďarsku. Práve sem začal Karol upierať svoje nádeje na obnovu predchádzajúceho stavu. 1. marca 1920 bola v Maďarsku opäť vyhlásená monarchia na čele s regentom admirálom Miklósom Horthym. Ten sprvu otvorene prejavoval lojalitu k Habsburgovcom a ubezpečoval Karola, že podnikne kroky vedúce k jeho návratu na uhorský trón. Karol sa podujal na riskantný plán a koncom marca 1920 inkognito pricestoval do Maďarska. Horthy bol však medzitým menovaný tzv. Regentom Maďarska (faktickou hlavou štátu) a o svoj post nemienil prísť, zvlášť, keď za sebou cítil podporu politických síl, ktoré sa rozhodli nepovolať Karola na uhorský trón. Karolova túžba tak stroskotala.
Rovnakým výsledkom dopadol i ďalší pokus na jeseň roku 1921, keď opäť podnikol cestu do Maďarska, tentoraz i so svojou manželkou. Tu síce najprv v Budapešti zažil chvíľkový pocit z návratu zašlej slávy, keď menoval novú vládu, prijal slávnostnú prísahu vojenskej jednotky v Šoproni a pri prechádzke Budapešťou ho ľud oslavoval ako svojho kráľa. No nasledujúci deň dorazili Horthyho ozbrojené jednotky a všetkým snahám bol koniec. Karol bol vzápätí definitívne detronizovaný.
Ďalší osud Karola i jeho rodiny už nebol v jeho rukách. Na základe jednaní dohodových štátov bolo rozhodnuté o internácii Karolovej rodiny i jeho samotného na ostrove Madeira. Sem dorazili v novembri 1921. Vo vile Quinta de Monte nad mestom Funchal 1. apríla 1922 po mesiacoch strádania zomrel na zápal pľúc. O štyri dni sa konal pohreb.
Karol bol pochovaný v kostole Nossa Senhora do Monte. V rodinnej hrobke Habsburgovcov v Kapucínskej krypte vo Viedni bola neskôr postavená jeho busta. 3. októbra 2004 (82 rokov po svojej smrti) bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.
https://sk.wikipedia.org/…Asko-Uhorsko)


Knieža z hĺbky duše. Kto bol posledný rakúsky cisár?
Čítajte viac: https://svet.sme.sk/…y-cisar.html#…


Plným menom sa volal Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Otto Maria a pôvodne vôbec nebol predurčený stať sa panovníkom. V následníckej línii bol až na poslednom mieste, keď pred ním v poradí ako prvý následník bol syn panujúceho cisára Františka Jozefa I. Rudolf (resp. jeho synovia), cisárovi bratia, arcivojvoda a mexický cisár Maximilián a arcivojvoda Karol Ľudovít a cisárovi synovci František Ferdinand d’Este a Otto (Karolov otec). Až po nich nasledoval v hierarchii následníctva Karol. Osud však svojou pozoruhodnou hrou doviedol na rakúsky trón práve Karola. Maximiliánov život vyhasol v r. 1867 na popravisku. Rudolf skončil 30.1.1889 svoj život samovraždou bez mužského potomka. Arcivojvoda Karol Ľudovít sa vzdal nástupníckych práv v prospech svojho syna Františka Ferdinanda d´Este. Ten svojím dynasticky nerovným sobášom s grófkou Žofiou Chotkovou vyradil z následníctva svojich potomkov. Po smrti svojho otca Otta (1.11.1906) asarajevskom atentáte na Ferdinanda (28.6.1914) sa Karol stal priamym následníkom rakúskeho trónu. Od detstva sa na jeho výchove podieľala hlavne matka a dozeral na ňu cisár František Jozef I. Ako dvanásťročný začal na prianie svojho otca študovať prírodné vedy na benediktínskom Škótskom gymnáziu voViedni. Jeho vzdelanie sa zavŕšilo v r. 1908 v Prahe. Už v roku 1903 sa Karol stal príslušníkom c. a k. armády v hodnosti poručíka. Neskôr sa jeho pôsobiskom stali i ďalšie útvary (Chudeřice pri Bíline, Brandýs nad Labem)…
Karol bol pochovaný v kostole Nossa Senhora do Monte. V rodinnej hrobke Habsburgovcov v Kapucínskej krypte vo Viedni bola neskôr postavená jeho busta. 82 rokov po svojej smrti (3. 10. 2004) sa dočkal uznania blahorečením pápežom Jánom Pavlom II.
http://www.vyveska.sk/…urskeho.html

0 0

18. augusta 1765 zomrel František I. Lotrinský

František Štefan Leopold Vaudémontsko-lotrinský (* 8. december 1708, Nancy, Francúzsko – † 18. august 1765, Innsbruck, Rakúsko) bol lotrinský vojvoda (v r. 1729 – 1737 ako František III.), toskánsky veľkovojvoda (od r. 1737 ako František II.) a rímskonemecký cisár (od r. 1745 ako František I.).
Syn lotrinského vojvodu Leopolda I. a jeho manželky Alžbety Šarloty Orleánskej bol korunným princom lotrinského vojvodstva, kde jeho rodina vládla nepretržite od roku 1047. Lotrinský rod patril k najurodzenejším ríšskym kniežatám a k verným stúpencom politiky Habsburgovcov.
V pätnástich rokoch odišiel na viedenský dvor, kde si ho cisár Karol VI. veľmi obľúbil. Ako vnuka osloboditeľa Viedne z r. 1683 Karola Lotrinského a jeho manželky Eleonóry Habsburskej, dcéry Ferdinanda III., považovali Františka Štefana za blízkeho príbuzného, a cisárova dcéra a dedička Mária Terézia sa doňho ako malé dievča zamilovala.
V roku 1729 musel František Štefan po otcovej smrti prevziať vlády v Lotrinsku. V r. 1731 – 1732 podnikol veľkú cestu po Európe, počas ktorej v Haagu vstúpil do slobodomurárskej lóže.
Zásadný význam pre Františkov ďalší život priniesol rok 1733, kedy Francúzi počas vojny o poľské nástupníctvo na lotrinskom tróne obsadili Lotrinské vojvodstvo. Neskoršie navrhli výmenu vojvodstva za Toskánsko, kde hrozilo vymretie celej medicejskej dynastie. Cisár s výmenou súhlasil a František Štefan bol postavený pred voľbu, či sa zriekne krajiny svojich predkov a stane sa toskánskym veľkovojvodom a manželom dedičky habsburskej monarchie, alebo odmietne a bude bojovať o znovuzískanie obsadenej krajiny.
Rozhodol sa pre prvú možnosť. Dňa 12. februára 1736 sa vo Viedni konala jeho svadba s arcivojvodkyňou Máriou Teréziou. O rok nato sa stal toskánskym veľkovojvodom, v nasledujúcich dvoch rokoch sa zdržiaval vo Florencii.
Po smrti Karola VI. prevzala vládu jeho dcéra a učinila manžela spoluvládcom. Jeho prvá kandidatúra na rímskeho cisára nebola úspešná. Až po smrti Karola VII. Albrechta v r. 1745 zvolili kurfirsti za cisára Františka Štefana. Cisársky titul zvýšil jeho prestíž, ale nepriniesol mu výraznejší politický vplyv. Zmieril sa s tým, pretože to vyhovovalo jeho pohodlnosti. Najradšej trávil čas na love či pri hracom stole. V jeho okolí panovala prirodzená rodinná atmosféra, šťastní manželia sa svedomito starali o výchovu svojich detí.
Svoje nie veľmi úspešné pôsobenie ako cisár si plne vynahradil v podnikateľskej oblasti, v ktorej prejavil mimoriadne nadanie. Základom jeho majetku sa stalo ohromné dedičstvo, ktoré mu poslúžilo na rozvoj podnikania. Okrem manufaktúr založil niekoľko bánk, stal sa hlavným dodávateľom pre habsburskú armádu, počas sedemročnej vojny dokonca zásoboval i armádu pruského kráľa Fridricha II. Svoje podniky intenzívne rozširoval a zisky z nich používal dokonca i na úverovanie štátnej pokladnice. Ako nadšený prírodovedec experimentoval vo vlastnom chemickom laboratóriu, venoval sa alchýmii, zbieral minerály, gobelíny a mince.
František Štefan I. ako úspešný podnikateľ sa zaslúžil o rozvoj hospodárstva i na Slovensku. V roku 1736 kúpil panstvo Holíč a založil tu fabriku na keramiku. Ešte významnejší podnik založil v tom istom roku v Šaštíne, kde získal zadlžený majetok rodu Czoborovcov a zriadil tu najväčšiu textilnú manufaktúru na Slovensku – kartúnku, kde zamestnával vyše 10 000 tkáčov.
Napriek jeho početným milostným pletkám prežil s Máriou Teréziou šťastné a harmonické manželstvo, z ktorého vzišlo šestnásť detí.
Po smrti bol pochovaný v kapucínskej krypte vo Viedni, kam v roku 1780 uložili i ostatky jeho manželky.
https://sk.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)


Své dětství a mládí strávil František Štěpán částečně na vídeňském dvoře. Manželem rakouské arcivévodkyně Marie Terezie se měl původně stát jeho starší bratr Clemens, který však zemřel na neštovice. Náhradníkem se stal František Štěpán, který byl u habsburského dvora oblíben pro svou příjemnou povahu, pro kterou si ho vážil jak císař Karel VI. tak i jeho dcera Marie Terezie. Za souhlas se sňatkem Marie Terezie a Františka Štěpána požadovala Francie odstoupení Lotrinska ve svůj prospěch. Jako náhrada bylo mladému vévodovi poskytnuto Toskánsko, kde však stále vládla rodina Medici a Lotrinčan tak musel nejprve více než rok čekat na smrt jejího posledního příslušníka. Po tuto dobu bylo jediným územím, kterému František Štěpán vládl, Těšínsko.
Už roku 1730 byl František Štěpán jmenován místodržitelem v Uhersku a sídlil v Prešpurku (dnes Bratislava). Poté se stal generálním guvernérem v Rakouském Nizozemí, ale tuto funkci nikdy nevykonával, a to i přesto, že pro něj byla zdrojem vydatných příjmů. Postupem času získával František Štěpán další funkce a úřady, avšak bez jakékoliv faktické moci, kterou držela pevně ve svých rukou jeho manželka, která zůstávala i titulárně jedinou paní Rakouska. Všechny snahy Františka Štěpána podílet se na státních záležitostech ztroskotaly.
Vrcholu své politické kariéry dosáhl roku 1745, když byl korunován římskoněmeckým císařem. Vysoký úřad císaře byl však tehdy také už jen pouhým titulem bez politického významu, ale poskytl Marii Terezii odvozený titul císařovny.
V soukromém životě byl František Štěpán považován většinou současníků za příjemného a sympatického člověka. Byl skromný a dával přednost neokázalému měšťanskému stylu života. Vídeňská šlechta jej ale nikdy nepřijala za svého a až do konce jeho života mu dávala najevo, že je pro ni cizincem. František Štěpán pobuřoval své aristokratické okolí nechutí k dvorským ceremoniálům, chodil na tehdejší dobu nedbale oblečen a choval se zcela přirozeně, což bylo nepřijatelné. Byl svobodný zednář.[1] Vnucená zahálka vedla u něj zpočátku k frustraci a postupem času k tomu, že se začal věnoval dokonce hazardním hrám a stále častěji také svým milenkám. I přes časté žárlivé scény a spory ale bylo manželství Marie Terezie a Františka Štěpána považováno za poměrně šťastné a vzešlo z něj 16 dětí.
https://cs.wikipedia.org/…trinsk%C3%BD


Počas manželstva Márie Terézie a Františka Štefana sa im narodilo šestnásť detí. Mária Terézia mala rada deti, tehotenstva znášala dobre a trpezlivo, pôrody boli ľahké. Chcela svojim deťom zaistiť moc habsbursko-lotrinského rodu a neskôr ich manželstvami posilniť jeho vplyvu v Európe.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-4572


František Štěpán Lotrinský: Osudová láska Marie Terezie
Arcivévodkyně Marie Terezie poznává svého budoucího chotě Františka Štěpána Lotrinského už v šesti letech. Jemu je v té době patnáct a okamžitě si získává srdce císaře Karla VI. i jeho dcery
http://historie.stoplusjednicka.cz/…arie-terezie

0 0

21. augusta 1968 Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu nášho územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.
21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celej krajine (na územie ČSSR vstúpili už pre polnocou a o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.
Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla. Podpísanie Moskovského protokolu 26 augusta legalizovalo pobyt vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.
Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (Biľakov pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.) ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne bolo mimoriadnymi súdmi odsúdených na smrť stovky odporcov v ČSSR nastúpila politická Normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity.
https://sk.m.wikipedia.org/…ko-Slovenska


Pražská jar
Na konci 60. rokov 20. storočia bola Európa rozdelená v dôsledku 2. svetovej vojny na dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (v terminológii socialistických štátov imperialistický) a socialistický. Socialistické štáty boli ovládané Sovietskym zväzom a svoj režim udržiavali pomocou silne represívneho aparátu. Spoločnosť v Česko-Slovensku bola riadená komunistickou stranou, ktorá riadila štát politicky a ekonomicky – vedenie strany bolo prakticky totožné s vedením štátu.
Voľby boli zdanlivo slobodné, ale kandidáti boli iba z jedinej povolenej politickej strany. Demokratické princípy boli potlačené. V ostatných štátoch socialistického tábora bola situácia podobná. V celej Európe aj vo svete ale dochádzalo k miernym zmenám, celé 60. roky plynuli v znamení uvoľňovania napätia, vznikali nové kultúrne impulzy (Beatles), začal sa dobývať vesmír.
Tieto vplyvy sa prejavovali aj v socialistických krajinách po Stalinovej smrti koncom 50. rokov. Prezidentom ČSSR a súčasne prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany (UV KSČ) bol Antonín Novotný. Koncom roka 1967 sa ostro postavil proti snahám o liberalizáciu spoločnosti.
V Martine na oslavách Matice slovenskej Novotný svojím urážlivým správaním postavil proti sebe a straníckemu vedeniu značnú časť slovenskej verejnosti. Neskôr v prejave k poslucháčom vojenských škôl vyzýval k boju proti liberalizmu a proti propagovaniu rôznych kapitalistických smerov v politickej praxi, ekonomike a kultúre; znamenalo to revíziu základného záveru XIII. zjazdu KSČ.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-22473


Hoci možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty sovietskym tankom. Snažili sa ich zastaviť alebo aspoň spomaliť ich postup strhávaním orientačných tabúľ či názvov ulíc. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ďalšie stovky boli ťažko ranených. Okupácia zastavila proces demokratizácie a pomaly odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila všetky výdobytky socializmu s ľudskou tvárou.
http://www.upn.gov.sk/…koslovenska/


Vojenská invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny, v noci z 20. na 21. augusta 1968 proti vôli väčšiny československého obyvateľstva prerušila reformný proces v ČSSR. Invázie do Československa pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, dve výsadkové) a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij. Na Operácii Dunaj sa nezúčastnilo vojsko Rumunskej socialistickej republiky – RSR, ktoré bolo tiež súčasťou Varšavskej zmluvy.

Počas tzv. Pražskej jari sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii. Udalosti augusta 1968 mali svoj začiatok na Slovensku v roku 1965. Toto obdobie vynieslo do čela politickej scény Alexandra Dubčeka – v tom čase prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). Nové tváre vo vedení štátu, vlády, strany a Národného zhromaždenia (NZ) ČSSR, Ludvík Svoboda, Oldřich Černík, Alexander Dubček a Josef Smrkovský, a progresívne sily vo vnútri Komunistickej strany Československa (KSČ) v roku 1968 boli nádejou pre demokratizáciu.
http://www.parlamentnelisty.sk/…rokov-275123


Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu spriatelených krajín, sama však nebola schopná konať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.


V liste adresovanom Brežnevovi sa piati komunistickí funkcionári obrátili na vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu, aby Československu poskytli pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. „Pomoc“ prišla 21. augusta 1968.
V roku 2011 sa udiala pomerne veľká vec. Vtedajšia premiérka Iveta Radičová v Bratislave prijala Vladimira Putina, ktorý bol v tom čase ruským predsedom vlády.
Okrem iného sa rozprávali aj o tzv. pozývacom liste z augusta roku 1968, ktorý Sovietom poslúžil ako zámienka na okupáciu Československa. Radičová sa Putina spýtala, či by nám list, roky zamknutý v ruských archívoch, nemohli vrátiť.
A na prekvapenie mnohých vraj ruský premiér reagoval kladne. „Vyslovil ochotu, pokiaľ takéto dokumenty v Moskve existujú, dať ich k dispozícii,“ povedala Radičová po stretnutí s Putinom.
Je rok 2017 a o pozývacom liste stále ani chýru ani slychu. Pýtali sme sa preto ruskej ambasády, prečo Moskva list nevrátila, keď s tým nemal problém ani samotný Putin. Rusi sa dnes tvária, akoby o pozývacom liste ani nikdy nebola reč.
Kto pozývací list napísal a prečo je dôležitý?
List podpísalo päť signatárov – Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasil Biľak. Podľa historika Petra Jašeka z ÚPN list odovzdal Sovietom Biľak počas bratislavskej schôdzky 3. augusta 1968.
„V liste adresovanom Brežnevovi okrem iného uvádzajú, že je ohrozená podstata socializmu v Československu a obracajú sa na vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu, aby poskytli pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii,“ tvrdí Jašek.
„Pomoc“ napokon prišla. Už 21. augusta sa tanky Varšavskej zmluvy rútili československými cestami. Na druhej strane, k invázii by podľa historika došlo či už s listom, alebo bez neho.
https://www.aktuality.sk/…tom-nevedia/

Editováno: 21.8.2017 07:41
0 0

22. augusta, reforma, ktorá zmenila Uhorsko. Pred 240 rokmi zaviedli povinnú školskú dochádzku

Pred 240 rokmi 22. augusta 1777 vydala panovníčka Mária Terézia osobitnú študijnú osnovu s názvom Ratio educationis, ktorou sa na území Uhorska, kam patrilo aj dnešné Slovensko, zaviedla povinná školská dochádzka pre deti vo veku od šesť do 12 rokov.
Prvým hlásateľom povinnej školskej dochádzky bol Jan Amos Komenský. Jeho myšlienka sa na území rakúskej monarchie začala realizovať až v druhej polovici 18. storočia, za vlády rímsko-nemeckej cisárovnej a rakúskej arcivojvodkyne, uhorskej a českej kráľovnej Márie Terézie. Školská reforma prišla na rad ako jedna z posledných reforiem, pomocou ktorých osvietená panovníčka menila feudálnu monarchiu na moderný centralizovaný štát.
http://style.hnonline.sk/…ku-dochadzku

O osem rokov neskôr v ten istý deň, jej syn, osvietený panovník Jozef II., ktorý sa snažil nadviazať na reformy svojej matky, vydal patent o zrušení nevoľníctva v Uhorsku.
https://www.zones.sk/…y-jozefa-ii/

0 0

Stavba ako z rozprávky: Postavili ju pre Sissi.

Základný kameň tejto krásnej stavby bol položeny práve 23. augusta pred 108 rokmi, teda v roku 1909. Položil ho zástupca ostrihomského arcibiskupa Klaudia Františka Vaszaryho, dr.Šimon Való.
Svojimi tvarmi a farbou pripomína kostolík chalúpku z rozprávky. Niekto dokonca tvrdí, že má chuť si z neho odhryznúť, pretože vyzerá ako z marcipánu. Ktorý kostol môže byť taký čarovný? No predsa Kostol sv. Alžbety, ľudovo nazývaný Modrý kostolík v Bratislave. Nachádza sa neďaleko Hlavného námestia, v nenápadnej časti medzi panelovými domami.
Kostolík mal byť akýmsi symbolickým mauzóleom cisárovnej Alžbety Bavorskej – Sissi, manželky Františka Jozefa I. V čase vzniku oltára mu dominoval nádherný mramorový reliéf modliacej sa Sissi. Aby sa predišlo jej zničeniu premiestnili ju najprv do Grassalkovičovho paláca a neskôr na faru, kde je dodnes.
Táto najatraktívnejšia bratislavská secesná budova je oficiálne známa ako Kostol svätej Alžbety Uhorskej. Jeho štýl, ktorý je známy aj ako uhorská secesia, navrhol budapeštiansky architekt Ödön Lechner (Edmund Lechner) a postavené boli na začiatku dvadsiateho storočia. Kostol bol vysvätený 11. októbra 1913. Je zaujímavý modrou farbou omietky a modrou mozaikou. Dokonca aj strešná krytina má modrú glazúru.
Mozaika sv. Alžbety, dcéry uhorského kráľa Ondreja II. narodenej na Bratislavskom hrade v roku 1207, je nad hlavným vchodom. Obraz tejto svätice je aj na hlavnom oltári. Súčasťou stavby je tiež oválna veža vysoká 36,8 metra. Ödön Lechner v duchu svojho osobitého prejavu koncipoval stavby kostola ako jednoloďový mäkko formovaný útvar. Týmto zámerným historizmom chcel architekt Lechner vytvoriť maďarský národný sloh.
Drobná secesná ornamentálna výzdoba vznikla na základe ruže – kvetu, ktorý bol spojený s legendou o sv. Alžbete. V priestoroch kostolíka nájdete nápis: „Zlož si svoj klobúk, smrteľník, lebo miesto na ktorom stojíš je sväté.“ V kostolíku nájdete ešte dva erby a to erb mesta Bratislavy a uhorský erb. Úvodné slová dokumentu znejú: „Som kostol pomenovaný po sv. Alžbete z rodu Arpádovcov. Postaviť ma dalo uhorské kráľovské Ministerstvo kultu a školstva, vďaka obetavosti obyvateľov slobodného kráľovského mesta Bratislavy, v susedstve novopostaveného kráľovského katolíckeho gymnázia.“
http://www.pluska.sk/…tory-je.html?…


Relikvie svätej Alžbety boli uložené s ostatkami sv. Klimenta Rímskeho, sv. Vincencie a sv. Teodory do hlavného oltáru. Nad hlavným oltárom je už spomínaný zavesený obraz sv. Alžbety rozdávajúcej milodary od Júliusa Túryho z roku 1911. Vysoké drevené svietniky po stranách oltára, zdobené ružami, vyhotovil oveľa neskoršie rezbár Jozef Dorosinyi. Architekt Lechner situoval do interiéru šesť nástenných malieb. Na víťazný oblúk Baránka Božieho, do lode obrazy svätých Arpádovcov. Obrazy boli namaľované budapeštianskymi maliarmi Bezsédom a Zsillem.
Pri ľavom múre kostolnej lode stojí bočný oltár zasvätený španielskej vizionárke svätej Terézii. Zdobí ho polychrómovaný reliéf sediacej Madony s kľačiacou svätou Teréziou (dielo bratislavského sochára Alojza Rigeleho). V čase vzniku oltára mu však dominoval nádherný mramorový reliéf modliacej sa manželky cisára Františka Jozefa I. Alžbety Bavorskej (rovnako dielo Alojza Rigeleho). V čase silnejúcich protimaďarských nálad po rozpade Rakúsko-Uhorska však reliéfnu dosku z múra odstránili. Aby sa predišlo jej zničeniu premiestnili ju najprv do Grasalkovičovho paláca a neskôr na faru, kde je dodnes.
https://sk.wikipedia.org/…ostol%C3%ADk)

0 0

24.8.1203 – Přemysl Otakar I. bol korunovaný za českého kráľa

Přemysl Otakar I. (* po 1155 – † 15. december 1230, Praha, Česko) bol moravský markgróf, české knieža (v rokoch 1192 – 1193 a 1197 – 1198) a český kráľ (od roku 1198, korunovácia v roku 1203) z rodu Přemyslovcov, prvorodený syn kráľa Vladislava II. a jeho druhej manželky Judity Durínskej.
Celkovo bol až štvrtým otcovým synom (po troch synoch z prvého manželstva). Historici sa v predpokladanom roku jeho narodenia rozchádzajú a býva datovaný k roku 1155, pred rok 1160, či dokonca až do rokov 1165 – 1167.
Mladosť prežil v dobe politického úpadku českého štátu, kedy časté striedanie členov přemyslovského rodu na tróne poskytovalo nemeckým panovníkom príležitosť k zasahovaniu do pomerov v Čechách. Svoje prvé politické skúsenosti získaval pod dohľadom najstaršieho nevlastného brata, kniežaťa Bedřicha. Přemyslovým menovaním moravským markgófom sledoval Fridrich I. Barbarossa možnosť ovplyvňovať dianie na Morave. Tu sa však jeho mocenské ambície skrížili so zámermi znojemského a brnianskeho kniežaťa Konráda II. Ota, ktorý vládu v moravských údelných kniežatstvách považoval iba za odrazový stupeň k titulu českého kniežaťa.
Vzrast jeho politickej kariéry nastal v roku 1192 po zosadení kniežaťa Václava II., kedy z rúk cisára Henricha VI. prijal kniežaciu hodnosť. Stalo sa tak s výraznou podporou pražského biskupa Jindřicha Břetislava. Cisár si od nástupu Přemysla Otakara sľuboval posilnenie svojho vplyvu v Čechách a úplnú podriadenosť českého kniežaťa. Přemysl sa však čoskoro prejavil ako vládca, ktorého prvoradým záujmom bola situácia vo vnútri krajiny. Necítil sa byť Henrichovi nijako zaviazaný. Oddanosť, na ktorú boli nemeckí Hohenstaufovci zo strany českých kniežat zvyknutí, tak začínala mať trhliny. V porovnaní so svojimi predchodcami, Bedřichom i Konrádom II. Otom si Přemysl Otakar počínal samostatnejšie a záujmy cisára a jeho ríšskej politiky mu boli ľahostajné. Jeho podpora zo strany ríše klesala, čo vo svoj prospech obratne využil Jindřich Břetislav. Po tom ako Henrich VI. na dvorskom sneme vo Wormse v júni 1193 zbavil Přemysla vlády, ujal sa moci sám.
Zmena vlády, ktorá sa navyše udiala formou súkromnej dohody cisára s pražským biskupom, sa u domácich veľmožov stretla s veľkou nevôľou. Samo udelenie čisto svetského titulu cirkevnému hodnostárovi znamenalo dosiaľ nevídanú udalosť nielen v Čechách ale i za hranicami.
Přemyslova pozícia po zbavení vlády nebola jednoduchá. Vzhľadom na to, že na kniežacom stolci sa udržal iba niečo vyše roka, mal málo času a príležitostí upevniť si svoje postavenie. No okolnosti mu spočiatku priali. Mnoho veľmožov, pobúrených zásahmi cisára do práv Čechov, sľubovali Přemyslovi vernosť proti vierolomnému biskupovi. Situácia sa však zmenila, keď Jindřich Břetislav koncom leta 1193 vtrhol do Čiech s úmyslom ujať sa vlády. Přemysl zhromaždil silné vojsko a vytiahol mu oproti. Pri Zdiciach neďaleko dnešného Berouna prišlo k stretu. Tu však Přemysla začali opúšťať jeho spojenci a pridávali sa na biskupovu stranu. To Přemysla prinútilo opustiť bojisko a stiahnuť sa na Pražský hrad. Jindřich Břetislav hrad obľahol a po takmer štvormesačnom obliehaní i dobyl. Přemysl utiekol. Takmer päť rokov bol nútený žiť v exile v nemeckých krajinách. Svojho nároku na kniežací stolec sa však nemienil vzdať.
Druhýkrát českým kniežaťom (1197 – 1198)
Situácia v Čechách sa začala meniť v jeho prospech. Cisár Henrich VI. na príhovor Přemyslovho príbuzného, grófa Albrechta z Bogenu, stlmil svoju nepriazeň voči Přemyslovi, dokonca mu dal prísľub návratu do Čiech. Pod vplyvom okolností a za podpory českých stúpencov vtiahol Přemysl v máji 1197 do Čiech a bez väčších problémov dosiahol Prahu. Dobyť hrad sa mu však nepodarilo. Veľmoži verní kniežaťu-biskupovi Jindřichovi Břetislavovi vypudili útočníkov opäť za hranice. Z víťazstva nad svojím rivalom sa však Jindřich Břetislav netešil dlho, pretože o mesiac nato, 15. júna 1197, zomrel.
Zdalo sa, že pre Přemysla nastal správny čas. Jeho protivník bol mŕtvy, cisár Henrich VI. bol zaneprázdnený udalosťami na juhu Talianska. Predáci českej šľachty využili vzniknutú situáciu a bez ohľadu na nástupnícke práva přemyslovského rodu i stanoviska rímskeho cisára povolali na kniežací stolec Přemyslovovho mladšieho brata Vladislava.
Vladislav napriek vedomiu, že kríži plány svojho staršieho brata, kniežací titul prijal. Vzápätí sa ukázal ako schopné knieža, no spôsob, akým dosiahol moc, prinášal vážne hrozby. V exile žijúci brat sa nemienil svojho práva na stolec vzdať. Po jarnom nezdarenom pokuse o ovládnutie krajiny chcel Přemysl svoj návrat pripraviť čo najdôslednejšie. V novembri 1197 vtiahol so svojimi vernými spojencami do Čiech. Tu sa k nemu pridávali ďalší sympatizanti, čím okruh jeho bojovníkov narastal. Proti jeho vojsku vyrazil i Vladislav. 6. decembra 1197 sa obe vojská stretli. K priamemu bojovému stretu však nedošlo. V rozhodujúcej chvíli sa u Vladislava, ktorému nechýbal vladársky talent, preukázali i vysoké morálne hodnoty. Hoci mal oveľa silnejšiu armádu, v noci pred bitkou sa po porade s biskupom Danielom a veľmožmi tajne stretol s bratom.

„ …ustúpil jednak pre dobro mieru, jednak z bratskej lásky, a zmieril sa s bratom svojim v ten spôsob, že oba zároveň onen na Morave, tento v Čechách panovať budú, a aby, majúc oba jednu myseľ, mali tiež i jedno kniežatstvo, čo až podnes medzi nimi nedotknuto trvá. – Jarloch

Dobrovoľne sa vzdal kniežacieho stolca v bratov prospech a uspokojil sa s moravským markgrófstvom. Dohoda zároveň ukončila štvrťstoročie trvajúce nástupnícke spory medzi Přemyslovcami a položila základy upevňovania českého štátu. Súčasťou dohody bol pravdepodobne aj sľub že sa Přemysl nepomstí tým, ktorí ho opakovane v predchádzajúcich rokoch zradili, čo mu získalo dôveru rozhodujúcej časti predákov.
Český kráľ
Přemysl Otakar nastupoval druhú vládu v zrelom veku s bohatými životnými skúsenosťami. Bol to človek rozhodný a húževnatý, idúci nekompromisne za svojím cieľom. Nedobrovoľný pobyt v cudzine mu poskytoval dobrú orientáciu v ríšskych pomeroch. Na čelo českého štátu nastupoval nadaný a vyhranený panovník, sršiaci vladárskou energiou, túžiaci odbúrať neblahú minulosť a nastoliť mocenský vzostup přemyslovských krajín.
Situácia v rímskonemeckej ríši sa po smrti Henricha VI. († 1197) stávala neprehľadnou. Ešte počas Henrichovho života bol rímskym kráľom zvolený jeho iba dvojročný syn Fridrich. Vzhľadom na jeho vek sa pozornosť štaufovských priaznivcov obrátila na brata zomrelého cisára Filipa a začiatkom marca 1197 ho zvolili rímskym kráľom a vzápätí prehlásili budúcim cisárom. Opozičné kniežatá však proti Filipovi začiatkom júna 1198 v Kolíne nad Rýnom zvolili a 12. júla v Aachene korunovali za rímskeho kráľa Ota IV. Braunschweinskeho z rodu Welfovcov. Tak na rímskom tróne sedeli dvaja panovníci. Obaja hľadali podporu a spojencov v boji proti svojmu súperovi. Medzi priamych účastníkov sporu sa na strane Štaufovcov zaradil i Přemysl Otakar. Filip Švábsky v snahe oceniť Přemyslovu podporu a s ohľadom na dávnejšiu pomoc českých kniežat udelil 15. augusta 1198 Přemyslovi Otakarovi privilégium, ktoré zaručovalo dedičný kráľovský titul pre českých panovníkov a upravovalo pomer českého štátu k ríši.
Vo víre mocenských zápasov
Pápež Inocent III. stojaci v súperení Filipa Švábskeho a Ota Braunschweinskeho na strane Welfa, otvorene vyzýval českého kráľa na odklon od štaufovskej strany a podporu Ota. Ako protislužbu mu ponúkal anulovanie manželského zväzku s Adlétou Miessenskou, s ktorou sa chcel Přemysl rozviesť (napokon rozluku Přemyslovho manželstva pápež odkladal a až po Adlétinej smrti bola manželstvo zrušené), a potvrdenie jeho kráľovskej hodnosti pápežskou kúriou. Přemysl sprvu váhal, no pod vplyvom meniacich sa medzinárodnopo­litických okolností (Otova strana získavala prevahu) sa odvrátil od podpory Filipa Švábskeho. Súčasne však s uznaním kráľovského titulu za tento čin od pápeža žiadal povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Tejto žiadosti však pápež v obave nad postojom mohučskej arcidiecézy, pod ktorú pražské biskupstvo spadalo, nevyhovel.
Odveta štaufovskej strany nenechala na seba dlho čakať. Filip v apríli 1203 vyhlásil Přemysla za zosadeného a udelil Čechy v léno príslušníkovi vedľajšej přemyslovskej vetvi Děpoltovcov Děpoltovi III. Týmto aktom porušil ustanovenia svojho vlastného privilégia z roku 1198, ktorým potvrdzoval slobodnú voľbu českého panovníka.
V máji 1203 sa Přemysl na Otovej strane zúčastnil vojenského ťaženia proti Filipovi, ktorý krátko predtým napadol Otovho spojenca, durínskeho lancgrófa Hermana. Za výdatnú pomoc a spojenectvo bol 24. augusta 1203 v Mersenburgu korunovaný za českého kráľa (korunováciu potvrdil 15. apríla 1204 pápež Inocent III.) Súčasne Oto Přemyslovi potvrdil výsady, udelené už Filipom v roku 1198.
Zlatá bula sicílska
Přemysl Otakar I. zasiahol i do sporov o sicílske dedičstvo Štaufovcov. Za preukázanú podporu v tomto spore mu rímsky kráľ Fridrich II. z titulu sicílskeho kráľa vystavil 26. septembra 1212 v Bazileji tri listiny, ktoré boli spečatené zlatou pečaťou (bulou) sicílskeho kráľa. Podľa tejto majestátnej pečate sa pre listiny vžil názov Zlatá bula sicílska.
Toto privilégium potvrdzovalo v prvom rade výsady udelené ešte Filipom Švábskym, ktorými sa česká kráľovská hodnosť udeľuje dedične, zamedzuje sa zásahom rímskonemeckých cisárov do nástupníctva v Čechách a stanovujú sa hranice Českého kráľovstva. Vydanie Zlatej buly sicílskej bolo sprevádzané s udeľovaním majetkov Přemyslovi.
Zlatou bulou sicílskou boli zavŕšené stáročné snahy Přemyslovcov o dôstojné postavenie českého štátu. Fridrich II., ale i pre ním Filip Švábsky a Oto IV. Braunschweinsky, svojimi výsadami v prospech přemyslovských Čiech uznali politickú realitu a právne schválili vnútornú nezávislosť Českého kráľovstva. Najvýznamnejším ziskom Přemysla zo všetkých výsad bola dedičná kráľovská hodnosť, o ktorú už usilovali Vratislav II. a Přemyslov otec Vladislav II., a ktorá sa v podmienkach zrodu feudálnych monarchií stávala nevyhnutným predpokladom politickej a štátnej suverenity. Postupom času niektoré ustanovenia Zlatej buly sicílskej strácali účinnosť. Najtrvalejšiu historickú platnosť si zachovala výsada dedičnosti kráľovského titulu, ktorá pretrvala až do zániku Českého kráľovstva v roku 1918.
Přemysl Otakar I. zomrel 15. decembra 1230 pravdepodobne na Pražskom hrade. Tu, v katedrálnom kostole bol i pochovaný. Karol IV. pri prestavbe baziliky na gotický chrám dal vybudovať honosné pohrebisko přemyslovských kniežat a kráľov. V tzv. Saskej kaplnke svätovítskej katedrály boli Přemyslove ostatky uložené do kamennej tumby s figurálnym náhrobkom od Petra Parlera.
https://sk.m.wikipedia.org/…ysl_Otakar_I.


Přemysl Otakar I.: Král, který dává Českému státu pevné hranice
http://zivotopisyonline.cz/…vne-hranice/


Když nastoupil Přemysl na trůn, byly Čechy v úpadku politickém i hospodářském. On se zasloužil o vzestup a svobodu země. Čechy se staly ve vztahu k zahraničí váženou a zdravě obávanou zemí.
http://www.panovnici.cz/…ysl-otakar-i


Přemysl Otakar I. musel při svém nástupu na český trůn překonat roztříštěnost a krizi českého státu. Přemysl upevnil moc českého státu, čemuž napomohl problematický vývoj v okolních zemích (v Polsku a Německu). Zasahuje do vývoje v Německu, kde jsou rozpoutány boje o trůn. Sám podporuje střídavě Welfy i Štaufy, nakonec se přikloní k Fridrichovi II. (vnuka Fridricha Barbarossy z dynastie Štaufů). Když se Fridrich II. stal císařem, odvděčil se Přemyslovi udělením Zlaté buly sicilské (1212). Českým králem byl od roku 1198.
http://www.dejepis.com/…premyslovcu/

0 0

26. augusta 1278 zomrel Přemysl Otakar II.

V príspevku vyššie píšeme o korunovácii Přemysla Otakara I. v roku 1203. O 75 rokov a dva dni neskôr padol v bitke na Moravskom poli jeho vnuk, český kráľ Přemysl Otakar II., kde ho porazil Rudolf I. Habsburský.
Bitka na Moravskom poli bolo vojenské stretnutie pri dedine Dürnkrut (Suché Kruty) na Moravskom poli (Marchfeld) v severovýchodnom Rakúsku (dnes spolková republika Dolné Rakúsko) 26. augusta 1278 medzi vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. a rímskeho kráľa Rudolfa I. Habsburského.
https://sk.m.wikipedia.org/…ravskom_poli
Přemysl Otakar II. (* okolo 1233 – † 26. august 1278, Dürnkrut, Moravské pole v Rakúsku) bol moravský markgróf (od r. 1247), rakúsky (r. 1251), štajerský (od r. 1261), korutánsky a kraňský (od r. 1269) vojvoda, český kráľ (od r. 1253, korunovácia r. 1261) z rodu Přemyslovcov, druhorodený syn kráľa Václava I. a Kunhuty Švábskej.
Narodil sa (podľa legendy v meste Městec Králové) v časoch, kedy český štát, vzbudzujúci rešpekt rozlohou, bohatstvom ložísk drahých kovov a napokon i výbojnou politikou svojich vládcov, bol európskou veľmocou a přemyslovská dynastia ho pozdvihla medzi najprednejšie krajiny vtedajšej Európy.
Súbežne s ušľachtilými prvkami gotického slohu ohlasujúce revolučnú zmenu v architektúre prenikal do českých krajín zo západnej Európy duch rytierstva. Na dvore Přemyslovho otca našiel živnú pôdu. Sám Přemysl vyrastal v presvedčení, že rytierske ideály sú cnosťou a ozdobou jeho urodzeného pôvodu.
Napriek všetkým prednostiam, ktorými oplýval, bol v nástupníckej hierarchii až druhý po svojom staršom bratovi Vladislavovi. Podľa zvyklostí bol predurčený pre kňazskú dráhu. Začiatkom roka 1247 však Vladislav nečakane zomrel bez mužských potomkov a pred Přemyslom, teraz už moravským markgrófom, bola razom voľná cesta ku kráľovskej korune. Tým mal byť jeho vstup na českú historickú scénu bezproblémový. Skupina predákov šľachty, nespokojných s panovaním Václava I., bez kráľovho vedomia zvolila 31.7.1247 Přemysla spoluvladárom s titulom mladší kráľ a postavila ho do čela odboja proti jeho otcovi. Voľba Přemysla predstavovala zjavnú vzburu a ako Přemysl, tak i predáci šľachty, ktorí ho zvolili, predpokladali, že kráľovi neostáva, než sa s daným stavom zmieriť.
Přemyslovo spoluvladárstvo trvalo napokon iba dva roky, hoci pre Přemysla začalo veľmi sľubne. Kráľ Václav, opustený väčšinou šľachty, musel najprv s voľbou súhlasiť. Čoskoro sa však presvedčil, že situácia je vážna. Za synom stála šľachta, ktorá ho nenávidela, na jeho strane bola iba malá skupina stúpencov, vyzývajúca ho k tvrdému zákroku proti synovi. Bolo zrejmé, že situáciu vyrieši iba bojové stretnutie. Kráľ však vidiac synovu prevahu, utiekol do Meissenu.
Přemysl sa stal jediným vládcom krajiny a bez rozpakov začal používať kráľovský titul. Uvedomoval si však, že všetci otcovi stúpenci predstavujú pre jeho postavenie neustálu hrozbu. Preto sa na jeseň roku 1248 vypravil na čele malého vojska aby dobyl ich baštu, mesto Most. Tu však prišlo k ráznemu obratu situácie. Václavovi stúpenci prepadli pod Mostom jeho vojnový tábor a pripravili mu porážku. Zavŕšením Přemyslovho pádu bol rozpad jeho koalície. O dva mesiace už Přemysl s otcom vyjednával. V auguste 1249 potom Václavovo vojsko obľahlo Pražský hrad a dobylo ho. Přemyslovi neostávalo nič iné, ako sa pred otcom pokoriť a Václav I. si dal záležať, aby táto kapitulácia bola okázalá a vyvolala čo najväčší ohlas ako medzi priateľmi, tak hlavne u protivníkov. Aby syna potrestal, naoko ho pozval na rokovanie na hrad Týřov. Tu bol Přemysl so svojimi stúpencami zatknutý a odvedený na hrad Přimda.
Václav I. si ale uvedomoval, že Přemysl je jeho jediným dedičom, a jeho smrť by ohrozila celú dynastiu a ďalšiu existenciu českého štátu. Preto ho po niekoľkých týždňoch z hradného väzenia prepustil a poslal ako markgrófa na Moravu. Dlho boli vzťahy otca a syna naštrbené, ale spoločná politika ich opäť spojila.
22. septembra 1253 v Kráľovom Dvore pri Beroune zomrel kráľ Václav I. Přemysl Otakar sa stal samostatným vládcom. Kvôli prevzatiu vlády sa musel ponáhľať z Rakúska do Prahy (údajne kvôli Přemyslovej neprítomnosti v Čechách bolo nútené utajiť Václavovu smrť).
Na jeseň roku 1254 sa pripravovalo nové vojnové ťaženie na pomoc Rádu nemeckých rytierov proti pohanským Prusom. V decembri 1254 sa vojská vydali na cestu. Úspech proti slabej obrane nepriateľa sa dostavil, no jediným očividným výsledkom výpravy bolo v roku 1255 založenie mesta Kráľovec (nem. Königsberg, dnešný Kaliningrad v Kalinigradskej oblasti v Rusku), pomenovaného na panovníkovu počesť.Pred Přemyslom po úspechu v krížovom ťažení vyvstal posledný cieľ – zisk rímskej koruny. Bol si vedomý svojej moci a to v ňom vzbudzovalo oprávnené nádeje na rímsku korunováciu. No ríšske kniežatá a ostatní európski panovníci si neželali, aby sa novým rímskym kráľom stala osobnosť tak výrazná a nezávislá ako český kráľ, pretože po nástupe k moci by razom oslabil ich postavenie a vplyv. Přemysl si musel odbyť svoje sklamanie, keď po návrate z Pruska začal vyjednávať s Viliamom Holandským, aby odstúpil a uvoľnil tak miesto pre neho. Opätovne sa púšťal do aktivít, ktoré mu mali zaistiť rímsky trón. Ich neúspech ho napokon odradil a keď v roku 1256 Viliam Holandský zomrel, Přemysl Otakar, po matke sám pôvodom z cisárskeho rodu Štaufovcov, ani nevystúpil medzi kandidátov. Naopak, začal podporovať dvoch vystúpivších adeptov, kastílskeho kráľa Alfonza i syna anglického kráľa Jána Bezzemka Richarda Cornwallského. Oboch uznal za rímskych kráľov a od Richarda prijal dokonca titul „ochranca majetku korunného vpravo od Rýna“. Ovládal tak fakticky časť ríšskeho majetku. I keď sám odmietol cisársky titul bol najmocnejším vladárom v ríši, čo si uvedomovali i ríšske kniežatá, pre ktorých bol príliš silným mužom.
V Přemyslových plánoch po neúspechu na ríšskom politickom kolbisku dozrievala myšlienka opätovného získania štajerských dŕžav, odstúpených v roku 1254 Uhorsku. Vzhľadom na platnosť mierovej zmluvy musel ich získať silou. Prvým krokom k tomuto cieľu bola Přemyslova vojenská výprava do Bavorska v roku 1257. Povzbudený predchádzajúcim úspechom v Pobaltí podcenil prípravy na ťaženie i silu protivníka, čo sa mu vypomstilo. Proti značne presile jeho vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku a český kráľ bol nútený uzavrieť s kniežaťom Henrichom Dolnobavorským zahanbujúci mier. Napriek tomu, že tento neúspech neohrozil postavenie Českého kráľovstva, prestíž Přemysla Otakara ako vojvodcu veľmi utrpela.
Uhorský kráľ Belo IV. vidiac porazeného českého kráľa, chcel situáciu využiť. Koncom roku 1259 vpadli uhorské vojská do Korutánska a tým vyprovokovali Přemysla Otakara k odvetnej akcii. Začiatkom nasledujúceho roku boli Uhri z dobytých území vytlačení. Přemysl mal späť celé babenberské dedičstvo, no rozhodujúci bojový konflikt už nebolo možné odvrátiť. Vzhľadom na nepriaznivé ročné obdobie sa však obaja králi dohodli na prímerí, ktoré trvalo do 24. júna 1260. V lete, po horúčkovitých prípravách, už nič nestálo v ceste k otvorenému boju.
V júli 1260 sa spojené vojská českého kráľa, posilnené štajerskými, sliezskymi, brandenburskými a korutánskymi bojovníkmi stretli pri Kressenbrunne, rakúskej obci ležiacej na pravom brehu rieky Morava s vojskom uhorského Bela IV. posilneným poľskými a ruskými jednotkami v bitke, ktorá mala vyriešiť nielen problém územného nároku ale i to, ktorá z krajín získa čelné postavenie v stredoeurópskom politickom priestore. Bitka sa skončila porážkou uhorského kráľa a podpisom mierovej zmluvy vo Viedni. Uhorsko stratilo s definitívnou platnosťou Štajersko a jeho súperenie s přemyslovskými Čechami o vplyv v Európe na dlhú dobu skončilo.
Úspech pri Kressenbrunne ešte viac posilnil Přemyslovo sebavedomie a dodal mu odvahy na vyriešenie problému s rozlukou jeho manželstva. Jeho nárok na štajerské a rakúske dŕžavy bol nespochybniteľný, čo nemohlo zmeniť ani prípadné rozlúčenie s Margarétou Babenberskou. Najprv sa pokúsil vyriešiť problém kompromisom. Obrátil sa na pápeža Alexandra IV. a požiadal ho, aby uznal za legitímne jeho deti s dvornou dámou Anežkou z Kuenringu, zvanou Palcerík. Prekvapila ho pápežova odpoveď, v ktorej síce legitimitu jeho nemanželských detí potvrdil no odmietol uznať nástupníctvo na tróne jeho syna z tohto vzťahu Mikuláša. To ešte viac utvrdilo Přemysla v správnosti rozhodnutia a napriek pápežovmu stanovisku sa s Margarétou rozviedol. Ako zámienku použil Margarétin pred mnohými rokmi zložený rehoľný sľub, ktorý nebol nikdy zrušený.
Po rozvode manželstva sa začal obzerať po neveste, ktorá by zodpovedala jeho postaveniu a dynastickým zámerom. Voľba padla na Kunhutu, iba šestnásťročnú vnučku kráľa Bela IV. Sobáš s mladou a krásnou Kunhutou prinášal Přemyslovi nielen nádej na potomstvo, ale i reálne vyhliadky na splnenie dlhoročného sna – získať v uhorskom kráľovi oddaného spojenca. Po sobáši bola mierová zmluva medzi oboma panovníkmi spečatená. Potvrdením zmluvy bola i svadba Přemyslovej netere Kunhuty s najmladším synom uhorského kráľa Belom v roku 1264.
Svadba sa konala 25.10.1261 v Pres­sburgu a hneď po nej sa mladá nevesta vydala na cestu do Prahy. 25.12.1261 sa konala slávna korunovácia Přemysla i jeho mladej manželky na českých panovníkov. Až od tejto chvíle sa Přemysl Otakar II. oficiálne tituloval českým kráľom (dovtedy sa tituloval Pán Kráľovstva českého). O niekoľko mesiacov nový pápež Urban IV. schválil rozluku prvého Přemyslovho manželstva.
Po usporiadaní si rodinných pomerov sa opäť mohol venovať povinnostiam vládcu. Nasledovali najslávnejšie roky jeho vlády, v ktorých sa sústredil na rozširovanie rodových území. V roku 1267 podnikol neúspešnú vojnovú výpravu do Bavorska a o rok nato smerovali jeho vojská opäť na krížovej výprave na Východ. Po zisku Štajerska a Rakúska, roku 1266 obsadil Chebsko a pripojil ho ako dedičstvo po matke k českému štátu; od roku 1269 sa po smrti Oldricha Sponheimského stal vládcom Korutánska a väčšej časti Kraňska. V rozširovaní území pokračoval v roku 1270 pripojením provincie Pordenone. Jeho moc teraz siahala až k Jadranskému moru. Nikdy predtým ani nikdy potom nedosiahol český štát takú rozlohu. O jeho veľkosti svedčí to, že na kráľovskej pečati bolo vymenovaných deväť krajín, ktorým vládol.
S rozširovaním jeho moci však rástlo i nebezpečenstvo, ktoré sa stávalo hrozbou jeho postaveniu. K zvyšujúcemu sa odporu proti jeho prílišnej moci zo strany ríšskych kniežat pridružilo sa nebezpečenstvo v jeho vlastnej krajine. Nárast moci a bohatstva domácej šľachty ju posmelil k protivládnym vystúpeniam. Množili sa prípady otvorených vzbúr. V roku 1265 bol nútený potlačiť sprisahanie českej a rakúskej šľachty; v roku 1268 sa vo väzení ocitlo niekoľko vodcov sprisahania v Štajersku.
Přemyslova expanzívna politika zasiahla i územie terajšieho Slovenska. V otázke územných sporov sa dostal do kontaktu s kráľom Štefanom V. Nový uhorský kráľ nemohol zabudnúť na to, že Přemysl Otakar ho pripravil o údel v Štajersku. V polovici októbra 1270 sa obaja panovníci stretli v Pressburgu a dohodli sa na dvojročnom mieri. Uhorský kráľ však dohodu nedodržal a v čase, keď bol Přemysl Otakar zaneprázdnený problémami v Korutánsku, uhorské vojská podnikli pustošivé vpády do Rakúska. Pri odvetnej výprave vojská Přemysla Otakara II. v apríli 1271 vtrhli do Uhorska, prešli Dunaj (podľa letopisov nechal Přemysl postaviť pre svoje vojská celkom štyrikrát drevený most cez rieku) a obsadili Devín, Stupavu, Svätý Jur, Pezinok, Nitru, kde vypálil mesto a hrad.[1] Vojna sa skončila mierom, podpísaným 2. 6. 1271 v Pressburgu, v ktorom sa obe strany dohodli na zachovaní dovtedajšieho stavu. Uhorský kráľ (vtedy už Ladislav IV. Kumánsky) však ani túto zmluvu nedodržal a v roku 1273 vypukla nová česko-uhorská vojna. V nej bolo spustošené juhozápadné Slovensko až po Nitru, kde opakovane vypálil mesto a hrad a obsadil pohraničné hrady v Zadunajsku. Uhorsko, oslabené vnútornými bojmi oligarchov, nebolo schopné čeliť sile Přemyslových vojsk. Od roku 1273 nasledujúcich päť rokov bol Pressburg v rukách českého kráľa. Tento stav trval až dovtedy, keď sa Přemysl Otakar musel v roku 1276 vzdať svojich nárokov v Rakúsku, Štajerku a Korutánsku v prospech Albrechta I. Habsburského.
V roku 1272 sa smrťou Richarda Cornwallského uvoľnil rímsky trón. Pretože jeho protivník Alfonz Kastílsky nezískal podporu pápeža Gregora X., Přemysl predpokladal, že teraz nastala príhodná chvíľa uchádzať sa o zvolenie. Cítil sa takmer istým rímskym kráľom. Napriek jeho túžbe bolo zrejmé, že jeho kandidatúra u ríšskych kurfirstov nemá najmenšie vyhliadky na úspech. To sa i potvrdilo a 29. septembra 1273 vo Frankfurte nad Mohanom zvolili za rímskeho kráľa chudobné a neznáme knieža – Rudolfa Habsburského. Boli presvedčení, že v ňom získajú servilného a poddajného kráľa. Na veľké prekvapenie ríšskych kniežat sa čoskoro ukázalo, že Rudolf napriek svojej doterajšej bezvýznamnosti je silnou osobnosťou, ktorý sa túži presadiť ako húževnatý a energický panovník.
Přemysl prijal správu o Rudolfovom zvolení s veľkým rozhorčením. Protestoval proti voľbe a súčasne vyhlasoval, že voľbu Rudolfa Habsburského nikdy neuzná a ani neprevezme od neho svoje krajiny ako léno. Odmietol sa i zúčastniť na Rudolfovej korunovácii v Cáchach a vzdať mu ako novému rímskemu kráľovi povinný hold. V roku 1274 bol Rudolfom Habsburským zbavený vlády nad rakúskymi krajinami a bola nad ním vyhlásená ríšska a pápežská kliatba. Na dôvažok ako dôsledok posilňovania kráľovskej moci povstala proti nemu šľachta alpských krajín i českého štátu (napr. mocný rod juhočeských Vítkovcov). Přemysl Otakar aby odvrátil nebezpečenstvo hroziace z dvoch strán musel pred Rudolfom kapitulovať. 26. novembra 1276 vo vojenskom tábore pri Viedni zložil Rudolfovi prísahu vernosti. Jeho pád bol neodvratný. Musel sa vzdať vlády v alpských krajinách i v Chebsku, dedičné krajiny Čechy a Moravu prijal od Rudolfa ako léno. Súčasťou dohody bola i svadobná zmluva medzi Přemyslovými a Rudolfovými deťmi (Přemysl mal zasnúbiť svojho päťročného syna Václava s Rudolfovou dcérou Gutou a jedenásťročnú dcéru Kunhutu s Rudolfovým synom Hartmannom).
Poníženie, ktoré musel Přemysl Otakar II. podstúpiť bolo nesmierne. Rudolf si dal záležať, aby moc českého kráľa definitívne zlomil. Vo vlastnom záujme nemohol pripustiť aby sa Přemysl z porážky spamätal a obnovil aspoň čiastočne svoju prestíž.
Přemysl si bol vedomý, že svoje stratené pozície môže získať späť iba silou. Nový konflikt s rímskym kráľom tak na seba nenechal dlho čakať. Roku 1278 sa Přemysl odhodlal k ofenzíve. V júli vytiahol s vojskom zhromaždeným pri Brne do bojového poľa na moravsko-rakúske hranice. Tu sa proti sebe postavili obe veľké a odhodlané armády. Niekoľko týždňov obe manévrovali a najmä Přemysl zvolil vyčkávaciu taktiku, uvedomujúc si početnú prevahu protivníka. 26. augusta 1278 prišlo k rozhodujúcej bitke pri dedine Dürnkrut (Suché Kruty). Bitka sa zmenila na Přemyslovu osobnú a spoločenskú tragédiu. Nielenže ju prehral, ale v nej i prišiel o život. Podľa niektorých historických verzií bol Přemysl v bojovom virvare zajatý a zavraždený.
Po bitke dal Rudolf Habsburský pátrať na bojisku po mŕtvole českého kráľa. Telo zabitého českého kráľa, nabalzamované a verejne vystavené vo Viedni, bolo pochované až po uplynutí pápežskej kliatby v roku 1279 v minoritskom kláštore v Znojme. Až v roku 1296 boli kráľove pozostatky z nariadenia jeho syna Václava II. prevezené do pražského kláštora Na Františku. V roku 1297 uložili telesné pozostatky Přemysla Otakara II. po boku jeho predkov vo svätovítskej katedrále na Pražskom hrade. Tu mali odpočívať len dočasne. Václav II. mal v úmysle vybudovať novú nekropolu pre svoj rod v cisterciánskom kláštore v Zbraslavi, ktorý sám založil. No zomrel ešte pred jeho dokončením.
V 14. storočí kráľove ostatky opäť premiestnili. V roku 1373 ich na príkaz kráľa Karola IV. Luxemburského, veľkého ctiteľa přemyslovského odkazu, uložili do dnešnej Saskej kaplnky v novovybudovanej gotickej Katedrále svätého Víta. Spolu s ostatkami kráľa boli do hrobky uložené i pohrebné klenoty (koruna, jablko, žezlo) a medzi čeľuste jeho lebky vložili olovenú doštičku s nápisom:

HIC IACET PRZEMISL ALIAS OTAKARUS REX BOHEMIE ET AUSTRIE STIRIE CARINTHIE DUX MARCHIO MORAVIE ET DOMINUS PORTUS NAONIS FILIUS WENCESLAI REGIS
Tu leží Přemysl inak Otakar, český kráľ, rakúsky, štajerský, korutánsky vojvoda, moravský markgróf a pán naonského prístavu, syn kráľa Václava

V Saskej kaplnke pod skvostným náhrobkom tvoreným ležiacou sochou v zbroji ťažkoodenca, kráľovskom rúchu s korunou na hlave na kamennom lôžku, sa nachádzajú ostatky veľkého kráľa dodnes.
https://sk.m.wikipedia.org/…sl_Otakar_II.


Přemysl Otakar II., řečený král železný a zlatý (1233? – 26. srpna 1278, Suché Kruty), byl pátý král český z rodu Přemyslovců.
Přemysl byl druhorozený syn krále Václava I. a Kunhuty Štaufské, dcery římskoněmeckého krále Filipa Švábského a jeho manželky, byzantské princezny Ireny. Podle pověsti, jak ji uvádí Beckovský v Poselkyni starých příběhův českých, se Přemysl narodil v Městci Králové.

„ Královna Kunka, choť krále Václava I., vracela se po kladské silnici z Červ. Hradce do Prahy a v Městci porodila syna Přemysla, potomního krále. Své rodiště vyznamenal Přemysl Otakar II. tím, že mu propůjčil erb lva a mnohá privilegia městu královské komory udělil. “
To, jaký skutečně byl muž, který si získal pověst vládce tvrdé pěsti, mohutné energie a osobní ctižádosti, těžko vyčteme ve středověkých kronikách.

„ …postavy byl ušlechtilé, nepříliš vysoký, tváře snědé, srdnatý a moudrý i nadobyčej věku svého výmluvný… “
— Kronika colmarská

Ačkoliv se jeho ostatky dochovaly ve velmi špatném stavu, antropolog Emanuel Vlček víceméně potvrdil fyzický popis. Přemysl byl průměrně vysoký, snědý a prý pohledný muž s dvorským vychováním a na svou dobu dobrým vzděláním.
Ačkoliv z mnoha jeho činů lze usuzovat na velkomyslnost a jistou svobodomyslnost, bylo by to příliš unáhlené hodnocení. Roku 1254 například jako král potvrdil nebývalá práva Židům: obecní samosprávu a právo na ochranu majetku. Zároveň to ale byl Přemysl, kdo do země pozval inkvizici. Ve skutečnosti jeho rozhodnutí vždy odpovídala Otakarovým aktuálním cílům. Jistě netrpěl přecitlivělostí svého otce a syna, ale někdy prý propadal bezdůvodným záchvatům vzteku a jako většina středověkých panovníků nesnášel odpor. Rakouské kroniky se například věnují především těm činům Otakara II. (ale i Václava II.), které příliš sympatií nevzbuzují.
Přízvisko “železný” mu dali divocí Kumáni z Uherska po bitvě u Kressenbrunnu, kde se proslavili Přemyslovi těžce odění rytíři. Místo “zlatý” by spíše odpovídalo jiné označení – Přemyslovo bohatství pocházelo ze stříbra. Skutečně neexistují záznamy o tom, že by se za doby své vlády dostal do finančních potíží.
Přemysl byl mocným středoevropským panovníkem (v době interregna v římskoněmecké říši vybudoval rozsáhlé panství, které se rozkládalo za Alpy až k Jaderskému moři), za jehož vlády dosáhlo české království největšího rozmachu až do doby Karla IV. Díky svým diplomatickým schopnostem či sňatkové politice Přemysl získal kromě české koruny titul vévoda rakouský (od roku 1251), vévoda štýrský (od roku 1261) a vévoda korutanský a kraňský (od roku 1269). Tím dosáhl významu, který se projevil i v tom, že se Otakar několikrát ucházel o římskoněmeckou korunu – ovšem právě jeho moc mu tuto výsadu nakonec neumožnila získat. Přemyslův závratný vzestup následoval strmý pád.
https://cs.wikipedia.org/…sl_Otakar_II.


Přemysl Otakar II. se narodil kolem roku 1233 a byl jedním z nejvýznamnějších králů naší historie. Vybudoval velkou říši ve střední Evropě sahající od českých zemí až k jaderskému moři. Patřil mezi nejvlivnější a nejmocnější panovníky Evropy své doby. Přízvisko „železný“ dostal díky své udatnosti v boji a tvrdé vládě, „zlatý“ díky svému bohatství. Za dob jeho vlády se české království nedostalo do finanční krize.
http://www.edejiny.cz/…l-otakar-ii/

0 0

27. augusta 1301 a 1310, uhorské korunovácie Václava III. a Karola I. Róberta

Na dnešný deň pripadajú hneď dve korunovácie na uhorských kráľov a zároveň symbolizujú osudom posledného panovníka z rodu Přemyslovcov Václava III. vymretie rodu po meči a koniec jednej historickej etapy, no a otvárajú novú, krátku, ale vzrušujúcu etapu vlády panovníkov z Anjou, ktorú započal Karol I. Róbert z Anjou, následne na uhorskom tróne pokračoval jeho syn Ľudovít I. Veľký a éru Anjuovcov na uhorskom tróne uzatvára tretia zo štyroch dcér Ľudovíta I., Mária z Anjou.


27. augusta 1301 bol v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) korunovaný Václav III. a v hierarchii uhorských kráľov získal meno Ladislav V.
Václav III. (* 6. október 1289 – † 4. august 1306, Olomouc) bol český, poľský (1305 – 1306) a uhorský (ako Ladislav (V.), 1301 – 1305) kráľ, posledný český panovník z rodu Přemyslovcov, ktorých vláda trvala viac ako 400 rokov. Bol synom českého kráľa Václava II. a Guty Habsburskej, dcéry rímskeho kráľa Rudolfa I. Habsburského.
Uhorský kráľ
Keď v roku 1301 zomrel posledný z Arpádovcov na uhorskom tróne (Ondrej III.), Václav II. sa usiloval o získanie uhorského trónu. Jeho syn bol však už od februára 1298 zasnúbený s Ondrejovou dcérou Alžbetou. Uhorským kráľom sa tak stal Václav III., ktorý bol 27. augusta 1301 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) korunovaný a v hierarchii uhorských kráľov získal meno Ladislav V.
Faktický vplyv však mal iba na Slovensku a v Burgenlande. Už v roku 1304 ho otec Václav II. musel vojensky hájiť a Václav III. odchádza aj s uhorskou korunou do Česka.
Po smrti otca zdedil Václav (ako Václav III.) českú a (ako Václav II.) poľskú korunu, ale takisto sa dostal do zložitej situácie. Stál proti nemu cisár Albrecht I. Rakúsky, v Poľsku Vladislav Lokietok, v Uhorsku sa Václavovi nedarilo presadiť sa proti priaznivcom Karola I. Róberta z Anjou. Jeho manželkou sa stala 5. októbra 1305 Viola Těšínska.
Postupne stratil vplyv v Uhorsku. Uhorskej koruny sa preto takticky vzdal a prenechal ju svojmu spojencovi Otovi III. Dolnobavorskému z dynastie Wittelsbachovcov (ani ten ju však proti Karolovi Róbertovi, ktorý mal podporu pápeža, nedokázal udržať).
Václav uzavrel mier s Albrechtom Rakúskym, ktorému postúpil niektoré územia (Chebsko, Pleißensko a Meißensko), čím si uvoľnil ruky k zásahu v Poľsku.
Keď sa však v lete roku 1306 do Poľska vydal, aby v ňom upevnil svoje postavenie, bol v Olomouci v dome bývalého olomouckého dekanstva (v susedstve dnešnej Katedrály sv. Václava) zabitý neznámym páchateľom. Po smrti svojho otca Václava II. († 21. september 1305) tak vládol Václav III. českej zemi len necelých 14 mesiacov. Václav okrem toho nezanechal manželského potomka, jeho smrťou tak po meči vymrela legitímna kráľovská vetva Přemyslovcov a nastali roky bojov o nástupníctvo v Kráľovstve českom. V čase vraždy mal 16 rokov. Najprv bol pochovaný v krypte Katedrály sv. Václava v Olomouci (1306 – 1326), odkiaľ ho o dvadsať rokov neskôr nechala jeho sestra, kráľovná Eliška Přemyslovna, previesť do zbraslavského kláštora a uložiť vedľa ostatkov jeho otca Václava II. Pozostatky oboch českých kráľov sa však stratili v priebehu husitských vojen.
https://sk.wikipedia.org/…3%A1clav_III.
https://www.youtube.com/watch?…


27. augusta 1310 sa v Stoličnom Belehrade konala tretia korunovácia uhorského kráľa Karola I. Róberta. Až na tretí raz bol korunovaný svätoštefanskou korunou – korunou uhorských kráľov.
Karol I. Róbert z Anjou (* 1288, Neapol, Taliansko – † 16. júl 1342, Vyšehrad, Maďarsko) bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1307/1308 – 1342. Korunovaný bol v máji 1301, 15. júna 1309 a 27. augusta 1310.
Bol jediným synom Karola Martela a Klementíny Habsburskej. Bol z otcovej strany potomkom kapetovskej dynastie z Anjou
Proti jeho dosadeniu na trón protestovalo pár ďalších uchádzačov. Aj keď bol ešte dieťa, keď ho jeho starý otec Karol II. v roku 1300 poslal do Uhorska, mohol sa Karol chopiť moci pred svojimi protivníkmi a nasledovalo dlhé obdobie vnútorných rozporov. Uhorskí magnáti mu odovzdali korunu v roku 1301, ale aj napriek tomu bol korunovaný mnohokrát, pretože svätoštefanskú korunu odobral Václavovi III. sedmohradský Ladislav Kán a nechcel ju vydať. V roku 1309 ho preto korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehrade svätoštefanskou korunou. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť šľachty, tí najmocnejší oligarchovia ho nepodporovali. Vtedy nastalo rozhodnutie zlomiť ich moc a známe obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym a Omodejovcami sa mohlo začať. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska.
Karol I. uskutočnil aj veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila spoločná obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom (v tej dobe pripojil k Uhorsku Bratislavu). Bol jedným z najvýznamnejších kráľov Uhorska a Uhorsko sa stalo jednou z najvýznamnejších európskych mocností.
Na počiatku roku 1300 mocný magnát Pavol Šúbic uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred Ondrejom III. Karol, vtedy ešte malé dieťa, sa vylodil v Splite v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do Záhrebu, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným magnátom Ugrinom Čákom.
Keď 14. januára nasledovného roku Ondrej III. zomrel, Karola v Ostrihome arcibiskup Gregor korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem neuznal jeho vládu a na trón presadzoval Václava III., syna českého kráľa Václava II. Mladý Václav súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou Ondreja III., a bol korunovaný svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade arcibiskupom Jánom Kaločským.
Po korunovácii jeho súpera sa stiahol do Slavónska, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri 1302 začal obliehať Budín, ale nemohol okupovať hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. 31. mája 1303 pápež Bonifác VIII. potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany Albrecht I. mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete 1304 dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Keď sa Karol Róbert dopočul zvesti o Václavovom odchode, spojil sily s Rudolfom I. a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť Kutnú Horu a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.
Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa. V auguste 1305 Václav III., teraz už český kráľ, prenechal uhorskú korunu Ottovi III., vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa Belu IV. Otto si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup 6. decembra. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť. V priebehu roku 1306 sa Karol Róbert z Anjou zmocnil Ostrihomu, Spišského hradu, Zvolena a Budína.
V júni 1307 Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. 10. októbra 1307 Uhorský snem na zhromaždení učinil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a biskup vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu 15. júna 1309. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou za uhorského kráľa, a to 27. augusta 1310 znova arcibiskupom z Ostrihomu.
Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala nepovoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež Klement V., keď vyslal svojho legáta (jún 1308), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes. 27. novembra 1308 bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.
V lete 1311 Matúš Čák Trenčiansky začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji 1312 sa Karol rozhodol obliehať Šarišský hrad, ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na Košice, ale tam v krvavej bitke pri Rozhanovciach (12. jún) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch Abov, Turňa, Šariš.
V roku 1314 vzal Devínsky hrad z nadvlády Rakúska, čerpal z vnútorných sporov Svätej rímskej ríše. V prvej polovici roku 1315 zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.
V priebehu mája 1316 Karol bojoval proti rodine pánov z Kyseku, ale niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli haličskému kráľovi Andrejovi, ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji 1317 jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, takže teraz mohol pokoriť aj hrad Matúša Čáka a Komárno.
Karol zvýšil náklady na vojsko, financie pritom čerpal z konfiškácie cirkevného majetku. V roku 1318 dobyl a obsadil dŕžavy už zosnulých synov Ladislava Kána v Transylvánii.
Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s Beatrix Luxemburskou, dcérou rímskeho cisára Henricha VII. Luxemburského a sestrou českého kráľa Jána I. v Čechách, pravdepodobne v roku 1318. V lete roku 1319 viedol svoje vojská proti Urošovi II. zo Srbska, ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve obsadil Belehrad a taktiež územie Banovina. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.
Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode 11. októbra 1319. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala Alžbeta Poľská, dcéra poľského kráľa Vladislava I. 6. júla 1320.
Smrť Matúša Čáka 21. marca 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti veľkého zosnulého baróna. V januári 1322 sa vzbúrili mestá v Dalmácií proti vláde bána Mladena Subiča, ktorého rodina patrila medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Karol túto situáciu plne využil, pocestoval do Dalmácie a mocného bána uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácií a Chorvátsku.
Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku 1323 sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V rovnakom roku preniesol svoje sídlo z Temešváru do Vyšehradu.
Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento “čestný úrad” bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.
Karol potlačil infláciu, dal raziť mince s vysokou rýdzosťou zlata. Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novoza­vedenej mincovni v Kremnici, sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. Zlatý florén (alebo dukát) mal hmotnosť 3,558g. Reforma spoločnej meny a nový daňový systém výrazne naplnili kráľovskú pokladnicu.
V apríli 1330 sa Karol stal terčom atentátu. O atentát sa pokúsil Felician Zach. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko.
Karol Róbert zomrel 16. júla 1342 a bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v Székesfehérváre na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.
https://sk.m.wikipedia.org/…_I._(Uhorsko)


Ján Horák v knihe Kremnické dukáty uvádza nasledujúci text: Prvé konkrétne údaje o razení florénov v Kremnici obsahuje nájomná zmluva, ktorou dal Karol Róbert kremnickú komoru do prenájmu komorskému grófovi Leopoldovi, hradnému pánovi Oravského hradu. Zmluva je datovaná 26. marca 1335. Píše sa v nej: ,,Ten istý comes uvedenej našej komory bude vyrábať florény na spôsob florénov z Florencie, z čistého zlata, alebo trochu ťažšie. Florény vyrábané spomenutým comesom komory našej, ako aj v iných komorách, majú byť v tej istej forme, váhe, zložení v celom kráľovstve našom.
V r. 1335 Karol Róbert začal raziť v Kremnic florény – Kremnické dukáty florentského typu, neskoršie nazývané ako uhorské zlaté. Jeden florén bol rýdzosti 23 karátov a 9 grénov. V ostatných mincovniach boli tieto mince razené v rýdzosti 23 karátov a 8 grénov.
Ďalšie opatrenie ktoré Karol Róbert zavádza je ustanovenie, že každý komorský gróf, ktorý razí mince, opatrí ich svojou značkou aby sa dali mince rozoznať od mincí razených iným komorským grófom.
http://www.corycats.sk/mint/index.php?…

Editováno: 27.8.2017 08:18
0 0

29. august 1526 moháčska tragédia

Bitka pri Moháči alebo moháčska bitka bola jedna z najdôležitejších bitiek prvej polovice 16. storočia, odohrala sa 29. augusta 1526 pri maďarskom meste Moháč, asi 180 km južne od Budapešti. Vojská osmanského sultána Süleymana I. v nej na hlavu porazili menejpočetné uhorské vojsko kráľa Ľudovíta II. Jagelovského.
Fatálna porážka uhorského vojska vedeného kráľom Ľudovítom II. Jagelovským tureckou armádou. Na uhorskej strane sa bitky nezúčastnili vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského ani vojská z Chorvátska. Posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade, taktiež pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand I., sa nedostavila včas. Samo uhorské vojsko bolo navyše malé, málo motivované a jagelovské vedenie nemalo jasne stanovenú taktiku. Zrážka uhorského vojska (asi 25 000 mužov) s viac než dvojnásobne silnejšou a výborne vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I. (asi 60 000 mužov) dopadla katastrofálne.
Po víťazstve pri Moháči sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje. Uhorsko sa zredukovalo na Kráľovské Uhorsko (teda najmä Slovensko a Burgenland) a Bratislava sa stala jeho hlavným mestom, Trnava sa stala jeho hlavným cirkevným sídlom (presídlil do nej ostrihomský arcibiskup s kapitulou). Turecká okupácia Dolného Uhorska (teda územie dnešného Maďarska) trvala až do roku 1683, kedy bolo turecké vojsko pri Viedni porazené (12. september 1683) a postupne bolo z územia Slovenska i Maďarska vytlačené. Bitku pri Moháči považuje väčšina historikov v oblasti Strednej Európy za symbolický koniec obdobia stredoveku.
https://sk.wikipedia.org/…C4%8Di_(1526)


Tak ako si Slovensko každoročne dňa 29. augusta pripomína výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, tohto roku už okrúhle sedemdesiate, na rovnaký dátum v našich, resp. v uhorských dejinách pripadá aj iná významná udalosť. Tohto roku, dňa 29. augusta, uplynulo už 488 rokov od udalosti známej ako bitka pri Moháči, v ktorej sa Uhorsko snažilo čeliť ofenzíve Osmanskej ríše. Neúspešne…
Ako píše historik Vojtech Dangl, bitka trvala niečo cez poldruha hodiny, ale jej následky poznamenali Uhorsko na vyše poldruha storočia. Sám Süleyman ústup uhorských vojsk, s ktorými práve zviedol boj, nepokladal za svoje víťazstvo. Tie pokladal iba za predvoj hlavných uhorských síl. Preto ešte niekoľko hodín po boji i nasledujúcu noc strávil v pohotovosti, očakávajúc hlavný nápor uhorských vojsk, ktorého sa ale nedočkal. Na druhý deň, keď Turci začali prehľadávať bojisko, našli i Tomoriho telo, ktorému odrezali hlavu, nastokli ju na kopiju a víťazoslávne vystavili pri vchode do svojho poľného tábora.
http://historyweb.dennikn.sk/…k-pri-mohaci


Dôsledky bitky boli katastrofálne. Na uhorskej strane padlo desaťtisíc pešiakov (to znamená úplne všetci), celá artiléria a asi štyritisíc jazdcov. Osmanom, ktorých padlo v bitke spolu asi 15-tisíc, už nestálo nič v ceste a zanedlho dobyli hlavné mesto Uhorska Budín. Oddiely plienili okolie Budína, vypaľovali dediny a mestá, mnoho ľudí odvliekli do otroctva a prenikli až k Ipľu. Turci sa tak vlastne po prvý krát dostali až na územie dnešného Slovenska. Pre strednú Európu znamenala táto porážka veľkú traumu, začiatok éry Habsburgovcov, symbolický koniec stredoveku a nástup raného novoveku. Uhorsko sa po bitke scvrklo na územie dnešného Slovenska a rakúskeho Burgenlandu na tzv. Kráľovské Uhorsko. Hlavné mesto sa presunulo do dnešnej Bratislavy a cirkevným sídlom sa stala Trnava. Krajiny na pravom brehu Dunaja sa dostali na 150 rokov do osmanskej hegemónie, ktorú ukončila až bitka pri Viedni v roku 1683.
https://refresher.sk/…k-v-historii


Chcem biť a zničiť tvoje vojsko! Sultán Sulejman urobil pri Moháči to, pred čím kráľa Ľudovíta varoval…
Osmanský sultán Sulejman I. nemohol uveriť tomu, že Uhorsko chráni také slabé vojsko. V bitke pri Moháči ho pred 490 rokmi porazil na hlavu a začali sa písať nové dejiny stredoeurópskeho regiónu.
V ten podvečer sa po predchádzajúcom rinčaní zbraní rozhostilo v okolí hrobové ticho prerušované len stonmi ranených a umierajúcich. Zem všade navôkol bola od krvi sfarbená dočervena a kam sa človek pozrel, videl mŕtvoly. Na bojovom poli vyhaslo viac než tridsaťtisíc životov. O kúsok ďalej, v tureckom tábore, čakal vo svojom honosnom šiatri osmanský sultán. To jeho armáda pobila uhorské vojsko, no on neoslavoval. V tej chvíli totiž ešte nevedel, že vyhral. Bol presvedčený, že to, čo sa pred niekoľkými hodinami odohralo, bola len predohra bitky a zrážka s hlavnými uhorskými silami ho iba čaká. Nie je predsa možné, aby protivník postavil takú slabú armádu. Čakal do rána a na druhý deň boli jeho muži opäť pripravení vyraziť do boja. Nemali však už proti komu, z druhej strany nikto neprichádzal. Až vtedy sultán pochopil, že vojsko, ktoré deň predtým na hlavu porazil, bolo naozaj všetko, čo proti nemu uhorský kráľ dokázal postaviť.
https://www.aktuality.sk/…ita-varoval/

0 0

K pripomienke jedného našeho člena, že články k výročiam sú staršieho dáta, som odpovedal toto : “Podstatný je text, i keď starší. Viem že konkrétne texty nie sú aktuálne dátumom, ale sú aktuálne historicky. Či je napríklad od moháčskej tragédie 488 alebo 501 rokov asi nie je tak dôležité :-) "
Tak ešte pre všeobecné povedomie, k rôznym výročiam sa usilujem hľadať výpovedné, objektívne, či inak zaujímavé články a komentáre, niekedy vkladám aj práve nie ortodoxné texty pre ponúknutie iného uhlu pohľadu a možnosti vytvárania si vlastného názoru. Podstatná je výpovedná, informačná a pokiaľ možno objektívna hodnota textov, nie obdobie ich vzniku. Napríklad jeden z mojich obľúbených citátov : "Neberte život priveľmi vážne, aj tak z neho nevyviaznete živý” povedal pán Hubbard v devätnástom storočí. No a myslím, že dnes je aktuálnejší ako vtedy :-)

0 0

Bitka pri Moháči bola pre Uhorsko pohromou. Z Bratislavy však spravila metropolu

Myslím že bitka pri Moháči, či moháčska tragédia je tak tragicky významné výročie pre náš i okolité národy, že pripomenutí nikdy nie je dosť a natrafil som na vcelku zaujímavý článok, ktorý ponúka zas trochu iný pohľad na túto udalosť.
https://www.etrend.sk/…tropolu.html

0 0

2.9.1347 – Karol IV. bol korunovaný za českého kráľa spolu s manželkou Blankou z Valois

Karel IV. patří mezi nejvýznamnější panovníky v celé historii království českého a za jeho vlády země rozkvétala a těšila se blahobytu. Praha se stala centrem evropského dění a bylo opravdovou světovou metropolí. Pojďme se tedy podívat, jak probíhala korunovace tohoto významného panovníka.
Čekání na korunovaci Korunovace karla IV.
Karel IV. se stal českým králem po smrti svého otce Jana Lucemburského. Jan Lucemburský zemřel v památné bitvě u Kresčaku v srpnu roku 1346. Karel se tímto aktem stal králem, ale zatím nebyl slavnostně korunován. Karel, podobně jako většina vladařů této doby, byl silně věřícím člověkem a ve své korunovaci viděl boží znamení. Z těchto důvodů se na svoji korunovaci pečlivě připravoval. Podrobně se seznámil s českým korunovačním řádem, dále s povinnostmi českého vladaře a v neposlední řadě se zajímal o odlišnosti mezi řádem římských a českých králů.
Přípravy
Před zahájením korunovace, 1. září roku 1347, odjel Karel společně s nejvyššími zemskými hodnostáři a vzácnými hosty na Vyšehrad. Na Vyšehradě slavnostně přijal posvátné královské relikvie. Po vzoru Přemysla oráče si nazul lýkové střevíce a vzal si rolnickou mošnu. Poté nasedl na svého koně a včele slavnostního průvodu vyrazil do Svatovítského chrámu.
Císař a král Karel IV. s manželkou pozdvihují kříž
Korunovační obřad
Druhý den odešel brzy ráno společně s hodnostáři do Chrámu svatého Víta, kde slavnostně složil slib. Korunovační mši tehdy sloužil první pražský arcibiskup Arnošt z Pardubic. Předtím, než došlo k závěrečnému předčítání evangelia, arcibiskup Karla IV. pomazal posvátným olejem a poté byl oblečen do hermelínového pláště a arcibiskup mu předal meč, žezlo a říšské jablko a na hlavu slavnostně vložil nově zhotovenou svatováclavskou korunu. Korunován byl společně se svojí manželkou Blankou z Valois. Karel IV. se tedy tímto stal českým králem a jeho žena královnou v Království českém.
Korunovační hostina
Na havelském tržišti byl následně postaven dřevěný dům, ve kterém se odehrávala slavnostní korunovační hostina. Lidé hodovali, pili víno a veselili se. Místo kolem hostiny bylo bohatě vyzdobeno barevnými hedvábnými látkami. Korunovační korunu daroval poté Karel IV. svatému Václavovi, patronovi české země. Dále také ustanovil, že všichni čeští králové a nástupci Karla IV. mají být korunováni právě touto svatováclavskou korunou.
http://www.praguecityline.cz/…sti-karla-iv


Karol IV. Luxemburský (* 14. máj 1316, Praha – † 29. november 1378, Praha), bol luxemburský gróf (1346 – 1353), moravský markgróf (1333 – 1349), rímsky kráľ (korunovaný 26. novembra 1346 v Bonne a 25. júla 1349 v Aachene), český kráľ (od 26. augusta 1346, korunovaný 1. septembra a 2. septembra 1347 v Prahe), lombardský kráľ (korunovaný 6. januára 1355 v Miláne), rímskonemecký cisár (korunovaný 5. apríla 1355 v Ríme) a arelatský kráľ (korunovaný 4. či 18. júna 1365 v Arles).
Narodil sa ako najstarší syn (pokrstený 30. mája 1316 menom Václav) českého a poľského kráľa Jána Luxemburského a českej kráľovnej Elišky Přemyslovny. Už od útleho detstva bol jeho život vystavený strádaniu a príkoriam. Dva mesiace po synovom krste sa musel jeho otec zúčastniť vojenského ťaženia na pomoc rímskemu kráľovi Henrichovi VII. Po jeho odchode ho matka, v obave o synovu bezpečnosť, zverila do ochrany svojho prívrženca Viléma Zajíca z Valdeku na hrade Křivoklát.
Pod vplyvom lží a intríg vedených proti jeho matke ho jeho otec v treťom roku Václavovho života (spolu so súrodencami) Eliške odňal a držal ho na hrade Loket a neskôr na Křivokláte. Tu, strážený, bol nútený žiť niekoľko rokov.
Ako sedemročného ho dal otec odviezť na dvor francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného jednak na výchovu, jednak – a to hlavne – aby bol vzdialený z krajiny a nemohol by tak prípadne byť zvolený domácimi veľmožmi za vzdorokráľa. Svoju matku Václav viac nikdy nevidel.
Počas svojho francúzskeho pobytu prijal 15. mája 1323 sviatosť birmovania. Podľa starobylej obyčaje si za svoje birmovné meno zvolil meno svojho kmotra, kráľa Karola IV.[2] Od toho času používal výlučne meno Karol. V neskoršom veku mu pripisoval mimoriadny symbolický význam spočívajúci v tom, že obe svoje mená, krstné Václav i birmovné Karol, spájal so splynutím oboch tradícií, tvoriacich základ jeho politiky, českej svätováclavskej a francúzskej tradície Karola Veľkého.
Dôležitým medzníkom v Karolovom živote bol 26. august 1346. V tento deň spolu s otcom na čele svojich vojenských oddielov obhajovali záujmy francúzskeho kráľa Filipa VI. vo vojne proti Angličanom. Pri dedine Kreščak (Crécy, dnes Crécy-en-Ponthieu) na severe Francúzska sa v podvečerných hodinách strhla bitka, v ktorej bolo zle vedené francúzske vojsko porazené. V boji zahynul výkvet francúzskeho rytierstva a šľachty; svoju smrť tu našiel i český kráľ Ján Luxemburský. Karol bol ľahko ranený. V súlade s poslednou vôľou kráľa Jána z roku 1340 i s rozhod­nutím českého snemu sa Karol stal po otcovej smrti novým českým kráľom.
Karolova úspešná voľba rímskym kráľom a jeho následný nástup na český trón ho postavili pred neľahkú úlohu – predovšetkým musel dosiahnuť plné uznanie v ríši proti žijúcemu cisárovi Ľudovítovi Bavorskému – teda úlohu protikráľa. Prvým krokom na uskutočnenie tohto cieľa bolo všestranné upevnenie vlastnej moci. Predchádzala mu slávnostná korunovácia českým kráľom 2. septembra 1347 na Pražskom hrade, ktorú vykonal po prvý raz v dejinách českého štátu, český metropolita Arnošt z Pardubíc[5]. V korunovácii videl Karol nielen dovŕšenie svojho úsilia o potvrdenie svojej zvrchovanej moci, ale i nástup k svojmu plnému uznaniu v ríši. Skôr ako prišlo k rozhodujúcemu mocenskému stretu, cisár Ľudovít Bavorský na poľovačke 14. októbra 1347 tragicky zahynul. Smrť Karolovho rivala znamenala koniec jeho problémom s uznaním v ríši. Situáciu sa ešte snažil zvrátiť cisárov najstarší syn Ľudovít, ktorý tým, že nemal najmenšie vyhliadky na vlastnú kandidatúru, snažil sa postaviť voči Karolovi konkurenta. Podarilo sa mu zaistiť zvolenie anglického kráľa Eduarda III. Eduard realisticky zvážiac svoje vyhliadky však čoskoro na ríšsky trón rezignoval a dokonca 24. 6. 1348 uzavrel s Karolom spojenectvo. Wittelsbachovská strana sa však nevzdávala a ďalšieho protikandidáta našla v bezvýznamnom vojvodovi Günterovi zo Schwarzburgu. V januári 1349 dosiahla i jeho zvolenie. Karolovou reakciou bolo zvolanie ríšskych kurfirstov do Kolína nad Rýnom, kde vyhlásil, že iba jeho hodnosť rímskeho kráľa je legitímna. Napriek tomu bol presvedčený, že o svojom nároku bude musieť rozhodnúť silou.
Súčasne Karol oslabil svojich protivníkov novým dynastickým sobášom. Po náhlej smrti svojej prvej manželky Blanky z Valois (1. 8. 1348) sa nečakane oženil s dcérou rýnskeho falcgrófa Rudolfa Annou, pochádzajúcou z vedľajšej vetvy wittelsbachovskej dynastie.
K samotnému boju však nedošlo, pretože Günter zo Schwarzburgu v tomto roku pri vojnových prípravách nečakane zomrel. Boj o ríšu bol s konečnou platnosťou rozhodnutý a Karol mohol byť odteraz uznávaný ako jediný rímsky panovník. Potvrdenie víťazstva spečatil svojou druhou korunováciou v tradičnom korunovačnom meste Aachen 25. júla 1349.
7. apríla 1348 Karol vydal zakladaciu listinu vysokého učenia (studium generale) v Prahe (Karolovej univerzity), prvej univerzity v zaalpskej oblasti strednej Európy (súhlas s jej zriadením udelil Karolovi pápež Klement VI. bulou vydanou v Avignone ešte 26. 1. 1347).
Posledných desať rokov Karolovho života sa nieslo v znamení úsilia o dokončenie konsolidácie českého štátu a zabezpečenie dovtedajších luxemburských dŕžav a rímskeho cisárstva do budúcna s prihliadnutím na otázky nástupníctva a určenie dedičských podielov. V záujme naplnenia týchto cieľov, najmä s ohľadom na zachovanie integrity štátnych a rodových dŕžav, Karol opäť zasiahol diplomatickou cestou. Napäté vzťahy s bavorskými Wittelsbachovcami sa rozhodol zmierniť sobášom svojho syna, mladého kráľa Václava IV. s dcérou bavorského vojvodu Albrechta I., Johannou.
Ďalší cieľ, ktorý si Karol vytýčil, bolo získanie ríšskych kurfirstov pre myšlienku voľby Václava IV. rímskym kráľom. Po siahodlhých jednaniach sprevádzaných viacerými ústupkami a sľubovanými privilégiami zo strany cisára jednotlivým kurfirstom, sa mu tento cieľ podarilo naplniť, keď 10. 6. 1376 bol vo Frankfurte nad Mohanom Václav zvolený a 6. 7. 1376 v katedrále v Aachene korunovaný rímskou kráľovskou korunou.
Poslednou jeho starosťou bolo vyriešiť dedičskú postupnosť, ktorá by zamedzovala nepredvídaným komplikáciám a sporom vnútri rodu. 21. 12. 1376 vydal nástupnícky poriadok (politický závet), v ktorej bolo jasne formulované rozdelenie dedičských práv medzi troch Karolových synov (Václava, Žigmunda a Jána).
Karol IV. zomrel vo večerných hodinách 29. 11. 1378.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)


Karel IV. je oceňován především pro svou moudrost, vzdělanost a diplomatickou obratnost. Za jeho vlády dosáhly české země nebývalého hospodářského i kulturního rozkvětu. Dlouho opomíjená Praha se stala, založením Nového města pražského, skutečnou metropolí Svaté říše římské. A ani jeho další zakladatelské činy neztratily nic ze své důležitosti a dodnes se jimi můžeme těšit. Ať už je to při obdivování monumentální krásy chrámu sv. Víta, během procházek po Karlově mostě či při rozjímání v chodbách Karlštejna.
Karlova vláda nevratně zasáhla i do dalších oblastí společnosti. Vzdělání bylo podpořeno založením proslulé Karlovy univerzity, která byla první univerzitou na sever od Alp. Význačným činem v oblasti církevní pak bylo založení pražského arcibiskupství, které ukončilo podřízenost arcibiskupství německému. V neposlední řadě je potřeba zmínit výjimečné postavení v rámci Svaté říše římské, které Země koruny české získaly vydáním Zlaté buly Karla IV., a které zastávaly až do zániku říše v roce 1806.
Karla IV. je především inspirativní osobnost. Poznejte spolu s námi mezníky jeho života… a nechte se inspirovat!
http://otecvlasti.eu/…ivot-a-dilo/

0 0

3. septembra 1272 – Ladislav IV. bol korunovaný za uhorského kráľa

Ladislav IV. Kumánsky (maď. IV. László) (1262 – 10. júl 1290, pod hradom Chersig) bol v rokoch 1272 – 1290 kráľ Uhorska.
Rodičia: Štefan V., uhorský kráľ a Alžbeta Kumánska, dcéra vládcu kočovných Kumánov
Manželka: Izabela (Alžbeta), dcéra Karola I. z Anjou, neapolského kráľa
Za kráľa Uhorska bol korunovaný hneď po smrti svojho otca v roku 1272 ako desaťročný. Počas neplnoletosti mala za neho vládnuť matka Alžbeta. Do jej vlády sa čoraz viac plietli príslušníci najbohatších uhorských rodov, predovšetkým chorvátsky bán Joachim Pektari z rodu Gutkeledovcov.
O priazeň Uhorska sa v tom čase uchádzali obaja záujemcovia o korunu Svätej ríše rímskej, Rudolf I. Habsburský i Přemysl Otakar II. Ladislav IV. sa napokon jednoznačne postavil na stranu Habsburga, čím pokračoval v politike svojho otca, ktorý bol nezmieriteľným nepriateľom českého kráľa. Mladý panovník sa dokonca osobne zúčastnil rozhodujúcej bitky oboch rivalov, ktorá sa odohrala na Moravskom poli v roku 1278. Uhorské vojsko veľkou mierou prispelo k porážke Čechov i ku smrti ich kráľa.
Vnútorná situácia v Uhorsku sa však stále zhoršovala. Ladislav začal zanedbávať svoju manželku a celú uhorskú šľachtu a obklopoval sa viacerými kumánskymi konkubínami, pričom sa začal ako Kumán aj obliekať. Na vyčíňanie pohanských Kumánov musela reagovať i pápežská stolica. Legát Filip v roku 1279 pricestoval osobne do Uhorska, aby sa presvedčil o situácii a aby napomenul mladého kráľa. Tieto kroky však spôsobili pravý opak. Urazený Ladislav sa ešte viac primkol ku Kumánom, ktorých divoký a nespútaný život mu vyhovoval oveľa viac. I keď bol nútený prisľúbiť vykonanie nápravy, nič z toho sa nekonalo. Pre neho by to znamenalo úplne zmeniť spôsob života, podriadiť sa však nemienil. Je možno predpokladať, že Ladislav mal nielen rád Kumánov, ale chcel nájsť v nich silných spojencov. Zrejme ich chcel podľa vzoru starých Rimanov a ich prístupu k barbarom integrovať v Uhorsku. Pravdepodobne boli Kumáni silní bojovníci: Kumáni, nazvaní aj Kipchaky, boli tí istí, ktorí dobyli v XII. storočí knieža Igor Svjatoslavič v Rusku. Na druhej strane sa nedá tvrdiť ani to, že by bol Ladislav priateľom Kumánov, pretože im nedovolil odísť z Uhorska a bojoval proti nim v bitke blízko Szalánkeménu okolo roku 1280.
Pápežský legát Filip po nedodržaní Ladislavových sľubov, nevidiac inú možnosť, vyhlásil nad krajinou interdikt a kráľa exkomunikoval z cirkvi. Len s veľkým úsilím sa uhorským vyslancom podarilo presvedčiť samotného pápeža, aby trest zmiernil. V roku 1280 je však Filip opäť v Uhorsku. Na stretnutí s kráľom a jeho matkou žiada prijatie ráznych opatrení voči pohanom. Napriek sľubom v písomnej podobe sa opäť nič nezmenilo.
S vyčíňaním kráľa a jeho kumánskej družiny bola čoraz nespokojnejšia i šľachta. Niektorí jej predstavitelia sa dokonca pokúsili kráľa zosadiť. To ho priviedlo k myšlienke pozvať si na pomoc Tatárov, aspoň tak to tvrdila uhorská šľachta. A tak v rokoch 1285, 1287 a 1288 prichádzajú do krajiny, aby mu pomohli skrotiť šľachtu. Strašným spôsobom vyplienili najmä východné Slovensko. To bol dôvod na otvorenú vojnu s najsilnejšími uhorskými rodmi. Do boja povstali Kyseckí, Boršovci ale i spišskí mešťania. Kráľ utrpel niekoľko porážok. Po výmene pápeža sa mu nový muž na Petrovom stolci dokonca chystal vyhlásiť križiacku výpravu. K tomu však nedošlo, ale Ladislav úplne stratil moc.
Dňa 10. júna 1290 zavraždili kráľa Ladislava IV. traja Kumáni v tábore pod hradom Chersig. Chceli sa pomstiť za to, že im pred 10 rokmi zabránil opustiť Uhorsko.
https://sk.m.wikipedia.org/…IV._(Uhorsko)


Kráľ, ktorého pápež nemal rád
Uhorský panovník Ladislav IV. Kumánsky sa na trón dostal vďaka pomoci príbuzných jeho matky. Neskôr bojovali proti Přemyslovcom. Zomrel 10. júla 1290, pred 720 rokmi.
Počas stredoveku nebola o meno Ladislav na uhorskom tróne núdza. Syn kráľa Štefana V. a vnuk Bela IV. sa však svojim predchodcom viac ako vymykal. História ukazuje, že po predčasnej smrti jeho otca to nemohlo byť inak.
Matka Alžbeta, dcéra jedného z posledných kočovných kumánskych náčelníkov usadených v Uhorsku, bola v súbojoch proti šľachtickým rodom Čákovcov, Héderovcov a Gutkeledovcov prislabá, aby na seba strhla skutočnú moc.
Pretože už nevedela, čo si počať, utiekla aj s mladým dedičom ku svojim kumánskym súkmeňovcom. Keď podrástol, jeho predstavy o panovaní sa nevymykali ich orientálnym zvyklostiam.
Habsburský spojenec
Ladislavove cestičky spočiatku vyšliapaval bán Joachim z rodu Gutkeledovcov, ktorý sa ako zarytý nepriateľ českého kráľa Přemysla Otakara II. zaslúžil o jeho zblíženie s nemeckým kráľom Rudolfom I. Habsburským.
V čase, keď sa schyľovalo ku konfliktu týchto dvoch panovníkov, sa práve Uhorsko stalo akýmsi jazýčkom na váhach a za predčasne dospelého vyhlásený Ladislav dostával jednu spojeneckú ponuku za druhou.
Dlhodobý súboj stredoeurópskych panovníkov rozsúdila až legendárna bitka na Moravskom poli v auguste 1278. 16-ročný kráľ Ladislav sa na nej zúčastnil aj osobne, hoci velením poveril skutočných krajinských hodnostárov – palatína Matúša Čáka (strýka Matúša Čáka Trenčianskeho) a sudcu Štefana z dobre situovaného rodu Gutkeledovcov. Uhorské vojsko podporované kumánskou jazdou výrazne prispelo k Přemyslovmu skonu.
Čítajte viac: http://encyklopedia.sme.sk/…mal-rad.html#…


V júni 1272 budúceho kráľa Ladislava a jeho matku Alžbetu zajal bán Joachim z rodu Gutkeledovcov. Uväznil ich na svojom hrade Koprivnica (Slovinsko), Štefan vyslal vojsko, aby oslobodil svojho syna. To sa mu však nepodarilo. Joachimovi sa podarilo svoj hrad ubrániť. Zakrátko nato Štefan V. zomrel. Ladislavov väzniteľ budúceho kráľa okamžite dopravil do Stoličného Belehradu, kde Ladislava korunovali za uhorského kráľa. Stalo sa tak 3.septembra 1272, teda 28 dní po smrti jeho otca. Za desaťročného kráľa mala, až do času jeho dospelosti, vládnuť jeho matka Alžbeta. Lenže skutočnosť bola iná. O vládu nad Uhorskom sa podelili najmocnejšie uhorské rody. Do popredia sa dostali rody Abovcov, Čákovcov, Gutkeledovcov a rod pánov z Kyseku. Uhorskí oligarchovi si medzi sebou rozdelili Uhorsko a na svojich panstvách sa správali ako suverénni vládcovia. Dokonca Henrich z Kyseku a Joachim z rodu Gutkeledovcov v roku 1274 uväznili Ladislava IV a kráľovnú Alžbetu na Znievskom hrade. Po ich prepustení sa Ladislav IV čoraz viac obklopoval Kumánmi (Kumáni boli polokočovní pohanskí národ, ktorí do Uhorska ušiel pred Mongolmi). Kráľ bol vychovávaný v skôr v pohanskej viere ako v kresťanskej. Toto všetko malo vplyv na jeho budúcu vládu.
http://forum.valka.cz/…/Ladislav-IV-

0 0

Najznámejší vládca stredoveku urobil z Čiech veľmoc: Európa mu vďačí za veľa

Ešte k vyššie uvedenému výročiu českej korunovácie Karla IV.
Odporúčam si pozrieť aj video, ktoré je súčasťou článku.
http://www.topky.sk/…daci-za-vela

0 0

7. septembra 1836 – Ferdinand V. Dobrotivý bol korunovaný za českého kráľa

Ferdinand I., ako uhorský a český kráľ Ferdinand V., zvaný Dobrotivý, (19. apríl 1793, Viedeň – † 29. jún 1875, Praha) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie, bol rakúsky arcivojvoda, druhý rakúsky cisár (v rokoch 1835 – 1848), uhorský kráľ a posledný korunovaný český kráľ.
Berúc do úvahy Ferdinandove dedičné predispozície (Ferdinandovi rodičia František II. a Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli prvostupňovými príbuznými – bratrancom a sesternicou; starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama z matkinej strany Mária Karolína Habsbursko-lotrinská boli dokonca vlastnými súrodencami) sa na ňom zákonite musela prejaviť genetická degenerácia. Od narodenia Ferdinand trpel epilepsiou spôsobenou pôrodnou traumou a rachitídou. Choroba sa prejavila i na jeho vzhľade, zvlášť nápadná bola disproporcia veľkosti hlavy voči telu. Do deviatich rokov nezískal takmer žiadne vzdelanie, pretože sa vtedy verilo, že fyzická a duševná námaha vedie k zhoršeniu stavu epileptických pacientov. Mal však hudobné nadanie, hral na klavír a trúbku, nadšene sa zaoberal botanikou a zaujímal sa o vývoj techniky. Hovoril piatimi jazykmi, takže ho nemožno označiť za slabomyseľného. Na druhej strane nie je možné poprieť jeho flegmatickosť, istú prostoduchosť a obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotných problémov.
Ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou (
19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou.
V marci 1835 prevzal po smrti svojho otca vládu ako rakúsky cisár Ferdinand I. V otcovom závete našiel pasáž: „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň.“
Oslabené zdravie mu neumožňovalo zasahovať do osudov svojej vlasti, vládli za neho iní. Od decembra 1836 riadila vládne záležitosti štátna konferencia na čele s jeho strýkom, arcivojvodom Ľudovítom. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín gróf Kolowrat a jeho mladší brat, arcivojvoda František Karol. Dňa 7. septembra1836 bol ako posledný český kráľ (Ferdinand V.) korunovaný v pražskej svätovítskej katedrále.
Do záveru obdobia jeho vlády spadajú udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Narastajúcemu revolučnému napätiu slabomyseľný Ferdinand nemal možnosť čeliť a situáciu riešil rezignáciou a opustením Viedne. Dvorná kamarila na čele s arcivojvodkyňou Žofiou sa usilovala o násilné potlačenie revolúcie a o abdikáciu slabého panovníka. Udalosti vyvrcholili 2.12.1848, kedy sa Ferdinand v Olomouci zriekol trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., ktorému na rozlúčku povedal: „Buď dobrý, rado sa stalo.“
Po svojej abdikácii žil Ferdinand so svojou manželkou na Pražskom hrade, kde mal vyčlenené jedno celé krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol plne venovať svojim záľubám – hudbe, heraldike a botanike. Veľa času trávil na svojich rozsiahlych majetkoch, medzi ktoré patrili napr. pre jeho potreby upravené a prestavané zámky Ploskovice a Zákupy. Pri pražskom pobyte často sa rád prechádzal ulicami Prahy, domáci ho vídavali na dnešnej Národnej triede. Medzi ľuďmi bol obľúbený; vďaka jeho milému a láskavému správaniu je v dejinách známy i pod svojim prídomkom.
Zomrel bezdetný vo veku 82 rokov, pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
https://sk.wikipedia.org/…y_cis%C3%A1r)


Pražané ho měli rádi
Po Františkově skonu nastoupil v roce 1835 jako prvorozený syn na císařský trůn, ale vládli za něj stejně jiní – jeho strýc arcivévoda Ludvík, rakouský státní kancléř Metternich a český hrabě Kolovrat. O rok později se v Praze ve Svatovítské katedrále nechal jako Ferdinand V. korunovat za obrovské slávy českým králem. Jeho manželka Marie Anna Savojská se při té příležitosti stala českou královnou.
V revolučním roce 1848 abdikoval a vládu předal svému synovci Františku Josefovi, který na trůnu vydržel předlouhých 68 let. „Buď hodný, rádo se stalo,“ řekl Ferdinand svému klečícímu nástupci a pohladil ho. S manželkou pak žili v Čechách, střídavě v Praze, na léto jezdili do Zákup nebo do Ploskovic. Lidé ho měli rádi, on na oplátku při procházkách po Ferdinandově (dnes Národní) třídě rozdával dětem bonbony a chudým drobné mince. Praze postupně věnoval na nejrůznější účely 450 tisíc zlatých.
http://www.national-geographic.cz/…ky-kral.html


Dne 7. září 1836 proběhla na Pražském hradě poslední korunovace. Oním posledním korunovaným českým králem byl Ferdinand zvaný Dobrotivý, český král toho jména pátý, rakouský císař první.
Přízvisko Dobrotivý, které mu dějiny přiřkly, vychází z jeho mírné a dobré povahy, o které se nezřídka kdy zmiňovali nejenom soudobí příslušníci habsburského rodu, ale i jiné osoby z panovníkova okolí. Tento povahový rys mohl mít svůj kořen v epileptickém onemocnění. Ferdinand trpěl častými záchvaty, a tehdejší léky, než aby nemoc skutečně léčily, spíše pacienta stále utlumovaly.
Těžké zdravotní problémy ovlivnily celou Ferdinandovu vládu. Od roku 1835, kdy po smrti svého otce Františka I. usedl na rakouský trůn, za něj vládu řídil kancléř Klemens Metternich, jež stál již ve službách Ferdinandova otce, a byl pověstný svým konzervatismem, strachem ze změn či z případné revoluce. Právě revoluční hnutí, které se přehnalo Evropou v letech 1848 a 1849, znamenalo konec Ferdinandovy i Metternichovy vlády. Rodinní příslušníci přiměli Ferdinanda k abdikaci a na jeho místo nastoupil v prosinci 1848 jeho osmnáctiletý synovec – František Josef I. Ferdinand, český král toho jména pátý, žil až do své smrti roku 1875 „na výminku“ v Praze v péči své manželky Marie Anny Savojské. Do povědomí Pražanů se zapsal jako milý starý pán, který při procházkách na Karlově mostě rozdával žebrákům drobné mince a dětem bonbony. I přes vážné zdravotní obtíže zemřel v úctyhodném věku osmdesáti dvou let.
Další korunovace se od té doby již v Praze nikdy neodehrála. Ferdinandův nástupce, šedesát osm let vládnoucí František Josef I. na obřad nikdy nenašel přes všechny sliby pro něj politicky vhodnou příležitost, a poslední císař rakousko-uherské monarchie Karel I. za dva roky své vlády vyhověl pouze požadavkům Maďarů, a jako poslední král oblékl jejich korunovační roucho v předposledním dnu roku 1916. V září 1836 byly tedy české korunovační klenoty použité po právu naposledy.
http://www.dnyceskestatnosti.cz/…skeho-krale/

0 0

10. septembra 1898 zomrela na následky atentátu Sisi

10. septembra 1898 zomrela na následky atentátu rakúska cisárovná a uhorská kráľovná, manželka a životná láska Františka Jozefa, Alžbeta Bavorská známa pod menom Sisi. Narodila sa 24.12.1837.
Alžbeta Bavorská, (* 24. december 1837, Mníchov – † 10. september 1898, Ženeva) bola bavorská princezná, rakúska cisárovná (od r. 1854), česká a uhorská kráľovná (od r. 1854).
Alžbeta Amália Eugénia (ako znelo jej celé meno) bola dcéra bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa (* 1808 – † 1888) a vojvodkyne Ludoviky Wilhelminy Bavorskej (* 1808 – † 1892). Mala sedem súrodencov, narodila sa ako tretia v poradí. V útlom detstve mala najbližšie k svojej staršej sestre Helene, avšak keď mala Sissi deväť rokov, vychovávateľka usúdila, že Helena má na nežnejšiu Sissi príliš veľký vplyv. Preto ich držali trochu od seba a Sissi sa začala pripájať k o dva roky mladšiemu bratovi, Karolovi Teodorovi.
Pochádzala z vedľajšej, nesuverénnej vetvy rodu Wittelsbachovcov. Jej matka bola dcérou bavorského kráľa Maximiliána I. a sestrou Žofie, matky Františka Jozefa I.
Alžbeta vyrastala stranou od bavorského dvora. Zimy trávila rodina v mníchovskom paláci, leto v possenhofských záhradách. Na rozdiel od väčšiny vtedajších princezien vyrástla z nej vzdelaná, ambiciózna, nekonvenčná, slobodomyseľná a citlivá dievčina. Ako dieťa žila v tieni Heleny. S ňou sa pôvodne počítalo v sobášnych plánoch Žofie Bavorskej ako s nastávajúcou manželkou jej syna Františka Jozefa. K zasnúbeniu páru malo dôjsť v cisárskom letnom sídle v Bad Ischl, kam Ludovika cestovala s oboma dcérami. No tu sa cisár zamiloval do mladšej z nich, Alžbety, a aj napriek protestom svojej matky sa s ňou 23. apríla 1854 oženil.
Pôvodne šťastné manželstvo narážalo od začiatku na úskalia spôsobované neprimeranými zásahmi Alžbetinej autoritatívnej svokry Žofie. Aj napriek tomu, že to s ňou Žofia myslela dobre, bola prezieravá a myslela politicky, Sissi na viedenskom dvore trpela. Cítila sa príliš obmedzovaná prísnou spoločenskou etiketou, na ktorú nebola zvyknutá, chýbala jej vlasť a súrodenci. Všetky ústrky spočiatku trpela a vzdala sa boja o výchovu svojich dvoch dcér, ktoré jej svokra hneď po narodení vzala a umiestnila do blízkosti svojich komnát, ďaleko od Sissi. No po zverení výchovy jej syna Rudolfa arcivojvodkyni Žofii demonštratívne opustila dvor. Až neskôr si vymohla ukončenie prísnej vojenskej výchovy svojho syna.
Všeobecne bola známa jej náklonnosť k Maďarom. Na cisárskom dvore presadzovala maďarské záujmy, v úzkej spolupráci najmä s uhorským politikom Júliusom Andrášim. Vehementne sa zasadzovala za ústupky Maďarom v roku 1867. Neváhala sa stýkať ani s bývalými revolucionármi z rokov 1848 – 1849, vďaka čomu je dodnes v Maďarsku uctievaná ako „národná“ kráľovná. Svoju prvú cestu po Uhorsku však musela kvôli smrti svojej prvorodenej dcéry Sophie dňa 25. mája 1857 náhle prerušiť. Sissi cíti výčitky, pretože Žofia ju pred cestou varovala a odporúčala, aby Sophiu nechali doma.
V 60. rokoch 19. storočia Alžbetu považovali za najkrajšiu panovníčku na svete. Preslávila sa ako skvelá jazdkyňa. Držala prísne diéty a neustále cvičila. Veľmi si zakladala na svojich vlasoch a ich úprave venovala aj niekoľko hodín denne. Starala sa jej o ne výsostne dvorná dáma Franziska “Fanny” Feifaliková, ktorá bola pre Alžbetu jednou z najdôležitejších osôb. Na dvore mala vďaka tomu výsostné postavenie, čo sa prejavilo aj faktom, že jej Sissi povolila svadbu aj napriek tomu, že cisárovnej mohli obyčajne robiť spoločnosť len slobodné dámy. Skladala verše v štýle H. Heineho vždy, keď sa jej mimoriadne silne zmocnil nejaký pocit. Naučila sa novogréčtinu a venovala sa s veľkým zaujatím štúdiu antických dejín. Na ostrove Korfu, kam rada cestovala, si dala postaviť zámok nazvaný podľa jej obľúbeného antického mýtického hrdinu Achilleion.
Povinnosti rakúskej cisárovnej nevykonávala, venovala sa takmer výlučne vlastnej osobe. Obrovským psychickým šokom bola pre ňu samovražda jej syna Rudolfa. Z tejto traumy sa až do konca života nespamätala. Odvtedy chodila zásadne v čiernom oblečení a vyhýbala sa Viedni. Často cestovala do Mníchova.
V júli 1898 podnikla cestu do Švajčiarska. Počas nej v Ženeve pri prichádzaní k prístavisku ju s jej spoločníčkou Irmou Sztárayovou prepadol taliansky anarchista Luigi Lucheni. Spáchal na ňu atentát, bodol ju trojhranným pilníkom a Alžbeta tomuto zraneniu podľahla. Atentátnika zadržali, svoj čin však nikdy neoľutoval. Odsúdili ho na doživotie, ale vo väzenskej cele spáchal samovraždu.
https://sk.m.wikipedia.org/…C3%A1_(Sissi)


Luigi Lucheni celé dopoledne pozoroval příchody a odchody před hotelem a všiml si také lokaje se zavazadly, který vyšel jen pár chvil před císařovnou z hotelu a mířil k přístavišti. U hotelu De La Paix, kde na druhé straně ulice stáli vozkové s kočáry si podezřele se blížícího Lucheniho všimla i hraběnka Sztáray. Vynořil se zpoza stromu na kraji cesty, jako by ho někdo honil. Pak přeběhl k dalšímu stromu, odtud k železnému zábradlí u jezera, pak zase k dalšímu stromu a tak se přískoky křížem krážem po chodníku blížil k spěchajícím dámám. Těsně před nimi však zastavil a jakoby klopýtl a se zdviženou pravicí, v níž nikdo neviděl vražednou zbraň, se přiblížil k Alžbětě a sklonil se, jako by jí chtěl nahlédnout pod slunečník a s nesmírnou silou jí vrazil ostrý trojhranný pilník do hrudi. Zasáhl přesně, předem se důkladně poučil, kde sídlí srdce.
Alžběta silou úderu padla bez hlesu k zemi a dotkla se jí zadní částí hlavy, ale její těžký vyčesaný účes pád zmírnil. Zatímco vyděšená hraběnka Sztáray spolu s přiběhnuvším kočím pomáhala císařovně vstát, atentátník odhodil vražedný pilník a rychle prchal z místa činu. Posléze byl zadržen chodci a dopraven na policii, ale že je vrahem se zpočátku nevědělo, i hraběnka Sztáray se domnívala, že Lucheni císařovnu pouze pořádně uhodil pěstí. Mezitím se k vstávající císařovně ze všech stran sbíhali lidé a rozhořčovali se nad brutálním útokem a s účastí se císařovny ptali, jestli jí něco není a zda nemá nějaké bolesti. “Ne, nic se mi nestalo, děkuji.” odpověděla s úsměvem. Srdečně a přátelsky děkovala všem okolo stojícím za účastenství v jeho řeči, německy, francouzsky, anglicky a ochotně dovolila kočímu, aby ji očistil její zaprášené hedvábné šaty. Na místo také rychle přiběhl vrátný z hotelu Beau Rivage, který celou strašlivou scénu viděl od brány hotelu a prosil dámy, aby se vrátily zpět do hotelu. “Proč? Vždyť se mi nic nestalo,” namítla na to císařovna, zatímco si dávala do pořádku vlasy. Vrátný se s velkou účastí vyptával, zda císařovna není polekaná. “Ano, polekaná jsem,” odpověděla, “ale měly bychom si raději pospíšit na loď, jinak ji doopravdy zmeškáme.” Alžběta si nasadila klobouk, který jí při pádu sklouzl, s dalším poděkováním vzala do ruky vějíř a slunečník, přátelsky se rozloučila s přítomnými lidmi a rychlým krokem zamířila k přístavišti. “Co ten člověk vlastně chtěl?” otázala se po chvíli Alžběta hraběnky Sztáray. “Který člověk, ten vrátný z hotelu?” ptala se hraběnka. “Ne, ten druhý, ten strašný člověk.” “To nevím, Veličenstvo, ale určitě je to nějaký zvrhlý darebák.” “Možná mi chtěl sebrat hodinky,” uvažovala císařovna a svěže a pružně pokračovala směrem k parníku.
Dámy došly k úzkému lodnímu můstku, po kterém kráčela Alžběta ještě lehkým, pružným krokem, sotva však vstoupila na lodní palubu, náhle zavrávorala. “Podejte mi ruku, rychle prosím!” obrátila se císařovna ke své průvodkyni. Než ale stačila hraběnka reagovat a pořádně Alžbětu podepřít, klesla jí císařovna v mdlobách do náruče a ani přispěchavší lokaj nedokázal už císařovnu udržet zpříma. Alžběta pomalu klesala k zemi, ztrácela vědomí a její hlava se klonila k hrudi přikleknuvší hraběnky Sztáray. Ta rychle volala: “Vodu! Vodu! A lékaře!” Císařovna ležela smrtelně bledá v náručí své dvorní dámy. Ta ji svlažila obličej a spánky přinesenou vodou.
“Lékaře! Lékaře! Copak na lodi není lékař?” volala hraběnka Sztáray na okolostojící pasažéry, načež k ní přistoupil nějaký pán a nabídl pomoc své paní, která byla pečovatelka a vyznala se v ošetřování. Madame Dardelle si nechala přinést vodu a kolínskou a ihned začala s oživovacími pokusy, při kterých jí ještě pomáhala nějaká milosrdná sestra. Hraběnka Sztáray zatím císařovně rozepjala šaty, přeřízla šněrování a do úst jí vložila kousek cukru namočený v éteru. Všemi najednou projel záblesk naděje, když viděli, že císařovna jednou či dvakrát skousla. Na lodi, která už byla v pohybu zavanul čerstvý chladný vzduch od jezera a přispěl k tomu, že zoufalé oživovací pokusy měly úspěch. Císařovna otevřela pomalu oči a několik minut ještě ležela a zrak jí těkal dokola, jako by se chtěla zorientovat, kde vlastně je. Pak se s pomocí zvedla, posadila se a obrácená k cizí dámě potichu vydechla “Merci.” Ačkoli se vlastními silami udržela vsedě vypadala velice zlomeně, měla kalné oči a nejistým kolísavým pohledem bloudila po okolí. Cestující, kteří ji doposud obklopovali, ustoupili a u císařovny zůstali jen čtyři: madame Dardelle, jeptiška, hraběnka Sztáray a císařovnin lokaj. “Co se to jen se mnou stalo?” vydechla císařovna, to byla její poslední slova, pak v bezvědomí klesla zpět na lavici a už se neprobrala.
http://erzsebet-kiralyne.blog.cz/…ovny-alzbety


https://www.youtube.com/watch?…


V závere svojho života sa Alžbeta stránila ľudí a upadala stále do väčších depresií. Obdobia, kedy sa prejedala sa striedali s obdobiami, kedy nejedla vôbec. Veľmi pribrala a nikde sa necítila dobre. Hluk mesta ju dráždil a ticho lesa ju napĺňalo samotou. Osud sa s ňou znovu raz kruto zahral.
V období, keď sa už cítila lepšie, odcestovala do Švajčiarska. 10. septembra 1898 sa chystala plaviť parníkom. Rýchlym krokom kráčala parkom. Z lavičky vstal muž s hranatou tvárou, Talian Luigi Lucheni. Špeciálne upraveným pilníkom ju bodol do hrude. Dvorná dáma, ktorá sprevádzala Alžbetu si myslela, že jej prišlo zle od srdca a pomohla jej nastúpiť na parník, ktorým sa chystali plaviť. Až keď cisárovná upadla do bezvedomia a kňažná sa ju pokúšala prebrať, zistilo sa, že cisárovná krváca. Ťažko ranenú Sissi odviezli do Hotela, kde lekár konštatoval smrť.
Cisára správa zastihla vo Viedni. Napriek všetkým problémom, ktoré v ich vzťahu boli František Jozef nikdy neprestal milovať svoju manželku. Traduje sa, že jeho posledné slova boli: Nikto aj tak nevie, ako veľmi som ju miloval.
https://polohova.blog.sme.sk/…o-Sissi.html

0 0

Sisi bola populárna a obľúbená u ľudu. V krajinách (nie len), ktoré tvorili monarchiu má mnoho pamätníkov, i na Slovensku.

0 0

Ešte k vyššie spomínanej pamätnej buste Sisi v Prešove. Pri najbližšej príležitosti osobne zdokumentujem.
https://www.aktuality.sk/…novej-krase/
https://presov.korzar.sme.sk/…olivare.html
A ešte som natrafil
https://mynovezamky.sme.sk/…ii-obce.html

Editováno: 11.9.2017 12:02
0 0

20. septembra 1562 – korunovácia Maximiliána II. za českého kráľa

Maximilián II. Habsburský (* 31. júl 1527, Viedeň – † 12. október 1576, Regensburg) bol rakúsky arcivojvoda, český (od r. 1549, korunovácia 20. septembra 1562), rímsky (od r. 1562, korunovácia 2. decembra 1562) a uhorský kráľ (od r. 1563; prvý korunovaný panovník v Bratislave – korunovácia 8. septembra 1563), rímskonemecký cisár (od r. 1564) a poľský kráľ (od r. 1575) z rodu Habsburgovcov. Bol najstarším synom cisára Ferdinanda I. Habsburského a Anny Jagelovskej. Starými rodičmi z otcovej strany boli kastílsky spolukráľ a burgundský vojvoda Filip I. Habsburský a kastílska kráľovná Jana Kastílska a z matkinej strany český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský a Anna de Foix.
Detské a mládenecké časy trávil v Innsbrucku, kde tiež absolvoval prvé štúdiá. Bol veľmi nadaným žiakom, plynulo rozprával piatimi jazykmi (španielsky, francúzsky, latinsky, maďarsky a taliansky). Už v mladosti prejavoval nadšenie pre humanistické idey a renesančné umenie. Pod vplyvom evanjelických učiteľov začal otvorene dávať najavo sympatie k nekatolíckym vierovyznaniam; súčasne nadväzoval priateľstvá s členmi nemeckej protestantskej šľachty. To malo podstatný vplyv na ďalšie formovanie jeho osobnosti a myslenia. V časoch, keď boli Habsburgovci tvrdými zástancami katolíckej viery, sa naňho s dôverou obracali zraky protestantov.
Do obdobia jeho vlády spadá obrana proti tureckej expanzii. Na obranu krajiny zorganizoval veľkú výpravu (vyše 100 tis. vojakov), s ktorou sa vydal do Uhorska. Výprava sa skončila neúspechom. Na základe podpísania tzv. Drinopolského mieru (r. 1568) bol Maximilián nútený platiť Turkom ročnú rentu 30 000 dukátov.
Vojna s Turkami odhalila ekonomické nedostatky najmä východnej časti ríše. Uhorsko bolo osmanským pustošením i zanedbaným hospodárením v zlom stave a značne zadlžené (v r. 1567 vzrástol uhorský štátny dlh na 8 mil. forintov). V snahe o oživenie hospodárstva vydal Maximilián 15. mája 1565 Maximiliánov lesný poriadok pod názvom CONSTITUTIO MAXIMILIANA SEU NORMA SILVAS CAMERALES PROPAGANDI ET COLENDI (Maximiliánovo nariadenie alebo lesný predpis). Od vydania tohto poriadku sa datuje vznik cieľavedomého lesného hospodárstva na Slovensku. Druhým významným dokumentom, ktorého cieľom bolo posilnenie hospodárstva, bol v roku 1571 vydaný Maximiliánov banský poriadok pre stredoslovenské banské mestá. Ten o. i. zaviedol novú inštitúciu – hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, ktorému bol zverený dozor nad hutníctvom a mincovníctvom. Tento poriadok platil na Slovensku až do vydania všeobecného banského zákona v r. 1854.
Súčasne viacerým mestám na Slovensku udelil rôzne privilégiá (r. 1569 sa Modra stala slobodným kráľovským mestom, r. 1576 Nové Mesto nad Váhom získalo ochranné privilégiá, ktoré ho pozdvihli na úroveň ostatných trhových miest, r. 1574 získali Lipany právo trhu).
Celým obdobím Maximiliánovej vlády sa tiahne jeho záujem na zachovaní stability habsburského súštátia aj za cenu istých ústupkov pre nekatolíkov. Súčasne sa však usiloval nevyvolať rozpory s predstaviteľmi katolíckeho náboženstva. Ako panovník tak musel lavírovať medzi dvoma vierovyznaniami. Tento zvláštny stav bol pomenovaný kompromisným katolicizmom. Stavovská opozícia tvorená predstaviteľmi nekatolíkov si dokázala presadiť niektoré ústupky – v r. 1568 povolil Maximilián tzv. augšpurskú konfesiu dolnorakúskej šľachte nekatolíckeho vyznania a v roku 1575 Maximilián II. prisľúbil tzv. Confessio Bohemica – Českú konfesiu pre protestantov a utrakvistov.
Maximilián II. zomrel počas rokovania ríšskeho snemu v Regensburgu 12. októbra 1576. Po smrti bol pochovaný vedľa svojich rodičov pod renesančným náhrobkom v katedrále sv. Víta na Pražskom hrade.
(Zdroj wikipédia)


Maxmilián II. jako český král
Čeští novoutrakvisté, kteří tvořili většinu obyvatel, luteráni a Jednota bratrská naléhali na Maxmiliána, aby zrušil kompaktáta, protože byla zastaralá. Svou koncepcí vyhovovala pouze starokališníkům, kterých bylo málo. Kompaktáta byla zrušena papežem a roku 1575 je nahradil nový dokument – Česká konfese. Ta byla kompromisem mezi požadavky všech protestantských vyznání zastoupených na našem území a zaručovala rozsáhlé svobody. Maxmilián Českou konfesi nepodepsal, ale slíbil, že ji bude dodržovat. Česká šlechta na oplátku zaručila následnictví trůnu pro nejstaršího syna Rudolfa II.
Jako český král byl Maxmilián II. také velmi vstřícný k českým Židům. V r. 1567 potvrdil židovská privilegia a vydal majestát uvolňující dosavadní omezení židovského obchodu a podnikání a přislíbil, že Židé nebudou nikdy z království vypovězení. Zároveň však vykázal židovské obce ze všech horních měst. Roku 1571 císař i s manželkou a svými dvořany návštívil Pražské židovské město, kde přijal rabínské požehnání.
Maxmiliánův následník, Rudolf II., i přesto, že byl vychován na dvoře vedeném nekompromisním katolíkem Filipem II. Španělským, pokračuje v politice Maxmiliána a stvrzuje svým podpisem Rudolfova majestátu rozsáhlé náboženské svobody pro české stavy. Záhy na to byl ovšem domem habsburským prohlášen za nesvéprávného a za sesazeného.
-
Maxmilián nevládl ve všech rakouských zemích, ovládaných Habsburky. Na rozdíl od českých zemí a Uher zde dosud neplatil princip primogenitury, kdy se dědicem a nástupcem stává nejstarší syn. Území dnešního Rakouska se v minulosti vícekrát dělilo mezi několik potomků. Císař Ferdinand I., který získal vládu ve všech rakouských zemích, svojí závětí tyto země rozdělil rovným dílem mezi své tři syny. Maxmilián získal vládu v Horních a Dolních Rakousích.

Protože měl Maxmilián v době své smrti šest žijících synů a byl si vědom možných problémů, rozhodl se předejít dalšímu rozdělení zemí. Změnil proto nástupnický princip v Horních a Dolních Rakousích (jako první z habsburských vladařů v rakouských zemích). Vládu v obou zemích proto zdědil pouze nejstarší syn Rudolf, ostatním náležela přiměřená roční apanáž.
Celým obdobím Maxmiliánovy vlády se táhl jeho zájem na zachování stability habsburského soustátí za cenu ústupků pro nekatolíky. Současně však nechtěl vyvolávat rozpory s představiteli katolického náboženství. Tento zvláštní stav byl nazván kompromisním katolicismem.
V roce 1575 byl Maxmilián II. částí polských stavů zvolen polským králem, jako protikrál proti Štěpánu Bathorymu. Nakonec ale musel Polsko opustit, protože nebyl všeobecně přijat. Maximilián II. zemřel v době jednání říšského sněmu v Řezně v roce 1576, když projednával invazi do Polska. Pochován byl vedle svých rodičů v chrámu sv. Víta na Pražském hradě.
https://cs.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD


Colinovo Královské mauzoleum
Královské mauzoleum se nachází uprostřed kněžiště katedrály nad Královskou hrobkou. Bylo vytvořeno na objednávku Maxmiliána II. a jeho bratra Ferdinanda II. Tyrolského v letech 1566–1590 z bílého mramoru nizozemským sochařem, rodákem z Mechelenu Alexandrem Colinem (1527–1612). Vzniklo v Innsbrucku, císař Rudolf II. ho nechal rozebrat a na saních převézt do Prahy. V horní části náhrobku uprostřed jsou ležící postavy Ferdinanda I., po jeho pravé ruce syn Maxmilián II., po levé manželka Anna, kolem je 7 andílků a socha vzkříšeného Krista. Po stranách jsou medailony českých králů a erby zemí. Kolem celého mauzolea je kovaná a tepaná mříž zhotovená malostranským zámečníkem Georgem Schmidthammerem. Mauzoleum bylo otevřeno až v 70. letech 20. století, ostatky byly exhumovány, po prozkoumání byly zpátky uloženy 6. února 1978.
V mauzoleu byli v cínových rakvích za přítomnosti děkana děkana Jiřího Bartholda Pontana z Breitenberka pochováni:

  1. Ferdinand I. Habsburský (1503–1564), český (1526–1564) a římský král (1531–1564), římský císař (od roku 1556); jeho sídelním městem byla Vídeň, ale už v prvním testamentu z roku 1532 určil, že chce být pohřben v Praze.
  2. Anna Jagellonská (1503–1547), česká královna (1526–1547), manželka Ferdinanda I.
  3. Maxmilián II. Habsburský (1527–1576), český král a římský císař (1564–1576), syn předchozích dvou; přál si být pohřben ve Vídni, tam ale řádila morová epidemie.

https://cs.wikipedia.org/…C3%A1l%C5%AF

0 0

22. septembra 1575 – v katedrále svätého Víta bol Rudolf II. Habsburský korunovaný za českého kráľa

Rudolf II. Habsburský (* 18. júl 1552, Viedeň – † 20. január 1612, Praha) bol rakúsky arcivojvoda (ako Rudolf V.), uhorský (v r. 1572 – 1608), český a nemecký kráľ (v r. 1575 – 1611) a rímskonemecký cisár (ako Rudolf II., v r. 1576 – 1611), syn cisára Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej.
Rudolfov otec bol známy ako nábožensky umiernený panovník s veľmi blízkymi vzťahmi s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev. Rudolfovu matku, presvedčenú katolíčku, prejavy náboženskej tolerancie jej muža znepokojovali a v snahe ochrániť syna pred nevhodnými vplyvmi viedenského dvora ho poslala v r. 1564 spolu s mladším bratom Arnoštom na výchovu do katolíckeho Španielska na dvor svojho brata Filipa II., kde strávil sedem rokov.[1] Zaumienila si vychovať zo synov vzorných zástancov katolíckej viery. Rudolf ako budúci následník trónu si v Španielsku mal osvojiť všetko, čo vladár potrebuje. Nechýbalo mu sebavedomie, rozsiahle vzdelanie a bohaté jazykové znalosti.
V Španielsku ho však najviac ohromila veľkoleposť a nádhera kráľovského dvora, podpora vedy a umenia zo strany panovníka a dôkladne vypracovaný a dodržiavaný ceremoniál, ktorý formálne potvrdzoval nielen spoločenské, ale predovšetkým mocenské postavenie kráľa voči poddaným. Tieto podnety v mladom Rudolfovi zanechali trvalé stopy.
Rudolf sa vrátil v roku 1571 a priniesol si na rakúske pomery nadpriemerné vzdelanie, fanatické protireformné zapálenie však nie – oveľa viac ho zaujímalo umenie a „prírodoveda“ (teda skôr alchýmia). Svoje osobné presvedčenie o náboženskej tolerancii Rudolf II. potvrdil odmietnutím Bartolomejskej noci v roku 1572:

„Hoci je francúzsky kráľ mojim švagrom, musím s istým zármutkom konštatovať, že sa mi také tyranské konanie a nečestné správanie nepáči. Nemôžem jeho rozhodnutie ani schvaľovať, ani považovať za dobré. Lebo je hanebné a nekresťanské konať proti viere. Náboženské záležitosti nemôžu byť riešené mečom a násilím, ale urovnané a súdené len Božím slovom a kresťanským učením"

V roku Rudolfovho návratu zomrel Ján II. Žigmund Zápoľský a Maxmiliánovi sa podarilo v roku 1572 presadiť u uhorských stavov, aby vyhlásili Rudolfa za svojho kráľa. 25. septembra 1572 bol v Prešporku korunovaný za uhorského kráľa.
Jeho pražskej korunovácii však predchádzali nekonečné rokovania jeho otca so zemským snemom o slobode vierovyznania a uznanie tzv. Českej konfesie, ktorá mala zaručiť náboženskú slobodu nekatolíckym cirkvám. Maximilián ju napokon v roku 1575 ústne potvrdil, čím bola podmienka stavov splnená. Rudolf mohol byť 22. septembra 1575 korunovaný svätováclavskou korunou českých kráľov. Ešte v auguste toho istého roka bol v Regensburgu zvolený za rímskeho kráľa.

„ …pristúpil pán z Rožmberka, najvyšší hradný gróf pražský, k oltáru a obrátiv sa k stavom, rozdielne po tri razy sa ich pýtal zo strany consensu (súhlasu) a povolenia. Na to súc všetci trikrát odpovedali: Jest, jest, jest. Tu pán arcibiskup (Antonín Brus z Mohelnice) opäť modlitbu odriekal. A po učinenej modlitbe postavil Jeho Milosti Kráľovskej na hlavu navyšší pan komorník (Jan z Valdštejna) červenú karmazínovú čapičku a najvyšší pán hradný gróf pražský, pán z Rožmberka, s pomoccou pána arcibiskupa … postavili na hlavu kráľovskú korunu. A po požehnaní učinenom Te Deum laudamus (Teba, Bože, chválime) spievané od chóru i na organ sa hralo. “
Ešte v októbri toho istého roka bol v Regensburgu zvolený za rímskeho kráľa, avšak usídliť sa v Prahe mu otec stále neumožnil.
V roku 1580 sa objavili prvé príznaky jeho duševnej choroby (maniodepresívna psychóza). Choroba sa u Rudolfa prejavovala striedaním nálad. Panovníkovu priazeň neraz striedali útoky a podozrenia, ktoré sa zhoršovali s pribúdajúcimi prejavmi šialenstva. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom.
S veľkou obľubou sa dodnes tradujú aj historicky potvrdené príbehy troch komorných služobníkov – Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára. Aj oni sa však stali obeťami intríg a postupne sa z výhodných postov navzájom vytlačili. Prví dvaja skončili vo väzení, kde Makovský pobudol až do roku 1624, Lang zomrel v roku 1610. Rucký spáchal pred uväznením samovraždu.
V roku 1583 sa Rudolf rozhodol pre Prahu ako pre svoje stále sídlo. Učinil tak radikálne opatrenie, ktoré sa vymykalo dovtedajšej tradícii. Jeho predchodcovia na cisárskom tróne využívali Prahu iba sporadicky pri vybavovaní štátnických záležitostí. O presune sídla uvažoval už cisár Maximilián II., ktorý v Prahe často pobýval. Konečné rozhodnutie však urobil jeho syn Rudolf. Prahu povýšil na sídelné mesto, čím súčasne splnil sľub daný zemskému snemu pred svojou korunováciou. Metropolu zemí českej koruny pozdvihol na významné centrum politiky, kultúry a vzdelanosti.
Na Pražskom hrade bolo preto potrebné vybudovať tak rezidenciu, ktorá by zabezpečovala osobné pohodlie panovníka a umožňovala chod kráľovského dvora, ako aj zodpovedajúce technické zázemie pre centrálne dvorské úrady, ktoré sa sem presťahovali spolu s cisárom. V obmedzenom priestore bolo nutné počítať aj s bytovými priestormi pre tých dvoranov, ktorých musel mať panovník stále poruke. Súčasne sa pri prestavbe Pražského hradu myslelo i na umiestnenie bohatých umeleckých a vedeckých panovníkových zbierok. Na tento účel bolo vybudované severné krídlo hradného paláca s dnešnou Španielskou sálou. Mená staviteľov a iných umelcov, ktorí sa na prestavbe hradu podieľali, poznáme z hojne dochovanej úradnej korešpondencie a účtov. Pre cisára pracovali najmä severotalianski architekti G. Gargiolli, neskôr O. Fontana a G. M. Filippi. Významné zmeny však nepostihli iba vlastnú panovníkovu rezidenciu, ale i celé mesto. Dlhoročná prítomnosť cisárskeho dvora pomohla Prahe k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju a súčasne jej zaručila významné medzinárodné postavenie. V Prahe nastal stavebný rozvoj, sprevádzaný prílevom remeselníkov, umelcov a obchodníkov z rôznych končín Európy. I šľachta sa hromadne sťahovala do mesta.
Rudolf II. bol známy ako “cisár ezoterikov, alchymistov a astrológov”. Tento prívlastok spolu s prezývkou “rakúsky Hermes Trismegistos” ho plne vystihoval. Na svojom dvore sústredil učencov a mágov z celého sveta, dokonca vstúpil do rosenkruciánskeho združenia. Panovník posadnutý alchýmiou dúfal, že s pomocou učencov odhalí najskrytejšie tajomstvá ľudského poznania.

K Rudolfovmu koncu prispel i jeho nezáujem o politické dianie. Keď v roku 1593 vypukla vojna s Turkami a v roku 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, monarchia sa rútila do zániku, pretože povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Rudolfova pasivita vyvolala inicitívu jeho brata Mateja, ktorý uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier. To bol začiatok konca Rudolfovho panovania.
Ten sa niesol v znamení trvalého ohrozenia cisárovej autority a síliacej duševnej choroby, v dôsledku ktorej bol postupne zbavovaný vlády nad jednotlivými krajinami v prospech svojho brata, ktorý získal podporu uhorských, rakúskych a moravských stavov.
Rudolf si udržal vládu iba v Čechách a v Sliezsku (vďaka udeleniu známeho Rudolfovho majestátu protestantským stavom 9. júla 1609). Hlavnou zásadou v ňom bola klauzula, že nikto nesmie byť nútený ku katolíctvu či k inému náboženstvu. Majestát vlastne potvrdzoval Českú konfesiu z roku 1575 a vzťahoval sa na šľachtu, kráľovské mestá i poddaných. Zaručoval slobodu vierovyznania bez ohľadu na postavenie jednotlivca.[10] Aby boli dodržané ustanovenia Majestátu, bolo zvolených tridsať ochrancov viery (po desiatich z každého stavu).
V snahe zvrátiť stav, aby sa prípadným nástupcom na českom tróne stal jeho brat Matej, sa Rudolf odhodlal podniknúť ešte jeden pokus. Využil pomoc svojho bratranca, passauského biskupa Leopolda a v januári 1611 nechal vtrhnúť pasovské vojská do Čiech. Tým však vyvolal v krajine vlnu odporu, čo 11. apríla 1611 vyústilo do Rudolfovej vynútenej abdikácie a jeho nahradenia na českom tróne mladším bratom Matejom.
Na sklonku života sa Rudolfovi k duševnej chorobe pridalo i ochorenie pľúc, pečene, trombóza, ale i sprievodné znaky syfilidy. Neriadil sa radami lekárov, aby sa liečil, pretože veril proroctvu, že zomrie na mŕtvicu. Skonal ráno 20. januára 1612.

Historici charakterizujú Rudolfa II. ako veľmi vzdelaného človeka, vášnivého, ale systematického zberateľa a mecenáša ezoterických vied a umenia. Na druhej strane však cisára predstavujú ako ambiciózneho, no nedôsledného štátnika známeho aférami, samoľúbeho, od mladosti chorého a predovšetkým v posledných rokoch vlády veľmi nerozhodného. Obdobie jeho panovania sa označuje príznačným prívlastkom “rudolfínska doba”.
Po smrti boli jeho ostatky uložené do podzemnej hrobky svätovítskeho chrámu v Prahe.
Po celý svoj život ostal starým mládencom. Plánovaný sobáš s infantkou Izabelou, dcérou španielskeho kráľa Filipa II., dohodnutý v r. 1568, sa neuskutočnil (Izabela sa v r. 1597 vydala za Rudolfovho mladšieho brata Albrechta) a Rudolf ani nemal o manželstvo záujem. Známy je jeho vzťah k početným konkubínam, z ktorých najznámejšou a najstálejšou bola grófka Katarína Stradová.
Z jeho početných mileneckých vzťahov pochádzalo asi šesť potomkov, ktorých však nikdy oficiálne neuznal. Najznámejší bol jeho duševne chorý syn Julius Cesar d´Austria (* 1585 – † 1609), pravdepodobne tiež syn Kataríny Stradovej.
Postava Rudolfa II. našla stvárnenie i na filmovom plátne. Cisára Rudolfa v komédii režiséra Martina Friča Císařův pekař a pekařův císař z roku 1951 nezabudnuteľne stvárnil český herec Jan Werich.
https://sk.wikipedia.org/…C3%AD%C5%A1a)
https://cs.wikipedia.org/wiki/Rudolf_II.


Přesídlení do Prahy (1583–1597)
Příchod císařského dvora znamenal pro Prahu zásadní změnu. Především bylo potřeba vybudovat důstojnou císařskou rezidenci na Pražském hradě, do doposud provinčního města se ovšem také náhle přistěhoval značný počet příslušníků dvora a do nového sídelního města začali proudit i učenci a umělci i cizí vyslanci. Sídlili zde stálí vyslanci Francouzského krále, Španělska, Benátské republiky i papežského státu. Následujícího roku byl Rudolfovi udělen Řád zlatého rouna, to však pramálo něco změnilo na jeho nedůvěře vůči své rodině, či dokonce na jeho nechuti vůči sňatku, ačkoli roku 1585 mu jeho milenka Kateřina Stradová porodila syna Julia Caesara d'Austria.
Ale ani Praha neuchránila Rudolfa před problémy. V zemi panovalo napětí mezi ctižádostivými šlechtici, kteří byli navíc různého náboženského vyznání. Katolík Jiří Popel z Lobkovic se prosazoval natolik, že se od něj distancovali i papežští nunciové, a množství nepřátel, které si získal, nakonec podnítili krále k Lobkovicově doživotnímu uvěznění.
http://www.panovnici.cz/…i-habsbursky


Konec vlády Rudolfa II. představuje vpád pasovských vojsk do Prahy. Rudolf II. je donucen k abdikaci a novým českým králem je zvolen jeho bratr Matyáš. Rudolf si přesto ponechá své sídlo na Pražském hradě a až do své smrti 20. ledna 1612 si formálně ponechá titul císaře Svaté říše římské. Rudolf II. byl posledním českým panovníkem sídlícím v Praze.
http://www.ceskatelevize.cz/…-habsbursky/


Po dlouhých letech samoty zažil Pražský hrad znovu éru slávy. Český král Rudolf II. z rodu Habsburků jej během své dlouhé vlády (1576–1611) povýšil na hlavní rezidenci monarchie. Za jeho dob zažil všední okamžiky i dramatické chvilky. Stejnými slovy by bylo možné popsat panování Rudolfa II. Historie jej však zná především jako mecenáše alchymistů.

Zatímco Rudolfův dospělý život byl spojen především s českou metropolí, rané dětství strávil ve vzdáleném Španělsku. Přestože se na dvoře Filipa II. setkal s bigotním katolicismem, jeho zájem upoutala především věda. Jakkoliv byl výkon jeho úřadu provázen nutností vyřešit situaci v Uhrách, poradit si s náboženskou situací v českých zemích a urovnat znesvářené bratrské vztahy, jeho fascinace uměním a alchymií jej provázela téměř po celou dobu vlády. Do Prahy se sjížděli přední astronomové, na dvoře vznikaly nejcennější umělecké sbírky a Praha zažívala doslova kulturní „zlatý věk“. Avšak melancholie a deprese, které byly součástí Rudolfovy osobnosti, stále více zasahovaly do jeho vladařských povinností. Tato skutečnost přispěla ke konfliktu s bratrem Matyášem, který vyvrcholil roku 1611 Rudolfovou abdikací a Matyášovým zvolením českým králem. Přesto Rudolf Pražský hrad neopustil. V jeho komnatách strávil své poslední okamžiky a také zde roku 1612 zemřel.
http://historie.stoplusjednicka.cz/…u-alchymistu


https://www.youtube.com/watch?…

0 0

23. sptembra 1253 – zomrel Václav I., český kráľ

Václav I. (* 1205, Praha – † 23. september 1253, Králův Dvůr), zvaný tiež Jednooký, bol český kráľ od roku 1230 z rodu Přemyslovcov.
Bol synom Přemysla Otakara I., českeho kráľa (1198 – 1230) a jeho druhej manželky Konštancie Uhorskej.
Nadviazal na otcove politické úspechy a dokázal zúročiť jeho zisky. Počas jeho vlády české krajiny doháňali v hospodárskej aj kultúrnej sfére oneskorenie za vyspelejšími oblasťami južnej a západnej Európy.


Potomci Přemysla a Konstancie projevovali v přemyslovském rodě až nezvyklou rodinou soudržnost (přesto mezi sourozenci vzniklo několik sporů, které se řešily vojensky). Václavovými sestrami byly Anežka Přemyslovna – později svatá Anežka Česká, polská kněžna Anna Lehnická a korutanská vévodkyně Judita; jeho bratři byli moravskými markrabaty, nejdříve Vladislav a poté Přemysl.
Korunovace
Přemysl Otakar I. chtěl zajistit ještě za svého života titul krále pro svého syna Václava tak, aby nevznikaly pochyby o legitimitě Václavovy volby. Celý plán spočíval v tom, že na pražském shromáždění české šlechty v červnu 1216 někdo navrhne zvolení Václava coby českého krále, k čemuž se měl připojit i bratr Přemysla, moravský markrabě Vladislav Jindřich. Jakoby překvapený král bude s tímto záměrem souhlasit. Šlo o to, aby tento akt nepopudil šlechtu, která jako jediná mohla volit českého krále.
Plán do písmene vyšel a hned dalšího dne vyslal král za císařem Fridrichem II. posla, který jej o tom informoval. Císař dne 26. července 1216 s tímto souhlasil (nic jiného mu ani na základě Zlaté buly sicilské nezbývalo). Volbou Václava I. tak definitivně padl starobylý princip seniorátu (ten se beztak prakticky nedodržoval) z doby Břetislava I., podle kterého měl na český trůn nastoupit vždy nejstarší Přemyslovec. Od trůnu tak byli odstaveni příslušníci vedlejších větví rodu.
Václav byl korunován 6. února 1228, ještě za vlády svého otce, jako „mladší král“. Obřad provedl mohučský arcibiskup Siegfried z Eppenštejna a poprvé při něm bylo upuštěno od starodávného slovanského rituálu. Ve shodě s pražským a olomouckým biskupem i velmoži Přemysl Otakar a Václav stanovili, že jejich nástupci budou korunováni arcibiskupy z Mohuče. V případě, že by zástupce mohučské diecéze odmítl, biskupa vykonajícího obřad si měl vybrat český monarcha.
Jednooký král
Samostatně, i když pod silným vlivem své matky a sestry, začal vládnout po otcově smrti v roce 1230. Jedinou ženou Václava I. byla od roku 1224 dcera římského krále Filipa Švábského Kunhuta Štaufská, se kterou byl zasnouben už ve svých dvou a jejích snad sedmi letech. Manželé měli pět dětí.
Od dětství byl Václav zvláštní – neurotický, možná psychicky chorý. Miloval potulky hlubokým lesem, vášnivě lovil a právě při jednom z lovů přišel o levé oko. Zvláštně zní informace kronikářů o tom, že král Václav nesnášel zvuk kostelních zvonů. Vyvolával u něj kruté bolesti hlavy a jakési záchvaty podobné epilepsii. Proto kdekoliv se objevil, během jeho přítomnosti nesměly znít zvony. Lékařskou terminologií se tato choroba nazývá idiosynkrazie – zvýšená přecitlivělost na určité frekvence zvukového vlnění.
Za panování Václava I. do Čech přichází gotický životní styl, rytířská kultura, turnaje, šíří se obliba dvorské poezie a zpěvů. Jeho vláda je spojována s upevněním české státnosti, zvětšením českého vlivu v Evropě, vzestupem české šlechty, výstavbou a rozvojem měst, obchodu a řemesel.
Václav, stejně jako jeho otec a syn, podporoval příchod etnických Němců do země. Byl také první, kdo poskytl privilegia Židům, kteří za to ovšem platili nemalé částky.
Boje s rakouským vévodou a markrabím Přemyslem
Václav roku 1231 vtrhl do Rakouska, jelikož vévoda Fridrich II. Bojovný zapudil svou manželku Žofii, sestru uherské královny, přičemž Václavova matka také pocházela z Uher. Fridrich poté využil rozporu mezi Václavem a jeho bratrem, moravským markrabím Přemyslem, a v červenci 1233 pronikl se svým vojskem na Moravu a obsadil hrad Bítov. Poté ale rakouský vévoda onemocněl a odtáhl zpět do své země. Václav dobyl Brno a donutil bratra k poslušnosti.
Císař Fridrich II. uvrhl Fridricha Bojovného do říšské klatby (1236) a snažil se rozšířit svou moc do jeho teritoria. Pověřil Václava vedením války s ním. Český král se zmocnil Dolního Rakouska i Vídně.
Václav ovšem stěží mohl být potěšen tak zjevnou expanzí císařské autority tak blízko svých hranic. Diplomacie říšských knížat, obávajících se toho, že by císař ziskem Rakous příliš posílil svou moc, vedla k usmíření českého krále s Fridrichem Bojovným. Císař v roce 1237 klatbu raději zrušil, než by riskoval další otevřenou bojovou frontu.
Fridrich Bojovný nakonec zaslíbil svou neteř Gertrudu Václavovu synovi Vladislavovi a jako věno odevzdal pod českou správu území Rakous severně od Dunaje.
V letech 1233 a znovu 1237 se Václav I. dostal do konfliktu se svým mladším bratrem Přemyslem, markrabětem moravským. Příčinou sporu bylo předání Břeclavska Oldřichu Korutanskému, synovi nejstarší Václavovy sestry Judity. Václav s početným vojskem přitáhl na Moravu a Přemysl uprchl do Uher ke králi Bélovi IV. Přičiněním Bély a královny vdovy Konstancie se bratři smířili a Přemyslova vláda na Moravě byla omezena jen na Olomoucko a Opavsko.
Boj proti Tatarům
Václav I. se velkou měrou zasloužil o odražení mongolského (tatarského) vpádu do střední Evropy a značné ušetření českých zemí před Tatary. Opevnil pohraniční hory a vytáhl na pomoc knížeti Jindřichovi II. Pobožnému, svému švagrovi. Jindřich ovšem na Václava nechtěl čekat (byť se jednalo o jediný den), 9. dubna 1241 svedl bitvu u Lehnice.
Tehdy voj nájezdníků protáhl od severu Moravou, kterou poplenil, a ze Slezska tak došel do Uher. Václavovi a jeho německým spojencům se koncem roku (když zamrzlý Dunaj dovolil Tatarům přejít na druhý břeh), podařilo zabránit postupu Tatarů vedeným chánem Bátú k Vídni. Touto úspěšnou obranou velmi vzrostla jeho prestiž.
Zanedlouho potom k Bátúovi dorazili poslové se zprávou o smrti velkého chána Ögedeje a s povoláním na Kurultaj. Bátú musel od své invaze na západ upustit a vydat se na Karakorumu. Po volbě nového chákána se Mongolové o novou invazi do Evropy již nepokusili.
Vzpoura mladšího syna
Krátce poté Fridrich II. Bojovný neteř Gertrudu nabídl přímo císaři. Václavovi slíbil pomoc uherský král Béla IV., jemuž Fridrich Bojovný odňal část území za vpádu Tatarů, a také Ota II. Bavorský. České vojsko zůstalo nepodpořeno a poraženo. Přesto se český princ a moravský markrabě Vladislav roku 1246 s Gertrudou Babenberskou oženil. Rakouský vévoda Fridrich téhož roku zahynul v bitvě.

Vladislav si získal podporu rakouské šlechty, ale svého předchůdce následoval už o půl rok později (1247), zřejmě přirozenou smrtí. Česká královna Kunhuta zemřela krátce poté (1248).
Těžce zkoušený Václav I. k značné nelibosti české šlechty i druhorozeného syna o vliv v Rakousku postupně přišel a i jinak zanedbával vládu. Šlechtici proti Václavovi povstali v čele s královým synem Přemyslem (Otakarem II.). Válka mezi otcem a synem vypukla naplno roku 1248 se střídavými úspěchy. Přemyslovi se podařilo opanovat celé Čechy, když Václav po neúspěšném obležení Prahy musel odejít na panství jednoho ze svých věrných Boreše z Rýzmburka. Ale po vítězství u Mostu se obratnou politikou podařilo Václavovi donutit syna ke kapitulaci.
Přemysl byl krátce vězněn na hradě Přimda, jeho spojenci byli popraveni. Přemysl byl následně omilostněn a brzy se vrátil jako moravský markrabě.
Babenberské dědictví
Gertruda Babenberská pokračovala ve svých nárocích na dědictví, ale ani jeden z jejích dalších manželů se v Rakousku neprosadil. Václav a Přemysl vystupovali jednotně a babenberské dědictví jim nakonec spadlo do klína, když si rakouská šlechta zvolila za nového vévodu Přemysla (1251). Budoucí král se oženil s Markétou Babenberskou, sestrou vévody Fridricha Bojovného a vdovou po Jindřichu VII. Přemyslovci tak na příští čtvrt století ovládli rakouské země.
Václav I. Jednooký zemřel 23. září 1253 na svém dvoře v Počáplích, jeho srdce a vnitřnosti byly uloženy v kostele Panny Marie v Počaplích a tělo bylo pochováno na pražském Starém Městě v Anežském klášteře (opuková hrobka pod podlahou kostela).

Královská města (pravděpodobně) založená během vlády Václava I.
Čechy
Staré Město pražské, asi 1235–1245
Stříbro, asi 1240
Loket, 1240–1253
Žatec, snad už 1249, určitě 30. listopadu 1265, kdy privilegium Přemysla Otakara II.
Cheb, před 1250
Morava
Jihlava, 40. léta
Olomouc, ca 1240
Brno, 1238, 1240 – nejstarší doklad rychtáře 1243 zakládací listina
Přerov, 1252
https://cs.wikipedia.org/…%C3%A1clav_I.


Oproti svému otci, Václav I. nastupoval na český trůn v úplně změněné politické situaci. Přemysl I. si musel svoji vládu vybojovat proti řadě svých přemyslovských příbuzných a obratnou politikou (a na druhý pokus) si vládu udržel. Naproti tomu Václav neměl žádné vážné konkurenty (Děpoltici ve slezském vyhnanství nebyli problémem). V moravském markrabství sice vládl jeho bratr Přemysl, ale ten zachovával věrnost svému staršímu bratru. Břeclavsko držela královna-matka Konstancie Uherská.
Mladý Přemyslovec byl zvolen i korunován ještě za života svého otce, šlechta ho zcela uznávala. Dá se říci, že Václav jako první z českých vládců zdědil centralisovanou středoevropskou monarchii.
Přesto vláda Václava I. rozhodně nebyla klidná. Musel řešit mnoho problémů. Sférou, která byla z pohledu panovníka klidná, byla církev (s jejíž nároky zosobněnými biskupem Ondřejem se utkal Přemysl I.). Vztah Václava k církvi mohl komplikovat obnovený spor mezi císařem Fridrichem II. a papeži, ke kterému se Václav, jako jeden z nejvýznamnějších mužů Říše, musel určitým způsobem postavit. Další potíže měl tento český panovník se svým bratrem Přemyslem a také s rakouským vévodou Fridrichem I. (v tomto případě hrála významnou roli lákavá kořist v podobě rakouského vévodství, které mělo po smrti posledního Babenberka osiřet). Václav se dostal do sporů i s českou šlechtou – ty byly o to vážnější, že čeští magnáti sesadili svého krále a namísto něj vybrali jeho mladšího syna. V neposlední řadě za kralování čtvrtého českého krále se středovýchodní Evropou (i českými zeměmi – Moravou) prohnaly mongolské hordy. Mladého Václava (nastupoval zhruba v 25 letech) čekala řada „výzev“, z nichž některé mohl předpokládat, byly zřejmé a mohl se na ně připravit, některé nečekal zřejmě ani on, ani nikdo z jeho současníků (hlavně nevyzpytatelné Mongoly).
Konfliktní Rakousy:
Václav na počátku své vlády „zdědil“ válku s rakouským (a štýrským) vévodstvím, v jehož čele stál Fridrich II. Babenberský, zvaný Bojovný. Právě první nám známý Václavův státnický čin se týká tohoto sporu. V létě roku 1231 vtrhl do Rakous a vyplenil je od Kremže až po uherské hranice, aniž by svedl bitvu.
Dva roky poté převzal iniciativu rakouský vévoda, když v létě 1233 vpadl na Moravu, kde se k němu připojil Václavův bratr a moravský markrabě Přemysl, a obsadil hrad Bítov. S příchodem Václava se ovšem Fridrich se svými muži vyhnul bitvě a uprchl. Od Přemysla odpadla většina šlechty, která se poddala českému králi. Kapitulovat musel i Přemysl, který se s bratrem usmířil a do budoucna už se s bojovným vévodou nespojoval.
V dubnu 1234 Babenberk i Přemyslovec uzavřeli mírovou smlouvu, která neměla valného významu. Rok poté už se znovu válčilo. Do vévodství opět vpadl český král, ale s ním také uherský Ondřej II. I toho si dokázal pohraničními střety Fridrich Babenberský znepřátelit.
V roce 1236 si rakouský vévoda znepřátelil římského císaře (také Fridrich II. ovšem Štaufský), ten na něj uvalil říšskou klatbu (acht) a zbavil ho všech hodností a majetků. Pacifikací vévodství císař, který prodléval za Alpami, pověřil českého krále. Vpád Václava, společně s bavorským vévodou, pasovským a bamberským biskupem a také aquilejským patriarchou na podzim 1236 byl úspěšný. Vévoda byl vyhnán.
Morava a její konfliktní markrabí
Jak již bylo napsáno výše, Přemysl se vzbouřil vůči svému bratru a spojil se s jeho rakouským nepřítelem. Nevíme bohužel, jaké měli vzájmené vztahy oba bratři, ani to, jak reagovali na rozdělení království (Morava mladšímu a Čechy s vrchní vládou a královským titulem staršímu), které bylo dílem jejich otce Přemysla I. na sklonku jeho vlády. Povstání Přemysla se obešlo bez následků, Václav mu potvrdil jeho titul a majetky, které držel. Jako výraz rodové solidarity se může jevit založení kláštera v Tišnově, který iniciovala matka Konstancie, ale pozemky zajistili jeho fungování bratři Přemysl a Václav.
Vdalších letech bylo soužití obou bratrů korektní, Přemysl se účastnil tažení proti svému bývalému spojenci. K dalšímu povstání Přemysla došlo v roce 1237 a zřejmě mělo souvislost se změnou vládce Břeclavska, místo stárnoucí Konstancie (odškodnil ji, ale jak, to již prameny neříkají) sem dosadil svého synovce Oldřicha Korutanského (syn Václavovy sestry Jitky a Bernarda Korutanského). Zda Přemysl doufal v připojení jihovýchodního cípu Moravy ke svému markrabství, se můžeme dohadovat. Známe ale další vývoj událostí. Václav se silným vojskem přitáhl na Moravu, Přemysla opět nepodpořila valná část moravské šlechty (na jeho straně stanuli páni z Deblína a Bludovici), musel proto uprchnout do ciziny. Zakotvil v Uhrách, jichž vládce Béla IV. vyjednal smír mezi přemyslovskými bratry. Stalo se tak na konci roku a na začátku nového, tedy roku 1238, se Přemysl vrací zpět na Moravu, tentokrát je území jemu podléhající tenčí: Václav ponechává pod svou přímou správou jih Moravy, Přemyslovi zůstává markrabský titul a kontrola Olomoucka s Opavskem. Přemysl umírá v říjnu 1239, a tímto okamžikem Václav přebírá kontrolu nad celou Moravou (vyjma Břeclavska), jeho nejstarší syn Vladislav je zatím ještě příliš mladý k tomu, aby mohl spravovat část království.
První kolo válek o babenberské dědictví a evropská politika
Mezitím začíná být jasné, že babenberský rod vymře po meči, že se Fridrichovi nenarodí syn a dědic a obě vévodství zdědí manžel jedné z jeho neteří – Gertrudy nebo Markéty. Začíná doslova boj všech rakouských sousedů proti všem o tuto tučnou kořist. Poté, co se Václavovi a jeho spojencům podařilo obsadit Rakousy a Štýrsko, doufal, že mu tyto země císař udělí. Nestalo se tak, Fridrich Štaufský sem dosadil své správce, evidentně byl dalším z hráčů o dědictví. To muselo vést a vedlo k ochladnutí vztahu českého krále k císaři a uvažování nad možností připojit se k papeži (Řehoř IX.), který byl Štaufovým oponentem.
Václav se připojil na stranu papeže, zvlášť když Fridrich byl poražen severoitalskými městy u Brescie a v březnu 1239 exkomunikován. Ještě předtím se ale prostřednictvím papeže a bavorského vévody usmířil s Fridrichem Babenberským. V únorovém Pasovu Václav slíbil pomoc Fridrichovi při obsazení jeho zemí (odkud ho dříve vyhnal), na oplátku měl Fridrich Václavovi přenechat část Rakous severně od Vídně a zasnoubit Fridrichovu neteř Gertrudu s Václavovým prvorozencem Vladislavem. Václav se sice otevřeně postavil císaři, ale rozšíření své moci na jih se zdálo samozřejmé. V tom se ale krutě přepočítal. Poté, co česká vojska dosadila na vévodský stolec dřívejšího vévodu, lstivý Fridrich rychle uzavřel mír s císařem a přiklonil se na jeho stranu.
Václav pobyl ještě několik měsíců v papežově táboře (v této době z českého království agituje energický Albert (Behaim)), ale posléze se smíří s císařem i on. Je čas vyřídit si účty s Fridrichem a mocí mu připomenout jeho sliby ohledně budoucnosti obou vévodství. Na konci roku 1240 vpadl do Rakous, o míru bylo jednáno až na jaře. Václav se zřekl severních Rakous, Fridrich potvrdil svůj slib ohledně sňatku dědiců. Mezitím se do střední Evropy blížilo mongolské nebezpečí.
Mongolské intermezzo
Mongolské nebezpečí nebylo tak úplně nečekané; v druhé polovině 30. let rychle obsadila mongolská vojska evropské Rusko, v roce 1240 padl Kyjev. Záminkou k dalším útokům na západ byli Polovci, Kumáni, kočovníci, kteří před Mongoly uprchli pod ochranu uherského krále Bély. Za nimi směřoval hlavní mongolský proud, který svedl víteznou bitvu na řece Slané. Druhé mongolské vojsko, který mělo oslabit polská knížata, mířilo přes Sandoměř, Krakov a Vratislav (všechna tato místa dobylo) dál na západ. Vratislavský kníže Jindřich II. Pobožný sebral vojsko, nečekal ovšem na posily – jeho švagr, český král Václav I. byl zhruba dva dny pochodu daleko, a svedl bitvu u Lehnice. I ta skončila pro křesťanstvo porážkou a pro Jindřicha smrtí. Mongolové se poté stočili k jihu, směrem na Uhry, kde se spojili s druhým proudem. Projeli Moravou, kterou velmi zpustošili, aniž by narazili na výrazný odpor. V bezpečí byla jen opevněná města. Král zatím u Žitavy rozprášil menší, snad zbloudilý, mongolský oddíl. Jak rychle se mongolské nebezpečí objevilo, tak i rychle zmizelo.
Císař, rakouský vévoda a papež
V roce 1242 vévoda porušil dřívější dohody a vpadl na Znojemsko. Není znám nějaký Václavův protiútok, zřejmě pozorně sledoval dění mezi hlavami křesťanstva – císařem a papežem. Řehoř umírá v roce 1241, krátce poté je zvolen jeho nástupce Celestin IV. Ten záhy umírá a papežský stolec čeká nejdelší sedisvakance, téměř dvouletá. Císař si ale nedopřál rozhodujícího vítězství. V Německu od něj odpadl jeho dosavadní spojenec, mocný mohučský arcibiskup Sigfried III; který se ihned stal hlavou a organisátorem oposice. V roce 1243 byl zvolen papežem Inocenc IV. Nakrátko je uzavřen mír, ale záhy propuká opět spor mezi císařem a papežem. A papež začal do svého tábora lákat i Václava I. V listopadu 1244 získal český král privilegium, díky němuž ho žádný papežský legát nemohl uvrhnout do klatby. Na jaře 1245 prostřed­nictvím mohučského Siegfrieda se Václav smířil s papežským agitátorem Albertem.
Císař zahájil protiútok v slabém místě Václavových tužeb – v Rakousích. Do Vídně putovala velkorysá nabídka povýšit vévodství na království a žádost o ruku Gertudy samotným císařem. Tomu k Václavově libosti zabránil papež, prostřednictvím rad papežových legátů císaře odmítla sama Gertruda.
V lednu 1246 se pokusil Václav po císařově neúspěšném plánu vévodovi připomenout jeho sliby ohledně Gertrudy a nástupnictví. Bitva u Stožce skončila pro české vojsko porážkou, zajat byl Oldřich Břeclavský a z moravských pánů Boček z Jaroslavic, jeho bratr Kuno a Crh z Čeblovic.
V květnu mohl slavit určitý úspěch papež, na špatně obsazeném sněmu ve Veitshöchheimu u Würzburku byl zvolen protikrálem durynský lantkrabě Jindřich Raspe. Václav se volby neúčastnil, vzdorokrále ani neuznal.
V této době ale Fridrich konečně svolil se sňatkem své nejstarší neteře a v květnu se konala svatba. Václav si mohl mnout ruce, vévodství bylo Přemyslovcům na dosah. A skutečně, měsíc poté Fridrich umírá v bitvě s Uhry na Lávě a Vladislav nastupuje na vévodský stolec. Ne však na dlouho, v lednu 1247 umírá. Pro Václava je to veliká ztráta a trvá několik let, než se znovu zapojí do boje o pozbytý zisk. Předtím ho čekají potíže doma.
Příliš mnoho biskupů
V olomouckém biskupství panovaly spory mezi adepty o biskupské důstojenství – olomoucká kapitula (která ovšem byla z části v klatbě mohučského arcibiskupa) zde totiž zvolila v roce 1240 nového biskupa, kterým byl její děkan (rovněž v klatbě) Vilém. Mohučský arcibiskup Siegfried však tuto volbu neuznal a po dohodě s králem dosadil do tohoto úřadu Konráda, do té doby kanovníka v Hildesheimu. Král donutil Viléma se svého úřadu vzdát. Papež na lyonském koncilu (1245) Konráda sesadil a nahradil Brunem z Schauenburku, svým osobním kaplanem.
Do Olomouce Bruno dorazil až v létě 1246, a to po dlouhých vyjednáváních mezi několika stranami, kdy Konrád získal doživotní příjem z některých biskupských majetků a v platnosti zůstala také některá jeho rozhodnutí.
Přemysl, šlechta a povstání
Po smrti syna se zdá, že Václav resignuje na kralování, nepokračuje jeho snaha opět získat Rakousy a Štýrsko, není ani nijak aktivní ve střetu papeže s císařem. Snad se dá i věřit pokračovatelům Kosmovým, že král se obklopil několika málo oblíbenci a trávil v jejich společnosti nebo sám čas na loveckých hrádcích. Neúčastní se volby nového protikrále Viléma Holandského v říjnu 1247 (Jindřich Raspe zemřel v únoru téhož roku).
Nejpozději na konci března 1247 je jmenován nový markrabě, Přemysl (Otakar II.), v polovině roku 1248 je již označován jako mladší český král. Oba Přemyslovci se dohodli na určité formě spoluvlády, o jejímž přesném znění se dá pouze a jen spekulovat. Stejně jako o tom, zda a nakolik se starší král stáhl z politické scény.
Ať již existovala dohoda nebo ne, v červenci 1248 došlo k převratu. Přemysl se od části české šlechty (lze za tím vidět různé nespokojence z Čech, Přemyslovy věrné z Moravy a pražského biskupa Mikuláše) nechal zvolit již ne mladším, ale jediným českým králem. Václav byl z trůnu sesazen. Kromě osobních ambicí v tomto převratu mohla svoji roli hrát i zahraniční orientace českého krále (vzbouřenci se přikloní k císařské straně).
Václav, ač uvězní biskupa Mikuláše, který mu novinu o jeho sesazení přijel oznámit na Zvíkov, naoko stav přijme a uzavře se svým synem příměří. To netrvá dlouho.
Přemysl v polovině listopadu míří do severních Čech poplenit statky Boreše z Rýzmburka, Václavova maršálka (velitele ozbrojeného doprovodu). Boreš společně s Havlem z Lemberka a míšeňskými spojenci krále Václava v noci napadá Přemyslův tábor a rozpráší jej v bitvě u Mostu.
V lednu sbírá Václav vojsko v Brně (kromě české šlechty se zde objevuje řada spojenců z Říše), v únoru se neúspěšně pokouší obsadit Prahu (podaří se mu získat jen Vyšehrad), později táhne na Žatec a poté k Budyšínu, kde válčí se silami svého syna.
Na začátku léta je domluveno příměří, Václav v Litoměřicích pořádá sněm a hrozí všemu duchovenstvu, které se na něj nedostaví. Zde také vyhlašuje, že v zemi má skončit násilí. Na začátku srpna začínají další válečné operace, na Moravě se válčí o Znojmo. Václav 5. srpna překvapivým manévrem obsazuje Staré Město Pražské, překvapený Přemysl zanechává posádku na Pražském hradě (která se statečně brání) a utíká. 15. srpna je dojednáno příměří, dalšího dne se Václav I. nechává znovu korunovat a Přemysl se vzdává.
Vláda se v království vrátila k poměrům z roku 1247 – Václav I. zůstal jediným králem, jeho synovi bylo navráceno moravské markrabství, kromě poloviny výtěžku z ražby mince v Jihlavě. Vzbouřené šlechtě byla zřejmě Václavem I. slíbena milost.
Tentokrát se ale Václav projevil jako lstivý panovník. Přemysl je na Týřově zajat a po určitý čas je vězněn (snad na Přimdě). Po propuštění odjíždí na Moravu s dohledem starších šlechticů, věrných Václavovi. Čistka mezi úřady proběhne i v Čechách. V roce 1250 jsou polapeni a popraveni dva původci povstání – bývalý sudí Ctibor a jeho syn Jaroš.
Při zamyšlení nad povstáním a jeho hodnocením se tento konflikt jeví jako zbytečný – mohlo jen o několik let urychlit vývoj, čímž se myslí nástup mladého krále a generační výměna předních zemských úřadů a panovníkova okolí. Ač si své posty udrželi Václavovi věrní, změna personálního obsazení těchto úřadů stejně přišla s nástupem Přemysla, který, snad veden záští, staré protivníky potrestal a staré spojence odměnil.
Letopisci se nezmiňují o strašlivých následcích povstání, plenění, zabíjení a mohutném výbuchu nenávisti, tak jako v letech 1278–1283, není ale důvod tyto projevy domácí války odmítat.
Znovu vstříc jižním vévodstvím
Oba Přemyslovci se usmířili a mohli znovu, i když v obměněné sestavě, plánovat cesty k zisku babenberského dědictví. Situace se mezitím částečně změnila. Obě vévodství ovládal opět císař Fridrich prostřednictvím svých zástupců, Gertruda se vdala za Heřmana Bádenského. Ten na podzim 1250 umírá (zanechal syna Fridricha a dceru Anežku, ale jejich nároky nebral nikdo vážně) a krátce po něm umírá i Fridrich II. Štaufský. Jeho syn a nástupce Konrád IV. má tolik problémů jinde, že se do boje o vévodství nazapojuje. Snaha kurie o provdání Gertrudy za bratra Viléma Holandského selhala na odmítnutí plánované nevěsty, tím pádem ztratila podporu jak kurie, tak i většiny domácích příznivců.
Boje o Rakousy, kde se stále více prosazují nároky druhé dědičky – Markéty, nyní vedou hlavně bavorští Wittelsbachové a čeští Přemyslovci. Nakonec byli Přemyslovci úspěšnější. Rakouští předáci na podzim 1251 požádali českého krále, aby se ujal těchto území. Ten obratem vyslal svého syna Přemysla, kterému bez větších obtíží holdovala celá země. Tak, aby získal i jiný nárok na Rakousy, než jen volbu šlechty, pojal v únoru 1252 za svou ženu Markétu Babenberskou. Osobu značně starší (bylo jí snad již kolem 50 let).
Přemyslovcům vyvstal další konkurent v zájmu o obě země – král Béla IV. Svůj nárok zakládal na tom, že ovdovělá Gertruda se opět vdala, a to za jeho blízkého příbuzného, haličského knížete Romana. V červnu vpadli do Rakous a Štýrska Uhři a na Moravu Kumáni (Polovci). Po uklidnění situace do Štýrska přijel Přemysl, kterého po určitém váhání přijala za vévodu tamější šlechta.
Béla mezitím sestavil silnou protičeskou koalici – místo Romana jeho otec Daniel a bratr Lev, dále Jindřich Dolnobavorský, krakovský Boleslav Stydlivý a opolský Vladislav. Tito (bez Jindřicha) zaútočili v létě 1253 na Opavsko a poplenili ho. Béla vpadl na Moravu, bitva s Moravany byla svedena u Olomouce. Moravani utrpěli těžké ztráty a byli poraženi. Spojenci odtáhli, až když se z Čech přiblížil Václav a z Rakous Přemysl. Smír zařídil papež Inocent IV; jemuž (a protikráli Vilémovi) záhy slíbil věrnost rakouský a štýrský vévoda a nástupce českého krále. K nástupu Přemysla došlo již záhy. Václav umírá 22. září 1253 na svém loveckém dvoře v Počaplech u Berouna. Až 17. října dorazil do Prahy Přemysl, Václav byl pohřben v kostele sv. Františka.
Výstavba země
Václav podporoval řadu církevních institucí. Jeho štědrosti se těšily Kladruby, Plasy, nově založený Tišnov i jiné kláštery. Významně podporuje svoji sestru Anežku.Za jeho vlády se z laického špitálního bratrstva, založeného v roce 1233 svatou (od roku 1989) Anežkou, stává řád. V roce 1237 dostává pravidla v podobě řehole sv. Augustina a vzniká tak první a jediný český řád – křížovníků s červenou hvězdou.
Za Václava pokračuje zakládání nových měst (nebo převod dřívějších sídlišť na městské právo), žďáření hustých lesů a zakládání nových vesnic. Po mongolském vpádu dochází k zvýšené výstavbě nových hradů (jak králem, tak i šlechtou).
V této době začíná těžba stříbra v Jihlavě, Václav má velkou zásluhu na právním zakotvení této činnosti.
I v oblasti kultury si může Václav připisovat kladné body. Podporoval gotické umění a za něj se do Čech šíří ideály rytířství, turnaje a minnesang.
Václav byl komplikovanou osobností. Těžce nesl odchod svých nejbližších – syna Vladislava, manželky Kunhuty – to ho strhávalo do apatie a nezájmu o státnické povinnosti. K dalším jeho negativům lze přičíst lstivost, s jakou se zachoval vůči svému synovi a jeho spojencům, ale i bezelstnost, jakou projevoval vůči Fridrichovi Babenberskému. V českých dějinách je zastíněn jak svým otcem, který stvořil české království, tak i svým synem, který se stal středoevropským hegemonem. Václav ovšem dokázal navázat na dílo svého otce, co se týče zvelebování a rozšiřování dědičných zemí, a jeho houževnatá politika dokázala zajistit rozšíření rodové moci svému synu. Pokud hodnotíme Václava I. jako nejslabšího českého panovníka 13. století, tak jen díky velikosti všech ostatních vládnoucích Přemyslovců. Václav I. nebyl špatným panovníkem, už jen díky tomu, že dokázal držet krok s napjatou dobou.
http://www.e-stredovek.cz/view.php?…


Obřad korunovace Václava I. v pražském kostele sv. Víta provedl mohučský arcibiskup Siegfried (II.) von Eppstein († 9. 9. 1230). Ten si dal od Přemysla I. a Václava I. vyhotovit listinu, v níž mu bylo potvrzeno, že jen mohučský metropolita má právo pomazat a korunovat českého krále. Tím bylo ustoupeno z výsady uvedené ve Zlaté bule sicilské povolující, aby českého krále mohli korunovat domácí biskupové. Zjevně tu převážilo obecné evropské povědomí, že králové jsou pomazáváni a korunováni arcibiskupy. V listině vystavené na Strahově pro klášter premonstrátů v Teplé Přemyslem Otakarem I. za účasti Václava I., je Václav jmenován jako syn Přemyslův, nyní posvěcený za českého krále. Václav sám se začal označoval jako „dei gratia junior rex Boemorum“ – jako „mladší král Čechů“. Tento titul byl použit na novém typu pečeti Václava I., jehož otisk je dochován jen ve dvou exemplářích z let 1228 a 1229. Když pak Přemysl Otakar I. 15. prosince 1230 zemřel, převzal Václav I. oboustrannou pečeť svého otce, na níž bylo na opisu lícní strany změněno jen panovníkovo jméno. Ve svém titulu na listinách se začal často označovat coby z milosti Boží čtvrtý král Čechů („dei gracia rex Boemorum quartus“). Uvedením tohoto počtu byla viditelně zdůrazněna kontinuita královského důstojenství českých panovníků. Nástupnictví Václavovo po Přemyslu Otakarovi I. ve všech právech a državách potvrdil listinou vydanou v červenci 1231 v Melfi císař Friedrich II.
http://kralovskedilo.ktf.cuni.cz/…I--1230-1253

0 0

25. september 1572 – Rudolf II. Habsburský bol korunovaný za uhorského kráľa

Rudolf II. Habsburský (* 18. júl 1552, Viedeň – † 20. január 1612, Praha) bol rakúsky arcivojvoda (ako Rudolf V.), uhorský (v r. 1572 – 1608), český a nemecký kráľ (v r. 1575 – 1611) a rímskonemecký cisár (ako Rudolf II., v r. 1576 – 1611), syn cisára Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej.
Vyššie som nedávno písal o českej korunovácii Rudolfa II., kedy bol 22.9.1575. v ka­tedrále svätého Víta korunovaný za českého kráľa. Tri roky a tri dni skôr, ešte za života jeho otca Maximiliána II., sa konala korunovácia Rudolfa za uhorského kráľa v Bratislave.
http://www.cs-mince.eu/…log/show/305?…


Bratislavské korunovácie boli slávnostné udalosti súvisiace s korunovaním uhorského panovníka v Bratislave v období rokov 1563 – 1830.
Po moháčskej katastrofe v auguste roku 1526 a tureckej okupácii južných oblastí Uhorska (vrátane Budína, korunovačného mesta Stoličného Belehradu a Ostrihomu) sa nanajvýš aktuálnou javila potreba ustanovenia nového správneho centra krajiny. Malo to byť mesto, v ktorom by bola zaručená bezpečnosť panovníka a cirkevných hodnostárov a súčasne čo najbližšie k Viedni. Voľba padla na Bratislavu.
Na moháčskych poliach zahynul i uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ktorý nezanechal dediča. Novým kandidátom na uvoľnený trón sa pre uhorské stavy stal švagor zosnulého kráľa Ferdinand I. Práve toho zvolili za nového kráľa v bratislavskom františkánskom kostole 17. 12. 1526. I keď on bol ešte korunovaný v Stoličnom Belehrade, nasledujúci akt korunovácie nového uhorského kráľa (Maximiliána II., Ferdinandovho syna) sa už konal v Bratislave.

Prehľad bratislavských korunovácií 1563 – 1830
Meno korunovanej osoby Vládol Dátum korunovácie Poznámka
Maximilián II. 1564 – 1576 8.9.1563
Mária Španielska 9.9.1563 manželka Maximiliána II.
Rudolf II. 1576 – 1608 25.9.1572
Matej II. 1608 – 1619 19.11.1608
Anna Tirolská 25.3.1613 manželka Mateja II.
Ferdinand II. 1619 – 1637 1.7.1618
Eleonóra Gonzaga 26.7.1622 druhá manželka Ferdinanda II.
Mária Anna Španielska 14.2.1638 prvá manželka Ferdinanda III.
Ferdinand IV. Habsburský 16.6.1647 samos­tatne nevládol
Eleonóra Magdaléna Gonzaga 6.6.1655 tretia manželka Ferdinanda III.
Leopold I. 1657 – 1705 27.6.1655
Jozef I. 1705 – 1711 9.12.1687
Karol VI. 1711 – 1740 22.5.1712
Alžbeta Kristína 18.10.1714 manželka Karola VI.
Mária Terézia 1740 – 1780 25.6.1741
Leopold II. 1790 – 1792 15.11.1790
Mária Ludovika Modenská 7.9.1808 tretia manželka Františka II.
Karolína Augusta Bavorská 25.9.1825 štvrtá manželka Františka II.
Ferdinand V. 1835 – 1848 28.9.1830

Bratislava ako nové mesto korunovácií zažila v tomto období svoj najväčší rozmach. Stala sa snemovným mestom kráľovstva, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny.
https://sk.wikipedia.org/…nov%C3%A1cie


Vládol takmer štyridsať rokov a preslávil sa najmä vzťahom k umeniu a vedám a svojou zberateľskou vášňou. Ako panovník však Rudolf II. za veľa nestál.
Cisár? Toho dávno nikto nevidel. Určite už zomrel, ale ľuďom to nechcú povedať. Vraj namiesto neho držia na hrade dvojníka, je to nejaký obuvník, ktorý sa naňho podobá, a vládnu zaňho ministri.
Možno práve takto by vám Pražania odpovedali, keby ste sa ich na začiatku roku 1612 opýtali na Rudolfa II. Podobné reči sa totiž metropolou Českého kráľovstva šírili už dobré tri-štyri roky. Bolo aj nebolo na nich čosi pravdy. Rudolfa II. totiž skutočne dávno nikto nevidel. Žil na Pražskom hrade, izolovaný od okolia, dávno zbavený uhorskej i českej kráľovskej koruny a hoci mu ešte zostával titul cisára Svätej ríše rímskej, reálnu moc nemal. Nevládli však zaňho ministri, politické rozhodnutia robili jeho príbuzní, najmä mladší brat Matej, ktorý spomínané koruny získal. Ako to bolo s dvojníkom, to dnes už nikto nevie. Možno naozaj nejakého mal, možno to bol obuvník, o ktorom sa v Prahe hovorilo, a ktovie, možno aj pekár, ktorého stvárnil vo filmovom príbehu Jan Werich. My však radšej zostaňme pri faktoch a tie hovoria, že Rudolf II. zomrel na Pražskom hrade 20. januára 1612. Mal 59 rokov, nezanechal po sebe žiadneho zákonitého dediča a teda ani následníka a okrem rozsiahlych umeleckých zbierok po ňom zostal aj obraz čudáckeho cisára, ľahostajného k štátnickým povinnostiam.
https://www.aktuality.sk/…aruci-sluhu/

Editováno: 25.9.2017 07:38
0 0

28. septembra 1830 – v Bratislave sa konala posledná korunovácia

28. septembra 1830 sa v Bratislave konala posledná korunovácia, keď arcibiskup Alexander Rudnay korunoval za uhorského kráľa Ferdinanda V. Habsburského.
Ferdinand I., ako uhorský a český kráľ Ferdinand V., zvaný Dobrotivý, (19. apríl 1793, Viedeň – † 29. jún 1875, Praha) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie, bol rakúsky arcivojvoda, druhý rakúsky cisár (v rokoch 1835 – 1848), uhorský kráľ a posledný korunovaný český kráľ.
Berúc do úvahy Ferdinandove dedičné predispozície (Ferdinandovi rodičia František II. a Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli prvostupňovými príbuznými – bratrancom a sesternicou; starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama z matkinej strany Mária Karolína Habsbursko-lotrinská boli dokonca vlastnými súrodencami) sa na ňom zákonite musela prejaviť genetická degenerácia. Od narodenia Ferdinand trpel epilepsiou spôsobenou pôrodnou traumou a rachitídou. Choroba sa prejavila i na jeho vzhľade, zvlášť nápadná bola disproporcia veľkosti hlavy voči telu. Do deviatich rokov nezískal takmer žiadne vzdelanie, pretože sa vtedy verilo, že fyzická a duševná námaha vedie k zhoršeniu stavu epileptických pacientov. Mal však hudobné nadanie, hral na klavír a trúbku, nadšene sa zaoberal botanikou a zaujímal sa o vývoj techniky. Hovoril piatimi jazykmi, takže ho nemožno označiť za slabomyseľného. Na druhej strane nie je možné poprieť jeho flegmatickosť, istú prostoduchosť a obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotných problémov.
Ferrdinand V. ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou (
19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou.
V marci 1835 prevzal po smrti svojho otca vládu ako rakúsky cisár Ferdinand I. V otcovom závete našiel pasáž: „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň.“
Oslabené zdravie mu neumožňovalo zasahovať do osudov svojej vlasti, vládli za neho iní. Od decembra 1836 riadila vládne záležitosti štátna konferencia na čele s jeho strýkom, arcivojvodom Ľudovítom. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín gróf Kolowrat a jeho mladší brat, arcivojvoda František Karol. Dňa 7. septembra1836 bol ako posledný český kráľ (Ferdinand V.) korunovaný v pražskej svätovítskej katedrále.
Do záveru obdobia jeho vlády spadajú udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Narastajúcemu revolučnému napätiu slabomyseľný Ferdinand nemal možnosť čeliť a situáciu riešil rezignáciou a opustením Viedne. Dvorná kamarila na čele s arcivojvodkyňou Žofiou sa usilovala o násilné potlačenie revolúcie a o abdikáciu slabého panovníka. Udalosti vyvrcholili 2.12.1848, kedy sa Ferdinand v Olomouci zriekol trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., ktorému na rozlúčku povedal: „Buď dobrý, rado sa stalo.“
Po svojej abdikácii žil Ferdinand so svojou manželkou na Pražskom hrade, kde mal vyčlenené jedno celé krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol plne venovať svojim záľubám – hudbe, heraldike a botanike. Veľa času trávil na svojich rozsiahlych majetkoch, medzi ktoré patrili napr. pre jeho potreby upravené a prestavané zámky Ploskovice a Zákupy. Pri pražskom pobyte často sa rád prechádzal ulicami Prahy, domáci ho vídavali na dnešnej Národnej triede. Medzi ľuďmi bol obľúbený; vďaka jeho milému a láskavému správaniu je v dejinách známy i pod svojim prídomkom.
Zomrel bezdetný vo veku 82 rokov, pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
https://sk.m.wikipedia.org/…y_cis%C3%A1r)


Posledná korunovácia
28. septembra 1830 sa v Bratislave uskutočnila posledná korunovácia. Ako udalosť opísal Štefan Rakovský, už deň predtým v meste vybubnovali, že ak bude pekné počasie, budú korunovať arciknieža Ferdinanda za kráľa.
Ráno o štvrtej zazneli z Hradu výstrely z dela, hlavný dvorský maršal knieža Colloredo a hlavný kráľovský stajník knieža Trauttmannsdorf v dome za prítomnosti zástupcov stavov otvorili truhlu s korunou a klenotmi a ešte pred príchodom korunovačného sprievodu do chrámu prišli vysokí preláti.
Po pol ôsmej sa z prímasovho paláca pohol sprievod do Dómu sv. Martina. Do chrámu prišli všetci v slávnostnej procesii. Cisára s cisárovnou posadili na tróny vľavo od oltára, princa do stredu. Pred začiatkom obradu si budúci kráľ kľakol pred svojho otca, ktorý mu dal požehnanie. Nový kráľ po obrade obetoval do striebornej misky zlatú mincu v hodnote tridsať dukátov.
Keď sa kráľ vrátil do prímasovho paláca, nasledoval obed. Za stolom sedeli cisár, cisárovná, nový kráľ, palatín, prímas, apoštolský nuncius a jágerský arcibiskup. Predložili im aj kus pečeného vola a zvyšok rozdelili ľudu. Večer bolo mesto slávnostne osvetlené, zábava pokračovala.
Ferdinand dostal od stavov dar päťdesiattisíc dukátov, ktoré venoval na dobročinné ciele a rozšírenie vojenskej akadémie. https://bratislava.sme.sk/…novacia.html#…


Bola to veľkolepá udalosť. Celý cisársky dvor sa z Viedne presunul do Bratislavy, kde mal František I. odovzdať vládu nad Uhorskom svojmu najstaršiemu synovi Ferdinandovi. Nového kráľa korunoval slovenský arcibiskup Alexander Rudnay 28. septembra 1830. Medzi obrovským davom prítomných boli aj najvýznamnejší šľachtici ako gróf Zichy, Nádasdy, knieža Esterházy a mnohí ďalší.
http://www.pluska.sk/…tislave.html

0 0

29. septembra 1502 - sobáš Anny de Foix s uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským a jej korunovácia za uhorskú kráľo

Anna z Foix a Candale (* okolo 1484, Foix, Francúzsko – † 26. júl 1506, Budín, Maďarsko) bola francúzska šľachtičná, dcéra grófa Gastona z Foix a Candale a navarrskej infantky Kataríny z Foix, sobášom česká a uhorská kráľovná ako tretia manželka Vladislava II. Jagelovského.
O jej živote, ako i histórii rodu Foix a Candale je málo poznatkov. Anna bola rodovo spríbuznená s kráľovskými rodinami tak z matkinej (jej matka bola dcérou navarrskej kráľovnej Eleonóry) ako i z otcovej strany (jej prastarý otec bol manželom princeznej Magdalény z Valois, dcéry francúzskeho kráľa Karola VII.). Vzhľadom na to, že už v mladom veku (1500) stratila oboch rodičov, detstvo strávila na dvore svojej tety, francúzskej kráľovnej Anny Bretónskej. Tu dostala základy vzdelania.
Prvýkrát sa obšírnejšie o nej historici zmieňujú v roku 1501 v súvislosti s plánovaným sobášom s Vladislavom Jagelovským. V tomto roku sa na francúzskom dvore začali prvé pytačky, keď iba rok predtým (3. apríla 1500) boli oficiálne zrušené obe Vladislavove predchádzajúce manželstvá (s Barborou Hohenzollernskou i s Beatrix Aragónskou).
To, že sa Vladislav rozhodol pre nastávajúcu manželku z francúzskeho kráľovského prostredia vyplývalo zo situácie, v akej sa Uhorsko nachádzalo na prelome 15. a 16. storočia. V ťaživých dobách, kedy boli južné hranice krajiny ohrozované tureckými hordami, sa francúzsky kráľ javil ako najvýhodnejší a najvernejší spojenec. Súčasne mu malo spojenectvo s francúzskym kráľom pomôcť i v súperení s cisárom Maximiliánom I. Habsburským, ktorý by v prípade, ak by Vladislav nezanechal legitímneho potomka, zasadol na uhorský trón. 23. marca 1502 bola na zámku v Blois uzavretá sobášna zmluva, ktorou sa Anna stala manželkou takmer o dvadsaťpäť rokov staršieho Vladislava. 29. septembra 1502 sa v Stoličnom Belehrade konala svadba a Annina korunovácia za uhorskú kráľovnú.
Až toto tretie Vladislavovo manželstvo naplnilo svoj zmysel. Vladislav našiel v Anne, napriek značnému vekovému rozdielu, milovanú a jemu všestranne oddanú osobu. I Anna, od detstva túžiaca po istom spoločenskom postavení, našla vo Vladislavovi nielen kráľa, ale i muža svojich snov. Anna na uhorskom dvore prejavila i nadanie pre politické záležitosti.
V manželstve Anny de Foix a Vladislava II. Jagelovského sa narodili dve deti. Anna a Ľudovít. Anna de Foix tri týždne po pôrode syna zomrela.
(Ľudvít ako neskorší český a uhorský kráľ padol v tragickej bitke pri Moháči v roku 1526.
Anna sa neskôr ako manželka rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa Ferdinanda I. Habsburského stala rímskou, českou a uhorskou kráľovnou.)
Dcéra českého a uhorského kráľa Vladislava Jagelovského a Anny z Foix bola už v detstve prisľúbená príslušníkovi habsburskej dynastie. Toto spojenie medzi Habsburgovcami a Jagelovcami bolo pripravované v množstve dohôd a definitívne potvrdené v tzv. viedenských sobášnych zmluvách, uzavretých vo Viedenskom Novom Meste v roku 1515 medzi cisárom Maximiliánom I. a Vladislavom Jagelovským. Na ich základe sa Vladislavov syn Ľudovít oženil s Maximiliánovou vnučkou Máriou Habsburskou a Vladislavova dcéra Anna si vzala za manžela arcivojvodu Ferdinanda.
26. mája 1521 sa konala dohodnutá svadba. Keď 29.8.1526 na moháčskom bojovom poli zahynul Annin brat Ľudovít panovníctvo v Čechách a v Uhorsku prešlo na jej manžela Ferdinanda. Tento akt znamenal založenie stredoeurópskej habsburskej monarchie.
https://sk.m.wikipedia.org/…Anna_de_Foix
https://sk.m.wikipedia.org/…II._(Uhorsko)

0 0

12. október 1492 – Objavenie Ameriky

Krištof Kolumbus pristál s loďami Santa Maria, Pinta a Niña pri ostrove San Salvador na Bahamách. V západnej Európe sa táto udalosť často považuje za koniec stredoveku (popri dobití Konštantínopolu Turkami v roku 1453) a začiatok novoveku.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-23097
V našich končinách sa obvykle považuje za koniec stredoveku bitka pri Moháči v roku 1526.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-18693
“Objavenie Ameriky” je ale zložitejšia téma a má svoju hostóriu. Krištof Kolumbus objavil kontinent pre novovek. Vedci sa dnes viac menej zhodujú na takejto chronológii:
Prví obyvatelia
K osídleniu kontinentu došlo počas doby ľadovej, keď bola v dôsledku zníženej hladiny svetového oceánu Ázia spojená s Amerikou. Migrujúca časť obyvateľov Ázie sa tak Ázia po súši dostala na územie Ameriky v priestore dnešného Beringovho prielivu. Po zvýšení hladiny a vytvorení prielivu zostali obyvatelia izolovaní a ponechaní na samovývoj. Obyvatelia Severnej Ameriky sa postupne rozširovali do južnejších častí svetadielu, pričom mali vlastnú kultúru a zvyky. Žili jednoduchým spôsobom života, lovili divú zver pre potravu a z ich koží vyrábali stany a odevy. Naučili sa vyrábať primitívne zbrane a zakladať oheň.
Prví objavitelia
V Európe sa od 7. storočia objavili potomkovia barbarských kmeňov, žijúcich na severe Európy, Vikingovia. Okrem toho, že to boli výborní obchodníci a bojovníci, patrili medzi najlepších moreplavcov tej doby. Stavali rýchle lode s nízkou čiarou ponoru, s ktorými podnikali výpravné cesty po Európe, no i na Island, či do Grónska. Známa je plavba Vikinga Bjorna Herjolfossona v roku 985, ktorého flotilu z pôvodného kurzu odklonil vietor a tá sa dostala na dohľad pobrežia Severnej Ameriky. Lode tam nezakotvili, ale vrátili sa do vikingskej osady v Grónsku, kde Bjorn rozprával o neznámej pevnine, ktorú pomenoval Vinland.
Leif Eriksson bol udalosťou tak zaujatý, že zorganizoval expedíciu na pobrežie neznámeho svetadielu. Dostal sa na dnešný Newfoundland, kde vybudovali osadu, v ktorej sa na niekoľko týždňov utáborili. Dôkazom ich prítomnosti sú základy vikingského domu, ktoré objavili archeológovia v 60. rokoch 20. storočia. Niektorí historici predpokladajú, že ich vyhnali vtedajší obyvatelia Ameriky.
Čínske objavenie Ameriky
Existujú dohady o tom, či Číňania objavili Ameriku skôr ako Európania. V roku 2002 vydal dôstojník Britského kráľovského námorníctva Gavin Menzies knihu “1421: Rok, keď Čína objavila svet”. V nej píše o služobníkovi mingskej dynastie Čeng Heiovi. Domnieva sa, že Čeng He sa vydal so svojou flotilou na cestu do Európy, pričom mu pomáhal kompas. Flotilu tvorilo pravdepodobne 208 lodí s asi 27 000 mužmi a s určitosťou sa vie, že sa dostal do Ázie i Afriky a preplával Tichý a Indický oceán. Za 28 rokov, čo bol námorníkom, zanechal užitočné mapy s hranicami svetadielov, hôr, riekami a mestami. Bol to pravdepodobne on, kto zakreslil hranice Ameriky, dosť podobné tým ozajstným.
Krištof Kolumbus a objavenie Ameriky
Po tom, ako bol Turkami obsadený Konštantínopol a známe cesty do Indie, hľadalo Portugalsko nové možnosti spojenia. Taliansky moreplavec Krištof Kolumbus chcel vtedy nájsť cestu do Indie cez Atlantik, pričom sa spoliehal na Kopernikovu teóriu o guľatosti Zeme. Na portugalskom dvore požiadal o podporu plavby do Indie cez Atlantik, avšak neuspel. Oslovil preto susednú námornú veľmoc Španielsko, kde po prvotných neúspechoch získal potrebnú podporu.
3. augusta 1492 sa vydal s loďami Santa Maria (najväčšia, vlajková loď), Pinta (menšia karavela) a Niña (najmenšia karavela) objaviť západnú cestu do Indie. 12. októbra sa dostal na ostrov San Salvador na Bahamách, odkiaľ pokračoval na Antilské ostrovy. Tento dátum sa dnes považuje za deň (znovu)objavenia Ameriky. 15. marca 1493 sa Kolumbus s posádkou vrátil do Španielska a až do konca svojho života si myslel, že sa dostal do Indie.Preto domorodcov nazval Indiáni. Taliansky moreplavec Amerigo Vespucci si ako prvý uvedomil, že Kolumbus objavil nový kontinent, vďaka čomu bola Amerika pomenovaná podľa jeho mena. Španieli začali vytvárať na nových územiach svoje kolónie, k čomu sa v krátkom čase pridali i Portugalsko a Anglicko.
https://sk.wikipedia.org/…enie_Ameriky

Kolumbus, alebo Vikingovia? Národ odvážnych moreplavcov pristál pri brehoch dnešnej Ameriky o takmer 500 rokov skôr.
Dnes je to práve 525 rokov, čo janovský moreplavec v službách španielskej koruny Krištof Kolumbus pristál s loďami Santa Maria, Pinta a Niña pri ostrove, ktorý domorodci volali Guanahani. Nazval ho San Salvador a 12. október 1492 tak považujeme za deň, keď bol Európanmi objavený americký kontinent.
https://history.hnonline.sk/…nam-je-vacsi

Editováno: 12.10.2017 15:12
0 0

12. októbra 1576 zomrel Maximilián II., rímsky cisár, český a uhorský kráľ

Maximilián II. Habsburský (* 31. júl 1527, Viedeň – † 12. október 1576, Regensburg) bol rakúsky arcivojvoda, český (od r. 1549, korunovácia 20. septembra 1562), rímsky (od r. 1562, korunovácia 2. decembra 1562) a uhorský kráľ (od r. 1563; prvý korunovaný panovník v Bratislave – korunovácia 8. septembra 1563), rímskonemecký cisár (od r. 1564) a poľský kráľ (od r. 1575) z rodu Habsburgovcov. Bol najstarším synom cisára Ferdinanda I. Habsburského a Anny Jagelovskej. Starými rodičmi z otcovej strany boli kastílsky spolukráľ a burgundský vojvoda Filip I. Habsburský a kastílska kráľovná Jana Kastílska a z matkinej strany český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský a Anna de Foix.
https://cs.wikipedia.org/…sbursk%C3%BD

Maxmilián II. zemřel v roce 1576, zatímco probíhal říšský sněm v Řezně projednávající invazi do Polska. Pochován je v hrobce nacházející se v Katedrále sv. Víta na Pražském hradě. Za života byl Maxmilián II. také známý svou zálibou v chovu zvířat a na Pražském hradě za Jelením příkopem nechal zbudovat takzvaný Lví dvůr.
http://www.ceskatelevize.cz/…-habsbursky/

Bol to svetlovlasý veselý mladý muž, všade obľúbený, povedal o ňom benátsky vyslanec. Detstvo mal budúci cisár šťastné a mladosť búrlivú. Rodičia Ferdinand a Anna boli spokojní v manželstve a láskaví k deťom.
Maximilián hovoril takmer všetkými jazykmi svojej ríše a túto schopnosť vtedajší lekári po jeho smrti pripísali lebečnej kosti, ktorá vraj bola po smrti neobyčajne suchá a teplá.
Keď Maximilián ako 37-ročný nastúpil na otcovo miesto, po hradoch a zámkoch ríše prebehlo radostné vzrušenie a očakávanie. Doba náboženských sporov však nemala pochopenie pre jeho ľudskosť a toleranciu.
Vyčerpávajúce boli aj boje s Turkami. Uhorsko, vlastne už len tretina jeho územia, bolo ohrozené ťaženiami sultána i jeho spojencom Jánom Zápoľským. Budín už Turci obsadili, a tak sa hlavným i korunovačným mestom stala Bratislava. Peniaze na ochranu krajiny sa zháňali ťažko, aj keď Európa vedela, že s Turkami nie sú žiadne žarty. Obranu ponechávala na slovenské mestá, ktoré boli priamo ohrozené.
Cisár váhal a premárnil možnosť vyhnať Turkov z okolia Viedne. Od totálnej porážky ho zachránila len smrť sultána Sulejmana II. Maximilián vyjednal mier, ale zadlžil budúce generácie ročným „čestným darom“ tridsaťtisíc dukátov, ktoré museli odvádzať Turkom.
Smrť mal Maximilián bolestnú a ťažkú. Užíval radosti života a zabúdal na svoje zdravie. Ani liečba zlatom, ktoré vtedy lekári považovali za zázračný liek, nepomáhala. Zomrel bez spovede – vyhlásil, že „jeho kňaz je v nebi“, a ani Mária, ani nikto iný nemal odvahu kňaza zavolať. Nesúrodú ríšu prenechal Maximilián synom a potom ďalším Habsburgovcom, ktorí v nej vládli až do roku 1918.
Čítajte viac: http://encyklopedia.sme.sk/…lian-ii.html#…

Editováno: 12.10.2017 14:41
0 0

13. októbra 1307 – piatok, Filip IV. vydal zatýkací rozkaz proti rádu Templárov.

Rád templárov (oficiálny názov Pauperes commitiones Christi templique Salomonis – Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho) bol stredoveký vojensko-mníšsky rytiersky rád, ktorý v roku 1119 založil francúzsky rytier Hugo de Payens. Prioritnou úlohou Rádu bolo ochraňovať kresťanských pútnikov zo Západu na cestách po Svätej Zemi. Rád bol násilne rozpustený a neskôr, roku 1312 aj oficiálne zrušený. História Rádu dodnes vyvoláva mnoho nezodpovedaných otázok, neobjasnených záhad a templári sú zdrojom najúžasnejších legiend.
Počiatky Rádu
Počiatky Templárskeho rádu sú dnes pomerne málo známe. V súvislosti s problematikou vzniku Rádu existuje niekoľko teórií, ktoré sa do značnej miery rozchádzajú. Najpravdepodob­nejšou je verzia, že v roku 1119 sa niekoľko hlboko veriacich a bohabojných mužov, pod vedením francúzskeho rytiera Huga de Payens a jeho blízkeho priateľa Gottfrieda zo St. Omeru prisľúbilo Bohu, že budú slúžiť Kristovi. Títo muži boli odhodlaní žiť podľa mníšskych pravidiel a bez osobného majetku. Ich hlavnou povinnosťou bolo ochraňovať kresťanských pútnikov zo Západu na cestách po Svätej Zemi. Jeruzalemský kráľ Balduin II., ktorý uvítal túto iniciatívu, Rádu poskytol za obydlie časť svojho paláca, ktorý údajne stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu. Jedným z hlavných impulzov pre vzniku Rádu mal byť lúpežný prepad, ktorý sa uskutočnil na Veľkú Noc roku 1119, pri ktorom lúpežné bandy zaútočili na dav približne 700 kresťanských pútnikov na ceste z Jeruzalema k Jordánu.
Podľa jednej z najčastejších legiend o templároch, v prvých 9 rokoch svojej existencie Rád zahŕňal iba 9 členov. Prakticky to však bolo iba ťažko predstaviteľné. Číslo “9” malo pre templárov symbolický význam (Deviatka je 3-násobkom Svätej Trojice, deviatka je svätým číslom rádu anjelov, ale aj číslom, ktorým sa končí každý číselný rad, čo malo symbolizovať aj neúplatnosť).
V prvých rokoch svojej existencie templári zaznamenali iba veľmi skromné úspechy. Z tohto obdobia pochádzajú záznamy o archeologickej aktivite Templárskeho rádu v tzv. Chrámovej hore – vrchu, na ktorom stál pred rokom 587 pred Kr. Šalamúnov chrám, na vrchu, ktorí si prví templári zvolili za svoje pôsobisko. Podľa Starého zákona sú práve tieto miesta považované za miesta uloženia Archy zmluvy, resp. na tomto mieste sa naposledy uvádza Archa, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami. Templári sa okrem tejto činnosti zaoberali aj štúdiom starých hebrejských textov a kabaly (židovskej mystiky).
Aby Rád templárov nabral na svojej vážnosti, opodstatnenosti a prestížnosti, podnikol Hugo de Payens v rokoch 1127–1131 cesty po európskych kráľovstvách. V tomto období “návratu”, začínajú o templároch kolovať prvé legendy, hovoriace o tom, že objavili bájnu Archu zmluvy a legendárny Svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Predovšetkým za účelom naverbovania nových členov, navštívil Hugo de Payens najmä Francúzsko, Anglicko, a dostal sa až do Škótska. Na týchto cestách získal od kráľov a miestnej šľachty štedré dary pre Rád. Tieto dary mali skôr povahu polí, domov, viníc, oblečenia pre rytierov, než peňažný charakter.
Roku 1129 sa uskutočnil koncil v Troyes, výsledkom ktorého bolo oficiálne pápežské uznanie a požehnanie Rádu templárov a schválenie Pravidiel Rádu.
Pápežské buly a templárske privilégiá
V roku 1139 vydal pápež Inocent II. bulu Omne Datum Optimum (každý dobrý dar),ktorou najmä:

vzal Rád templárov pod ochranu samotného pápeža (templári podliehali priamo a výlučne pápežovi, ktorý ako jediný mohol prejednávať a rozhodovať o obvineniach proti nim)
podriadil Rád výlučne samotnému pápežovi (templári boli nezávislí od kráľov, šľachty, ale aj od regionálnych cirkevných úradov)
priznal templárom právo prisvojiť si všetok majetok a korisť, ktorú získali v boji s nepriateľmi Kristovými
priznal templárom právo samosprávy (templári si svoje administratívne záležitosti spravovali sami, vrátane voľby veľmajstra Rádu)
V roku 1144 vydal pápež Eugen III. bulu Milites Templi (Rytieri Templu), ktorou veriacich nabádal k tomu, aby templárom poskytli všetko, čo len budú môcť. V nasledujúcom roku 1145, Eugen III. bulou Militia Dei (Rytierstvo Božie) potvrdil Rádu templárov právo budovať vlastné kostoly a prijímať do svojich rádov riadne vysvätených kňazov, ktorí o to prejavia záujem a preukážu sa súhlasom svojho biskupa.
Zánik rádu
Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1268–1314), ktorý mal finančné problémy a nútil pápeža Bonifáca VIII., aby rád rozpustil. Ten to však odmietol, nápomocný sa mu preto stal jeho nástupca Klement V. (vtedy sídliaci v Avignone (avignonské zajatie)). Filip IV. poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetko, čo by mohlo skompromitovať templársky rád. Obžaloval ich, že na miesto Krista uctievajú boha Bahometa. V noci z 12. na 13. októbra 1307 (povera v negatívny piatok trinásteho vznikla vďaka tomuto dňu) boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich majetok skonfiškovaný. V zajatí sa ocitli aj veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugom de Perraultom. Mnoho templárov bolo obvinených z kacírstva a upálených. V októbri roku 1311 sa zišiel koncil vo francúzskej Vienne, ktorého sa zúčastnilo okolo 300 biskupov z Anglicka, Francúzska, Škótska, Talianska, Uhorska a ďalších katolíckych krajín, väčšina biskupov sa postavila proti návrhu, aby bol rád odsúdený a zrušený. Keď sa na koncile objavil kráľ Filip IV. s oddielom ozbrojencov a dal najavo, čo očakáva od koncilu, biskupi sa podriadili návrhu Klementa V. a 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený. Súd s predstaviteľmi rádu (veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugo de Perrault, majster Normandie Geoffroi Charnay a majster v Aquitanii Godefroi de Nocnville) sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení (na ostrove Ile-des-Javiaux, na rieke Seine v centre Paríža).
Podľa objavených dokumentov o vatikánskom vyšetrovaní templárov, boli templári uznaní za nevinných a pápež sa snažil o ich oslobodenie. Kráľ ale potreboval ich majetky.
Legendy o ráde
Podľa legendy veľmajster Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Božím súdom. Všetci traja prekliati zomreli ešte ten istý rok.
Od rozbitia rádu kolujú legendy o poklade templárov, ktorý vraj videli ľudia v predvečer útoku na rád odvážať na povozoch z Templu, o flotile 18 lodí v La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy, a mnoho iných legiend.
Vo väčšine krajín bolo templárom umožnené prestúpiť do iných rádov, v Portugalsku sa v roku 1319 dokonca len premenovali na Kristov rád.
Motto templárov – Žalm 115
Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam (po slovensky: Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv).
https://sk.m.wikipedia.org/…mpl%C3%A1rov

Templári na Slovensku
Do bývalého Uhorska prišli Templári už asi v polovici 12. storočia za kráľa Gejzu II. a založili si prvý kláštor v Stolnom Belehrade. Za krátky čas si vystavali ešte 10 kláštorov a nadobudli v Uhorsku silný vplyv.
Kráľ Imrich potvrdil roku 1198 všetky ich výsady. Templári sa usadili hlavne na vtedy pohraničných hradoch strážiacich hranice Uhorska alebo na strategických miestach (bane, obchodné cesty). Uvádza sa dokonca, že pôsobili ako finanční poradcovia uhorských kráľov. Po templárskych mníchoch zostali mnohé pamiatky až do našich čias, ale tie sa pripisujú iným rádom, tým viac, že po zničení tak veľmi nenávidených templárov v tých časoch, ba ani neskôr, sa o ich pamiatku nikto nestaral. Mnohé miesta, o ktorých sa nezachovali žiadne písomnosti, spája s templármi len ústne ľudové podanie, tradícia a legendy. Ľud však nezostavoval povesti bez reálneho podkladu, t.j. historického jadra. Náš ľud nedával mená bez významu istým vrchom, horám, riekam a nezostavoval povesti bez štipky skutočnosti. Ako by pospolitý ľud mohol prísť na myšlienku, že tu kedysi jestvovali akísi mnísi, templárski rytieri, ak by jeho predkovia skutočne neboli videli, alebo počuli niečo podobné? Ústne podanie ľudu nemohlo povstať čisto z fantázie, bez reálneho motívu, lebo ľudové povesti nikdy nespomínajú kláštor tam, kde nikdy nebol, nebája o zámkoch tam, kde nikdy zámky neboli, ba opačne, tradície, povesti, bájky, porekadlá, akékoľvek by boli fantastické, vždy sa zakladajú na nejakej skutočnosti. Možno hovoriť azda len o omyle v pomenovaní a označení videných vecí a osôb, o zmätku v chronológii a historických faktoch, ale vždy na reálnom podklade.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-29324

Predstavitelia Tajného vatikánskeho archívu zverejnili na tlačovej konferencii 25. októbra 2007 verejnosti dielo Procesuss contra templarios. Nákladnú knihu tvoria faximilne vydané súdne akty z procesu s rádom templárov. Medzi reprodukované originály pergamenov bola zaradená aj novoobjavená pozoruhodná listina, ktorá mení pohľad na rýchly a nepredvídaný zánik rádu.
V roku 2001 našla Dr. Barbara Fraleová v Tajnom vatikánskom archíve nesprávne založený dokument obsahujúci záznam z vypočúvania veľmajstra rádu a jeho ďalších predných predstaviteľov pápežskými vyslancami v roku 1308 na hrade Chinon.
http://templari.cz/…vych-objavov

Rád templárov (oficiálny názov Pauperes commitiones Christi templique Salomonis – Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho) boli podobne ako Rád johanitov či Rád nemeckých rytierov vojenský mníšsky rád.
História rádu sa začala písať v roku 1118, hneď po smrti 2. jeruzalemského kresťanského kráľa Balduina I., keď sa francúzsky rytier Hugo de Payens obrátil na jeho bratanca kráľa Jeruzalemského kráľovstva Balduina II. so žiadosťou, aby mohol spolu s rytierom Gottfriedom zo St. Omeru a ďalšími siedmimi rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich zo Západu do Jeruzalema. Pôvodne malo ísť iba o ochranu trasy medzi prístavným mestom Jaffa a Jeruzalemom. Tu narážame na prvú nezrovnalosť ohľadom fungovania rádu – vzhľadom na zamýšľaný cieľ ochrany pútnikov bola početnosť rádových bratov mimoriadne nízka – za prvých 9 rokov svojej existencie do Rádu neboli prijímaní noví členovia, teda ich počet zostal na úrovni zakladajúcich členov, čo predstavovalo 9 osôb! Balduin II. rádu poskytol za obydlie časť svojho paláca, ktorý stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu, od ktorého je odvodený aj ich názov. Práve tieto priestory žiadal Hugo de Payens. Prvých 9 rokov im dokonca hradil všetky náklady. V ďalších rokoch neexistuje žiaden záznam o tom, že by sa novovzniknutí templári venovali ochrane pútnych ciest a pútnikov. Zato však existujú pomerne bohaté záznamy o ich archeologickej aktivite v tzv. Chrámovej hore – vrchu, na ktorom stál pred rokom 587 pred Kr. Šalamúnov chrám, na vrchu, ktorí si prví templári zvolili za svoje pôsobisko. Podľa Starého zákona sú práve tieto miesta považované za miesta uloženia bájnej Archy zmluvy, resp. na tomto mieste sa posledný krát uvádza Archa, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami.
Templári sa okrem tejto činnosti zaoberali aj štúdiom starých hebrejských textov a kabaly (židovskej mystiky). V roku 1127 sa všetci zakladatelia rádu vracajú do Európy a začínajú o nich kolovať legendy: že templári našli bájnu Archu zmluvy, legendárny svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri.
Členovia rádu museli, rovnako ako iní mnísi, zložiť sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež prísne zachovávať rádové pravidlá.
http://zaujimavostiazahady.blogspot.com/…mplarov.html

0 0

16. októbra 1793 - smrť Márie Antoinetty

Maria Antónia Habsbursko-lotrinská, známa ako Mária Antoinetta (* 2. november 1755, Viedeň – † 16. október 1793, Paríž), dcéra Márie Terézie a jej manžela Františka I. Lotrinského, sa ako pätnásťročná stala manželkou francúzskeho následníka trónu, dauphina. Od roku 1774 bola francúzskou kráľovnou. Ona a jej muž Ľudovít XVI. boli popravení počas Veľkej francúzskej revolúcie.
Mária Antoinetta bola pätnástym a predposledným dieťaťom Márie Terézie a cisára Františka I. Lotrinského. Bola členkou Habsbursko-lotrinskej dynastie. Pokrstili ju ako Máriu Antóniu Jozefu Johannu Habsbursko-lotrinskú.
Dlhé roky medzi sebou bojovali Rakúsko a Prusko. Obdobia vlády Márie Terézie sa týkajú dve dôležité vojny – Prvá a Druhá sliezska vojna. Rakúskym spojencom v týchto vojnách bolo Anglicko, no to po niekoľkých rokoch bojov bolo vyčerpané finančne aj vojensky. Preto dohodlo s Francúzskom mier, ktorý bola 30. apríla 1748 Mária Terézia donútená podpísať, a podľa ktorého stratila niekoľko významných oblastí, napríklad Sliezsko, ktoré získal pruský panovník Fridrich II. Mária Terézia sa však tak hospodársky významnej oblasti, akou bolo Sliezsko, nechcela vzdať, a preto potrebovala nájsť nového spojenca, ktorý by ju podporil v boji proti Prusku. Novým spojencom Rakúska sa stalo práve Francúzsko. Po niekoľkých úspešných rokovaniach bola 1. mája 1756 vo Francúzsku spísaná dohoda. Ľudovít XV. podpísal zmluvu 2. mája a Mária Terézia až 19. mája toho roku. Táto zmluva bola navyše ešte upevnená dohodnutým politickým sobášom medzi 11ročnou Máriou Antóniou a Ľudovítom XVI., francúzskym dauphinom.
Sobáš a odchod do Francúzska
19. apríla 1770, teda keď mala Mária Antónia štrnásť rokov, sa konala svadba. Sobáš sa uskutočnil v zastúpení v augustiniánskom kostole vo Viedni. Francúzskeho následníka trónu zastúpil arcivojvoda Ferdinand, starší brat Márie Antónie.
21. apríla toho roku sa vydala Mária Antónia na cestu do Francúzska. Cestou na rakúsko-francúzske hranice ju sprevádzala rakúska družina. Na hraniciach medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou národa nemeckého, kde dorazila 7. mája, sa musela obliecť do nových, francúzskych, šiat a všetky osobné veci z domovskej krajiny musela zanechať na hraniciach. Oficiálny svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 v kráľovskej kaplnke na zámku vo Versailles.
Mária Antoinetta si ťažko zvykala na život na francúzskom dvore, najmä na dvornú etiketu, tak odlišnú od atmosféry vo Viedni. Jedným z problémov bola milenka kráľa Ľudovíta XV., starého otca jej manžela, Madame du Barry, čo bolo niečo nepredstaviteľné na viedenskom dvore. Mária Antoinetta ju ignorovala, a to robilo problémy v rámci dvornej etikety.
Manželov nástup na trón
10. mája 1774 zomrel francúzsky kráľ Ľudovít XV. a novým kráľom sa stal manžel Márie Antoinetty, Ľudovít XVI. Počas obdobia panovania svojho manžela sa Mária Antoinetta pokúšala zasahovať do politických záležitostí. Podporovala de Choiseulea, ktorý bol predstaviteľ prorakúskej politiky vo Francúzsku. V roku 1784 otvorene podporovala záujmy svojho brata Jozefa II. v spore o Nizozemsko. Takisto zasahovala aj pri výbere ministrov, nechala odvolať de Calonna, a pri ďalšom menovaní uprednostnila Brienna a ďalších svojich obľúbencov akými bola vojvodkyňa de Polignac, kňažná de Lamballe, knieža de Ligne, barón de Besenval, markíz d´Adhémar, vojvoda de Lauzun a iní.
Príčina finančných problémov Francúzska
Mária Antoinetta býva často označovaná ako hlavný vinník bankrotu štátnej pokladnice. I preto bola (často neprávom) označovaná ako „Madame Déficit“. A to najmä preto, že si nechala voziť drahé látky, krajky, šperky, usporadúvala nákladné plesy, v kartách prehrávala astronomické čiastky. Hoci náklady na kráľovský dvor boli rovné desatine ročného štátneho rozpočtu, hlavnou príčinou bankrotu bolo financovanie amerických kolónií v boji o nezávislosť proti Veľkej Británii. Z veľkej časti môže za obrovský štátny dlh i neschopnosť vtedajších ministrov a kráľa presadiť zdanenie šľachty, ktorá sa postavila proti vôli kráľa a tým neumožnila ozdravenie ekonomiky kráľovstva. Táto situácia potom viedla priamo k Veľkej francúzskej revolúcii.
Zatknutie a poprava
Mária Antoinetta pripravovala počas francúzskej revolúcie útek celej kráľovskej rodiny do zahraničia. Útek sa uskutočnil 16. júna 1791, no už 25. júna ich zatkli vo Varennese a priviedli naspäť do Paríža. 21. januára 1793 bol popravený Ľudovít XVI. a o deväť mesiacov neskôr, dňa 16. októbra 1793, bola sťatá v Paríži gilotínou aj Mária Antoinetta.
https://sk.wikipedia.org/…a_Antoinetta

Akonáhle ju obyvatelia Paríža 8.júna uvideli, jasali. Mária Antoinetta jazdila do Paríža na plesy, reduty a opery. Nikdy ju nikto nevidel v nemocnici, na zasadnutí parlamentu, v tržnici. Nikdy nechcela nič vedieť o živote svojho ľudu. A ľud si to pamätal.
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do francúzska nový umelecký smer- hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby. Všetky ženy sa jej snažili podobať. Toho sa najviac bála jej matka Mária Terézia. Medzi Francúzskom a viedenským dvorom bola veľmi čulá korešpondencia. Mária Terézia vo svojich dopisoch dcéru nabádala aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry.
Práve hazardné hry boli ľuďom tŕňom v oku. Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta neplatila dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali najvyššie dane. Francúzska kráľovná nosila najdrahšie šperky, stavala nové zámky a utrácala za šaty.
4.augusta 1777 bolo na dvore oficiálne vyhlásené kráľovnino tehotenstvo. 18.decembra 1777 sa narodila dcéra. V roku 1781 sa kráľovnej narodil syn, následník trónu. Jeho narodenie bolo po celej zemi oslavované ako sviatok. V roku 1785 sa narodil druhý syn, budúci Ľudovít XVII. a v roku 1786 posledné dieťa Sophie Beatrix, ktorá umrela vo veku 11 mesiacov. Práve počas tehotenstva došlo u Márie Antoinetty k prvej zmene v jej povahe. Začína sa viac venovať svojim deťom a hazardné hry, reduty i plesy pomaly odsúva nabok. Nie však úplne.
V očiach väčšiny Francúzov bola Mária Antoinetta len cudzinkou, ktorá sa usiluje získať ich trón. Po narodení dauphina sa stala kráľovnou aj v očiach jej dovtedajších nepriateľov. K získaniu lásky svojich poddaných stačilo jediné- vzdať sa frivolných zábav a presídliť z Trianonu späť do Versailles a do Paríža. O tom však Mária Antoinetta nechcela ani počuť. Znovu sa vrátila k svojim zábavám a plesom. Tým značne poklesla nielen pred poddanými ale aj pred šľachtou. Aj pri pozdrave jej dávali najavo akýsi chlad. Mária Antoinetta však tomu nevenovala žiadnu zvláštnu pozornosť.
Hlavnými nepriateľmi francúzskej kráľovnej boli jej tety. Tie pozývali na svoj zámok ostatných nepriateľov panovníčky, splietali intrigy a roznášali klebety.
http://referaty.aktuality.sk/…eferat-21076

V roku 1785 si francúzsky kráľ Ľudovít XVI. objednal obraz u mladej maliarky Elisabeth Vigée Le Brunovej, ktorý mal stvárniť kráľovnú Máriu Antoinettu obkolesenú svojimi deťmi vo Versailles.
Obraz mal pripomenúť Francúzsku, že jedno z týchto detí zasadne zakrátko na trón a tá Nefrancúzka, ktorú pohŕdavo nazývali „Austriechen“, je milujúcou matkou a manželkou, ktorá si zaslúži lásku a rešpekt. O dva roky neskôr bolo dielo dokončené.
Na kolenách kráľovnej Márie Antoinetty sedí najmladší syn Ľudovít Karol, Mária Terézia Šarlota, neskôr známa ako Madame Royale, sa túli k mame z ľavej strany a Jozef Xaver František ukazuje na prázdnu kolísku, aby tým pripomenul neprítomnosť najmladšej sestry Žofie Heleny Beatrix.
Žofia sa narodila v čase, keď obraz vznikal. Dva mesiace pred jeho dokončením, keď nemala ani rok, však zomrela v postieľke.
Kráľovná má v tom čase pred sebou ešte šesť rokov života. Jej najmladší syn o dva roky viac. Jediná osoba na obraze, ktorá prežije blížiacu sa Veľkú francúzsku revolúciu, je Madame Royale.
Na svete bude ešte 60 rokov. S odstupom rokov mnohí konštatujú, že maliarka veľkolepého diela výstižne, ba až prorocky rozdelila kompozíciu na tri časti – naľavo znázornila život, napravo smrť a uprostred utrpenie. Akoby už vtedy vedela, ako dopadne život postáv stvárnených jej rukou.
https://www.aktuality.sk/…ku-gilotine/

Qu’ils mangent de la brioche – keď nemajú chlieb, nech jedia koláče. Jednu z najslávnejších citácií v dejinách si určite pamätajú aj nie príliš veľkí znalci histórie. Traduje sa, že ju vyriekla manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Mária Antionetta v roku 1789, keď francúzske obyvateľstvo trápil hlad. Necitlivá poznámka rozmarnej kráľovskej dcéry – jej matkou bola Mária Terézia – sa stala symbolom dekadencie monarchie a odštartovala revolúciu, pri ktorej samotná Mária Antoinetta stratila svoju vznešenú hlavu pod čepeľou gilotíny. Skutočne však vyriekla tieto slová?
http://www.pluska.sk/…-kolace.html

Mária Antoinetta sa pretancovala životom najprv s hravosťou a rozmarnosťou dieťaťa, potom bojujúca so svojimi vlastnými démonmi a blížiac sa ku koncu svojho krátkeho, ale intenzívneho života dospela, práve vtedy však už bolo neskoro. Svojmu koncu vykročila oproti silná a vyrovnaná, stotožnená s osudom.
https://refresher.sk/…a-popravisko

0 0

20. októbra 1740 – nastúpila na trón Mária Terézia, rakúsko-uhorská cisárovná, „Matka Európy“

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; ( * 13. máj 1717, Viedeň – † 29. november 1780, Viedeň) bola uhorská (1740 – 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 – 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740. Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.
Po smrti svojho otca, dňa 20. októbra 1740, sa Mária Terézia stala panovníčkou nad habsburskými územiami, rakúskou arcivojvodkyňou, vojvodkyňou lotrinskou a vojvodkyňou toskánskou. Ostatné tituly, vrátane českej kráľovnej a markgrófky moravskej, si musela postupom času najprv potvrdiť. Celkovo mala 20 titulov, vrátane cisárovnej – manželky.

Na začiatku vlády mala okrem problémov so susednými krajinami, ktoré si robili nároky na jej územia, tiež problémy vnútri Rakúska. Mnohí totiž nepokladali za dobré, že im vládla žena, no táto situácia v Rakúsku sa upokojila počas nasledujúceho mesiaca. Vďaka tomu sa mohla Mária Terézia, ktorá bola v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva, venovať iným záležitostiam. Ďalším problémom bol fakt, že jej otec, Karol VI., ju nepriučil štátnym záležitostiam, systému vládnutia, neposkytol jej žiadne informácie o stave krajiny alebo o vedení armády, nikdy nebola na zasadnutí štátneho kabinetu a nevedela nič o medzinárodnej situácii a politike. Musela tak prevziať celú vládu po svojom otcovi a všetko sa musela naučiť sama.
https://sk.m.wikipedia.org/…Ter%C3%A9zia

Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie Pragmatickej sankcie. Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupe ženy na rakúsky trón. Mária Terézia nastúpila na trón v roku 1740 vo svojich 23 rokoch. Z jej nástupom na trón nesúhlasili pruský kráľ Fridrich II., ktorý si robil nároky na Sliezsko, tiež nesúhlasilo aj Bavorsko, Sasko, Španielsko a Francúzsko. Mária Terézia nemala pevnú oporu ani vo vnútri krajiny. Vládla tu gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia boli vo všetkých formách všade.
Iba Anglicko, Holandsko, pápež, Benátky a Sardínia prijali cisárovo rozhodnutie o dedičstve trónu a Máriu Teréziu uznali. Mária Terézia vždy túžila byť cisárovnou mieru. Za štyridsať rokov panovania si Mária Terézia vyslúžila nielen obdiv pre svoju politickú a reformnú činnosť, ale aj úctu a uznanie protivníkov. Vážil si ju aj odveký politický rival, pruský kráľ Fridrich II. Nemecký kancelár Bismarck ju označil za najväčšieho štátnika rakúskej panovníckej dynastie. Predčasná smrť Františka I. Štefana v auguste roku 1765 zanechala v Márii Terézii hlbokú stopu a úplne zmenila spôsob svojho života.
Nechala si ostrihať svoje dlhé husté vlasy, šperky rozdala deťom, garderóbu dvorným dámam. Nosila len občas perly a do konca života chodila v čiernom. Denne navštevovala hrob svojho manžela v krypte kapucínov. Vládla ešte 15 rokov spoločne so synom Jozefom II., ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom.
http://referaty.aktuality.sk/…referat-4572

Vláda Márie Terézie (1740–1780)
Mária Terézia bola vzdelaná panovníčka – ovládala nemčinu, francúzštinu, latinčinu. Bola českou kráľovnou, uhorskou kráľovnou a rakúskou arcivojvodkyňou. V roku 1736 sa zosobášila s lotrinským a toskánskym vojvodom Františkom Lotrinským, s ktorým mala 16 detí.
Po smrti svojho otca Karola III. (VI.) v roku 1740 nastupuje na rakúsky trón.
V 18.storočí bola žena na tróne ešte zriedkavý jav, ale Mária Terézia z toho dokázala vyťažiť politický kapitál.
Hneď po svojom nástupe na trón musela brániť rakúske dedičstvo. Proti Habsburgovcom bola vytvorená koalícia Francúzska, Pruska, Bavorska, Sardínie, Španielska a Saska. V roku 1740 pruský kráľ Fridrich II. vpadol do Sliezska a bavorské vojská do Čiech, pričom bavorský kurfista Karol Albrecht sa dal vyhlásiť za českého kráľa.
Mária Terézia 11. septembra 1741 požiadala o pomoc uhorskú šľachtu v Bratislave na Uhorskom sneme. Uhorská šľachta postavila 60-tis. armádu, s ktorou sa panovníčka úspešne bránila. Získala späť Čechy a v roku 1742 uzavrela s Fridrichom II. vo Vratislave prímerie.
Vojna sa skončila drážďanským mierom v roku 1745, kde bol František Lotrinský zvolený za nemeckého cisára. Rakúsko stratilo Sliezsko, ale získalo uznanie Pragmatickej sankcie a územie dnešného Belgicka.
Vojna o rakúske dedičstvo odhalila zaostalosť krajiny, a preto začala Mária Terézia s rozsiahlymi reformami, ktoré mali pripraviť Rakúsko na opätovnú vojnu proti Prusku o Sliezsko. Táto takzvaná sedemročná vojna (1756 – 1763) ukázala, že Rakúsko samotné nedokáže vojensky poraziť Prusko a tak Rakúsko definitívne stratilo Sliezsko.
Po tejto vojne začala Mária Terézia uskutočňovať reformy aj v Uhorsku, kde narazila na odpor šľachty a preto od roku 1764 prestala zvolávať Uhorský snem a začala aj tu vládnuť absolutisticky formou nariadení. Počas jej vlády sa zmenila aj zahraničná politika ríše. Opierala sa hlavne o sobášnu politiku.
V závere vlády Márie Terézie sa ríša zblížila s Pruskom a spolu s Ruskom si rozdelila časť Poľska (1772). Rakúsko získalo južné Poľsko (Halič) a tým získalo aj 13 spišských miest, ktoré dal do zálohy Poľsku ešte Žigmund Luxemburský v roku 1412.
http://referaty.atlas.sk/…arie-terezie

0 0
Kontaktný formulár

Administrátori: Ivan, Jan

Moderátori: Korlen, majo2291, michal bb, Ševci

VIP partneri: 118apo118, Caesar, minca1, Radek, rudi2, sparky, trobo

Seznam registrovaných uživatelů ( 744 )

Partneri

Reklama